Psanci, lací listy a vojna na Ukrajine

          1.

Psanci. Aký pôvod má toto slovo? Sú to osoby štvané psami, psou svorkou? Nie je to tak! Možno to tak vyzerá pri sledovaní správania sa médií, žurnalistov aj politikov – pri sledovaní ich súčasného vzťahu voči prezidentovi Ruskej federácie. A k takto štvanej osobe, k „psancom“, pridala obec politologická a novinárska aj premiéra Maďarskej republiky Viktora Orbána po jeho opätovnom už štvornásobnom víťazstve vo všeobecnej parlamentných voľbách – víťazstve s viac ako ústavnou väčšinou. Samozrejme, patrí do nej aj prezident Srbska A. Vučič, ktorý vo voľbách obhájil svoj post.

Ale slovo „psanci“ sa od 13. storočia v českom přemyslovskom štáte odvodzovalo od prídavného mena „psaný“, t. j. zapísaný, resp. „zapsaný“ do zoznamu hľadaných a stíhaných osôb, kriminálnikov. Išli po nich, štvali ich, pretože boli „psaní“, hľadali ich na základe tohto dôvodu. Mali byť zapísaní, „psaní poprávu“, teda na základe a podľa práva.

A úrad verejnej moci za týmto stíhaním po právu stál. Úrad, ktorý ich zapísal do zoznamu hľadaných osôb a viedol ich stíhanie, resp. osoba, ktorá viedla ich prenasledovanie, sa volala „popravčí“. Nie preto, že by mal tieto stíhané osoby právo popraviť, alebo popravovať iných lotrov a zbojníkov, ale preto, že mal na ich stíhanie právo a konal pritom podľa práva, t. j. „po právu“. Preto dostal pomenovanie „popravčí“, aby  vyhľadával a lovil „psancov“.

Nemala to byť štvanica, štvanie ľudí označených za podozrivých, ako osoby, ktoré sa niekomu nepáčili alebo, že mali od niekoho vyššie postaveného príkaz ich uštvať, svorkou brechajúcich a vyjúcich psov, slintajúcich, že už-už sa zahryznú do tohto „psanca“. Asi odtiaľ pochádzajú a týmto stredovekým výjavom sa podobajú dnešné štvanice, hony a honby, poľovačky režimistických médií v rozličných štátoch západnej Európy, vrátane jej východného krídla – na V. Putina, paušálne na celé Rusko, všetkých Rusov aj na Nerusov obyvateľov Ruskej federácie. Odštartovali túto štvanicu asi na pokyn vyššej moci alebo z nadpozemského vnuknutia. Pokyn dostali ešte pred ruskou vojenskou operáciou, a odštartovali ho unisono a uniformovane, monotónne vo forte-furioso (zúrivo, divoko) na druhý deň po jej začatí. Najskôr sa pustili do duševného zdravia ruskej hlavy štátu (je to šialenec, blázon, idiot, ale nie z F. Dostojevského, pretože aj ten bol Rus, a preto zločinec), potom do jeho telesného zdravia (trpí na rakovinu, iné choroby požierajúce jeho telo). Potom informovali o pripravovanom puči generálov v Kremli), o jeho možnom či žiaducom usmrtení atentátom, sprisahancami), potom o potrebe jeho izolácie a vzápätí ho už odsúdili (načo obžalovať) ako vojnového zločinca, s tým, že ho treba deportovať v putách pred medzinárodný tribunál. Hororistickým bolo, že táto masová kakofónia mala od východných hraníc Slovenska najskôr úplne rovnaký a potom  zreteľne regulovaný obsah. Povinný však bol efekt – šíriť nenávisť k Rusom, k Rusku vôbec. Metóda postupu bola od jednotlivého k všeobecnému (induktívna metóda) – nielen Putin, jeho vláda, generalita, armáda Ruska, Rusi ako národ, spoločenstvo, ruská kultúra vôbec, história (určite barbarská)  – musela byť v týchto radovánkach médií. Národ a štát  bol úplne degradovaný, všetko s tým spojené bolo odmietnuté, zaznávané, zašpinené, doslova fekalizované. Vyplývalo to možno z princípu povinnej, jednotnej zákonnosti, z našich európskych hodnôt? Z našej vízie zachovať a presadzovať unifikovaný model zvaný – právny štát ? V stredovekej minulosti sa takéto útoky, potláčanie nepriateľov ich hanobením uskutočňovalo uverejňovaním hanlivých cedúľ, v ktorých mohli „psancom“ beztrestne „spílat“, zlorečiť, hubovať a „láteřit“, preklínať ich, dávať ich do kliatby. „Láni, lací listiny“ boli metódami legálnymi. Sémanticky tieto slovesá sa odvodzovali od slova „LÁT“, láti. Veriteľ si mohol vymáhať dlžobu od svojho dlžníka – uverejňovaním „lacích listov“. Verejným hanobením osoby, jeho vzhľadu, fyziognómie, postavy, telesných defektov, jeho cti, dobrého mena, duševného zdravia, jeho mravov si vymáhal uspokojenie, čoho sa domáhal. Oživotvorenie takéhoto postupu – „láni“ , tentoraz v novom stupni, „láni „na hlavu ruského štátu nie iba v slovenských, ale v celoeurópskych rozmeroch, sa má uspokojiť záujem ovládnuť ľudské a nerastné bohatstvo tejto stále ešte šestiny sveta. Metóda je stredoveká. Aký je jej obsah a cieľ. Budú to saturnálie pre výnimočnú a vyvolenú západnú civilizáciu? Bude to jej slnovrat, alebo inak povedané, návrat (úplný) k starorímskym pohanským orgiám, so zavrhnutím dvojtisícročnej kresťanskej tradície, jej prínosu?

Ilustračné foto: Emil Polák

Metóda vytvárania zoznamov nepohodlných ľudí, nepriateľov spolu s ich hanobením, teda stredoveké zvyklosti známe – ako „psanci“ „zoznam psancov“ – spolu s lacími listamí (láním a fekalizovaním) týchto osôb je už v prevádzke, funguje, samozrejme aj na Slovensku. Ako inak. Len aby sme v hanbe nezostali. (Pozri: Gerulata. Hlavné proruské hrozby (web a FB, 3. marec 2022).

Je to súčasť revolúcie a jej metódy a spôsobov, ktorým neoliberalizmus má rozhodnúť o podstatnej otázke „kto z koho“– o otázke moci nad celým svetom, jej plným uchopením a triumfálnym  využitím a zneužitím. Nejde teda iba o vojnu na Ukrajine, nejde iba o ruskú špeciálnu vojenskú operáciu, ale o budúcnosť západnej civilizácie a Slovenska v nej, ide ďalej aj o osud svetovej civilizácie.

Deň po začatí ruskej vojenskej operácie (25. februára) slovenský parlament, v situácii temer „krajnej núdze“ a „neodolateľného donútenia“ vo vojnovom ohrození blízko polnočnej hodiny (hodiny duchov) v skrátenom legislatívnom konaní, kvaltom a galupom ako na dostihoch steeplechase, schválil zákon o opatreniach súvisiacich s vojnou na Ukrajine. Opozícia sa dozvedela o zvolaní mimoriadnej schôdze len hodinu pred jej začiatkom. Skôr asi neboli materiály (ako vo vrcholnej pandémii aj s poslancami za igelitmi). Na základe tohto zákona bol Národný bezpečnostný úrad (NBÚ) dotovaný či nadaný právomocou blokovať stránky, podľa neho s dezinformáciami, v celom období až do 30. júna 2022. Do zákona sa nepodarilo zakomponovať to hlavné, definovať to podstatné, prečo bol prijatý – a to, kedy je to informácia „škodlivého obsahu“ a čo je to „závažná dezinformácia“. Nedefinovali sa kritériá prerastenia a vygradovania pojmu dezinformácia na závažnú dezinformáciu. Podľa metodológie právneho normativizmu, zásadne treba skritizovať tento zákon preto, že rozhodnutie o blokovaní webovej stránky so závažne škodlivým obsahom mal byť oprávnený skúmať a prijať verdikt o tom iba nezávislý súd. Nie teda administratívne – bezpečnostný a represívny orgán typu NBU, kreovaný a kontrolovaný ministrom vnútra, teda orgánom vrcholne stranícko-mocenského resp. partokratického typu. Deň prijatia tohto zákona, 25. február 2022, evokuje jeho totožnosť s dňom „Víťazného februára“, nastolenia diktatúry proletariátu, skôr diktatúry komunistov, ktorá sa nastolila tiež na začiatku nie iba regionálnej vojny, ale vojny globálnej, studenej. Čas od času bola táto studená vojna prihrievaná celých ďalších štyridsať rokov (do 1989) až do stupňa termonukleárnej, jadrovej katastrofy. Dátum ich revolúcií, prevratov (socialistickej, neoliberálnej) sa zhoduje. Napodiv aj zákon o veľkej privatizácii bol prijatý tiež 25. februára , ale roku 1991, s účinnosťou o deň neskoršie. Zákonné rozhodnutie o privatizácii, zrušení národného majetku, má rovnaký dátum ako zákon obmedzujúci ústavnú slobodu slova. Možno sa pýtať, či je aj totožné v type ľudí, kádrov či ľudských zdrojov, ktorí pôsobili pri týchto prelomoch? Alebo platilo zvolanie „nie sme ako oni“? Teda niekdajší komunisti z radov robotníckej triedy (tí pri lopate), ktorých povýšili do štátno-mocenských postov ako oni, ako dnešní neoliberáli z radov intelektuálnych podnikateľov a politických podvodníkov ( tzv. elity s bielymi goliermi)! Ponúka sa tu možnosť robiť historické analógie o zavedení štátnej cenzúry od roku 1948, o obmedzení slobody slova týmto zákonom (z r. 2022). Alebo sa už začína jej zrušenie, hoci je garantovaná v ústave SR? Demokracia by sa mala vedieť brániť proti dezinformáciám, ktoré ju chcú rozložiť! Ale prostriedky a sily, ktoré má na to použiť, sa posudzujú podľa vzťahu dvoch párových kategórií „bezpečnosť štátu a sloboda slova“. Obmedzenie slobody slova musí korelovať stupňu ohrozenia bezpečnosti štátu. Musí byť s ním vo vzťahu vyváženosti, nie nadradenosti jedného nad druhým. Nie s právom zrušiť druhú kategóriu v mene prvej.

Demokracia má právo brániť sa a ubrániť sa !To je pravda. Ale aká demokracia a v korelácii k akému jej ohrozeniu? Oba pojmy ako reálne hodnoty sa menili podľa konkrétne historickej situácie aj v rokoch 1948 – 1989. Otvorene sa však hovorilo, že ide o demokraciu triednu, demokraciu pre koho a nedemokraciu proti komu. Nikdy nemali tieto slová podobu tzv. „rýdzich“ pojmov a reálnych absolútnych hodnôt. Možno tiež uvažovať o tom, či v súčasnosti je už vláda ľudu u nás tzv. čistou demokraciou (bez prívlastkov, ako to znelo z „revolúcie námestí“ v r. 1989). Alebo je stále a trvale demokraciou determinovanou vôľou a záujmami tých vrstiev, ktoré v nej majú moc, najmä ekonomickú a finančnú (tzv. oligarchovia, plutokrati a timokrati, t. j. štátna moc finančných bosov a dnes aj „mediokratov“ a v akých reláciách a variáciách sú tieto možnosti v realite? Či orgány Slovenskej republiky slúžia svojmu národnému štátu alebo veľmoci, mocnostiam, ktoré nás na takýto nesamostatný a závislý postup nezištne kormidlujú aj vďaka získaným a ovplyvniteľnými osobám, ktoré sa navigovali za hodnostárov štátu.

Obdobne ako svojho času to bola demokracia triedna, ktorá sa bránila ofenzívne plnením triedne potlačovateľskej funkcie, aj tá momentálna, naša skoro už „vojnová demokracia“, vie ako potláčať vedomie (verejnú mienku) manipulovaním, regulovaním aj blokovaním webových stránok a touto cenzúrou brániť podstatu svojej moci a potláčať nepohodlných, inakomysliacich. Nemôže sa už tváriť, že je čistou demokraciou, pretože je už v podstate otvorene neoliberálnou a jednostranne autoritatívnou. Neoliberálna a autoritatívne demokracia mení aj stíhanie „psancov po práve“ na stíhanie podľa svojvôle, vlastného záujmu a účelu osôb, ktorých mocenské postavenie sa charakterizuje zloženým slovom. V jeho v druhej časti je, slovo – kracia, (resp. kratia ) a v prvej časti je slovo, ktoré definuje ich postavenie, pôvod moci – a to – „auto- ; byro- ; timo- ; ochlo- ; -kracia (v preklade – samovláda, vláda úradníkov, moc finančníkov, moc luzy atď., to je to, čím sa dnes hrdí Slovensko – vláda, moc lúzrov, nevzdelancov, podvodníkov, múdrosráčov atď.

Nie je to už stíhanie „po práve“, ale v pofebruárových revolučných premenách roku 2022 sa Rusi stali v Európe „psancami“ v animálnom, doslova rasistickom zmysle. Nie je to už prenasledovanie „po práve“, ale nastala a rozvinula sa tým doslova explózia žurnalistickej, mediálnej hystérie nenávisti, politologicky slabomyseľnej, transformovanej do stupňa „rasizmu“, apartheidu rasistického typu.

Autorom tohto antiruského rasizmu sa asi, pravdepodobne, pohlo svedomie. Chcú napraviť svoje dielo, jeho výsledky. Pred majdanom v r. 2014 lákali Ukrajincov ponukou do svojho objatia, sľubom prijatia do EÚ. Po tom, čo vtedajší ukrajinský prezident Janukovyč vystúpil so stanoviskom, že vstup do EÚ treba odložiť až do splnenia príslušných kritérií Ukrajinou, boli tieto sľubujúce štáty (Nemecko, Francúzsko, Poľsko, a, samozrejme, USA) návodcami a podporovateľmi štátneho prevratu, zvrhnutia Janukovyča – údajne preto, že „odmietol vstup do EÚ“. Po uplynutí krátkeho času od majdanu (protiústavného a krvavého štátneho prevratu, kedy viac ako 70 ľudí bolo zastrelených v Kyjeve pri americkej ambasáde a až potom sa to začalo naplno na Námestí Slobody). Dodajme že v priebehu týždňa mali tieto obete majdanu svoje inscenované pohrebné kríže, cintorín v Bratislave, v parčíku pri Dunaji pri osobnom prístavisku. Boli to rekordy šírenia piety slovenskými majdanistami. A ďalej tie isté štáty Západu oznámili novému pomajdanskému ukrajinskému režimu, že Ukrajina ešte nesplnila kritériá vstupu do EÚ a že zatiaľ tento štát nedozrel pre prijatie do nej. Hovorili ako zvrhnutý Janukovyč. Keď hovoria dvaja to isté, nie je to, to isté. Jedného treba vyhnať s hrozbou zbavenia hodnosti prezidenta a fyzickej likvidácie a druhému umožniť, aby sa zmocnil ukrajinskej ekonomiky a spolu s USA a poprednými štátmi EÚ, premenil Ukrajinu na svoj závislý štát. Súčasne na štát, ktorý sa môže stať teritoriálnou vojenskou bázou pre ohrozovanie Ruska (so základňami vojsk cudzích štátov, ich početnými manévrami na tomto území, s perspektívou disponovať s jadrovými zbraňami aj s raketami s hlavicami s ochudobneným uránom, víziou vstupu do NATO, ďalej s cvičením ukrajinských vojsk (od r. 2014) kvalifikovanými inštruktormi severoatlantickej aliancie, ako to nedávno povedal a priznal na brífingu jej generálny tajomník). Súčasťou toho civilizačného pôsobenia Západu bola aj ideologická indoktrinácia vojakov. Hodnoty euroatlantické sa prepojili až syntetizovali s ukrajinským extrémnym nacionalizmom do destilátu historicky spojeným so S. Banderom, (s vytvorením nezávislého štátu s etnickými Ukrajincami ako pánmi v ňom, zákaz používania iného jazyku), s antikomunizmom, antiparlamentarizmom a totalitarizmom. Historicky sú tieto sily spojené s masakrami obyvateľstva hlavne vo Volyni (českého) ale aj v Haliči (poľského) a v Polesí. Boli extrémisticky antisemitský, protipoľský, protiruský, protisovietsky. V meste Ľvov a potom Stanislav (Ivano-Frankovsk) v r. 1941 prezentovali jej ozbrojenci spoluprácu s nacistickým Nemeckom za „ukrajinský štát“. Na norimberskom procese bola Ukrajinská povstalecká armáda, vojenská zložka banderovcov, odsúdená za kolaboráciu s nemeckými okupačnými úradmi a za zločiny proti civilného obyvateľstvu. Ozbrojenou teroristickou operáciou sa chcela v roku 1947 prestrieľať cez Slovensko do západného Nemecka, resp. do Bavorska, kde sa časť z nich kontaktovala so špeciálnymi službami západných spojencov. Postsovietska Ukrajina v istej konfrontácii riešila svoju históriu približne od roku 1995. V Ľvovskej oblasti sa vtedy rehabilitovala a heroizovala minulosť tohto hnutia (S. Bandera bol vyhlásený za „Hrdinu Ukrajiny“ s obrovským súsoším, ďalšími pamätníkmi a pomenovaním námestí a ulíc). Osobitne za prezidenta Viktora Juščenka sa akcelerovali tieto procesy. Dokonca v r. 2012 výnosom hlavy štátu boli členovia ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) povýšený do rangu bojovníkov za nezávislosť Ukrajiny. V týchto konotáciách sa vyvíjala aj výučba dejepisu na ukrajinských školách, galéria jej slávnych dejateľov s obrazmi na stenách tried, okrajovo zachytená aj v seriáli „Sluha národa“ s hlavným hrdinom V. Zelenským. Možno spomenúť, že je tu určitá analógia s problematikou vojnového „slovenského štátu“. Konkrétne vzťahu s HSĽS, ako aj Pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy, ktoré sa podieľali spolu nemeckým Edelweis na vypaľovaní povstaleckých obcí, vraždení ľudí v nich. Slovensku sa podarilo, skôr dokázalo prekonať pokusy o nadviazanie a oživenie tejto tradície (nie sme druhá Slovenská republika, Povstanie je našim štátnym sviatkom). Ukrajina tento defašizačný proces vo vlastnej historiografii zatiaľ nedokončila, aj v prijatí znaku s trojzubcom možno spoznať tieto rezíduá na Ukrajine, aj v zvolaní „Sláva Ukrajine“.

Aj týmto spôsobom a ďalšími sa diala premena Ukrajiny, nie iba za „samostijnú“ („nezaležnú“), ale najmä na Antirusko. Ukrajina sa mala stať v prvom rade členským štátom EÚ. Majdanistickým prevratom 2014 Ukrajina  prekazila vtedajší zámer Ruskej federácie, a to vytvoriť Euroázijskú úniu, resp. ekonomické spoločenstvo – s teritóriom priamo nadväzujúcom na územie Európskej únie. Nie, Ukrajina vraj patrí do Európy, nie do Ruska! Aj v tom bol jej prínos pre protiruský vývoj na východe Európy. Ukrajina okrem EÚ mala vstúpiť aj do západnej vojensko-politickej aliancie, teda do NATO. „Západná Európa“ – ekonomicky integrovaný „Západ“ a jej vojenská zložka NATO, alebo EÚ ako ekonomicko-politický útvar Severoatlantickej aliancie  – sa posunula na východ Európy. Aj na tomto postsovietskom teritóriu sa mala stabilizovať ako sila, ktorej pevnosť mala pôsobiť na ďalšiu ekonomickú a politickú „westernizáciu“ východnej Európy, všetkých jej krídiel – teda aj Ruska. A ťahom, braním ako mimochodom (en pasant) sa počítalo, že tam bude patriť aj Bielorusko, už nie Lukašenkove. „Kolektívna západná Európa“ (EÚ a NATO) chcela nie iba ovplyvňovať, ale aj diktovať Rusku podmienky pre jeho režim a systém. Adaptovať ho podľa svojich potrieb a na svoj obraz. V rokoch 2021 a 2022 sa tieto námety akoby úspešne priblížili na dosah aj vojensko-politicky. Nesplnili sa však tieto kalkulácie. Možno iba zatiaľ sa podľa Západu nesplnili. Vývoj ešte prebieha a dejiny sú v procese. Ruská federácia začala proti týmto plánom špeciálnu vojenskú operáciu, s úmyslom a cieľom sebaobrany na zabránenie dosiahnutia týchto cieľov – tým, že predíde týmto zámerom. Pravdepodobne v nepriaznivom vývoji (momentálnom) udalosti pri pláne transformovať Ukrajinu na Antirusko spočíva geopolitická trauma štátov západu. Riešia ju terapiou – animálneho protiruského rasizmu. Triedny boj, podľa stalinistov, mal viesť a dosiahnuť  najvyšší stupeň v podobe – triednej nenávisti. A animálny protiruský nenávistný rasizmus je analogickým plodom v evolúcii a vývoji nacionalizmu, šovinizmu. Nevyplýva z ruskej vojenskej operácie (invázie či agresie). Tá má zastaviť (suspendovať) príležitosť, aby sa rozvinula a rozkvitla do podoby jedovatej či mäsožravej rastliny.
 

         2.

Metóda či právna inštitúcia honenia človeka s názvom „psanci“ je v našich pomeroch známa od vrcholného stredoveku. Má však oveľa starší pôvod. Konkrétne v podobe „prokripcií“. Zaviedol ich tyran a diktátor Cornelius Sulla , medzi iným aj v roku 82 pred n. l. v antickom Ríme, v neskororepublikánskom období, vlastne už v občianskej vojne, ktorá trvala viac ako sto rokov. Ukončil ju po zavraždení Julia Caesara v senáte jeho adoptívny syn Augustus. Svoj systém a režim vydával za obnovu Rímskej republiky, za reštituovanie starorímskej otrokárskej demokracie. Ďalším propagačným a manipulatívnym podvodom Caesara Augusta bol systém vlády, vzťahy štátnych orgánov. On si dal iba titul „prvého (senátora) medzi rovnými“ (primus inter pares), ale ovládol súčasne právomoci ďalších úradníkov (magistratúr), vďaka ktorým vládol ako autokrat. Verejná mienka, spoločenské vedomie a správanie ľudí, a je to historicky nespochybniteľne, (a dá sa to dokázať týmito udalosťami) sa vyvíja a ovláda podvodmi a klamstvami. O res publica (veci verejnej) už nerozhodovali ľudové zhromaždenia, ani senát, ale „prvý muž“, t. j. ceasar (cisár). Republika skončila transformáciou svojich orgánov a úradníkov (magistrátov) a rímsky štát sa stal cisárstvom. A národ, ľud (populus) Ríma ovládali realizáciou jednej metódy, známej a efektívnej metódy panovania v dvoch variantov – „chlieb a hry“ (V súčasnosti by to mohol byť „sociálne orientovaný, ale trhový štát“ a po druhé rozmanité štát pestujúci rozmanité „reality show“). Ľud Ríma zásobovali jeho úradníci obilím, najmä z Egypta a poskytovali mu hry gladiátorov a iné brutálne radovánky tohto typu so zabíjaním ľudí a ich trhaním zverou v amfiteátri. „Harmonicky“ sa tak mohla rozvíjať osobnosť občanov, nie občanov s atribútmi, ktoré chcel Perikles (všetko vedieť sám posúdiť a na tom základe sa rozhodnúť aj pri voľbe úradníkov štátu), ale „cives“ (politicky nesvojprávnych občanov, rozhodujúcich sa podľa svojich momentálnych nálad, vášní a podľa kalkulácie voľba ktorého magistra mu prinesie väčšie a krvavejšie hry v amfiteátri). Viedlo to od „res publicae“ , k autokracii (s fikciou zachovania účasti ľudu na moci), k forme štátu typu v podobe tyranie a despócie (po rozdelení Imperium Romanum, r. 395) a ďalej k rozpadu Západorímskej ríše (476), a k úplnej barbarizácii krajín vtedajšej západnej Európy. Zostala Východorímska ríša, Byzantská ríša, ktorá niesla misiu antickej civilizácie, už kresťanskej ďalších tisíc rokov, do r. 1453. Môže tu byť analogických historický vývoj aj s osudom západu a východu ? Svet sa musí zmeniť, aby sa udržal a vyvíjal v prospech ľudstva, nie iba jednej jeho časti, proti tej druhej a jednej spoločenskej vrstvy v rámci nej.

Proskripcia za doživotného diktátora C. Sullu vyzerala tak, že sa napísal a na verejnosti (úradnej tabuli) vyvesil zoznam, mená povedzme 40 senátorov a okolo 1 600 jazdcov (druhý najvyšší stav) s tým, že ide o hrdelných zločincov. Osoby, ktorých mená boli zapísané v zozname, boli ich verejným vyvesením odsúdené na smrť. K menám pripísali dary a odmeny pre „aktivistov“, ktorí ich podľa svojho rozhodnutia a svojím konaním usmrtili (za zabitie nadobudli majetok patriaci osobe, ktorú zabili). Pripísali sa tam aj tresty pre tých, ktorí by proskribovaných skrývali, zatajovali pred exekúciou. A osoby takto „proskribované“, mohol ktokoľvek usmrtiť a to na ktoromkoľvek mieste, v domoch, v uličkách, svätyniach. Neplatilo tu ani miesto azylu, kde by ich nemohli zabiť. Bola to príležitosť pre osoby túžiace sa takto vyznamenať v boji za spravodlivosť a zákonnosť? Pátrači a lovci proskribovaných sa rozbehli, všetko prehľadávali a zabíjali každého koho chytili. Takýto bol obraz masového vraždenia ľudí, len na základe ich zapísania v zoznamoch, v proskripciách. V inom období mali takýto „zákonní exekútori“ povinnosť preukázať počet osôb nimi zabitých. Tak po uliciach nosili títo vykonávatelia vôle doživotného diktátora odseknuté hlavy proskribovaných, držiac ich za štice, pačesy či brady. Skalpy by boli jednoduchšie a praktickejšie, takúto metódu ešte nepoznali. Do zoznamu (proskripcie) sa osoba nedostala preto, že by bola páchateľom zločinov, deliktov, ale pre jeho spoločenský stav, veľkosť majetku (ktorý pripadol najmä diktátorovi, resp. eráru, napríklad na zostavenie légií), a pre politickú nepohodlnosť. Za tetrarchie (dvoch caesarov s dvomi zástupcami, pre západnú i východnú časť ríše) v roku 398 n. l. sa zaviedla ďalšia vymoženosť typu „urýchleného výkonu spravodlivosti“ v podobe vyhlásenia osoby za „verejného nepriateľa“. Lumpen – občania (lotri, pakáž, zberba, lúza a osoby túžiace po expresnom zbohatnutí) mali právo „verejného nepriateľa“ zabiť a zabrať jeho majetok. Tu sa „stíhalo a trestalo“ už podľa absolútnej svojvôle, podľa pokynu tyrana s iniciatívnym vraždením realizovaným príležitostnými aktivistami.

Prenasledovanie, mučenie, upaľovanie v stredoveku malo akoby dve rozmanité vlny a podoby – od začiatku 12. storočia v podobe stíhania kacírov. Od 15. približne do 18. storočia to bolo stíhanie čarodejníc, resp. bosoriek. Najznámejším prameňom pravidiel ich stíhanie je známe dielo s názvom „Kladivo na čarodejnice“ (Maleus Maleficarum) roku 1487. Podľa obľúbenej povery sa čarodejníctvo spája s démonickou posadnutosťou s odmietaním Boha. V súčasnej situácii – vedenia ideologickej a psychologickej vojny proti Rusom, Rusku vôbec sa pranierujú aj znevažujú osoby, ktoré nemajú nepriaznivý vzťah k Rusku, resp. stačí, ak ho nahlas a brutálne nezavrhujú, nehanobia. Žiada sa, aby nadávali na Rusov, posielali ich do večného prekliatia a Putina do večného zatratenia ako exemplárneho vojnového zločinca. Nestačí ak občan vyhlási, že odsudzuje vojnové zločiny Rusov na Ukrajine, Nie je dostačujúce aby občan povedal, že osoby, ktoré takéto zločiny spáchali, boli prísne potrestané, ale doplní tento svoj výrok, že majú byť potrestané po splnení právne legálnej podmienky a tou je, že majú byť potrestané, keď sa ich zločiny dokážu nepochybne, nevyvrátiteľne pred súdom. To im nestačí. Treba aby odsúdili Rusko a Putina hneď a teraz, apriórne, absolútne a s apodiktickou relevanciou, asi s účinnosťou na večné časy! Osoby s iným názorom a postojom považujú vyhlasujú za konšpirátorov, ich názory za klamstvá a takýchto ľudí – za užitočných idiotov. Robia na nich hon ako na čarodejnice, posadnuté démonom! Do ich množiny patria aj žurnalisti a politológovia vyznačujúci sa atribútmi ideologického inkvizítora. Čo je závažnejšie najvášnivejší z nich chcú už prejsť k druhému kroku po odhalení čarodejníka, a to priamo k tortúre! Priamo fanaticky zaznela takáto výzva – hrozba v podstate na pogrom ideologického typu dokonca aj v slovenskej tlači (v denníku Sme na celý víkend 8 – 10. apríla 2022.) Je to už diagnóza pre takéhoto autora a faktúra na odmenu od jeho chlebodarcu.

Možno, že je to krok ako obnoviť predpisy o trestnom konaní proti „bludárom“ (t. j. heretikom a kacírom), ktoré boli veľmi účinné od 12. – 15. storočí, a to aj krížovými výpravami proti katarom, albigencom, valdénskym, husitom atď. Boli to úchylkári od vtedajších európskych hodnôt, ktorými boli dogmatické, vieroučné články, „ortodoxia“ vtedajšej cirkvi, dnes od iných štruktúr. Podľa trestnej politiky a trestných predpisov, ktoré upravovali represiu proti nim, objavili sa tu viaceré zjavy blízke aj k dnešku, pri zjednocovaní a vyjadrovaní solidarity proti ruskej vojne na Ukrajine, jej hodnoteniu ako zločinnej. Prioritne sa zisťoval jednotný názor a stanovisko „ k pravdám viery“, k tvrdeniu zákona – či ich osoba vyznáva a potvrdzuje. Ak sa zistil blud, pomýlenie, iný výklad – viedlo to až k podozreniu či priamo usvedčeniu z herézy (myšlienkovo) a kacírstva (konaním). Od prijatia zákona o závažných dezinformáciách v NR SR sa pustili médiá do zisťovania vyznávania pravdy o Ukrajine, priamo spovedaním ľudí na ulici. V jednote je sila a v názorovej jednote vytvorenej aj pod hrozbou trestu je ešte väčšia sila. Myslite jednotne, zatiaľ sa nemusíte podpisovať za odsudzujúce petície ako pri publikovaní disidentských textov, napr. Charty 77, Niekoľkých viet a pod.! Ale čo nie je teraz, môže byť v krátkej budúcnosti.

Druhou zásadou a hodnotou trestného inkvizičného konania – bolo zisťovanie, výskytu bludu (herézy z vierouky, posvätnej dogmatiky). Nevyžadovalo sa podozrenie, ani dôvodné podozrenie – na začatie konania pred inkvizíciou stačila „fáma“ – t. j. nejaký informačný šum, že v určitej obci, komunite, rodine či pospolitosti – sa údajne, pravdepodobne, či možno, realizuje nejaký nie zakázaný, ale už nedovolený rituál, alebo sa tam vedú reči – odporujúce prikázaným názorom. Učene a oddelene od posvätnej inkvizície, sa pod fámou rozumie jav pomenovaný ako emocionálna komunikácia, stimulujúcu citové reakcie a súdy. Ide hlavne o tú stimuláciu citov a súdov – ktoré sa môžu zahrnúť pod zákonom zakázaný pojem – že sa šíri závažná dezinformácia, ktorá stimuluje citové reakcie a tiež racionálne súdy. A ak sa podarí zistiť – že v danej pospolitosti sa šíri fáma, ktorá má takéto znaky, netreba už ďalej preukazovať závažnú dezinformáciu, ale zistením takejto fámy, je už priamo dokázaný vojnový zločin, zločin proti ľudskosti, dokonca aj zločin genocídy (najmä tento majú radiť novinári s magnetofónom, videom, aj s perom vyslaní ako vojnoví reportéri).

         3.

Veľmi frekventovanými sú informácie z juhoukrajinského mesta Mariupol. Médiá stimulovali citové reakcie ako aj súdy osôb správami, okrem iných a početných, aj o tom, že niekoľko tisíc ľudí sa schovalo do podzemia pivnice pod divadlom. Podľa ukrajinských zdrojov ruské jednotky túto budovu divadla zbombardovali a zabili niekoľko stoviek civilov, pričom vedeli, že tam sú. Teda konali nielen úmyselne, ale aj zámerne s vopred pripraveným postupom. Rusi zase tvrdia, že zločin spáchali  „nacbatalióny“ (nacistické a nacionalistické), ktoré si z civilov urobili svoj ochranný, obranný štít. Rusi bombardovali budovu divadla iba preto, že odtiaľ viedli ostreľovanie proti nim tieto vojská. Vedome a zámerne tak robili, aby ruské bombardovanie mierilo na divadlo, aby mohli potom kričať do celého sveta o zločinoch tejto armády proti civilnému obyvateľstvu.

Ktorá správa bude stimulovať emócie ľudí? Ktorá správa bude mať relevanciu fámy dostatočnej pre kvalifikovanie nedokázaného konania (koho a proti komu) za vojnový zločin? Ktorá takáto fáma bude dostatočná pre kričanie, že páchateľ, ktorého si práve kričiace osoby želajú, bol pranierovaný medzinárodnou verejnosťou  ako osoba okamžite patriaca pred vojnový tribunál?

Príbeh zabíjania ľudí v meste Buči neďaleko Kyjeva je ešte silnejší a odsúdeniahodnejší. Putujú tam štátnici a politici s pietou, temer ako náboženská procesia. Pokloniť sa ich pamiatke je prvotným cieľom. Ale myslia pritom aj na svoje politické body a imidž. Aj na svojho nepriateľa, ktorými tým zavaria a ukážu. V ozbrojených konfliktoch, vo vojnách, zásada prezumpcie neviny sa zatláča na druhé či tretie miesto v poradí. Nie sme však v časoch, v ktorom o vine a treste sa rozhodovalo v inkvizičnom konaní, inkvizíciou. Vieme o súdení pred medzinárodným vojenským tribunálom v Norimbergu (1946), o konaním pred medzinárodným trestným tribunálom v Haagu o Juhoslávii (1999 – 2006), o pravidlách, podľa ktorých sa usviedčal obžalovaný a bol mu uložený trest. Božie mlyny melú pomaly a svetské súdy možno trochu rýchlejšie.

Vojnové besnenie, vojnová vrava, keď „zasurmia surmity“, má niekoľko vrstiev – ozbrojený boj, ekonomická vojna, informačná vojna, propagandistické vírenie s informáciami sú takej povahy, že volajú po odplate a priamo po ekvivalentnej pomste. Fotografia, aj satelitný snímok, môžu mať preukaznú hodnotu, ale vojnové konania, ktoré sú podozrivé z naplnenia vojnových zločinov, zločinov proti mieru, zločinov proti ľudskosti boli preukázané, dokázané na konaní pred súdom. Žiadajme preto, aby vinníci vraždenia civilistov (nepoznáme ich, nemáme preukázané, že vraždili, sú z takéhoto konania momentálne podozriví), boli postavení pre medzinárodný tribunál. A to pred tribunál so žalobcom, ktorý predloží dôkazy, ktoré zhromaždil, pred tribunál ako súd, ktorý posúdi či sú to zločiny, aké sú to zločiny a vyriekne aj trest za ich spáchanie voči preukázaným vinníkom. Spravodlivosť musí byť rozhodne prísna a odstrašujúca.

Veľkú pozornosť si zaslúži aj odhaľovanie takýchto krutostí a atrocít, ako aj šírenie spravodajstva o nich  práca novinárov ako vojnových reportérov. Konanie novinárov a reportérov podľa ich etického kódexu zaväzuje osoby s týmto vzácnym povolaním konať v súlade s pravdou, s ich vnútorným svedomím. Rozhlas, film, divadlo, televízia, aj sociálne siete spolurozhodujú o mravnom vedomí, o verejnej mienke ľudí. V zákonoch prijatých po druhej svetovej vojne v roku 1945 sa považovalo za delikt, ak pracovníci týchto informačných prostriedkov vo svojej práci sa dopustili aj činu s úmyslom rozvrátiť mravné a právne vedomie ľudí, obyvateľstva danej krajiny a štátu. Nesú tiež svoj špeciálny diel zodpovednosti pri spravodajskej činnosti aj z vojny na Ukrajine.