Referendum v našom ústavnom systéme

Počet zobrazení: 3632

V súvislosti s pripravovaným referendom o rodine je nutné uvedomiť si zopár skutočností.

Predovšetkým,  dnešné nastavenie referenda v našom ústavnom systéme na jednej strane vytvára ilúziu, že občania majú šancu vyjadriť  sa k zásadným otázkam prostredníctvom  inštitútu priamej demokracie, na druhej strane však nutnosť 50-percentnej  účasti de facto dokonale  chráni zastupiteľskú demokraciu (rozumej partokraciu) pred hlasom ľudí. Ak si uvedomíme, že na  parlamentných voľbách, ktoré sú aspoň čo do  volebnej účasti najdôležitejšie, sa nezúčastní viac než 53 až 57 %  voličov, je potom jasné, že dosiahnuť platnosť referenda je prakticky nemožné.

Vysvetlenie je jednoduché. Tých 53 či 57 % je suma ľudí, ktorá je vôbec ochotná čo len raz za štyri roky venovať sa hoc len na pár minút politike, alebo inak veciam verejným. Týchto 53 či 57 % v sebe zahŕňa celé politické spektrum od extrémnych liberálov či libertariánov až po fundamentalistických konzervatívcov, od kovaných komunistov až po extrémnych neoliberálov. To potom logicky rezultuje do správania, keď slabšia strana sporu prichádza s taktikou ignorovania referenda. Cieľ je jasný, znefunkčniť referendum tým, že bude kvôli nízkej účasti vyhlásené za neplatné.

Od vzniku Slovenskej republiky sme mali už vyše desiatky referend, a všetky, až na jedno (o vstupe do EÚ), boli neplatné. Pritom v otázke vstupu do EÚ v zásade spor nebol, aspoň nie v tom zmysle, že by proti sebe stáli dve približne rovnako veľké skupiny stúpencov či odporcov.  Okrem toho dodnes sú vážne pochybnosti o skutočnom výsledku tohto referenda. Každopádne, volebné (či referendové) moratórium bolo hrubo porušené živým vystúpením vtedajšieho predsedu parlamentu Pavla Hrušovského v rozhlase, v ktorom dve hodiny pred skončením referenda horúčkovito vyzýval k účasti. V tom čase do 50 %  účasti chýbalo skoro 18 % . Predstava, že jeho mobilizácia bola taká úspešná, že čo sa nestihlo za dvanásť hodín, sa zázračne podarilo vďaka jedinému rozhlasovému apelu, je viac ako pochybná.

Ostatné referendá,  ktoré skutočne rozdeľovali spoločnosť, napríklad to o zákaze privatizácie strategických podnikov, o preskúmavaní pôvodu peňazí pri privatizácii či o predčasných voľbách v čase najbrutálnejšieho bašovania Dzurindovej vlády, mali účasť od 10 do 37 % . Najvtipnejšie na tom boli potom interpretácie referenda. Strana, ktorá akoby zvíťazila, vyhlasovala, že väčšina voličov jej dala za pravdu a politici by mali takto vyjadrenú vôľu brať na vedomie a aj konať podľa toho. Porazení zase vyhlasovali, že voliči hlasovali nohami a že nepristali na takúto priehľadnú a falošnú hru.

Už aj dnes, keď je viac-menej jasné, ako referendum o rodine dopadne, sme svedkami vyhlásení typu, že o ľudských právach sa nehlasuje a že teda voliči budú aj teraz hlasovať nohami, čím dajú za pravdu odporcom referenda. Je teda namieste otázka, či nenastal čas začať vážne debatovať o tomto inštitúte v zmysle reálne ho sfunkčniť, teda znížiť kvórum na uznanie jeho platnosti napríklad na 35 %. Samozrejme, v čase, keď je už všetko rozbehnuté, je táto debata pre toto referendum pasé.

O tom, že to nebude cesta ľahká ani krátka, svedčia reakcie politikov. Do istej miery je to aj logické. Inštitútmi priamej demokracie sa okliešťuje moc zvolených politikov. A sotva čoho sa politici ťažšie vzdávajú než moci. Nehovoriac o tom, že diskusia k niektorým referendám (napríklad o vyhlásení predčasných volieb) sa viedla v duchu, že je to len veľmi drahý prieskum verejnej mienky, ale že v zásade ani výsledok referenda ich (teda politikov) nezaväzuje k tomu, aby hlasovali podľa jeho výsledku. To je skutočne problém, pretože podľa ústavy poslanec mandát vykonáva podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia a za žiadne hlasovanie v parlamente ho nie je možné stíhať. O tom, že to nie je len akademická debata, svedčí aj skutočnosť, že napriek síce pochybnému, ale predsa len platnému referendu o vstupe Slovenska do EÚ, viacerí poslanci za KSS hlasovali na pôde parlamentu proti našej prístupovej zmluve k EÚ.

Je teda najvyšší čas otvoriť vážnu diskusiu nielen o potrebnom kvóre na uznanie platnosti referenda, ale aj o tom, aby v prípade jeho úspešnosti bol jeho výsledok automaticky publikovaný v zbierke zákonov a nebol tak vystavený svojvôli poslancov.

(Komentár vyšiel aj v SNN)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Palo
#1
Pavel Novota
02. február 2015, 23:32

Myslím, že viac ako 50% účasť prístup k referendu u ľudí vytvára, že výsledok referenda nie je záväzný.

Myslím, že pri záväznosti výsledku by aj prístup a tým aj účasť obyvateľstva bola iná. Pre niektoré štátne rozhodnutia by som ho vyžadoval ako nutnosť. Napríklad. pre vstup do NATO sa radšej neuskutočnilo. I to vytvára u ľudí postoj - "veď aj tak si robia čo chcú ".

Obrázok používateľa Vladimír Manda
#2
Vladimír Manda
03. február 2015, 21:58

Autor sa vo svojom príspevku dotýka niekoľkých citlivých bodov nášho volebné systému. Nebudem tu rozvíjať názory na príčiny nízkej účasti voličov vo voľbách, o ktorých sa tak, ako kedysi za socializmu vie v každej krčme, len na politickej úrovni sa vymýšľajú imaginárne príčiny. Ale na jednu príčinu by som predsa len upozornil.

Domnievam sa, že jednou z príčin nízkeho záujmu našich občanov o politické dianie spočíva v tom, čo autor príspevku považuje za veľkú prekážku k tomu, aby bol referendový názor občanov „automaticky vyjadrený v zbierke zákonov“. Autor o danej prekážke hovorí veľmi presne, že právo poslancov vykonávať ich mandát podľa ich vedomia a svedomia je fakticky z ich strany svojvôľou, ktorá bráni priamemu uplatneniu hlasu občanov. Je iste zaujímavé, že v demokratickej spoločnosti majú poslanci vo svojom rozhodovaní o otázkach nášho občianskeho bytia postavenie bohov na zemi, lebo ich vlastné vedomie a svedomie sa tu stáva mierou toho, čo má nám, všetkým občanom prospievať. Pravdou ale je, že svoj mandát poslancov by mali vykonávať nie podľa svojho vedomia a svedomia, ale podľa záujmu občanov, ktorých zastupujú. Ako poslanci nezastupujú svoje vedomie a svedomie, ale sú zástupcami záujmu tých, ktorí ich za poslancov zvolili. A aké je okrem toho ich vlastné vedomie a svedomie je tu vlastne irelevantné. Tu je pravdepodobne aj najhlbšia príčina nezáujmu občanov o politiku, lebo politici nekonajú podľa nášho záujmu, ale podľa svojho svedomia a vedomia. To, že politika sa dnes stala výnosným zamestnaním je spojené práve s tým, že nie sú povinní konať pre záujmy občanov, ale pre potešenie vlastného svedomia.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984