Právo a politika

Vzťah práva a politiky je klasickou témou sociálnej filozofie a spoločenských vied. V obidvoch prípadoch ide o formy sociálnych praktík, ktorých účelom je spoločenská regulácia a koordinácia ľudského konania. Právo to robí svojimi nástrojmi, ktorými je systém právnych noriem, na vytváranie ktorých si spoločnosť zriaďuje špeciálne inštitúcie. V nich pôsobia právnici ako špecialisti, vzdelávaní takisto v špeciálnych inštitúciách, ktorými sú vysoké školy a ich právnické fakulty. Na počiatku tejto tradície v Európe bol Rím a jeho právne kódexy, hoci panovníci vydávali svoje zákony už dávno predtým od čias slávneho Chammurapiho zákonníka z 18., resp. 17. storočia pr. n. l. Podobne sa do dejín zapísal Solón v 7.-6. stor. pr. n. l., keď v Aténach zaviedol svoj zákonník a ustanovil aj právne inštitúcie k tomu. Obaja vládcovia pochopili to, čo aj mnohí ďalší – hoci to nepriznávajú a usilujú sa to všemožne maskovať – že systém práva je nástrojom spoločenského poriadku, ktorý utvárajú a za ktorý zodpovedajú najmä politici.

Politika je iným, oveľa komplexnejším a vlastne najdôležitejším nástrojom spoločenskej organizácie. Politika používa nielen právo, ale aj ekonomiku a ďalšie formy sociálnych praktík (ani umenie a náboženstvo nie sú politicky nedotknuteľné) na presadzovanie svojich cieľov a vplyvu. Využíva všetky formálne i neformálne prostriedky, aby modelovala spoločnosť a život ľudí podľa istých vzorov, „paradigiem”, a, samozrejme, podľa politických záujmov konkrétnych subjektov, ktorými sú rôzne spoločenské skupiny. Spojenie práva a politiky je prirodzené, ale nie je výlučné v tom zmysle, že by práve právnici mali byť „vyvolenými” politikmi či naopak. Ak sa u to nás stalo akousi „módou”, tak toto stotožňovanie práva a politiky či dokonca nadraďovania práva nad politiku je len ďalší znak všeobecnej krízy politiky v súčasnosti. A tiež nekompetentnosti tých politikov, ktorí sa odvolávajú na právo, pričom vari ani netušia, že tým robia politiku. 

Nahrubo povedané, právo je nástrojom politiky, teda politika je tak či onak „nad” právom. Politika určuje pravidlá, neraz nepísané, v štáte a spoločnosti. Písané právne normy tieto spoločenské pravidlá len kopírujú a adaptujú. Inteligentne povedané, aká je politika, také je aj právo – a politika je taká, akí sú ľudia, ich záujmy, schopnosti a kultúrna úroveň, spočívajúca v ich vzdelanosti a mravnosti.

Téza o nadradenosti politiky nad právom však nemá nič spoločné s tézou, že právne normy, keď sú už raz kodifikované, majú platiť pre všetkých, a teda aj pre politikov. Samozrejme, že majú, a v dejinách neraz platili pre príslušníkov štátnej moci nielen formálne. Napríklad Thomas Morus (1478 – 1535) bol po konflikte s kráľom Henrichom VIII. sťatý, hoci predtým mu slúžil ako lord-kancelár. Francis Bacon (1561 – 1626) zastával vysoké funkcie na dvore Jakuba I., ale po obvineniach z korupcie bol odsúdený aj väznený. Aj v moderných demokraciách sme svedkami toho, ako politici rezignujú na svoje mocenské pozície v dôsledku právneho obvinenia či morálneho spochybnenia.

Tzv. právny štát je teda moderná spoločenská a politická konštrukcia, ktorá pripisuje systému právnych noriem ako nástroju spoločenskej regulácie jednu z dôležitých funkcií, čo je v súlade s odkazom Solóna, zakladateľa Aténskej demokracie. Táto konštrukcia však môže plniť rôzne spoločenské funkcie – pozitívne tam, kde je v súlade so všeobecnou ochranou života ľudí, negatívne tam, kde slúži záujmom jedných na úkor druhých, a tiež tam, kde presadzuje formalistický právny rigorizmus na úkor zdravého rozumu. V takých prípadoch sa právo spája so štátnou byrokraciou. Aj téza o tzv. neutralite práva (od politiky) či jeho „objektivite” je buď mýtus, alebo ešte niečo horšie, napríklad dôsledok pomýlenej koncepcie práva. Ak právnik nevie, komu a akým záujmom svojimi normami slúži, alebo si dokonca myslí, že neslúži nikomu, iba normám samým, tak jednoducho nevie, čo sú to právne normy ako druh spoločenských noriem. Byť právnikom, ktorý má svojou prácou slúžiť spoločnosti, a pritom sa chcieť postaviť nad spoločnosť, je absurdné, teda iluzórne a nemožné. A kto o tejto ilúzii vlastnej „objektivity” presviedča druhých, pácha politické zlo, či už vedome alebo nevedome. Právnik, ktorý si neuvedomuje politické dimenzie práva, je ako vedec, ktorý si myslí, že slúži vede ako takej, a tým niečomu „metafyzickému”, čo je nad ľudstvom a jeho záujmami. Obaja, právnik i vedec, chcú niekomu z ľudí nahovoriť, že oni sú schopní „vyzliecť sa zo svojej ľudskej kože” a postaviť sa nad nás všetkých v mene akýchsi „nadľudských” hodnôt, aké jednoducho neexistujú, lebo všetky hodnoty sú iba ľudské. Každá ľudská „hra na bohov” sa skončila katastrofálne. A túto falošnú hru treba demaskovať so všetkou rozhodnosťou.

Konštruktéri modernej demokracie – filozofi ako Locke a Montesquieu – už dávno formulovali tripartitu zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, z ktorých žiadna nestojí nad inou a všetky tri spolu tvoria celok štátnej, ergo politickej moci. Ich spojenie má svoju vnútornú logiku: zákonodarná moc prijíma právne normy (zákony), výkonná moc ich realizuje a súdna moc dbá na ich dodržiavanie, ako aj sankcie za ich porušovanie. Základným, východiskovým predpokladom však je, aby právne normy boli funkčné a zmysluplné. Takými sú vtedy, keď slúžia záujmom celku, ktorým je spoločenstvo a štát. Zákonodarca blamuje sám seba, ak prijíma normy, ktoré sú nefunkčné (napríklad preto, že ich dodržiavanie sa nedá kontrolovať, resp. sankcie za ne sú nezmyselné atď.), alebo dokonca zlé, pretože slúžia jednej časti spoločnosti na úkor druhej či dokonca záujmom niekoho iného (cudzieho štátu) na úkor záujmov vlastného štátu. Aj za politické činy je teda možné súdiť podľa práva. Klasickým príkladom je vlastizrada, o ktorej náš Trestný zákon (v druhej časti, siedmej hlave) hovorí: „Občan Slovenskej republiky, ktorý v spojení s cudzou mocou alebo s cudzím činiteľom spácha trestný čin úkladov proti Slovenskej republike, teroru, záškodníctva alebo sabotáže, potrestá sa odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie.”  

Základným zákonom moderného demokratického štátu je ústava ako najvšeobecnejší a najvyšší písaný zákon, ktorému majú zodpovedať všetky ostatné právne normy v štáte (na posudzovanie tohto súladu je ustanovený ústavný súd). Práve ústava, na ktorú prisahajú naši profesionálni politici ako „ústavní činitelia”, musí byť pre nich „písmom svätým”, voči ktorému ak sa prehrešia, musia „zákonite” stratiť akýkoľvek politický, občiansky a spoločenský kredit. Avšak ani ústava ako najvyšší právny dokument v štáte nie je nič iné ako nástroj na tvorbu a vykonávanie politiky. To neznamená, že politik sa môže skrývať za zákony či ohýbať si ich podľa svojich záujmov alebo záujmov niekoho druhého. Ak sú zákony, tak ako aj politika, v prospech celku, spoločenstva, národa, štátu, tak je všetko v poriadku, nevzniká ani rozpor medzi politikou a právom. Ak sú však právne normy v rozpore so záujmami celku (ako napríklad naša ústava v prípade referenda), tak je úlohou politikov iniciovať právne zmeny. Právo vrátane ústavy nie je nedotknuteľné z hľadiska politiky – v konečnom dôsledku o všetkom rozhoduje politika, nie právo ani ústavný súd, pretože politika je tu na to, aby zabezpečila životaschopnosť spoločenstva, národa a štátu. Politici, ktorí toto chápu, konajú v záujme tých, ktorým majú slúžiť. Politici, ktorí sa skrývajú za literu zákona, nechápu z politiky vôbec nič a sotva si môžu udržať dôveru tých, čo ich v dobrej viere volili.