Reklama

Reakcia na článok Luboša Palatu o Ficovi a Veľkej Morave

Počet zobrazení: 1549

Na niektoré materiály v dnešných médiách naozaj nie je potrebné reagovať, ale niekedy to človekovi predsa len nedá...

Známy a renomovaný „historik“ Luboš Palata, ktorý sa do análov histórie a objektívnej žurnalistiky zapísal už neraz, najviac hádam svojím nemiestnym fejtónom odvysielaným na medzitým už zaniknutej verejnoprávnej rozhlasovej stanici „Český rozhlas 6“, kde sa rozplýval nad tým, ako je rád, že „jeho“ prvým prezidentom bol T. G. Masaryk, zatiaľ čo prvým prezidentom Slovákov bol vojnový zločinec J. Tiso, sa opäť blysol svojimi hlbokými znalosťami, a stále zlepšujúce sa vzťahy Slovákov a Čechov po rozdelení Československa v roku 1992 sa pokúša znovu otravovať.[1] Pritom je každému jasné, že Masaryk bol prezidentom nielen Čechov, ale aj Slovákov a dokonca aj sudetských Nemcov, Maďarov, Poliakov, Rusínov atď. žijúcich v Československu. A tiež je známe, ako sa väčšina Slovákov v auguste 1944 vyrovnala s tým „svojím“ prezidentom Tisom... Ale pre Palatu to bola vhodná možnosť ako kopnúť do Slovákov.

Už v minulosti sa tento medzinárodne uznávaný medievista neraz vyslovoval aj k otázke starých Slovákov a 13. júla 2017 sa na stránkach Mladej fronty Dnes, opäť pokúsil do nanajvýš odbornej a komplikovanej otázky vniesť rozhodné a jasné slovo. Pravda, svojím spôsobom... Nezaprel zase svoju hlbokú erudíciu, dôkladnú znalosť stredovekých prameňov, zbehlosť v latinčine, Mittelhochdeutsch, starej maďarčine, paleografii, diplomatike vo vatikánskych listinách, atď., atď. Všetky svoje hlboké znalosti priamo virtuózne využil na to, aby si prostredníctvom svojej „kritiky“ predsedu slovenskej vlády Roberta Fica znovu razantne kopol do Slovákov a slovenských dejín...

Vcelku je však nejasné, čo dáva Palatovi kvalifikáciu takto vystupovať. Hádam to, že niekoľko rokov pôsobil v redakcii slovenského denníka Pravda, ktorého skonfundovaní vlastníci dúfali, že tento v Čechách známy mediálny odborník, ktorý strieda redakcie ako ponožky, pomôže skvalitniť obsah do tej doby renomovanej Pravdy (redakciu nakoniec musel s nedobrým vysvedčením neslávne opustiť), alebo snáď to, že má (či mal) za partnerku Slovenku? To sú naozaj významné pomôcky pre poznanie nielen súčasnej slovenskej problematiky, politickej a ekonomickej situácie Slovenska, ale aj slovenských reálií a najmä dejín.

Možno sa opodstatnene pýtať, prečo Palata nepíše články zo svojho pôvodného odboru (strojárenstvo) alebo o transplantáciách srdca, prípadne o tom, ako sa majú upevňovať keramické doštičky na raketoplán... To je však problematika nepochybne trošku zložitejšia než dejiny (zvlášť tie jednoduché slovenské dejiny, že) a tak sa radšej venuje tomu, čomu rozumie každý a teda i Palata – histórii.

svatopluk_1.jpg
Ján Kulich: Svätopluk, Bratislavský hrad. Foto: Emil Polák

História, dejiny, boli, sú a iste aj v budúcnosti budú zneužívané ako politikmi, tak aj publicistami. Za to dejiny naozaj nemôžu. Ani ten najlepší a najfundovanejší historik nikdy nezabránil a ani nezabráni tomu, aby sa výsledky výskumu a práce celej plejády historikov, ktorí majú k svojmu odboru úctu a pristupujú k nemu s pokorou a znalosťou nadobudnutou desiatkami rokov štúdia, nezneužívali.

Devín, hrad nad sútokom Moravy a Dunaja, je pradávno symbolom Veľkej Moravy, Veľkomoravskej ríše, aj keď sa historici a archeológovia nedokážu dohodnúť na tom, či tam sídlil aj Rastislav a Svätopluk. Niektorí pomýlení znalci napríklad z odboru etnografie sa mylne domnievajú, že tento Devín má rovnaký význam pre Slovákov ako pre Nemcov a Maďarov.[2] Naozaj? Prečo nemeckí alebo maďarskí študenti z Prešporka nerobili výlety na Devín tak ako štúrovci v roku 1836? Prečo v maďarskej ani v nemeckej literatúre nie sú také diela ako Svätopluk (1833) alebo Cyrillo-Metodiada (1835) od Jána Hollého, už nespočetné romány, novely a poviedky o Svätoplukovi, Rastislavovi, Devíne, opera Svätopluk? A ešte pred tým sa otázkou (iste s nedostatočnou znalosťou prameňov a ich nekritickou interpretáciou, ale je to dôkaz, že veľkomoravská tradícia žila na Slovensku aj po stáročiach) zaoberali aj tzv. barokoví slavisti –  Juraj Papánek:  Historia gentis Slavae. De regno regibusque Sclavorum (1780) a Juraj Sklenár: Vetustissimus magnae Moraviae situs et primus in eam Hungarorum ingressus et incursus (1784). Znalec slovenskej histórie Palata to iste všetko dobre ovláda, ale neodpustí premiérovi Ficovi, že tieto traktáty tiež študuje, čerpá z nich inšpiráciu a nenechá to len na Palatu.

Palata sa rozčuľuje, že Slováci vraj po štvrťstoročí od vzniku svojho samostatného štátu riešia, kedy vlastne začali existovať ako národ a premiér Fico vyhlasuje Veľkú Moravu za základ slovenskej štátnosti a sviatok vierozvestov považuje za najvýznamnejší štátny sviatok, aký Slovenská republika má. Publicista dodáva, že vraj „historici i časť slovenských politikov však túto dejinnú konštrukciu odmietajú“. Zabúda,  že rovnako ako nie všetci slovenskí politici to odmietajú (hlavne to odmietajú, prirodzene, predstavitelia strany Most-Híd), odmieta to len časť slovenských historikov a archeológov. Ako príklad uvádza len archeológa Jána Steinhübela, ktorý je so svojimi stanoviskami na Slovensku skôr osamotený ako všeobecne akceptovaný; podporuje ho napríklad historik novoveku Dušan Kováč, ktorý sa však stredovekom podrobnejšie nikdy nezaoberal. Na renomovaných a medzinárodne uznávaných medievistov Richarda Marsinu a Matúša Kučeru Palata ohľad neberie. Dovoláva sa Denníka N a novín SME a aj neúspešnej slovenskej premiérky Ivety Radičovej, ktorá kedysi považovala za potrebné vymedziť sa aj proti češtine slovami vraj „nie kúzlo, ale čaro“, aj keď sú to len synonymá. Ako ľahko sa z političky stáva jazykový purista je celkom až smiešne. Ale ako argument pre menej zorientovaných čitateľov MfD to postačí.

Nie je pravda to, čo tvrdí Palata. že „Česi majú Veľkú Moravu len za predstupeň oveľa dlhšie trvajúceho a pre vznik českého národa i významnejšieho Českého kráľovstva a krajín Koruny českej“. Česká história považuje iba krátkodobý vplyv Veľkej Moravy na časť historických českých území síce za významnú kapitolu v českých dejinách, ale nie je to predstupeň Českého kráľovstva. Česi predsa už dávno predtým mali svoje kniežatstvá (kniežatá boli najprv bájni, ale neskôr sú už doložení aj prameňmi – Bořivoj), aj keď obmedzené na stredné Čechy, ale postupne úspešne expandujúce aj za cenu bratovražedných vojen – napr. so Slavníkovcami v Libici nad Cidlinou.

Ani to nie je pravda, že uhorská šľachta odvodzovala väčšinou „svoj pôvod od Maďarov“. Práve opak je pravdou, veľkomoravská šľachta slovanského pôvodu (Hunt-Poznanovci a ďalší) pomohli prvému uhorskému kráľovi Štefanovi I. (sv. Štefanovi) potlačiť povstanie jeho pohanského maďarského príbuzného Kopáňa (Koppány). A vládnucu vrstvu práve preto aj naďalej reprezentovala šľachta z pôvodného slovanského etnika v Nitrianskom vojvodstve (bol to podobný údel ako pre Přemyslovcov Morava) ešte celé desaťročia po zániku Veľkej Moravy. Mnoho ďalších „maďarských“ šľachtických rodov malo slovanské/slovenské korene, ktoré sa len časom „transformovali“ na maďarské: Svätojánski – Szentiványi, Oponickí – Apponyi, Radvanskí – Radványi atď., atď.

„Historický odkaz Veľkej Moravy“, ktorému sa Palata vysmieva, keď sa ho dovolávajú na Slovensku, je uctievaný v Bulharsku, Macedónsku, Srbsku aj v Rusku. Hádam práve to najviac Palatovi prekáža.

devin1.jpg
Hrad Devín z parkoviska v jedno nedeľné dopoludnie. Foto: Emil Polák

O otázke „starých Slovákov“ bolo toho už napísaného naozaj veľa. Tej problematiky sa chopili nielen politici, ale aj humoristi, publicisti, spisovatelia a aj novovekí historici. Ich jediným argumentom je však iba výsmech a anihilácia: žiadni starí Slováci neexistovali. A pre nich je vec vybavená k dennému poriadku. Palata opakovane klame, keď píše: „Podľa veľkej časti slovenských historikov ide prinajmenšom o nepresnosť. ,Starí Slováci´, ako dnes mnohí slovenskí politici hovoria o obyvateľoch slovenskej časti Veľkej Moravy, podľa nich neexistovali.“

Ide o nanajvýš odbornú otázku, o ktorej by mali diskutovať vedci – archeológovia, historici, jazykovedci. V žiadnom prípade politici a povrchní publicisti. Z objektívneho hľadiska proti pojmu „starí Slováci“ nemôže byť najmenších námietok. Ten pojem sa neobjavil až po roku 1992, ako sa to mnohí snažia servírovať neinformovaným čitateľom, ale diskutovalo sa o ňom už na začiatku 19. storočia! Zatiaľ sa môžeme len dohadovať, prečo sa tento termín v odbornej literatúre neujal, aj keď pojmy ako starí Germáni, starí Maďari alebo starí Česi sa ujali a nikto sa nad nimi nepozastavuje ani sa im nevysmieva ako „starým Slovákom“.

Tvrdenie „O Slovákoch má zmysel hovoriť až po vzniku Uhorska. Až tým, že sa ocitli v novom štáte, v ktorom sa oddelili od Moravanov a politicky sa stali Uhrami, sa museli vymedziť voči neslovenským Maďarom,“ ako to pre Denník N uviedol Steinhübel a že „až vtedy vznikla potreba novej skupinovej identity a vďaka tomu sa postupne stali Slovákmi,“ je účelový výmysel, ktorý ničím nemožno dokázať. Naopak, je veľa argumentov pre to, že to tak nebolo. Ostatne je zaujímavé, že Steinhübel odmieta pojem „starí Slováci“, ale prijal by označenie pre toto etnikom ako Nitrania. Tým vlastne pripúšťa, že etnikum na západnom Slovensku bolo iné ako na Morave, čo je aj logické. Moravania žili na Morave a Sclavi, Nitrienses Sclavi na západnom Slovensku a kronikári ich aj odlišovali od Moravanov aj od Čechov. Skrátka, všetko je dobré, len aby sa vznik Slovákov posunul čo najviac dozadu. Ale čo potom so Slovenkou a slovenčinou? To aj Steinhübel aj Palata obchádzajú.

Vysvetlime si to na názornom príklade podľa Komenského systému: škola hrou. Predstavme si, že sme v Potravinách a na jednom regáli vidíme vrecká s nápismi: hrach, fazuľa a strukoviny. Iste by to bol nezmysel! Niečo podobného je však aj v písomných prameňoch, ktoré pre etniká na našom území vtedy uvádzajú názvy: Boemos/Bohemos, Marahenses/Moravienses a Sclavi. Kto boli tí Sclavi (Slovania)? Veď aj Česi a aj Moravania boli Slovania! A kronikári považovali za potrebné uvádzať okrem Čechov a Moravanov ešte ďalšie etnikum: Sclaves, čo nemožno prekladať inak ako Sloveni, Slovieni, Slovania. Je oveľa pravdepodobnejšie, že to boli tí popieraní „starí Slováci“. Nad slnko jasnejším argumentom pre tento výklad je jazykový relikt v slovenčine: Slovenka a slovenčina. Prečo nemáme Slováčku a slováčtinu? (Ale máme aj tie, ale iba na Moravskom Slovácku, na Slovensku nie.) Koho asi mala tá Slovenka/Slovienka z Veľkej Moravy za partnera? Moravana? Ale iste aj toho, veď už vtedy sme sa miešali krížom-krážom. Ale popri Slovenke už vtedy musel existovať aj Sloven/Slovien resp. Slovienín. A už iní dávno vysvetlili, že tak ako v staročeštine z měštěnína vzniklol měšťák, tak aj zo Slovenína/Slovienína vznikol Slovák. Ale doklad je až z 15. storočia. A preto treba tvrdiť, že Solváci vznikli až v 15. storočí a potrebovali na to Uhorsko? Tomu dnes neuverí už ani malé dieťa, aj keby Palata a jemu podobní vyprodukovali hoci aj stovku podobných článkov. Za používanie pojmu „starí Slováci“ sa prihováral aj odborník na vývin slovenského jazyka a znalec stredovekých slovacík Ján Stanislav, ale aj na neho by mnohí dnes radi zabudli.

socha_krala_rastislava_peter_zeliznak.jpg
Ľudmila Cvengrošová:  Socha kráľa Rastislava, Devín.
Foto: Peter Zelizňák / Creative Common

Je už naozaj načase, aby sa diskusii o „starých Slovákoch“ prestali podsúvať politické súvislosti. Ide o otázku odbornú, terminologickú, na ktorej by sa mali dohodnúť príslušní odborníci. To by potom odkázalo publicistov a aj mnohých politikov, aby sa zaoberali skutočnými problémami.

To, že Palata čitateľov Mladej fronty Dnes zavádza, dosviedča aj socha Svätopluka na nádvorí Bratislavského hradu. Nedošlo tam totiž k žiadnej zmene nápisu, ako to tvrdí vo svojom článku, došlo len k odstráneniu dvojkríža zo štítu. Svätopluk je tam naďalej prezentovaný na základe jednej pápežskej buly ako rex, teda kráľ. Ale „starých Slovákov“ je tam už naozaj zbytočné uvádzať, lebo Svätopluk bol panovníkom aj Moravanov a krátko aj časti Čechov. Preto by bolo vhodnejšie titulovať ho ako „kráľ, vládca, alebo panovník či knieža Veľkej Moravy“.

A keď už spomíname sochu Svätopluka, nedá mi, aby som záverom nepoukázal na selektívny a účelový výber informácií z klávesnice tohto profesionálneho mediálneho experta. Keď sa už Palata nepresne zmienil o soche Svätopluka v Bratislave, mohol čitateľom českého denníka, ktorí možno nemali možnosť navštíviť Devín, že tam na Slovienskej ulici je aj iná socha – socha kniežaťa Rastislava od známej slovenskej umelkyne Ľudmily Cvengrošovej. Decentný, uvažujúci zahĺbaný Rastislav, slovanský, veľkomoravský vladyka... Treba oceniť aj to, že sochu neumiestnili na hrad Devín, lebo nie je dokázané (hoci je to pravdepodobné), že tam naozaj sídlil, ale „len“ do podhradia.

Autor, PhDr. Ferdinand Vrábel, je historik, archivár

PS. Na nevhodný článok v MfD som reagoval aj preto, že aj keď si veľa nerobím z internetových diskusií, je tam toho toľko, že sa človek naozaj musí zamyslieť. Palata vyvolal mnohých démonov a zahral na najnižšie ľudské pudy:
- vykopú aj slovenského dinosaura?
- ja som si myslel, že Slováci pochádzajú zo Slovakofarmy Hlohovec
- a najmä: Keď históriu nemáme, tak si ju vymyslíme.
Naozaj by sa mal Palata nad svojou produkciou, na čo slúži a čo podnecuje, vážne zamyslieť.
F.V.
 

[1] PALATA, Luboš. Fico vytváří z Velké Moravy stát „starých Slováků“. In Mladá fronta dnes, 13. 7. 2017. http://zpravy.idnes.cz/fico-puvod-slovaci-narod-velka-morava-dw9-/zahranicni.aspx?c=A170713_135409_zahranicni_ane

[2] VRÁBEL, Ferdinand. Komu patrí Devín? In Literárny týždenník,  2014, č. 5 – 6, VRÁBEL, Ferdinand. Zánik miléniových pomníkov na Devíne a Zobore. In Pamiatky a múzeá, ročník 63, 2014, číslo 1, s. 14 – 20, HONZA-DUBNICKÝ. Zápisky legionára. Banská Bystrica: Pro, 2014, s. 123 – 128.

Priemer: 4.8 (41 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama