Reklama
Reklama

Poslanec Marček na Kryme a pokrytectvo slovenských politikov

Počet zobrazení: 1604

Na Slovensku sa nedávno spustila mediálna kampaň kvôli návšteve nezávislého poslanca P. Marčeka na Kryme. Do tejto hystérie sa zapojili nielen mainstreamové médiá, ale aj niektorí poslanci na čele s K. Cséfalvayovou a M. Klusom. Na celom pohone na P. Marčeka je najsmutnejšie to, že návštevy na anektovaných územiach už vykonalo mnoho slovenských poslancov a dokonca aj prezident SR či predstavitelia ministerstva zahraničných vecí. Išlo pritom o podstatne závažnejšie konanie, pretože na rozdiel od cesty P. Marčeka v prípade ich návštev nešlo o súkromné aktivity, ale o oficiálne návštevy. Napriek oveľa vyššej závažnosti sa však o nich nepísalo ani sa nezvolávali orgány Národnej rady SR.
 

Krym, Kosovo a východný Jeruzalem 
 

Predovšetkým treba povedať, že pokiaľ ide o status Krymu, na Slovensku existuje široký konsenzus politických strán o tom, že Krym je naďalej súčasťou Ukrajiny a jeho jednostranné pripojenie k Rusku bolo porušením medzinárodného práva. Ide o konzekventný postoj, pretože SR už predtým odmietla uznať jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova, ktoré bolo porušením územnej celistvosti Srbska. Tento postoj je rešpektovaný aj v zahraničí, hoci sa na Slovensku objavili už politické sily, ktoré ho chceli spochybniť a uznať nezávislosť Kosova, najmä A. Kiska. Okrem Kosova a Krymu však existujú aj ďalšie územia, kde sa zmeny hraníc udiali v rozpore s medzinárodným právom. Spomenúť treba Východný Jeruzalem, ktorý Izrael protiprávne anektoval v roku 1980. Problematike statusu Jeruzalema som sa už podrobnejšie venoval.

Samozrejme, medzi uvedenými troma prípadmi existujú určité rozdiely, spomedzi nich však zrejme najväčšiu mieru legitimity vykazuje zmena hraníc na Kryme. Tam totiž existovala jednoznačná podpora obyvateľstva pre pripojenie k Rusku a hoci niektorí politici spochybňujú referendum z marca 2014, niet pochýb, že akokoľvek organizované demokratické referendum o statuse Krymu by dopadlo rovnako. Jasný názor väčšiny obyvateľov na zmenu územného statusu existoval aj v Kosove, ale vyhlásenie nezávislosti v roku 2008 sa tam uskutočnilo bez referenda a navyše v situácii, keď z Kosova po roku 1999 vyhnali veľkú väčšinu srbského obyvateľstva, ktoré sa stále nemôže vrátiť. Napriek tomu, že aj z Krymu ušli po roku 2014 určité skupiny osôb, väčšina krymských Ukrajincov i Tatárov tam dodnes zotrvala.

Celkovo najmenej legitímnym z uvedených troch prípadov bolo zrejme pripojenie Východného Jeruzalema k Izraelu, pretože sa udialo v rozpore so želaním tam žijúceho obyvateľstva. Navyše, Arabi sú v Jeruzaleme dodnes vystavení oveľa horšej diskriminácii než Ukrajinci či Tatári na Kryme. Hoci Izrael kontroluje celý Jeruzalem už od roku 1967, až v roku 1980 prijal zákon, ktorým status mesta definoval ako zjednotené hlavné mesto Izraela – v rozpore s rezolúciami OSN a normami medzinárodného práva. Treba tiež uviesť, že podľa izraelského práva je status Východného Jeruzalema odlišný aj od statusu okupovaných území v Palestíne. Izrael sa okrem toho snaží rôznymi formami diskriminácie zmeniť demografický charakter Východného Jeruzalema, čo sa deje v rozpore s ľudskými právami.
 

Slovenskí politici na anektovaných územiach
 

Napriek všetkým uvedeným problémom sú návštevy slovenských predstaviteľov vo východnom Jeruzaleme skôr pravidlom než výnimkou, či už na Olivovej hore, v Getsemanskej záhrade alebo v Chráme Božieho hrobu. V roku 2017 navštívil Izrael prezident A. Kiska a počas svojej oficiálnej návštevy zavítal aj na pamätné miesta vo Východnom Jeruzaleme. Keďže tam zavítal podľa izraelského protokolu a v sprievode Izraelčanov, dalo by sa jeho konanie označiť za faktické uznanie izraelskej suverenity nad Východným Jeruzalemom. Závažné je aj to, že v rámci prezidentskej delegácie navštívil anektované územie v Jeruzaleme aj M. Lajčák, minister zahraničných vecí a reprezentant slovenskej vlády.

Rovnako vážnou bola aj oficiálna návšteva A. Danka, predsedu Národnej rady SR, v Jeruzaleme v júli tohto roku. Podobne ako A. Kiska aj A. Danko navštívil kresťanské pamiatky vo Východnom Jeruzaleme, a to v súlade s izraelskými normami a protokolom. V rámci svojej návštevy však zašiel ešte ďalej a prisľúbil vytvoriť slovenské kultúrne centrum v Jeruzaleme. Dokonca sa vyjadril, že Jeruzalem má byť hlavným mestom Izraela. Na ústretové kroky predsedu Národnej rady SR reagoval aj predseda izraelského parlamentu J. Edelstein, ktorý vyzval slovenskú stranu aspoň na vytvorenie honorárneho konzulátu v Jeruzaleme.

SR pritom oficiálne a v súlade s rezolúciami OSN neuznáva status Jeruzalema ako zjednoteného hlavného mesta Izraela, ktorý bol vytvorený izraelským zákonom z roku 1980 – prítomnosť oficiálnych inštitúcií SR v Jeruzaleme by tak bola prinajmenšom rozporuplná. Samozrejme, že SR by mala podporovať právo Izraela na existenciu a rozvíjať s ním priateľské vzťahy. Taktiež slovenské kultúrne inštitúcie v Izraeli majú svoj význam, no ich umiestnenie do právne sporného Jeruzalema je problematickým politickým gestom. SR by si na svoje kroky mala dávať pozor aj preto, lebo existuje podozrenie, že izraelská vláda sa snaží oslabiť spoločný postup EÚ voči Izraelu cez krajiny V4. Pre porovnanie si stačí pripomenúť, akú hystériu a podozrenia vyvolávajú jednostranné kroky niektorých štátov EÚ voči Rusku.
 

Oficiálne a súkromné cesty politikov


A. Danko, A. Kiska či M. Lajčák pritom nie sú zďaleka jedinými slovenskými politikmi, ktorí navštívili anektovaný Východný Jeruzalem. Návštevy slovenských politikov na tomto území sú dokonca skôr pravidlom než výnimkou. Platí to aj pre poslancov, ktorí navštívia Izrael pri svojich oficiálnych cestách a v rámci pobytu sa zastavia na svätých miestach kresťanstva na anektovanom území. Veci však treba hodnotiť s nadhľadom a je dobré, že srbskí alebo palestínski predstavitelia nereagujú na cestu každého slovenského politika na anektované územia tak, ako to urobil ukrajinský veľvyslanec.

Treba tiež vedieť rozlišovať medzi oficiálnym výkonom verejnej funkcie a súkromnou cestou, hoci to v prípade politikov nie je vždy jednoduché. Aj poslanci majú totiž právo na súkromné aktivity – kvôli výkonu funkcie musia síce pristúpiť na určité obmedzenia, avšak toto základné ľudské právo nestrácajú. Naozaj nemožno predpokladať, že každý kresťanský poslanec zo Slovenska, ktorý pricestuje do Chrámu Božieho hrobu, vyjadruje oficiálnu podporu SR pre izraelskú anexiu. Pri hodnotení návštev na anektovaných územiach je potrebné uplatňovať rovnaký meter a nepodliehať hystérii: nemožno podporovať návštevy najvyšších predstaviteľov štátu vo východnom Jeruzaleme pri ich oficiálnych cestách a súčasne škandalizovať súkromnú cestu jedného nezaradeného poslanca na Krym!

Priemer: 4.6 (40 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Kvalitné matrace za super ceny - NovyNabytok.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama