Príliš horúce (a krvavé) leto vo svetovej politike 1

O kolabujúcej svetovej bezpečnosti na obraz Západu
Počet zobrazení: 3800


skvrnda_150_80x.jpg

V posledných rokoch sme si zvykli, že v lete pre médiá nenastáva spravodajská uhorková sezóna, keď sa musia hľadať témy na zaujatie čitateľa, poslucháča či diváka. Od začiatku druhej polovice predchádzajúceho desaťročia, keď sa vyhrotili a doslova „zdiveli“ pomery vyvolané inváziami USA a ich spojencov v Iraku a Afganistane (neskôr bombardovaním Líbye) aj najhorúcejšie letá prestali byť obdobiami mediálneho oddychu. Tohtoročné leto, žiaľ, donieslo kruté krviprelievanie a zabíjanie už nebezpečne blízko aj pre nás – na susednú Ukrajinu, ktoré vyvoláva mimoriadny mediálny záujem.

Druhou vyabstrahovanou mediálno-politickou črtou súčasného leta je akési naskočenie „spätného chodu“ dejín. Zhruba pred štvrťstoročím nová moc za podpory „slobodných“ médií blahorečila pomery, ktoré vznikli po rozpade bipolarity vo svetovej politike a videla ich ako celosvetové naplnenie vízie „liberálnej demokracie“. Vývoj sa však vydal iným – pre svet zlým – smerom, na čom má rozhodujúci podiel charakter a spôsob distribúcie bohatstva a moci, ktorý začal uplatňovať Západ vedený USA.

* * *
Súčasný stav vo svete už len ekonomicky, politicky a kultúrne nevzdelaný, naivný či zaslepený človek (samozrejme, okrem analytikov či expertov, ktorí sú platení politickými a spravodajskými centrálami „liberálno-demokratických“ štátov a politikov túžiacich po moci i bohatstve), nazve víťazstvom Západu. Nejaký čas sa síce aj zdalo, že Západ dosahuje politické i ekonomické úspechy a upevňuje si nielen dominanciu nad celým svetom, ale aj autoritu v ňom. Avšak narastajúca agresívnosť Washingtonu a ním vedeného NATO začínajúca bombardovaním Juhoslávie a potom predovšetkým hospodárska a finančná kríza, ktorú „brilantný“ západný (liberálnodemokratický) politický a sociálno-ekonomický systém ani po viacerých rokoch nedokázal prekonať, urobili „idylke“ koniec.

Bezpečnosť sveta sa dnes preto podobá skôr udalostiam, ktoré sme si tohto leta pripomenuli pri stom výročí vypuknutia 1. svetovej vojny, ako nejakému novému trendu nasledovania Západu celým svetom (či aspoň jeho väčšinou). Každé porovnávanie odlišných období vo svetových dejinách síce silne pokrivkáva, ale aj tak medzi časťou odborníkov ako i v rôznych spoločenských kruhoch rastú obavy z vypuknutia veľkej vojny, ktorej zárodky vidia v súčasných regionálnych a lokálnych ozbrojených konfliktoch. Nachádzajú pri tom rôzne paralely medzi súčasnosťou a vývojom spred sto rokov práve kvôli stavu bezpečnosti vo svete.

Svet už dlhší čas hľadá nové usporiadanie bohatstva a moci, lebo súčasné uspokojuje len malú časť ľudstva. Ak spočítame počet obyvateľov štátov, ktoré sú v NATO a EÚ, popr. v OECD, viac ako miliardu nenapočítame. Na Zemi však žije vyše sedem miliárd ľudí a väčšina z nich by uvítala zmeny podôb bohatstva a moci, ktoré v súčasnosti fungujú na obraz Západu. Hoci chudobní sú aj na Západe a bohatí aj v nezápadných častiach sveta, najväčšia chudoba sa koncentruje v nezápadných štátoch.

Hospodárske a politické elity Západu v obavách zo svojho úpadku a straty vplyvu (a tým aj možností obohacovania) vyvíjajú aj s podporou mediálno-politickej mašinérie zúfalé úsilie zabrániť tomu. Znižujú pritom aj prah vnímania nebezpečnosti násilia vrátane ozbrojeného a vojen. Tohto leta nie sú ničím výnimočné dni, v ktorých zahynú na rôznych miestach konfliktov aj stovky ľudí. Vojny však dostávajú rôzne názvy (postmoderné, asymetrické, netradičné, nízkej intenzity...), ktoré majú vyjadriť, že sú už iné a spravidla vraj ani „také zlé ako v minulosti“.

USA a „pravoverné“ západné sily však musia proti šíreniu násilia a vojen i iným bezpečnostným hrozbám vystupovať veľmi rozhodne a podľa seba na to majú aj právo. Nesmú sa pritom zdráhať siahnuť ani k ozbrojenému násiliu – či už bombardovaniu a zabíjaniu nebezpečných nepriateľov bezpilotnými lietadlami alebo podpore síl, ktoré proti týmto hrozbám v rôznych regiónoch či štátoch bojujú.  

V kruhoch kritického sociálneho myslenia (teórie spoločnosti) sa však poukazuje na to, že bezohľadné prianie USA odvrátiť koniec úsilia o svetovládu, sa stáva celosvetovou  hrozbou. Varovné je to, že zasahovanie Washingtonu pri riešení problémov súčasnej bezpečnosti nie je schopné priniesť nič nové a len otvorene, iracionálne a cynicky pokračuje v politike, vedúcej  po rozpade bipolarity k napätiu, krízam a konfliktom vo viacerých štátoch a regiónoch, ktoré pretrvávajú v mnohých prípadoch až do súčasnosti.

* * *
Jedným z nástrojov tejto destabilizácie sa stali kruté politické a sociálno-ekonomické následky „farebných revolúcií“. Krachom a rastom napätia a kríz skončil aj fenomén „arabskej jari“, ktorý mal priniesť spoločenské i ďalšie zmeny západného štýlu.

Chaos, ktorý Washington aj za pomoci svojich blízkych spojencov vyvoláva, má síce regionálnu dimenziu, ale spravidla sa začne šíriť z jedného štátu. USA tak začali destabilizovať situáciu na Blízkom východe – predovšetkým v Iraku. Neskôr prišiel na rad Afganistan. Postupne túto politiku uplatňujú aj v iných oblastiach Ázie a v severnej Afrike. Od konca vlaňajšieho roka sa washingtonský organizovaný chaos dotýka priamo aj Európy – dostal sa na Ukrajinu.

Vytvoril sa akýsi pás nestability, ktorý zahŕňa viacero štátov i regiónov a má takmer súvislú podobu. Začína sa v severnej Afrike, tiahne sa cez Blízky východ, Strednú Áziu, Indický polostrov a končí sa v juhovýchodnej Ázii. V blízkosti tohto pásu sa nachádzajú nielen hlavní súperi USA vo vytvárajúcom sa multipolárnom svete – RF a ČĽR, ale aj EÚ, ktorej tiež spôsobuje ťažkosti rastúci počet utečencov z neho, ale prináša i iné komplikácie najmä sociálno-ekonomického charakteru.

Predovšetkým RF a ČĽR, ale opäť aj EÚ, majú v dôsledku diania v tomto páse nestability bezpečnostné problémy, ktorých riešeniu musia venovať čas, sily i prostriedky a tie im môžu chýbať inde. Nielen že ochudobňujú potenciál ich rozvoja, ale im sťažujú aj súperenie s USA v ekonomickej, politickej, bezpečnostnej či inej oblasti pri vytváraní multipolarity.

Najvážnejší bezpečnostný problém násilného charakteru v tomto smere pre všetkých predstavuje terorizmus moslimských fundamentalistov. Tento fenomén Washington ako džina z džbánu vypustil už pred desiatkami rokov v boji proti svetským režimom v moslimských štátoch, ktoré neboli ochotné podriadiť sa všetkým požiadavkám USA a hľadali oporu či vo vtedajších socialistických štátoch alebo aj vo vzájomnej spolupráci. Špičku – bod obratu v tomto smere zohrávala podpora mudžahedínov v ich boji proti sovietskej invázii do Afganistanu.

Asi málokedy vo svetových dejinách nájdeme horší príklad uplatnenia politiky „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ“, ako sa to podarilo v posledných desaťročiach Spojeným štátom. Doplatili na obmedzenosť a zištnosť svojho vnímania sveta, lebo po zániku ZSSR, hlavného nepriateľa USA z čias bipolarity, sa časť nepriateľov Moskvy vytvorená na extrémistickom základe zmenila na nepriateľov Washingtonu. A to, že výsledkom tohto postupu USA bol ku koncu 20. storočia vznik, prípadne rast sily al-Kajdy, Talibanu, ale aj Hamasu a iných skupín a organizácií (ani organizácia Islamského štátu Iraku a Levanty by sa nestala takou silnou, keby nebolo nezmyselnej vojny v Iraku), sa jednoducho nepripúšťa, alebo sa to označí za konšpiračnú teóriu.

* * *

Aj v lete tohto roku je naďalej najviac násilia a krviprelievania na Blízkom východe, kde sa zahraničnopolitická a bezpečnostná politika USA, úzko spojená s Izraelom, ale aj viacerými arabskými štátmi, často označovanými za reakčné či tmárske (najmä Saudskou Arábiou), dostáva do slepej uličky, ktorá je čoraz užšia a tmavšia. Okrem už viac ako tri roky trvajúcej krízy v Sýrii s opakovanou krutosťou prepukol aj izraelsko-palestínsky konflikt v Gaze, ktorý len dokazuje neschopnosť (nezáujem) washingtonskej diplomacie skutočne ho (ale aj čokoľvek iné na Blízkom východe) vyriešiť.

Trpké plody prináša scestná koncepcia veľkého Blízkeho východu z bushovskej éry. Staronovým neželaným efektom blízkovýchodnej politiky USA sa tohto leta stala situácia v Iraku, odkiaľ sa rozšírili nebezpečné aktivity organizácie Islamského štátu Iraku a Levanty s cieľom vytvoriť v regióne chalifát. Časť odborníkov varuje, že tento fenomén vyzerá už teraz oveľa nebezpečnejšie, ako bola mediálno-politicky nafúknutá činnosť al-Kajdy v minulých desaťročiach. Jasné je aj to, že boj proti organizácii Islamského štátu Iraku a Levanty nebude možné viesť bez spolupráce so Sýriou a Iránom, ktoré sú Washingtonom dlhodobo ostrakizované.

Destabilizácia priestoru – Gaza, Izrael, Sýria, Irak – je spojená nielen geograficky, ale aj aktérmi konfliktov a premieta sa aj do menších okolitých štátov – najmä Libanonu a Jordánska, ako aj trochu ďalej – do Jemenu. Dotýka sa tiež veľkých blízkovýchodných hráčov – Egypta, Turecka, Iránu a Saudskej Arábie. Všetci z nich majú špecifické vzťahy, aj keď rozdielneho charakteru, s Washingtonom. Sieť týchto vzťahov však USA v posledných rokoch nezvládajú a dostávajú sa v nich čoraz častejšie do rôznych nedorozumení i sporov. To čo platilo v druhej polovici 20. storočia, prestáva dnes fungovať.

Odlišným, ale neoddeliteľným fenoménom, patriacim do tejto oblasti, je Líbya. Destabilizácia Líbye nemá len blízkovýchodný, moslimský rozmer, ale aj panafrický charakter. Zinscenovanie podmienok pre politickú vraždu M. Kaddáfího nebolo len osobnou pomstou niektorých kruhov vo Washingtone, ale aj súčasťou jeho odstránenia z procesu africkej integrácie nezávislej od USA.

Mementom ďalšieho vývoja sa stalo, že v septembri 2012 zabili v Líbyi veľvyslanca USA J. C. Stevensa aj s tromi členmi jeho sprievodu – je to opäť jedna z bezprecedentných reakcií na násilie, ktoré sa do tohto štátu expedovalo. A pred niekoľkými dňami došlo k tomu, že v bojoch vzbúrencov zhorel hlavný terminál letiska v Tripolise.

Afrika (s výnimkou severnej) bola dlhý čas relatívne mimo hlavných (životných) záujmov USA. Zmenilo sa to, keď v októbri 2008 Washington vytvoril Veliteľstvo pre Afriku (United States Africa Command – USAFRICOM), ktoré však ešte stále sídli v Stuttgarte. Vytvorenie veliteľstva sa považuje za prvý krok USA k príprave na vojny o suroviny v Afrike.

V subsaharskej Afrike momentálne nie sú také veľké ozbrojené konflikty, ako boli v predchádzajúcich dvoch desaťročiach, aj keď počet malých ozbrojených konfliktov je stále vysoký. S väčšími či menšími vzplanutiami bojov doznievajú rezíduá občianskej vojny v Kongu. Napätie a kríza ako aj ozbrojené násilie rôznej intenzity pretrvávajú viac rokov aj v južnom Sudáne a Nigérii. Je tu aj Somálsko v Africkom rohu, na ktorého kríze majú svoj podiel aj Spojené štáty – možno pripomenúť ich traumu z bitky v Mogadiše z októbra 1993.

Špecifický fenomén predstavuje Afganistan, hoci v posledných týždňoch ustúpil v dôsledku diania na Blízkom východe a Ukrajine záujem oň do pozadia. Treba sa však opýtať, načo tam bola viac ako trinásťročná vojna, keď sa v USA i inde na Západe pripúšťa, že ten aktér, kvôli ktorému sa na Afganistan zaútočilo – Taliban (lebo poskytol útočište al-Kajde a U. bin Ládinovi) – bude predstavovať stále silu, s ktorou v afganskej politike treba počítať. A na dôvažok je po toľkých rokoch vojny možno v tej istej sile, ak nie vo väčšej, ako bol na jej začiatku. Afganistan dal veľmi zlé vysvedčenie aj NATO.

Akosi až symbolický charakter malo zabitie generálmajora USA H. J. Greenea začiatkom augusta v Afganistane – ide o prvú smrť generála USA vo vojne od čias Vietnamu. Vojna v Afganistane má však aj viac podobných čŕt s vietnamskou, pričom v nich dominuje nezmyselnosť a utrpenie spôsobené nevinným ľuďom.

* * *

Aj Afganistan má destabilizujúce pôsobenie na pomerne rozsiahly región – je známa floskula o Afpaku, ktorý spája do jedného bezpečnostného celku pohraničie Afganistanu a Pakistanu. Tým, že vojna v Afganistane destabilizuje aj Pakistan (ktorý sa zmenil zo štátu silne podporovaného pred desaťročiami Washingtonom na štát, na ktorý USA podniká útoky bezpilotnými lietadlami) sa dotýka už aj Indie.

Destabilizujúci vplyv Afganistanu sa prejavuje tiež v strednej Ázii. Tým sa však negatívne pôsobenie tejto vojny môže dostať aj na územie RF i ČĽR, predovšetkým prostredníctvom prenikania rôznych teroristických skupiniek moslimských fundamentalistov. Vážnou bezpečnostnou hrozbou iného charakteru, ktorá prechádza najmä cez Strednú Áziu ďalej na Západ, je masívna produkcia opiátov v Afganistane, ktorá počas invázie USA a ich spojencov výrazne narástla.

Napokon ako poslednú oblasť, kde sa situácia v posledných mesiacoch destabilizuje, uvedieme juhovýchodnú Áziu a Ďaleký východ, kde tieto aktivity spája neskrývaná snaha USA oslabiť narastajúci vplyv Pekingu. Tradične ide o dlhodobý problém Kórey – predlžovanie existencie rozdelenia národa, ktoré je posledným reliktom 2. svetovej vojny a opäť najviac vyhovuje USA a ich spojencom, ako aj o Taiwan. Pribudol aj spor o ostrovy Tiao-jü-tao/Senkaku a sporné otázky spojené s niektorými teritóriami v Juhočínskom mori.

Negatívny vplyv pôsobenia USA aj v tomto regióne sa prejavuje v tom, že bezostyšne  využívajú každú príležitosť na to, aby bez zváženia príčin a súvislostí problémov obviňovali Peking z narastajúcej agresivity a ohrozovania regionálnej bezpečnosti. Jadro problému však spočíva v tom, že nie ČĽR ohrozuje Washington, ale silná vojenská prítomnosť USA vytvára pre Peking bezpečnostné problémy. Ak potenciálne hrozí konflikt medzi ČĽR a USA tak to nie preto, že by Peking plánoval napadnutie USA (o čom čínske vedenie od 80. rokov minulého storočia vôbec neuvažuje), ale preto, že USA majú uzavretú dohodu o vojenskej pomoci s Taiwanom, s ktorým však oficiálne neudržiavajú diplomatické vzťahy. Len dodáme, že existencia Čínskej republiky na Taiwane je eufemisticky vyjadrené z hľadiska medzinárodného práva veľmi problematická.

Každá z týchto oblastí si vyžaduje samostatnú analýzu, čomu sa budeme venovať v ďalších príspevkoch – o Ukrajine, Blízkom východe, Afganistane a Ďalekom východe a juhovýchodnej Ázii.

* * *

Okrem toho na charakter súčasnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky USA poukazuje nekonečná séria škandálov spravodajských služieb. Ak „hitom“ v tejto oblasti vlani bol útek bývalého príslušníka spravodajských služieb USA E. Snowdena, tohto roku ide o škandál s odpočúvaním viacerých vysokých predstaviteľov spojeneckých štátov („esom“ je odpočúvanie A. Merkelovej) a s agentmi spravodajských služieb USA nasadenými v nemeckej spravodajskej službe BND, ale aj v rôznych orgánoch a zložkách nemeckej vlády.

Na záver uvedieme, že so záujmom očakávame, čo zaznie na summite NATO vo Walese vo vzťahu k bezpečnostnej situácii vo svete. Nechceme byť zlým prorokom, ale zrejme hlavným problémom bude „zlé Rusko“. V situácii, ktorú sme popísali vyššie, NATO vedené USA od čias rozpadu bipolarity hľadá svoje zdôvodnenie, ale nie je pripravené podieľať sa na zmene bezpečnostného usporiadania vo svete. Treba pripustiť, že NATO je skutočne najväčším a možno aj najlepším vojenským paktom na svete – ale len preto, že je vlastne jediným svojho druhu a nemá žiadny „protipól“.

Otázne je aj to, načo potrebuje NATO tak zbrojiť a požaduje od svojich členských štátov viac výdavkov na vojenskú oblasť. Štáty NATO, ktoré netvoria ani 15 % obyvateľstva sveta dlhodobo vydávali v predchádzajúcich rokoch na vojenské účely medzi 50 – 60 % (aj viac) ich celosvetovej sumy.  Značná časť týchto prostriedkov išla na vojny v Iraku a Afganistane, na bombardovanie Sýrie, ktoré, ako sa dnes všeobecne pripúšťa, bezpečnosť sveta nezvýšili, skôr naopak.

Zakončíme tým, čo nám prowashingtonskí šíritelia bezpečnostnej osvety à la NATO nehovoria. Vojenské výdavky sú len jednou časťou výdavkov na bezpečnosť, ktorá má veľa, ak nie už viac, nevojenských ako vojenských prvkov. A na dôvažok parafráza z čínskych múdrostí – najlepšia vojnou je taká, ku ktorej nedošlo.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984