Reklama

Prima la musica

Počet zobrazení: 2138

Známe Mozartovo tvrdenie „prima la musica e poi le parole“ (najprv hudba, potom slová) v dnešnom opernom svete akoby už neplatilo. Najväčší rozruch a záujem vyvolávajú režisérske interpretácie (niekedy omylom označované ako tvorba), lebo tie vraj dokážu osloviť širšie spektrum publika než hudobno-spevácke parametre opernej inscenácie. Aktivizovať človeka-občana prostredníctvom pôsobenia ideových kvalít umeleckého diela je pekná vec, no nemyslím si, že by na to bola najvhodnejšia práve opera. Už len samotná skutočnosť, že významu textu v opere (bez sledovania titulkov) ťažko porozumieť je elementárnou prekážkou a pokiaľ ide o mimotextové (herecké, výtvarné) prvky inscenácie, tie často zostávajú pre diváka nedešifrovateľnými rébusmi, pokiaľ si vopred neprečíta vyznania inscenátorov.

cosi_fan_tutte.jpg

V opere SND mala teraz (22. a 23. januára) premiéru Mozartova opera Così fan tutte. Z viacerých inscenácií tohto diela doteraz na mňa najviac zapôsobila „čistá“ inscenácia dvojice Košler-Jernek v SND v roku 1973 a pred desiatimi rokmi v parížskom Palais Garnier inscenácia, ktorú pripravil slávny režisér Patrice Chéreau v duchu Goldoniho komédií. Nová bratislavská inscenácia diela však celkom príjemne prekvapila. Predovšetkým, no nielen tým, že rešpektovala Mozartom stanovenú hierarchiu zložiek operného diela s vládou hudby. Pokiaľ ide o zložku divadelnú, tak jej hlavný autor poľský režisér Marek Weiss nevolil nejaké obrazoborecké riešenie, hoci sa snažil o originálny vklad. Podobne, ako sa to stáva, aj teraz sa o jeho výklade na základe slov lepšie počúva, než sa identifikuje s javiskovým tvarom. Prvou prekážkou je samotný text libretistu Da Ponteho, ktorý (podobne ako hovorí názov diela) síce vtipným príbehom predsa len „útočí“ na neschopnosť žien zostať vernými svojím partnerom. Tento motív Weiss oslabil tým, že z milencov, ktorí veria v cnosť svojich partneriek, urobil záletníkov fyzicky rovnako porušujúcich sľuby vernosti. Ďalším problémom je, či divák sústredený na spev, prípadne čítanie titulkov dokáže zaregistrovať a správne si vyložiť také detaily, ako je úsmev bokom, prejav žiarlivosti voči pôvodnému partnerovi vyjadrený upreným pohľadom, pohybom hlavy a podobne. Oveľa zaujímavejším motívom je takisto len v náznakoch vyjadrená myšlienka, či je voľba partnera raz navždy definitívna a či máme alebo nemáme odolať „pokušeniu tela“. V závere opery sa snúbenice vracajú k pôvodným partnerom, no pocit prežitého „zakázaného ovocia“ zostáva.

Vysoké parametre novej premiéry v SND však zaručuje najmä hudobné naštudovanie čoskoro odchádzajúceho dirigenta (donedávna umeleckého riaditeľa opery SND) Friedricha Haidera. V SND už zvládol na vysokej úrovni Verdiho i Pucciniho partitúry, no popri objavení zabudnutej opery Wolfa-Ferrariho Šperky Madonny najviac zarezonovali jeho naštudovania opier Richarda Straussa (Salome) a Mozarta (Titus). Aj Così fan tutte je po dirigentskej stránke zvládnuté na vysokej úrovni. Bolo vidno, že Haider si dal prácu nielen s orchestrálnou partitúrou, ale že sa snažil vštepiť mozartovský štýl aj spevákom, ktorí s ním nemajú veľa skúseností. Škoda len istého kvalitatívneho rozdielu medzi prvou a druhou premiérou. Na prvej premiére nebolo nekvalitného výkonu a dominoval jej Peter Mikuláš ako intrigánsky Don Alonso, dokonalý to režisér javiskového diania a jeho ironický glosátor. Jeho alternant František Ďuriač  za ním výrazne zaostával. Vyrovnané a kvalitné boli obe predstaviteľky Fiordiligi  – Češka Jana Šrejma-Kačírková (hviezda ostravskej opery) a Eva Hornyáková. V úlohe druhej zo sestier prekvapila disciplinovaným výkonom Monika Fabianová, kým Denisa Hamarová sa oň pokúšala menej zdarne. Fakt, že SND má kvalitných lyrických barytonistov potvrdili obaja predstavitelia Guglielma Daniel Čapkovič a Aleš Jenis. V režijne rozpačito poňatej úlohe Despiny sa viac páčila skúsenejšia Jana Bernathová než mladá Mária Rychlová. Objavom inscenácie bol výkon v zahraničí pôsobiaceho mladého tenoristu Juraja Hollého ako Ferranda.

Mozart nie je v Bratislave taký populárny ako Verdi alebo Puccini, patrí však svetovo medzi troch najhranejších operných skladateľov a pre spevákov je mimoriadne dôležitý ako udržiavateľ hlasovej hygieny. Napokon, nemožno publiku núkať len to, čo by najviac chcelo. Aby si obľúbilo aj čosi iné, musí to najprv spoznať. Preto (aj vzhľadom na dosiahnuté kvality premiéry) bolo uvedenie opery o tom, „aké sú všetky“, dobrým činom.

Foto: www.snd.sk

Priemer: 4 (4 hlasy)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama