Prekrásny maľovaný svet alebo ľudská zloba stále číha za rohom

Počet zobrazení: 4174


zelman_bratislava.jpgzelman_slavin.jpg







Október je jesenný mesiac pestrých a bohatých farieb. V prírode v tom čase dozrievajú plody. Ovocie všehochuti. Niekedy dozreje tiež ovocie hnevu. Ale aj ovocie zmysluplnosti ľudského života a človečenskej histórie prekonávajúce nepriazeň kazisvetov, ktorú hnojí nenávisť, závisť a nedostatočná pestovateľská starostlivosť. Slovenský október je skutočne obsypaný historickými plodmi, ktorých vôňa, jazyková slasť a výživnosť je rôznorodá. Nie všetci máme rovnakú chuť. Niektorí dávajú prednosť plodom, ktoré dávno rodia už iba plánky. Spomeňme si však na tie, ktoré nestratili svoje historicko-výživové hodnoty ani dnes. A naopak niektoré ich nikdy nemali a nezískajú ich ani svojským politickým šľachtením minulosti dnešnými kvázi národnými ovocinármi.

Sedemdesiatročné skladovanie (často v extrémnych podmienkach ideologických víchríc) prežili plody 6. októbra 1944 na rozdiel od trpkého a nahorkastého ovocia 6. októbra v roku 1938. Aktívni účastníci z roku 1944 – napriek tomu, že v súčasnosti už vraj nie sú hrdinovia, ale obete Dukly – rozhodujúcou mierou prispeli k dnešnej skutočne hodnotovej orientácii života slovenskej spoločnosti. Teda ako prevažujúceho a určujúceho smerovania. A takýto smer (s malým S), ale veľkým cieľom napĺňania zmyslu ľudskej existencie je často opotrebovávaný, ale nezničiteľný, večný.

zelman_vernisaz.jpg Z vernisáže:  Pavol Zelman je  tretí zľava.

Aj takéto svetoborné či radšej svetotvorné myšlienky mi vírili mysľou na otvorení výstavy v Ruskom centre vedy a kultúry v Bratislave. Výstava slovenského výtvarníka Pavla Zelmana má pomerne dlhý názov: Svetové vojny. Moskva a Bratislava v obrazoch pri príležitosti 70. výročia Karpatsko-duklianskej operácie a 70. výročia Slovenského národného povstania. Prečo som začal Duklou? Pozvánka na túto výstavu uvádzala okrem informácií o názve, čase a mieste aj mená – odborného garanta sochára Tibora Bártfaya, garantov, profesorov, Igora M. Toma a Milana Melníka, a nositeľa sprievodného slova Juraja Sarvaša. Ale ústredným vizuálom pozvánky bol autorov obraz pamätníka v Duklianskom priesmyku.

Priznám sa, že o umelcovi som nič nevedel, ak som aj čítal či počul niečo o ňom, neutkvelo to v mojej pamäti. (Preto som klikol na internet a z prvého článku som sa dozvedel, že je to 45-ročný umelec rodom zo Serede, ktorý „vyzdobil“ svojimi obrazmi lučeneckú nemocnicu, v meste, kde žije už sedem rokov.) Na základe jeho výtvarného diela predstaveného a vystaveného v štvrtom októbrovom týždni v Bratislave si ho už zapamätám. Ako návštevník výstavy stojím uprostred obrazov a ako ochotnícky umenovedec tvrdím: je to  mierový ohňostroj farieb, ktoré vytvárajú potešujúci až povznášajúci pocit radosti sprostredkovanej výtvarníkom a jeho tvorivým pohľadom na pamätníky oslobodenia, známe i menej známe moskovské a bratislavské motívy. Hľa, Michalská brána a tam Chrám Vasilija Blaženého, moskovský hrad a bratislavský kremeľ! A viete, že ma vôbec  neruší ruská, priam sovietska stopa (čo stopa – slovanská autostráda!) umelcových malieb, ktorá poniektorých z nás na pozadí súčasnej skutočnej vojny na brehoch Donca privádza do protiruskej neľudskosti. (Čo je opak neľudskosti? Podľa mňa ľudská zverskosť!) V týchto súvislostiach akosi zabúdame, že armáda idúca z východu pred sedemdesiatimi rokmi bola sovietska. Samozrejme, predovšetkým armáda Rusov, ale aj Ukrajincov, Bielorusov a mnohých ďalších neslovanských národov. Dnes po toľkých rokoch je úbohé rozlišovať a predovšetkým zaznávať podiel tých najpočetnejších len preto, že sa nám nepáči konanie ich dnešných politikov. Pritom z krvavosti vojnového násilia a predovšetkým z vtedajšieho úsilia Červenej armády aj za cenu vlastného života sa zrodila bohatá, sýta a presvedčivá farebnosť slovenského dneška. Život pokračuje... Avšak nezabúdajme! Vojna a ľudská zloba stále číha za rohom. Aj toto cítim pri pohľade na vystavené diela. Ďakujem, pán Zelman!

zelman_dukla.jpgzelman_nam._snp.jpg

Zrozumiteľnosť spomienky, výrečnosť myšlienky a precítenosť súčasnosti, to je dar, ktorý má výtvarník Pavol Zelman. Samozrejme, zaujala aj výborná, príťažlivá forma vernisáže. Nehovorím len o sebe. Výstava si získala aj moju školozačínajúcu vnučku. Už sa teší na nasledujúcu začiatkom apríla budúceho roku.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984