Reklama
Reklama

Príspevok do diskusie o slovenskom školstve

Počet zobrazení: 2564

Školský, resp. vzdelávací systém je nekonečnou a stále sa opakujúcou témou spoločnosti, je prítomný vari vo všetkých sociálnych skupinách a nezriedka sa nezaobíde bez emócií a vyhranených názorov. Je to prirodzený, priam nevyhnutný jav, pretože školstvo a úroveň vzdelania, ktoré školy na všetkých stupňoch poskytujú, sú dominantným faktorom, ktorý formuje úroveň jedinca, aj úroveň spoločnosti. Podľa úrovne vzdelávacieho procesu, podľa kvalít absolventov sa odvíja priama úmera, pokiaľ ide o kvalitu spoločnosti, jej pripravenosť zvládnuť výzvy doby.

Ktorýsi múdry filozof povedal, že vzdelanie je to, čo v nás zostane, keď zabudneme, čo sme sa naučili. V tejto zdanlivo kostrbatej a protirečivej myšlienke je však múdre  posolstvo a poznanie, že nie je dôležitá suma poučiek, faktov, namemorovaných postulátov, ale akási syntéza počutého v školských laviciach, schopnosť kreatívne zhodnotiť vyučovací proces. To však nie je len vecou žiakov a študentov, ale aj – a najmä – pedagógov. Keď dobrý pedagóg, učiteľ, prednášateľ – dokáže podať tému pútavo, keď osloví svojich žiakov či študentov, tak v nich prebudí záujem o ten-ktorý predmet a môže aj natrvalo motivovať záujem o štúdium. Vo vedomí takého prijímateľa (žiaka, študenta, poslucháča) zostáva tak to, čomu hovoríme vzdelanie.

pajtinka_rozhovory_s_ministrami.jpgĽubomír Pajtinka: Rozhovory s ministrami
Parentes, 2015, 284 strán

Vari od nepamäti sa diskutuje o tom, aká forma vzdelávania je vhodná, ako nastaviť systém, aby sa do mladých hláv a citlivých sŕdc dostali potrebné poznatky a informácie, ako výučbu dostať do primeraných, no optimálnych noriem, akú kvalitu majú mať pedagógovia a aké majú byť vyučovacie osnovy. Čo a ako naučiť mladých ľudí, aby to bolo v súlade so všeobecnými poznatkami konkrétnej doby, aby to bolo v súlade s tradíciami a potrebami konkrétneho národa, ale aj v súlade s civilizačnými (či ideologickými) hodnotami. Kto to má určiť, kto sa má na takejto úlohe podieľať, kto ju má realizovať?

Zaiste, predovšetkým pedagógovia na všetkých vzdelávacích stupňoch: od nich, od ich kvalít sa odvíja kvalita a úroveň vyučovacieho procesu, oni sú zodpovední za to, čo odovzdajú mladým generáciám. Lenže aj učiteľom musí niekto pripraviť učebné osnovy, navrhnúť a potom stabilizovať nejaké normy, niekto musí napísať školské učebnice, pomôcky, jednoducho, dať vzdelávaniu systém a poriadok. Inými slovami, pôsobí tu kompetenčná hierarchia a na jej vrchole by – aspoň hypoteticky – mali stáť ministri školstva. Koniec koncov, práve minister je zodpovedný za to, aká je úroveň vzdelávacieho procesu, či sú spokojní učitelia a pedagógovia a aká je tiež úroveň absolventov škôl. Minister je však zodpovedný skôr z politického hľadiska, on sám ťažko ovplyvní kvalitu učiteľa a vnímavosť žiaka: no tak či onak, on sa musí verejnosti zodpovedať za všetko, od chýbajúcej kriedy pri tabuli až po uplatnenie absolventov v praxi.

Ľubomír Pajtinka napísal obsiahlu knihu Rozhovory s ministrami. Je v nej sedemnásť rozhovorov - so všetkými ministrami školstva od Nežnej revolúcie v roku 1989. Je to akási svojrázna kronika vývoja našej spoločnosti v čase samostatnosti Slovenskej republiky, videná, preciťovaná a formulovaná skrze optiku ľudí zodpovedných za stav nášho školstva. A že to nie je stav optimálny, že to nie je stav dobrý, to si nemusíme dokazovať. Zjavne je situácia v školstve alarmujúca a kritická, rozhodne nezodpovedá potrebám doby.

Najprv niekoľko slov o autorovi: Ľubomír Pajtinka sa v prostredí školstva pohybuje prakticky celý svoj produktívny život. Vyučoval na strednej škole v Pezinku, pracoval vo Výskumnom ústave pedagogickom, od roku 1985 až 2010 pôsobil s malými prestávkami na Ministerstve školstva SR a spolupracoval so všetkými ponovembrovými ministrami. Bol tiež riaditeľom odboru školstva Bratislavského samosprávneho kraja, bol riaditeľom Štátneho pedagogického ústavu, bol tiež šéfredaktorom časopisu Rodina a škola, Učiteľských novín, založil časopis Historická revue (s prof. Dušanom Škvarnom), je autorom viacerých kníh a stoviek článkov, esejí, rozhovorov. Venuje sa vízii školstva 21. storočia a aktuálnym témam vo vzdelávaní.

Ľubomír Pajtinka má teda všetky predpoklady, aby viedol kvalifikovaný dialóg o problematike školstva s organizačne najvyššie postaveným členom vlády v oblasti všetkých druhov škôl a vzdelávania, resp. aj vedy a športu. Nie sú to len bežne novinárske, dennikárske otázky, ktoré sa týkajú aktuálnych až pofidérnych, práve sa vynoriacich otázok problémov a problémikov, ale snaží sa preniknúť k samotnej podstate systému vzdelávania. Pajtinka je týmto činom dôstojným a kvalifikovaným partnerom, ktorého nemožno „odpinkať“ naučenými frázami, ale je nevyhnutné s ním diskutovať a pokúšať sa riešiť situáciu na odbornej úrovni.

Pripomeňme si teraz mená tých ministrov školstva, ktorí boli od novembra 1989 vo vláde Slovenskej republiky a ktorí sú viac či menej zodpovední za súčasný stav školstva. Ladislav Kováč, Ján Pišút, Dušan Slobodník, Matúš Kučera, Roman Kováč, Jaroslav Paška, Ľubomír Harach, Eva Slavkovská, Milan Ftáčnik, Peter Ponický, Martin Fronc, László Szigeti, Ján Mikolaj, Eugen Jurzyca, Dušan Čaplovič, Peter Pellegrini, Juraj Draxler. Ako vidno už len z tohto zoznamu, na čele rezortu školstva sa vystriedali ministri s rozmanitou straníckou príslušnosťou, niektorí s väčším, iní s menším intelektuálnym a organizačným potenciálom, niektoré mená predstavujú ozajstné trvalé hodnoty v slovenskej spoločnosti, na iné sa zrejme rýchlo zabudne  – alebo sa už zabudlo. Ani jednému však nemožno uprieť snahu, že sa nesnažil meniť školstvo k lepšiemu, no o ucelenej koncepcii a vízii nemožno hovoriť ani v jednom prípade. Je to zrejme dané aj tým, že ani jeden zo spomenutých ministrov nemal dostatok času, aby mohol systém dlhodobo ovplyvňovať a vtlačiť mu svoju pečať. Je to aj tým, že ako sa striedali vlády, tak sa menila aj politická orientácia a takmer sa nedá hovoriť o kontinuite. A to aj napriek tomu – opakujem – že im nemožno uprieť úprimnú snahu meniť veci verejné k prospechu celej spoločnosti.

Už prvý ponovembrový minister školstva Ladislav Kováč, uznávaný vedec, predstavil zásadné zmeny a čiastkovú koncepciu, ktorá mala zmeniť slovenské školstvo najmä v porovnaní s predošlým režimom. Všeobecne prevláda názor, že socialistické školstvo bolo lepšie ako súčasné, bolo precíznejšie a dôslednejšie a že všetko, čo prišlo po ňom, už len padalo a strácalo na kvalite. Nie je to celkom neopodstatnené tvrdenie, tým skôr, že prítomnosť nášho školstva a úroveň vzdelávania je až príliš determinovaná financiami a nie víziami, že spoločnosť sa zmieta v korupčných škandáloch a vlády dosiaľ nenašli dosť peňazí na školstvo – hoci zdroje sa nájdu na pochybné projekty, za ktorými sú najmä záujmy záujmových skupín...

Ladislav Kováč zreteľne artikuloval: „Ako zlikvidovať jedno gigantické kolektívne zlo, aby sa pritom nijakému konkrétnemu ľudskému jedincovi neublížilo, aby sa odstránili staré krivdy a nespravili iné, aby zvíťazila spravodlivosť?“

V tejto myšlienke je skoncentrovaná podstata celého ponovembrového vývoja spoločnosti a to vonkoncom nielen v školstve. Aj ďalší minister, uznávaný vedec, profesor fyziky Ján Pišút hovoril o finančnom a spoločenskom poddimenzovaní učiteľského stavu na všetkých úrovniach. Neboli to však len financie, ktoré obmedzovali kvalitu výučby, ale aj problematika spoločenského statusu učiteľa, jeho vážnosť a autorita.

Jedinečnou prednosťou recenzovanej knihy je nielen zmysluplný obsah a téma dialógov, ale aj plastický obraz osobnosti, s ktorou Pajtinka diskutuje. Dušan Slobodník, ďalší z ponovembrových ministrov školstva, nebol ani tak odborník ako skôr morálna autorita, aj keď s rozporuplným hodnotením. Prežil stalinské gulagy, ťažké roky normalizácie, zostal však patriot a aj bojovník za samostatné Slovensko. Najmä to, no nielen to, sa prejavilo v jeho koncepcii slovenského školstva, ale tiež jeho zarputilý zápas proti istým tendenciám  maďarizovať školy v oblastiach južného Slovenska. Matúš Kučera, vynikajúci historik a znalec dávnovekých dejín Slovenska, v rozhovore spomína, že sa dostal „do tvrdých konfliktov“ a stretov záujmov medzi odborným a politickým prístupom k školskej problematike. A tieto strety sa stávajú čoraz viac dominantnou témou pre pôsobenie nasledujúcich ministrov školstva. Pritom však nemožno povedať, že ministri školstva by boli priveľmi stranícky limitovaní a dirigovaní; boli to napospol ľudia inteligentní, vzdelaní, mali vlastný názor a aj väčšiu či menšiu mieru koncepcie a vízie – no predsa sa čoraz viac stávali politikmi a reprezentantmi strán, ako nadčasovými odborníkmi. Každý z rozhovorov má zmysluplný obsah, má iskru aj šarm, nepochybne je v ňom aj návrh – či skôr náznak – systémových riešení problematiky školstva, no napriek tomu v nich nenájdeme komplexné riešenie. To však ani nebolo možné, pretože nedostatok času jedného volebného mandátu, takmer žiadne vízie a čiastočne aj politické  záujmy prekryli záujmy odborné. Preto sa naše školstvo dostalo do situácie, kedy nespokojnosť pedagógov vyústila do štrajkov.

Ľubomír Pajtinka sa snaží byť, ako sa vraví, nad vecou. Pri rozhovoroch je dôstojný a pripravený partner, nepodlieza, nepoklonkuje, no nie je ani len v náznakoch arogantný, ako to pričasto býva v publicistických rozhovoroch. Preto je kniha dôstojným príspevkom do diskusie o slovenskom školstve.

Ak by sa našiel erudovaný spisovateľ, publicista, esejista, novinár – prinajmenšom rozmeru Ľubomíra Pajtinku –, ktorý by napísal porovnateľnú knihu dialógov so všetkými ponovembrovými ministrami slovenských vlád, povedzme s ministrami kultúry, zahraničných vecí, životného prostredia, hospodárstva, spravodlivosti, vnútra... a podobne, nedajbože s predsedami parlamentu, vlády – nuž by sme dostali taký plastický obraz o stave našej spoločnosti, aký by nebolo schopný pripraviť žiadny Štatistický úrad, sociologický či politologický ústav, ani najlepšie napísaný román.

Ale to je zrejme nesplniteľné želanie.                  

Priemer: 4.6 (38 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Kvalitné matrace za super ceny - NovyNabytok.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama