Prvý máj 2003

Neviem, koľkí z nás by si vedeli len tak narýchlo spomenúť, čím bol 1. máj 2003 výnimočnejší ako ostatné prvé máje, no ak sa pozriete do hociktorého politického kalendára, nájdete v ňom o tom záznam. Pripomenie nám, že to nebol iba sviatok práce, keď ulice miest a dedín rozvoňali cigánskymi pečienkami a klobásami, keď nám záhrady skrásneli rozkvitnutými čerešňami... ale, že v tento deň sa stalo niečo oveľa dôležitejšie. Pred jedenástimi rokmi totiž zakrúžila nad obrovskou vojenskou loďou Abraham Lincoln stíhačka Lockheed S-3 Viking a hladko pristála na jej palube. Šviháckym krokom z nej vystúpil 43. prezident Spojených štátov George Walter Bush a postavil sa pred kamery a pripravený mikrofón. Všetci americkí prezidenti sa snažili a snažia pred verejnosťou vystupovať svižne, aby tak dali svetu najavo vlastné zdravie a zdravie svojej krajiny. Prezident Bush však v tento deň potešil svet svojím veľmi dôležitým a slávnostným vyhlásením – o ukončení hlavných vojenských operácií vo vojne s Irakom (tá sa začala 20. marca 2003 a ohlásený koniec hlavných operácií vôbec neznamenal pre krajinu mier – pozn. red.). Všetci, čo sme sledovali toto veľké vojenské dobrodružstvo, sme si vydýchli, veď tam boli aj naši chlapci vo vojenských uniformách. Za chrbtom prezidenta bolo vidieť veľký transparent s nápisom Mission Accomplished – Misia splnená. V duchu sme zatlieskali, aj keď nie každý súhlasil s vojnovými aktivitami Spojených štátov. Netrvalo dlho a ozvali sa prvé ohlasy na tento prezidentov kaskadérsky kúsok – bol príliš drahý, vhodný pre hollywoodske filmy, dočítal som sa v niektorom médiu.

Nespomenul by som si na to, že práve na 1. mája 2003 bolo svetu ohlásené definitívne víťazstvo Spojených štátov nad režimom Saddáma Husajna, ak by sa mi nedostala do rúk kniha pamätí G. Busha Okamžiky rozhodnutí, ktorá vyšla v roku 2011 vo Fortum Libra. Rád si prečítam podobné memoáre, v ktorých sa významné svetové osobnosti snažia vysvetľovať a ospravedlňovať svoje konanie v politike. Ani tentokrát som nebol sklamaný, ale ani prekvapený z toho, že autor, ktorý viedol dve veľké vojny, sa bude snažiť nejakým spôsobom obhajovať svoje konanie počas prezidentovania. Prekvapila ma iba jeho otvorenosť, s akou písal o svojej rodine, svojom alkoholizme, priateľoch i spolupracovníkoch, ktorých všetkých sme poznali iba z tlače a televíznej obrazovky. V knihe nájdete veľa zaujímavých postrehov nielen o nich, ale aj o al-Káide, Afganistane, Iraku, Iráne, bin Ládinovi, 11. septembri, hurikáne Katrin... S odstupom času nám tak dal možnosť porovnávať vlastné názory na zahraničnú politiku Spojených štátov, na vývoz demokracie z tejto krajiny do celého sveta. V mnohých prípadoch nám to pripomína stredovekých rytierov, ktorí pod prápormi kríža šírili kresťanskú vieru v pohanských a moslimských krajoch. S tým rozdielom, že toto učenie bolo nahradené učením o demokracii a ľudských právach podľa vlastných predstáv.

Všetci vieme, že režim Saddáma Husajna bol vražedným režimom, no všetci už vieme aj to, že vojna s ním bola vyvolaná na základe nepravdivých údajov, že nás politici klamali, že Husajn nevlastnil zbrane hromadného ničenia, že nemal mobilnú techniku s biologickými zbraňami, že nebol prepojený na al-Káidu, že nemal prsty v útokoch na Svetové obchodné centrum a Pentagón... Nebol to dobrý človek, no bolo potrebné ho predstaviť svetu ešte horšieho a nebezpečnejšieho, ako bol v skutočnosti. Iba takým spôsobom mohla svetová verejnosť ako tak stráviť rozhodnutie G. Busha zaútočiť na jeho krajinu. Nie som si však istý v tom, či skutočne sa už v tejto krajine žije lepšie a bezpečnejšie. Od tých čias sa už veľa zmenilo a ľudia neveria všetkému, čo sa im snažia politici a médiá navravieť. Ťažko je uveriť niekomu, kto vás už raz oklamal. Čoraz častejšie si začínajú klásť otázku – čo ak nás niekto klame aj v prípade s Ukrajinou? Čo ak sa v tejto krajine všetko deje z celkom iných dôvodov, ako sa nám snažia mnohí politici i novinári navravieť?

George Bush viedol vojnu s Irakom i Afganistanom. Bol presvedčený, ako vyplýva z jeho pamätí, že konal správne, v súlade s Božou vôľou a svojím svedomím. Pravdepodobne veril aj tomu, že ak zaútočí na hociktorú krajinu z lásky k jej ľudu, bude jeho útok ospravedlnený. Teraz už iba čaká na to, ako mu budú Iračania a Afganci, túto lásku oplácať. Ako to dopadne s Ukrajinou, ešte nevieme, v jej prípade už poťahuje nitkami iný americký prezident. Ktovie, ako nám na ďalší prvý máj, rozkvitnú čerešne a ako nám budú v tento deň chutiť klobásy a cigánske pečienky.