Reklama

Pravda nie je holá, je celostná

Počet zobrazení: 1644

Sú knihy, ktoré možno otvoriť na ktorejkoľvek strane a čitateľ sa ocitne hneď v strede. Stačí, aby pochopil kľúč. Tým kľúčom je to, čo je medzi riadkami. Medzi riadkami sa písalo za socializmu a všetci sme tie „medziriadky“ vedeli čítať, aj my, ktorí sme ich písali, sme presne vedeli, čo do nich šifrujeme. Dušan Kerný je nielen pamätník oných čias, on je aj zapisovateľ (literárnych) dejín s postavami i figúrkami, s hrdinami aj padúchmi. Vo svojich esejach, ktoré publikoval v Slovenských pohľadoch, napísal kroniku uplynulých dvadsiatich siedmich rokov, no nasýtil ju prameňmi z čias literatúry, ktorá trvá a tvorí, nech by nad ňou hrmeli akékoľvek búrky. V grafickom stvárnení Miroslava Cipára (autora invenčnej obálky) sa v olovených písmenkách našiel celý ten rozhádzaný svet. Ktorý už nie je, ale svedkovia vedia, že sa nestratil.    

V úvodnej kapitole (epištole) Jazyk v rýchlo plynúcom čase (apríl 2012) napísal: „Onedlho uplynie dvadsaťtri rokov, ako v už vtedy ošúchanom podzemnom klube spisovateľov vstali od stola a rozišli sa dve desiatky známych mien slovenskej literatúry. Rozišli sa bez toho, aby si čokoľvek zaželali či si podali ruky. Tvorcovia literatúry jedného jazyka sa rozišli, niektorí nadlho, iní navždy. Potom časť z nich spájala len nemilosrdná, neraz neskrývaná neznášanlivosť.“

d._kerny_medzi_riadkami.jpgDušan Kerný: Medzi riadkami
Matica slovenská , Edícia Knižnica Slovenských pohľadov zv. č. 11, 2017, 312 strán

V tých niekoľkých vetách vystihol esejista celého ducha doby, ktorú mnohí adorujú a iní zatracujú bez toho, aby sami seba do nej zaradili a pochopili, čo sa stalo. Čo sa s nimi stalo, nie s dobou, nie s okolnosťami. Lebo namiesto uvedomenia si vlastnej identity vzali mnohí prelomovú politickú zmenu ako príležitosť. Príležitosť na čo? Jedným slovom to nazval vtedy mladý génius (Jožo Urban): Striedame!

Dušan Kerný, človek skúsený, vzdelaný, vnímavý a novinár excelentný, vie, že keď sa rútia dejiny, ako smršť nadvihnú do výšky ľahké plevy. Stalo sa to vždy a zakaždým, dôkazy o tom nachádza v literatúre a v literárnych postavách. Je to až tristné, vidieť to čierne na bielom. 

Všetko sa od tých čias, keď sa písalo medzi riadkami, zmenilo, iba jedno nie: doba si vždy vyžaduje súhlas so spojencami a nepriateľstvo k určenému cieľu. Dušan Kerný charakterizuje ten dej ako rozoklaný jazyk. Jedna časť je tá, ktorá vie, kam je krajina zaradená a čo má prikázané hovoriť. A tá druhá je jazykom kultúry, identity, tú by mali pestovať nezávislí spisovatelia, myslitelia, novinári... Problém je, keď kultúrny cíp jazyka atrofoval a narástol na jeho mieste – hadí.

Jazyk ako základný kameň identity sprevádza každý z textov, on je tým kameňom uholným stavby esejí, rozhovorov a reflexií. Či ide o jazyk majestátnych národov, či o jazyk národov početne malých, vždy je to on, jazyk, ktorý nás tvorí. Na takmer tri sto stranách nás Dušan Kerný zasväcuje do tajov spoznávania tých podzemných vôd, naoko stratených, ale vždy určujúcich klímu na povrchu. Bez problémov sa orientuje v politike, bez zádrhov v zákulisí domácej i svetovej spisby. Dovidí – povedané jazykom esejistu Vladimíra Mináča. Začítať sa Medzi riadkami je pôžitok, zážitok aj smútok – prečo nie je Dušan Kerný tou múdrou hlavou, s ktorou sa dá viesť verejne dialóg, polemizovať aj sporiť , no vždy sa niečo dozvedieť? Prečo ho nepozná každá Slovenka, každý Slovák? Prečo jeho texty možno čítať iba v takmer samizdate? Kto ho to vystriedal?

Pamätníci tých minulých rokov v kuse hovoria, že zákazy neboli také nejaké hmatateľné. Že to iba niekto niekde povedal: toho alebo onoho alebo hentoho netreba hrať v rádiu a televízore, lebo... No a tak ich nehrali. No, ale kto to teda realizoval? Marťania? Môj bos Peter Brhlovič, keď sa stal šéfom kultúry v Smene, išiel sa rovno opýtať na úvé, že teda kto má zákaz a nech mu to dajú písomne. A nejaký súdruh mu povedal: kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Bos to pochopil, a tak si zo Smeny pamätám aj naživo všetkých tých akože zakázaných spevákov a hercov a spisovateľov. Chodili k nám do redakcie, písali, občas pod pseudonymom, ktorý každý poznal, a ak prišla kritika (lebo prišla, to zase nie, že nie), bos držal chrbát. Vždy je to v odvahe a istej statočnosti. Aj dnes. Mohla by som menovať novinárov, ktorí ani dnes „nemôžu“. Nie, žeby to niekto „zhora“ zakázal, ale tak nejak sa to prihodilo. Rozoklaný jazyk má v tom prsty.

„... dôležité pre individuálne i rodinné poznanie ako pre dnešok, tak pre budúcnosť – dejiny sa neskončili a tiež obyvateľstvo sa 17. 11. 1989 nezmenilo,“ postrehol jasnozrivo vo svojej knihe o normalizácii historik Michal Pullman. Dobrých za zlých a zlých za dobrých nikto nikdy nikde nevymení. Boli, sú a budú. A je úplne jedno, či boli, sú či budú v „strane“.

A keď sa rúbe les, triesky lietajú. V médiách nemal zostať kameň na kameni, preto dnes všade, kam oko dohliadne, chýbajú šedivé hlavy. Veď slúžili bývalému režimu. A tí, čo tiež slúžili a sú ďalejslúžiaci, boli veľmi bystrí a rýchlo splynuli s novým davom (hlavným prúdom), „dovideli“, ako si zachrániť kariéru, „striedali“, niekedy samých seba, ale už „polepšení“.

Dušan Kerný je svedectvom, aká škoda sa napáchala, keď namiesto vzdelaných ľudí, ktorí vidia svet v súvislostiach a v jazyku ho nielen vedia vyjadriť, ale aj precítiť, prišli technicky zruční ľudia, ktorí si ten svet vedia vygúgliť a ich poznanie siaha tak desať dní dozadu. Všeobecný úpadok, na ktorý si tak kdekto ťažká, má svoje nepriznané korene.

Dušan Kerný chápe svet v súvislostiach, nezatracuje ani (jedovitý) cíp rozoklaného jazyka, no chýba mu tá jeho druhá časť, aby pravda bola úplná. Nie holá, ale celostná. Celostnú pravdu dokáže poňať iba kultúra zahŕňajúca históriu ako poznávanie faktov. Nie súdna sieň, ale kultivácia myslenia, ktorá nevidí v druhom nepriateľa, ale partnera v polemickej diskusii pri hľadaní iných pohľadov na svet.

Rozsah objektu skúmania – sveta, v ktorom Dušan Kerný prežil misiu reportéra, diplomata, komentátora aj moderátora – je pozoruhodne široký a má hĺbku poznania. Kniha, zostavená z esejí, causerie, rozhovorov, úvah prechádza nielen časom, ale aj priestorom, ktorý autor dôverne pozná.  Suverénne sa pohybuje vo svete literatúry, rovnako istou rukou siahne po slovenskom autorovi ako ruskom, ukrajinskom či bieloruskom, dá do súvislostí umeleckú tvorbu a historický dokument, otvorí čitateľovi kritické reflexie na tvorbu klasikov. Je svedkom nádeje, ktorá počas jeho žurnalistickej praxe musela byť vtesnávaná medzi riadky a vďaka rozpadu skostnatenej ríše mohla vyklíčiť v slobodnom priestore a je svedkom neznalosti tých, ktorí využili príležitosť, ale ju vlastne nikdy nepremenili na úspech, a preto sú zlostní, nekritickí k vlastnému slabému výkonu a hľadajú nepriateľa, ktorý za ich zlyhania môže. Dušan Kerný nesúdi, iba svedčí.

Napríklad  svedčí o zrode Slovenskej republiky. Zrod republiky nebol iba ohňostroj, oslava či nenávistná kampaň proti tomuto aktu, bol to každodenný zápas o veľmi praktické veci: napríklad delenie dovtedy federálnych inštitúcií. (český postoj – tady nejde o romantiku, ale o peníze...) Dnes si už na to málokto spomenie, preto je dobre, že človek, ktorý bol nielen objektom, ale aj subjektom, podáva autentické svedectvo.

Dobré čítanie.

(Recenzia vyšla v Literárnom týždenníku 29 – 30/2017)

Priemer: 4.7 (29 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama