Reklama

Priama a nepriama reč Štefana Šimáka

(alebo „komunisti jsou jako moly, prožrali se všude“)
Počet zobrazení: 3376

V lete roka 2014 za okázalého nezáujmu médií, politikov aj oligarchov kúpila Penta vydavateľský dom s veľkou mediálnou palebnou silou. V SPOLOČNOSTI 7 PLUS, ktorá vydávala spolu cca 20 titulov novín a časopisov, došlo k zmene vlastníckych vzťahov – a nič sa nestalo. Na rozdiel od vydavateľstva Petit Press, kde zavládla hystéria, ktorá sa po čase tiež upokojila. Iba na trhu pribudol Denník N, závislý na peniazoch iných podnikateľov.

Pri kúpe SPOLOČNOSTI 7 PLUS nový majiteľ Jaroslav Haščák povedal Štefanovi Šimákovi: „V tejto krajine treba urobiť poriadok, zbaviť štát korupcie a úplatkárstva nielen v zdravotníctve, ale aj inde. Svoje kroky mám rozrátané na desať rokov a pre túto krajinu chcem niečo urobiť.“

Prečo oligarchovia nevládnu otvorene, keď v skutočnosti vládnu? Načo ľudia platia ten drahý volebný cirkus, keď v skutočnosti sa politickí lídri musia nechať kúpiť rovnako ako, povedzme, hokejisti, aby hrali nejakú ligu?

simak.jpgŠtefan Šimák: Nehovorte mi magnát
Vydavateľstvo DiXit, 2016, 303 strán

Aj tieto otázky mi vírili hlavou, keď som siahla po knihe Štefana Šimáka Nehovorte mi magnát. Šimákova tristostranová kniha potvrdzuje, že je autor zdatný, skvelý štylista. Napokon, pamätám si to z jeho časopiseckých príhovorov. Vo svojej knihe-memoároch predsa len prekvapí: bez rozpakov (možno neúmyselne) odkrýva pozadie scény, na ktorej hrajú aktéri svoju každodennú hru na pravdu.

Kto je ten chlap, ktorý mal guráž a určite aj kus šťastia založiť tento projekt? Aké má vlastnosti, čím sa riadi a kto (čo) riadi jeho kroky? V roku 1990 s dvoma ďalšími spoločníkmi (Jozef Dukes a Karol Bustin) založili časopis Plus 7 dní a postupne vytvorili sieť časopisov, výrazne a významne ovplyvňujúcich čítajúcu populáciu. V čase najväčšej slávy čítali ich časopisy tri milióny Sloveniek a Slovákov. Z vyše päť miliónového národa... Ako to urobili, na to dáva Štefan Šimák otvorené odpovede vo svojej knihe Nehovorte mi magnát.

Pripadá mi trochu ako biblický prorok, ktorý má rád priamu reč: áno áno, nie nie.

Ak raz padol režim, ktorý on osobne nenávidel, ale ako každý v tomto zemepisnom pásme bol nútený mu slúžiť, necíti za ním nostalgiu. Budoval socializmus – lebo inak sa nedalo. Budoval ho – ale nerád. Nový režim privítal, kapitalizmus buduje už rád, aby v ňom odčinil – ako v očistci – svoje „socialistické“ viny. Poznal sovietsky systém zblízka, bol mu odporný a reportoval o ňom priamo z centra, z Moskvy, kde bol spravodajcom Československého rozhlasu. „Pokiaľ to bolo možné, čo nebolo vždy, som sa z Moskvy vyhýbal vychvaľovať úspechy socializmu,“ povie úprimne a dodá: „Nebol som disident.“ Jeho zážitok zo socialistickej Moskvy je taký hlboký, že je vždy na stráži, či náhodou nesiaha po nás a našej slobode zase tá kradmá kremeľská sila. Bolo to v čase vlády Vladimíra Mečiara, ale aj Roberta Fica. „Obávali sme sa, že sa opäť ocitneme vo sfére vplyvu Moskvy. Báli sme sa návratu diktatúry prezlečených nomenklatúrnych kádrov...“

Nič o sebe nezatĺka, ani „eštebáctvo“ (bol vedený ako kandidát tajnej spolupráce, o čom nemusel vedieť), ani členstvo v KSČ, ani kariérny postup v Československom rozhlase, ani rozhodnutie reportovať z Námestia SNP, keď padal režim. Vždy sa vedel rozhodnúť a vždy pracoval tvrdo. Jeho krédom je: rob čo najlepšie, lebo aj tak po tebe zostane veľa priemerného.

Figúry aj postavy bývalého režimu charakterizuje stručne: Dubček bol komunista, Husák karierista, Gorbačov tlčhuba. Rovnako tie súčasné: Mečiar je schopný úskočný, arogantný a chamtivý symbol novembrovej revolúcie, Fico je temná postava, na rozdiel od Kisku, ktorého mu (aj s jeho aktivitami) ešte pred prezidentskými voľbami predstavil syn Štefan. Padli si do oka a uzavreli tichý pakt o neútočení. Pre Šimáka je priateľom každý, kto rozmýšľa a koná „pokrokovo“. Od redaktorov, po politikov a pravdepodobne aj oligarchov, keďže svoj podnik predal – po zvážení – jednému z nich (Jaroslavovi Haščákovi). Ten možno má za nechtami, ale na druhej strane má aj za ušami a určite rozmýšľa „pokrokovo“.  Prečo je niekto miláčikom tlače a iný, rovnako dobrý, terčom posmechu a kritiky?

„Základom je vnútorné vyžarovanie a efektívna komunikácia s novinármi. Každý, kto má s tým nejakú skúsenosť, vie, že s redaktorom je lepšie spolupracovať, ako ho provokovať a pohrávať sa s ním.“

Áno, áno, nie, nie sa životom Štefana Šimáka vinie aj po páde režimu, keď sa pustí do dobrodružstva s časopisom, aký tu ešte nebol. Nepozná vo svojom konaní brata, lebo vidí cieľ.

Raz v Diamantovej komnate moskovského Kremľa videl korunovačné klenoty a šperky, ale najviac ho zaujali dva špinavé kamene – jeden bol rozrezaný na dve polovice a v mieste rezu sa jagavo leskol pod lúčmi svetla. Druhý pripomínal obyčajnú skalu, človek by mohol zakopnúť a vôbec by nevedel, že je to hruda zlata. „Poklad môže nájsť len ten, kto vie, čo hľadá.“

Podarilo sa mu vybudovať na zelenej lúke mediálny dom, jeho noviny a časopisy si kupovali a čítali každý deň, týždeň, mesiac ľudia od Kútov po Čiernu nad Tisou.

„Nevedeli ste o nás nič, my sme vás však dôverne poznali a vedeli o vás všetko – kde a ako žijete, aké máte vzdelanie, koľko zarábate, čo si môžete dovoliť, po čom túžite. Váš vydavateľ vie, čo čítate, na akom aute sa vozíte, aký pozeráte televízor, kde najradšej cestujete. Pozná vás, vie vás zaujať aj na vás dobre zarobiť.“

Videl politikov zblízka a keďže začal podnikať v období, keď sa ešte politici novinárov báli, lebo ešte neexistovali alternatívne zdroje informácií, všetci sa o jeho priazeň uchádzali. Báli sa ho očividne. Vtedy stačilo napísať fejtónik o predsedovi vlády, a okamžite mu sám dotknutý predseda vlády  telefonoval a chcel sa s ním stretnúť. Pekná je historka o Dzurindovi a prechádzke po starom meste: Šimák vo svojom Slove vydavateľa napísal, že sa Dzurinda bojí chodiť medzi ľudí, na čo ho predseda vlády Slovenskej republiky(!) pozval, aby sa s ním prešiel po meste a na vlastné oči sa presvedčil, že sa mýli. Volený politik sa musel triasť pred perom nevoleného vydavateľa... 

Jeho snom bol časopis pre náročnejšieho čitateľa. Slovensko ale nie je Anglicko ani USA.

„Západné vzory o spôsobe života, životných hodnotách a prioritách na našich čitateľov nezaberali, Rozprávajte človeku, ktorý má problém naplniť chladničku, o tom, že má šetriť potraviny a racionálne sa stravovať. Alebo nabádajte niekoho, kto sa bojí o svoju prácu a stráca životné istoty, aby sa konečne zamyslel nad vzťahom k životnému prostrediu, ktoré ničí jeho fabrika... Asi sme predbehli dobu.“

Naučil sa vnímať realitu, nie svoju predstavu o realite, čo neznamená, že svoju predstavu o nej poprel. Tvrdí, že sa nikdy ani on ani jeho redaktori neuchádzali o politiku ako reálne spravovanie krajiny. Podarilo sa mu niečo omnoho dôležitejšie. Bez toho, aby prešiel on a jeho redaktori voľbami, menili verejný priestor. Sám hovorí, že vždy so svojím mediálnym domom stál na strane čitateľa. Ale priemerný čitateľ neexistuje, to znamená, že toho svojho si aj modeloval.

Vzdelával sa, ešte ako redaktor Československého rozhlasu bol na praxi v Deutche Welle, potom už ako zakladateľ Plus 7 dní vďaka Open society štvrť roka v USA, vo vydavateľstve Tampa Tribune, býval v jednom apartmáne s Radom Procházkom. Čítal zahraničnú tlač, cestoval. Vedel, že ak ľudia obdivujú kráľovstvá a slúžky, niekto bude aj tou slúžkou – s čím vo svojich snoch neráta nikto. (Áno, sú a budú aj Novomeského Furko Márie, aj keď o nich nikto nehovorí...)

Vo svojom podnikaní sa stretol so všetkými premiérmi a vysokými politikmi, každý sa o jeho priazeň uchádzal, no nie každý ju získal. Bez obalu ich charakterizuje: slabá Radičová, Sulík, ktorému všetko médiá odpúšťali, lebo bol alternatívou, Mečiar, do ktorého pálili najvyššou palebnou silou, plazivý tieň pomstychtivého Fica, ktorý ich nepriamo i priamo obral o milióny (priamo vyhratými súdnymi spormi, nepriamo tým, že inzerenti sa vraj obávali o štátne zákazky, tak radšej nezadávali reklamu...) 

Štefan Šimák v knihe spomína na stretnutie s premiérom Robertom Ficom v septembri 2012 (na stretnutí bol aj jeho spoločník Jozef Dukes)... „Na stretnutie prišiel dobre pripravený. Veď ktorý politik by s potešením nesledoval, ako tlač stráca čitateľov aj inzerentov a smeruje k úpadku. Pochválili sme ho za nový tlačový zákon, ktorý sme až na pár drobných výhrad považovali za oveľa lepší ako inkvizičný koncept, ktorý v čase pravicovej vlády pripravovalo pod vedením kádeháčky Zuzany Mistríkovej ministerstvo kultúry... So zákonom nemáme zásadný problém. Podporujeme právny štát a aj my sa chceme zodpovedne správať.“ Mali k nemu len drobné výhrady s právom na odpoveď...

Na toto obdobie si pamätáme mnohí, pretože to bol veľký politický škandál: opozícia sa pokúsila zmedzinárodniť kauzu – cez spojenie hlasovania o ratifikácii Lisabonskej zmluvy. Zaujímavá je spomienka človeka, ktorý bol vtedy pri tom – Jozefa Bednára (pozri jeho blog).

 „Keďže som v rokoch prijímania nového tlačového zákona v roku 2008 už bol hovorcom ministra kultúry Marka Maďariča, pri čítaní danej pasáže som si pretieral neveriacky oči. Vydavatelia denníka Plus 1 deň, týždenníka Plus 7 dní a ďalších médií teda nemali so zákonom zásadný problém? Pochválili ho a až na detaily ho považovali za lepší ako údajný inkvizičný koncept druhej Dzurindovej vlády? Naozaj? Prečo ale potom v roku 2008, keď bol zákon prerokovávaný vo vláde aj v parlamente, denník Plus 1 deň spolu s ďalšími celoštátnymi denníkmi vyšiel dvakrát na titulke s čiernym rámom a s textom o tom, že nový tlačový zákon predstavuje hrubý zásah do slobody tlače a redakčnej nezávislosti a smeruje proti záujmom občanov a čitateľov? To tie ,drobné výhrady ‘stáli za taký masívny protest? Pamätám si dobre na to obdobie. Združenie vydavateľov periodickej tlače (pán Šimák bol vtedy, myslím, jeho podpredsedom) na stránkach celoštátnych denníkov upozorňovalo, že návrh tlačového zákona podľa nich ,vytvára nezmyselne široký priestor pre právo na opravu a odpoveď, čím hrubo zasahuje do redakčnej práce. A takisto porušuje demokratické zásady, práva občanov a slobodu tlače...‘ Situácia zašla tak ďaleko, že sme priamo na ministerstve museli vysvetľovať zákon vysokému predstaviteľovi OBSE pre médiá Miklósovi Harasztimu, ktorý bezdôvodne tvrdil, že ,Slovensko sa zaviazalo ochraňovať slobodu médií, a teraz ich núti, aby sa stali súčasťou politických vyjednávaní‘. A hrozil, že ak sa zákon uplatní, Slovensko sa môže podľa OBSE ocitnúť pred Európskym súdom pre ľudské práva...

Tlačový zákon, samozrejme, vstúpil do platnosti. A nič sa nestalo. Neprišiel žiadny, nieto ešte hrubý zásah do slobody tlače či redakčnej nezávislosti. Hneď po voľbách 2010 mi iný nemenovaný zástupca vydavateľov medzi štyrmi očami povedal, že tlačový zákon je v podstate dobrý a že celý ten ,humbug‘ bol len (len?) súčasťou politického boja.“

To je taký malý, ale veľmi výrečný dôkaz, ako médiá zasahovali do politiky.

Štefan Šimák sa stretol aj s politickými provokáciami – vie, že ak niekto niekde niečo podhodí, sleduje tým nejaký cieľ. Dôležitým zdrojom informácií sú stranícke centrály, kde sa občas rozhádajú alebo neodolajú pokušeniu a pustia do obehu nepríjemnú informáciu ...

Na základe osobnej skúsenosti tvrdí, že vyšetrovacia žurnalistika je o kontaktoch so spravodajskou službou, políciou alebo prokuratúrou. Ak tieto inštitúcie pustia do obehu nejakú kauzu, obyčajne tým niečo sledujú. Spravodajské hry sa na Slovensku podľa neho dejú častejšie, ako by sme si mysleli.

„Ak sa v rukách nejakého novinára ocitne nekonečný zoznam odposluchov zo stretnutí vplyvného finančníka so štátnymi úradníkmi a politikmi a reč je o korupcii a klientelizme, šéfredaktor nikdy nevie, čo tým kto sleduje a ktoré z kompromitujúcich údajov sú naozaj pravdivé,“ tvrdí, možno aj ako jemné vysvetlenie, prečo predal svoje impérium oligarchom najviac známym zo spisu Gorila.

Na príbehu Štefana Šimáka vidno zreteľne biedu slovenskej politiky, ktorá nemá silu zabojovať za svoju víziu, kým nemá za sebou médiá. (No možné je aj to, že žiadnu víziu nemá.)

Šimák tvrdí, že na Slovensku nemáme bulvár – pretože nemáme naň prostredie. O svojich časopisoch hovorí ako o liahni skvelej žurnalistiky. S produktmi tejto žurnalistiky sa stretávajú ľudia denne a o ich výchove a slušnosti a profesionalite si tvoria názor sami. Šimák sa domnieva, že ak niečo kúpia, tak to kupujú preto, lebo im to chutí. Ak vypľujú – je to len ich vec, prípadne vec ich peňaženky. Inými slovami: anglický bulvár nemáme, lebo nemáme Angličanov. A ak máme bulvár slovenský, nie je to vina Šimáka a spol. Akí čitatelia, taký bulvár. Ale ja si myslím, že to platí aj v opačnom poradí – aký bulvár, takí čitatelia. A to je už tá nepriama reč, ktorú možno z knihy Štefana Šimáka prečítať. Kto chce, nech jeho tvrdeniam verí, ale lepšie je preveriť si ich na stave kultúrneho povedomia spoločnosti, ktorá je kŕmená podľa neho skvelou žurnalistikou.

Pozoruhodné je zavŕšenie tohto príbehu. Šimák predal svoj mediálny dom Pente. Jeho ľudia to vzali bez vzbury. V Pluske Haščáka pochopili. Kto si dal tú námahu a prelúskal Gorilu, pochopí tiež. (Len tak na okraj – raz mi špičkový odborník, ktorý pre Pentu pracoval, povedal: tam nepracujú profesionálne slabí. Iba dobrí a ešte lepší. A majú svoj cieľ, ktorý Šimákovi charakterizoval (pozri úvod) onen Haščák. Ten Haščák, ktorý sa údajne vyslovil: Volič o ničom nič nevie, volič je hovno.“

Sme vraj slobodní a rovní – v EÚ – akurát stačí pozrieť si, prečo si to nemôže myslieť každý. Štefan Šimák udáva pozoruhodný fakt: v čase, keď sme na Slovensku prijímali euro, priemerný plat Nemca bol 3 tisíc eur. Na Slovensku podľa prognóz má byť priemerný plat 2 tisíc eur v roku 2030... A toto nezmení žiadna propaganda, aj preto budú noviny a časopisy, ktoré ju tlačia ľuďom do hláv, upadať. (To si myslím ja, nie úspešný tlačový magnát, ktorý sa svojho bremena zbavil.)

„Skutoční tlačoví magnáti však naďalej ostávajú siedmou veľmocou a každý významný politik musí počítať s ich postojom, prípadne sa usilovať o ich priazeň,“ tvrdí dnes už slobodný publicista Štefan Šimák a dodáva, že magnát za každých okolností musí vzbudzovať rešpekt.

Kde sú ale tie časy, keď sa napríklad v Sme napísal udavačský článok a na druhý deň na jeho základe padali ministerské hlavy! Nie, že by sa v žurnalizme niečo zmenilo, len ten vplyv je mizivý. Tak, ako ľudia dnes neveria politikom, neveria ani novinárom. Otázka by mohla znieť, komu viac a komu menej.

Občas sa v našej slobodnej demokratickej krajinke hľadá, kam sa podelo tých štyristotisíc slovenských komunistov. Najmä im odporúčam otvorenú spoveď mediálneho magnáta Štefana Šimáka. Možno pochopia, že niet úprimnejších a oddanejších budovateľov kapitalizmu a trhu bez prívlastkov, ako sú bývalí komunisti. A niet väčších nepriateľov socializmu, ako sú títo „noví“ kapitalisti. Mali by ich na rukách nosiť za toto budovateľské nadšenie.

Raz, na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia, na balkóne Melantrichu na Václavskom námestí, vystúpil môj kolega z Federálneho zhromaždenia ČSFR, vtedy podpredseda ODS Miroslav Macek. Povedal:

„Komunisti jsou jako moly, prožrali se všude. Zbavíme se jich jen tak, že z nich naděláme kapitalisty.“

Vcelku sa podarilo.

Nebezpeční sú len tí, čo neprijali možnosť očistca. A furt tu otravujú s nejakými socializmami. Na tých si dajme bacha! 

Priemer: 4.7 (77 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama