Rok dlhší ako storočie. Posledné dni Alexandra Dubčeka (1)

NIEKOĽKO POZNÁMOK NAMIESTO PROLÓGU

Životné osudy Alexandra Dubčeka sú bezodnou studnicou pre historikov, politológov, filozofov, publicistov či spisovateľov. Rovnako tak aj jeho historický experiment prebudovať vtedajší socialistický systém na „socializmus s ľudskou tvárou“.

     Alexander Dubček je nepochybne najznámejším Slovákom vôbec v dejinách slovenského národa a jeho meno s úctou a rešpektom vyslovujú ľudia po celom svete. Už len to je dostatočný dôvod, aby sme o ňom vedeli čo najviac, aby sme poznali jeho osud, jeho ideály, pohnútky, úspechy aj omyly.

     Áno, aj omyly. Pretože pri veľkom sociálnom Dubčekovom experimente sa vyskytli chyby a omyly, ktoré on nemohol predvídať. Do poslednej chvíle odmietal predstavu, že Československo by mohli okupovať vojská podriadené sovietskemu straníckemu vedeniu. Predstava, že odpoveďou na reformy Pražskej jari by mohla byť okupácia, bola pre Dubčeka nemysliteľná. Napriek tomu, že vyrastal v Sovietskom zväze, že tam študoval, že poznal povahu a mentalitu ruského človeka a sovietskej politiky, podcenil imperiálne ambície vtedajších sovietskych vodcov. Dôsledok bol katastrofálny: okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy, stovky mŕtvych, desaťtisíce emigrantov, státisíce postihnutých a perzekvovaných občanov Československa v čase tzv. normalizácie. Milióny ľudských osudov, ktoré poznačilo Dubčekovo reformné úsilie v roku 1968.

     Možno za to viniť Dubčeka? Možno mu vyčítať, že bol naivný, váhavý, že nedocenil možné riziká?

     Áno, aj. Ale napriek všetkým otáznikom, pochybnostiam a námietkam si tento muž zaslúži prinajmenšom všeobecný rešpekt a úctu za to, že sa podujal zmeniť spoločenskú, politickú a hospodársku situáciu v Československu. Dopady na tieto zmeny by pocítil celý svet: Dubček sa chtiac či nechtiac stal symbolom heroického Archimedovho výroku – dajte mi pevný bod a ja pohnem vesmírom... Pevným bodom bola Pražská jar, vesmírom bolo vtedajšie usporiadanie politických pomerov sveta.

     Keď Alexander Dubček komentoval Akčný program, povedal: „Náš program vychádza z presvedčenia, že človek a vôbec ľudstvo je schopné svet nielen spoznať, ale ho aj zmeniť.“ (16. mája 1968). To je vari najstručnejšie a najvýstižnejšie posolstvo Pražskej jari.

     Možno sa len domnievať, aký by bol vývoj spoločnosti, aký by bol vývoj sveta, keby sa Dubčekove experimenty zrealizovali, keby sovietski okupanti nezničili klíčiace nádeje a keby husákovská normalizácia nezmrazila očakávania československej spoločnosti. Dejiny poznajú nekonečné množstvo takýchto „keby“. Nemožno však očakávať, že dejiny sa riadia nejakou skrytou, vnútornou, poznanou či nepoznanou logikou. Dejiny nie sú podriadené zákonom matematiky, kde sa ako výsledok očakáva súhrn pravidiel: dejiny sú pohyblivým pieskom, na ktorom sú základy každej spoločnosti vratké a nestabilné, ovplyvňuje ich nespočetný rad rôznych sociálnych, finančných, hospodárskych, náboženských – aj iracionálnych – faktorov. Nie sú predvídateľné.

     Ani Dubček nemohol predvídať, ako dopadne jeho experiment socializmu s ľudskou tvárou. Konal, ako by povedali právnici, bona fide, čiže v dobrom úmysle. Nebol veľký stratég, nemyslel na to, čo môže spôsobiť v celosvetovej politike, aké zemetrasenie môže nastať v mocenských vzťahoch medzi USA a ZSSR, v tej krehkej rovnováhe veľmocí. Chcel zmeniť zatuchnuté pomery a ponúknuť českému a slovenskému národu lepšie osudy.

     Román ROK DLHŠÍ AKO STOROČIE  nie je literatúrou faktu, ale ani beletristickou fikciou. Je kombináciou oboch: opiera sa o historické reálie a fakty, no domýšľa ich a podľa potreby prispôsobuje hlavnému deju.

     Na tomto princípe som napísal román SMRŤ MINISTRA, o poslednej noci pred popravou významného slovenského politika Vladimíra Clementisa; bol to prvý Slovák, ktorý sa stal ministrom zahraničných vecí ČSR. Clementisa odsúdili a popravili počas politických procesov v päťdesiatych rokoch. Príbeh tohto románu sa odohráva v cele, v ktorej Clementis čaká na popravu a akéhosi spovedníka mu tam robí fiktívny advokát. Pravdaže, Clementis strávil noc pred popravou sám, písal listy svojej milovanej žene Líde, no vymyslený advokát mi poslúžil na to, aby títo dvaja aktéri príbehu viedli mučivé, sebatrýznivé dialógy o tom, čo a prečo doviedlo Clementisa pod šibenicu.

     Takže podľa tejto schémy je napísaný aj román o Dubčekovi: ako je známe, po havárii 1. septembra 1992 na 88. kilometri diaľnice D 1 Praha – Brno, neďaleko od Humpolca previezli A. Dubčeka vrtuľníkom do pražskej nemocnici Na Homolce, kde aj 7. novembra 1992 zomrel na následky zranení. Počas pobytu v nemocnici – bol prakticky stále na lôžku – sa A. Dubček zhovára o svojom živote s primárom, ktorý ho ošetruje a ktorý bol v čase obrodného procesu jeho veľkým obdivovateľom. Pravdaže, v skutočnosti sa nič také neudialo. Primár mi však poslúžil ako fiktívna literárna postava, aby zohral úlohu tzv. advocatus diaboli, ktorý bude klásť nepríjemné otázky a spochybňovať niektoré Dubčekove rozhodnutia. Výsledkom takéhoto literárneho postupu je pokus o symbiózu historických faktov a subjektívneho pocitu, je pokusom o psychologickú sondu do duše A. Dubčeka, jeho zmýšľania a motivácie jeho rozhodnutí. Zdôrazňujem slovo pokus, keďže o výsledku – ako autor – nie som celkom presvedčený. O tom musí rozhodnúť čitateľ.

     Použil som už známe, overené informácie, ktoré si čitateľ môže prečítať v množstve iných publikácií o Dubčekovi. Niekto by mohol namietať, že nie je dôvod opakovať už známe fakty a dokumenty, no treba podotknúť, že všetci nečítajú všetko. Inými slovami, nemožno očakávať, že každý čitateľ je znalec Dubčekovho života a dobových súvislostí. Okrem toho, knihu som doplnil aj mnohými úplne novými informáciami, ktoré neboli dosiaľ publikované a ktoré sú výsledkom môjho skúmania.

     Napriek tomu musím prízvukovať, že táto kniha nie je verným Dubčekovým životopisom.

     Je to príbeh o slobode a viere.

                                                                     I. ČASŤ

     1)

     Biela tma.

     Počujem tlkot svojho srdca. Nie je to pravidelný rytmus. Srdce vynecháva, na zopár sekúnd zamĺkne, prestáva búšiť, nevháňa krv do žíl a vtedy opäť strácam vedomie, prepadám sa do ničoty, do bielej tmy, ale už ani tma nie je bielou tmou, nie je žiadnou, nie je nič.

     A opäť biely závoj všade navôkol, vracajú sa útržky vedomia, bytie sa prebúdza: vnímam svoje telo, tlkot srdca, ťažobu v rukách, tupú bolesť v hlave, počujem šumenie v ušiach, ale aj akési veľmi vzdialené hlasy, alebo len ich ozvenu, útržky slov, šepot a zase ticho, hlboké a úplné, akoby vychádzalo z pradávnych priepastí, z najtemnejších hĺbok.

     Tichučko tikajú hodiny.

     Skúšam  pohnúť hlavou, no zdá sa mi, že hlava je oddelená od tela, že mozog žije sám pre seba, napája bunky krvou a márne sa snaží rozhýbať myšlienky. Chcel by som pohnúť aj rukou, ale nie som si istý, či vôbec mám nejakú ruku, prípadne nohu, či je môj mozog ešte spojený s telom, s inými orgánmi, či ešte dokáže regulovať funkcie srdca, pľúc, obličiek, žalúdka...

     Náhle akoby sa rozbrieždilo: biela tma sa rozplynula  a v chuchvalcoch ustupujúcej hmly sa črtali obrysy akýchsi predmetov. Možno to boli tváre, možno len neurčité a rozmazané škvrny. Mal by som pohnúť viečkami, otvoriť oči, presvedčiť sa, čo sa to so mnou deje, kde som, prečo sa nemôžem pohnúť a prečo ma obklopuje biele ticho.

     Snažím sa otvoriť oči, ide to ťažko, veľmi ťažko.

     V mysli mi zavibrovala myšlienka, mihla sa placho, neisto ako embryo. Pozerám sa z okna auta, na kolenách mám nejaké dokumenty, vedľa položenú aktovku. Vyzerá to tak, že ideme po diaľnici do Prahy, spomínam si, že sme prešli odbočku na Humpolec. Slabučko popŕcha. Po tejto ceste som prechádzal veľakrát, kto by to spočítal? Ale prečo sa mi tá odbočka na Humpolec vynára v pamäti práve teraz, čo je na nej také zaujímavé, dôležité?

     Obraz sa zahmlieva, vedomie je nejasné, strácam súvislosti, netuším, kde som a ako som sa sem dostal z auta. Alebo z Humpolca? Odkiaľ vlastne?

     A opäť kontúry predmetov. Vidím čosi, čo vyzerá ako stojan a na ňom sú zavesené hadičky, ktoré vedú do môjho tela. Teraz vidím dve tváre, zvedavo sa ku mne nakláňajú: jedna tvár patrí staršiemu mužovi, na konci hrubého nosa má okuliare s tenkým rámom, druhá tvár je ženská či skôr dievčenská, na čiernych vlasoch má bielu čiapku... Je to čiapka? Prečo má čiapku? Také čosi mávajú na hlave zdravotné sestričky... Ale kde by sa tu nabrala sestrička? Čo to má znamenať..? Vari som v nemocnici?

     Oči mám otvorené dokorán, naozaj vidím mužskú tvár: zľahka sa usmieva, všimol som si, že má biely plášť. Tak je to asi lekár, prečo by inak mal biely plášť? Stalo sa mi niečo, som chorý, dostal som infarkt? Odkiaľ ma sem previezli?

     Pokúšam sa nadvihnúť na lakťoch.

     „Len pokojne ležte,“ ozval sa lekár. „Mali ste haváriu. Boli ste v bezvedomí. Ale už je dobre. Previezli vás do nemocnice. Urobíme všetko, čo len bude možné, aby...“

     Haváriu? Na nič také sa nepamätám. Prechádzali sme okolo odbočky na Humpolec... ach, áno, Humpolec! Preto ten obraz v pamäti! Ale auto sa nehnalo, išli sme predpísanou rýchlosťou... Nemám rád, nikdy som nemal rád, keď sa šoféri na služobných autách hnali ako blázni, akoby mali nejaké privilégiá, či chceli si dokazovať akúsi výnimočnosť. Zakaždým som im dohováral, aby jazdili disciplinovane, aby sa nevyťahovali iba preto, že vezú vysokých funkcionárov. Moji šoféri si na to už zvykli, ale tento bol nový, akýsi nevykvasený, choval sa ako kaskadér. Cesta bola síce vlhká, ale husto nepršalo, ani premávka nebola hustá... prečo sme havarovali? Ako sa to stalo?

     Útržky spomienok v pamäti sú ako útržky papierov, ktoré začali náhle okolo mňa lietať. Ešte som si uvedomil, že auto narazilo do zvodidiel, zbehlo z cesty a začalo sa prevracať. Čosi ma udrelo do hlavy a stratil som vedomie. Posledná myšlienka patrila aktovke a dokumentom, ktoré v nej boli: preboha, tá sa nesmie stratiť!

     „Len pokojne ležte,“ zopakoval lekár. „Postaráme sa o vás. Potrebujete pokoj, len pokoj...“

     2)

     Zaspal som. Netuším, ako dlho som spal. Možno len niekoľko hodín, možno aj niekoľko dní. Čas nebol dôležitý. Blúznil som, na pár sekúnd som sa prebral, vnímal som zvuky okolo seba, no vzápätí som sa stratil, upadol do nebytia, do úplného ticha.

     Keď som sa opäť prebral, zdalo sa mi, že som konečne vyspatý, dokonca som sa cítil sviežo a žiadalo sa mi vstať z postele, či aspoň sa s niekým pozhovárať. Až teraz som si poriadne poobzeral miestnosť: bola to neveľká nemocničná izba so štandardným zariadením, teda s posteľou, nočným stolíkom, pod oknom boli dve kresielka, vedľa postele bol stojan s infúziou. Cez úzke, vysoké okno prenikalo dosť svetla a ožarovalo biele steny jemnými farbami. Chrbtom ku mne, pri kresielkach stála sestrička a čosi upravovala. Pomaly som otáčal hlavou, pohľad sa mi zastavil na dverách; nad dverami boli pripevnené okrúhle hodiny a ukazovali o päť minút dvanásť. Je to zvláštne, pomyslel som celkom zreteľne: o päť minút dvanásť! Symbol, ktorý mohol mať hlbší význam ako len ten, že oznamoval čas obeda.

     Dvere sa pomaly, nehlučne otvorili a videl som, že do izby vstupuje lekár; ihneď som privrel oči, aby si nevšimol, že som sa prebral. Lekár zrejme pristúpil k posteli a sklonil sa nad posteľ, pretože sa mi po viečkach mihol tieň; dokonca sa mi zdalo, že cítim slabý dych a cigaretový pach, podľa ktorého spoznám každého fajčiara.

     „Sestrička, pacient sa prebral?“ spýtal sa lekár.

     „Nie, pán primár,“ počul som odpoveď. „Spí. Nič mimoriadne sa nestalo. Výsledky má v norme.“

     Primár? pomyslel som si. Stará sa o mňa primár. Trochu ma to upokojilo. Sestrička tvrdí, že výsledky sú v norme. Takže to nebude také vážne...

     „Kto je ten človek, pán primár?“ spýtala sa náhle sestrička a v jej hlase mi ihneď bolo čosi nesympatické. „O žiadneho pacienta sa tak nezaujímate, ako o tohto. Je  dôležitejší ako iný?“

      Bola to Slovenka; cítil som v jej hlase východniarsky prízvuk premiešaný s pražským akcentom.

     Primár chvíľu mlčal. „Sestra, vy neviete, kto je Alexander Dubček?“ spýtal sa a v jeho hlase som zase cítil nielen výčitku, ale aj skryté pohoršenie, takmer pobúrenie.

     „Nejaký papaláš?“

     Mlčanie bolo dlhšie. „Je to legenda,“ povedal primár tlmeným hlasom. „Symbol Pražskej jari. Najväčší Slovák! To by ste naozaj mali vedieť... Hanbite sa!“

     „Prepáčte,“ povedala sestrička, ale v jej hlase nebol ani náznak ľútosti. „Ja mám iné starosti. Slovák? Na Slovensku som si nemohla nájsť prácu. Budete ma tu ešte potrebovať?“

     „Môžete ísť. Keď vás budem potrebovať, zavolám.“

     Počul som kroky, ľahké cvaknutie dverí; potom si primár pritiahol stoličku. Bolo ticho.

     Pomaly som otvoril oči. Primár mal odvrátenú tvár, hľadel kamsi na protiľahlú stenu, tak som si ho mohol pozornejšie obzrieť: iste mu ťahalo k šesťdesiatke, možno mal o čosi menej, no tvár mal unavenú, vyčerpanú a zvráskavenú, šedivé vlasy preriedené a na krku navreté hrubé žily. Zboku som videl povädnutú kožu na lícach, vačky pod očami, tučné oduté pery a profil hrubého, zakriveného nosa. Ktovie, prečo mi hneď napadlo, že je to Žid.

     Keď pootočil hlavu, trochu ho prekvapilo, že mám otvorené oči.

     „Ako sa cítite? Už je vám lepšie?“ spýtal sa súcitne.

     Chcel som prikývnuť, ale v krku som pocítil bolesť. V hrdle som mal sucho. „Čo sa stalo?“ spýtal som sa potichu.

     „Nesmiete sa namáhať. Ani rozčuľovať,“ odpovedal mierne. „Mali ste haváriu. Auto zišlo z cesty a vy ste z neho vyleteli. Boli ste vážne zranený. Už sme vás operovali. Váš stav sa zlepšil. Ale ešte musíte zostať u nás na pozorovanie. A možno aj na... ďalšie zákroky. Chápete...“

     „Čo mi bolo?“ spýtal som sa s obavami.

     „Mali ste zranený hrudník, chrbticu, aj vnútorné orgány. Keď nevzniknú komplikácie, tak vás dáme do poriadku. Vyzdraviete...“

     „Prepáčte... kedy sa to stalo?“

     „Prvého septembra,“ odpovedal rýchlo primár.

     Pravdaže, prvého septembra roku 1992, to už bolo po voľbách a ja som sa vracal do Federálneho zhromaždenia už len ako poslanec, síce člen predsedníctva, no už bez veľkého vplyvu na činnosť parlamentu. Mal som za sebou obdobie, keď som bol predsedom Federálneho zhromaždenia; bola to náplasť na to, že som nekandidoval na prezidenta, že som súhlasil s tým, aby sa prezidentom stal Václav Havel.

     Mňa však v týchto dňoch zamestnával iný problém: Michail Gorbačov dal súhlas k tomu, aby v Sovietskom zväze vznikla komisia na vyšetrenie invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Komisia sa chystala postupne vypočuť viacerých významných politikov, ktorí by mohli objasniť, kto a za akých okolností k nám pozval vojská piatich štátov a kto dal príkaz na okupáciu. Pozvali ma, aby som vypovedal aj k problému zákazu pôsobenia Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Chcel som tiež získať originál pozývacieho listu, ktorý bol jednou zo zámienok na okupáciu Československa.

     Pripravoval som si podklady, opäť som študoval dokumenty, ktoré som mal k dispozícii, aj tie, ktoré sa mi podarilo získať od dôveryhodných ľudí. Veril som, že komisiu moje fakty a argumenty presvedčia, najmä ak ich doložím reálnymi dôkazmi.

     Bola to trauma, ktorá sužovala celú spoločnosť: naozaj bol pozývací list, ktorý údajne napísal Vasil Biľak, pravý? Stačil takýto list na to, aby sa dala do pohybu polmiliónová armáda spojencov a obsadila Československo?

     Mal som pripravené dokumenty, ktoré za istých okolností mohli tento rébus vyriešiť.

     Vnútorne som bol presvedčený, že Brežnev a jeho suita nepotrebovali žiadny list, aby sa rozhodli pre inváziu. Mali na okupáciu svoje dôvody a z ich pohľadu to boli dôvody veľmi presvedčivé. Nevyhnutné. List mal byť iba zastieracím manévrom, mal presvedčiť verejnú mienku, že sovietske vojská a jednotky ďalších štátov pozvali československí komunisti, aby zastavili kontrarevolúciu. Biľak s Indrom mohli písať, koľko chceli, Brežnev by sa pre okupáciu rozhodol tak či onak.     

     „Kde je môj kufrík“ spýtal som sa. „Malý čierny kufrík?“

     Primár sa na mňa nechápavo pozrel.

     „Mal som v ňom dokumenty,“ povedal som. „Dôležité dokumenty...“

     Mal som tam aj takmer hotový prejav, v ktorom som vyzýval poslancov Federálneho zhromaždenia, aby nedopustili rozpad Československa.

     „Polícia priniesla všetky vaše veci, ktoré boli v aute, aj ktoré sa našli okolo auta,“ odvetil primár. „Ale o kufríku neviem...“

     Privrel som oči. „Boli tam dôležité dokumenty,“ zopakoval som. „Budem ich potrebovať!“

     „Musíte zostať pokojný,“ povedal primár vyčítavo. „Teraz nech vás dokumenty netrápia.“

     „Trápia,“ vzdychol som si. „Boli to podklady pre komisiu...Mal som ísť do Moskvy...“

     „Do Moskvy?“ spýtal sa primár ostražito. „Už chápem... Čítal som v novinách. Kufrík sa určite nájde. Teraz len pokojne ležte...“

     „Myslíte si, že sa nájde?“ spýtal som sa. „Niekomu by sa veľmi hodilo, keby sa nenašiel...“

     „Nerobte si starosti,“ tíšil ma primár. „Na miesto nehody prišli vyšetrovatelia a tí predsa nedopustia...“

     Odvrátil som hlavu. Primár zmĺkol.

     „Mal som vypovedať pred komisiou,“ pokračoval som. „A nielen ja... Do Moskvy pozvali aj ďalších politikov. Hovoril som s niektorými. Jaroszewicz mi vravel, že má zaujímavé materiály. A mne sa stratia dokumenty... To je akoby naschvál!“

     Primár sa zahniezdil na stoličke; na tvári mu bolo vidno, že váha, že chce čosi povedať.

     „Nemal by som vás znepokojovať,“ povedal po chvíli neisto. „Ale... je to dôležité. Napokon, aj tak si to prečítate v novinách.“ Ukázal na kôpku novín, ktoré boli pohodené na stoličke pod oknom. „Vraveli ste... Jaroszewicz?“

     Pomaly som prikývol. „Piotr Jaroszewicz. Bol predsedom poľskej vlády od roku 1970. Ak sa nemýlim, bol vo funkcii desať rokov. Poznali sme sa už skôr... Mal pomerne liberálne názory. Neviem, aké mal dokumenty...Čo ste mi chceli povedať?“

     „Nesmie vás to rozrušiť... Ak by ste chceli, dám vám niečo na upokojenie.“

     „Ako vidíte, som celkom pokojný. Stalo sa niečo?“

     Primár hneď neodpovedal. „Prvého septembra, v ten istý deň, keď ste mali haváriu... neznámi páchatelia zastrelili Jaroszewicza a jeho ženu Alicu v ich vile pri Varšave...“

     Mal som pocit, že ma správa neprekvapila; akoby som ju kdesi v podvedomí očakával. Niekto veľmi silný, stále veľmi silný, mal záujem, aby sa pravda o okupácii Československa nikdy nedostala na verejnosť.

     „Bolo to v novinách?“ spýtal som sa.

     „Aj v televízii,“ prikývol primár. „Vrahovia z domu nič neukradli. Ani šperky, ani peniaze. Išlo im o niečo iné...“

     „Podajte mi, prosím, nejaké noviny...“

     Primár chvíľu váhal. „Ak vás môžem požiadať, teraz ich nečítajte. Trochu si oddýchnite. Noviny na vás počkajú...“

     Nenamietal som. Noviny naozaj počkajú aj so všetkými zlými správami, ktoré obsahujú. Už sa mi aj tak zatvárali viečka a tela sa zmocňoval spánok. Ešte som počul, ako primár vstáva zo stoličky a posúva ju po podlahe. Potom som zaspal.

     3)   

    Ale nespal som poriadne. Bdel som, driemal, prepadal sa do nevedomia, opäť som vnímal vlastné telo, ba aj okolie, uvedomil som si, že ležím po havárii v nemocnici, no vzápätí sa prúd myšlienok a obrazov prepadal kamsi do ďalekej minulosti. Obrazy boli útržkovité, nejasné a neurčité, no občas sa mi zdali také zreteľné a presvedčivé, akoby som ich priamo zažíval, či akoby sa udiali iba nedávno, možno včera, možno pred hodinou.

     Vidím môjho otca Štefana, sme v Turkestane, v Pišpeku, neskôr hlavnom meste tejto sovietskej republiky, ktoré vyzerá ako veľká, zablatená dedina. Turkestan neskôr premenovali na Kirgizsko. Otec bol presvedčený komunista a dal sa presvedčiť, že v Sovietskom zväze vybudujeme socializmus, že v Interhelpe sa nám bude dariť a možno v týchto šírych stepiach nájdeme druhý domov. Spočiatku sú obrazy rozmazané, hmlisté, veď keď sme s rodičmi odchádzali do Pišpeku, mal som iba tri a pol roka. Až neskôr mi otec rozprával, ako sme na jar v roku 1925 nasadli na vlak v Žiline a vydali sa na cestu dlhú desaťtisíc kilometrov... Len kde-tu sa v pamäti rozbliká svetielko spomienok na cestu vlakom, počujem monotónny hukot kolies a vidím rovnako monotónnu krajinu, ktorá sa mihá za oknami hrmiacich vagónov.

     Až oveľa neskôr, keď už som s otcom o všeličom otvorene hovoril, mi rozprával o pohnútkach, ktoré ho primali k odchodu do Kirgizska. Bolo to poučné; už vtedy som si uvedomoval, že v jeho slovách, v jeho pocitoch a názoroch je veľa vnútorných rozporov, veľa pochybností, ktoré boli dôsledkom jeho životných skúseností. A tiež som pochopil, že jeho pochybnosti sa preniesli aj na mňa, hoci skúsenosti sú neprenosné, nemožno ich odovzdávať ako majetky či ako ľudovú múdrosť: zdedil som jeho pochybnosti ako batôžtek plný otázok, áno, nezodpovedaných otázok...

     Otec mi rozprával o tom, ako sa v Česku i na Slovensku organizovala pomoc Sovietskemu zväzu, ako niektorí nadšenci agitovali za Interhelpo. Dobre sa to počúvalo: Rudolf Mareček zo Starého Hrozenkova obchádzal dediny i mestá, navštevoval rodiny, presviedčal, hovoril o Turkestane, že sú tam idylické podmienky a vysnívaná zem, ktorá sama rodí. Bol to čudák, možno aj trochu psychicky narušený: ktovie, aký mal pohnutý osud! Až neskôr som sa dozvedel, že počas prvej svetovej vojny bol desiatnikom rakúsko-uhorskej armády ôsmeho pešieho pluku. V Rusku ho zajali a v roku 1918 sa dostal do československých légií v hodnote vojaka. Ktovie, zrejme skúsenosti z Ruska, z veľkej októbrovej revolúcie, ho inšpirovali, aby konal, aby živil v sebe sen o rovnosti, o lepšom živote, o dôstojnosti človeka, o niečom inom, ako žil dosiaľ, ako dosiaľ žili státisíce ľudí...

     Neraz som premýšľal o tomto čudákovi. Kto si na neho spomenie? Mal právo snívať? Snívať a rojčiť o svete, ktorý bol iba ilúziou, fatamorgánou, preludom? Mal, určite mal... Ale mal právo do svojich snov a vízií vťahovať aj tisícky ľudí, ktorým poznačil osud, ktorých – aj keď nechtiac – podviedol, poznamenal sklamaním, ba aj tragédiou? Bol to vizionár, alebo naivný rojko, romantik... hlupák? Kto to rozsúdi...?

     Veď tieto vlastnosti pripisovali aj mne. Rojko, vizionár, naivný politik... Vtiahol som do svojich vízií milióny ľudí. Koľkí z nich skončili na periférii spoločnosti? Koľkí z nich mali tragický osud?

     Mám sa spovedať? Mám to ľutovať?

     Ale napriek všetkým výhradám, bol tento muž aj praktik. Mareček inicioval schôdzu nespokojných ľudí v Žiline akurát na prvého mája roku 1923 a delegáti z Martina a Vrútok tam založili priemyselno-výrobné družstvo Interhelpo – čiže medzinárodná robotnícka pomoc. Otec patril k popredným organizátorom družstva. Už v auguste roku 1923 vedenie družstva ponúklo sovietskej vláde možnosť, že pošle do Turkestanskej sovietskej republiky pomoc v podobe družstva. Pomerne rýchlo, vo februári 1924 prišla kladná odpoveď a v auguste toho roku sa dvaja predstavitelia Interhelpa – Rudolf Mareček a Václav Chlumecký, komunistický poslanec hornej snemovne československého parlamentu – vybrali do Moskvy, aby rokovali o dohode. Chlumecký však v Moskve ochorel a ďalej pokračoval iba Mareček. Prišiel do Taškentu, vtedy to bolo hlavné mesto Turkestanu. Pôvodne chcel družstvo Interhelpo umiestniť v mestečku Prževalsk, ale v Taškente zistil, že železničná trať vedie iba do Pišpeku – a do Prževaľska je odtiaľ ešte 800 kilometrov.

     Prževaľsk... Meno tohto mesta – kedysi sa volalo Karakol -  bolo v mojej pamäti spojené s menom Nikolaja Przewalského, pôvodom Poliaka zo Smolenska, ktorý bol v 19. storočí slávny cestovateľ, prebádal  ázijskú časť Ruska ale aj Mongolsko a Čínu, objavil malého, mocného koňa, ktorého dosiaľ volajú kôň Przewalského... Zvláštne, že sa mi v pamäti vynárajú takéto asociácie... Kôň Przewalského!

     Rudolf Mareček sa teda pobral do Pišpeku a dohodol sa, že skupina nadšencov sa tam môže usadiť. Dohodu v Moskve potvrdili.

     Neskôr mi otec rozprával, aká to bola strastiplná cesta. Vo Voľčisku, na poľsko-ruských hraniciach celý vlak prekladali na ruské vagóny, to vraj trvalo takmer týždeň. Aj moja matka Paulína sa často v spomienkach vracala k tejto ceste vlakom: zvolili ju za vedúcu výboru žien, ktorý sa staral o malé deti. Cesta trvala mesiac, vlak sa vliekol nekonečnou ruskou krajinou, ešte stále rozvrátenou, doráňanou po revolúcii a občianskej vojne. Prešli sme do Ázie: cez okná vlaku bolo vidno nekonečné pieskové duny a skaliská, prechádzali sme cez Hladovú púšť: až po niekoľkých dlhých dňoch sa objavili priezračné potôčky a rieky, pastviny, lúky, aj biedne chatrče. Pravdaže, ja si z tejto cesty nič nepamätám, len matné siluety rodičov, kdesi hlboko v pamäti načúvam hrmotu vlaku a nárazom kolies na medzere v koľajniciach. Otec vravel, že keď sme koncom apríla 1925 dorazili do Pišpeku, padal mokrý sneh a dul studený vietor. Ľudia boli sklamaní. Akýže raj? Aká úžasná budúcnosť? Len hlad, malária, dokonca dve deti zomreli. Lekár vo výprave nebol, nemali sme kde spať, celý náš majetok činil 323 rubľov v hotovosti... Predseda prvej výpravy Filip Švolík síce oznámil  príchod vlaku, ale miestne úrady neboli na nič pripravené: napokon interhelpistov ubytovali v drevených domčekoch bývalého vojenského lágra, ktoré boli napoly rozpadnuté.

     Pamätám si, veľmi dobre si pamätám na domec, v ktorom sme neskôr bývali. Osada drevených a hlinených domov stála na okraji mesta: bola to akási záhradkárska oblasť, biedne domčeky mali malý dvor a dvoj- či trojárovú záhradku. Náš domec mal úzku predsieň, kde bola hlinená, na bielo natretá pec, ktorá vykurovala aj kuchyňu na ľavej strane a jednu izbietku – vari dva krát tri metre – na pravej strane. Z predsienky či skôr z pitvora, sa dalo prejsť ešte do druhej izby, ktorá bola o čosi väčšia, mala vari tri krát štyri metre: v nej bývali rodičia, v tej menšej ja s mojím bratom Júliusom. Pred domcom bol nízky drevený plot z kolíkov a za ním kamenistá cestička. Ani ostatné domce neboli o nič lepšie, ale naši ľudia sa nesťažovali; napokon, nemali na výber.

     Boli to biedne pomery. Keď sme sa po rokoch vrátili do Československa, zdalo sa mi, že som prišiel do iného sveta. Hoci ani Slovensko nebola zasľúbená zem, v porovnaní s tým, ako sme žili v Sovietskom zväze, to bol blahobyt.

     Ale ja som mal pekné detstvo. Kirgizsko je drsná, ale nádherná krajina, aj okolie Pišpeku, ktoré neskôr premenovali na Frunze – podľa legendárneho sovietskeho politika a vojvodcu Michaila Frunzeho – je čarovné. Púšť, skaly, pastviny, hlboké údolia s divými riečkami, v diaľke sa týčilo pohorie Ťan-šan s večne zasneženými štítmi pri jazere Issyk-Kuľ. Ťavy som považoval sa čosi celkom prirodzené, ako asi deti na Slovensku považovali za prirodzené spolunažívať s prascami či kravami. Mal som vari päť rokov, keď sme sa s bratom posadili na káru, do ktorej bola zapriahnutá ťava; Julo šibol bičom a ťava sa rozbehla po skalnatej a pieskovej púšti kamsi do neznáma. Spočiatku sa nám to páčilo, no potom sme sa zľakli: ťava sa hnala ako bláznivá vari päť kilometrov pomedzi vyschnuté kriaky a my sme ju nevedeli zastaviť. Až nejaký pastier, Kirgiz v dlhom kaftane, ťavu zastavil. Nečakali sme na nič, neďakovali, nevysvetľovali: vyskočili sme z káry a pustili sme sa behom späť, po púšti, po stopách, ktoré kára zanechala v piesku.

     Do školy som začal chodiť, až keď som mal osem rokov: dovtedy nás nemal kto učiť, nemal sme školu, nemali sme učebnice, žiadne pomôcky. Ale každé dieťa je vesmírom samé pre seba, detstvo je stredom sveta, je ohniskom, v ktorom sa taví a kuje osobnosť. Čo všetko nás formuje! Genetické predpoklady, rodičia a rodinné prostredie, výchova, spoločenské pomery, priatelia... Osud! Dieťa sa prispôsobí, zvykne si, a ako napísal výborný slovenský básnik Milan Rúfus – detstvo si ustelie aj na skale.

     V škole bolo asi päťdesiat detí. Učili nás po slovensky, po česky, až o čosi neskôr pribudla aj ruština. Nikdy mi nerobila problémy, už ako chlapec som plynule hovoril po rusky a to bez prízvuku. Keď som nad tým spätne premýšľal, tak aj pri rokovaniach so sovietskymi politikmi, osobitne pri nekonečných diskusiách s Brežnevom – často medzi štyrmi očami – mi hlboká znalosť tohto jazyka veľmi pomáhala. Dokonca si myslím, že – okrem iného – aj moja ruština pomáhala spočiatku vytvoriť dôveru k mojej osobe, môjmu politickému profilu. Ale to bolo až neskôr.

     Nevadil nám hlad, ani smäd. Voda bola problém, najmä pitnej vody bolo v Pišpeku málo. No hlad sme mávali často, občas sme jedávali surové vajcia vrabcov aj so škrupinou, aby sme si ako-tak naplnili žalúdky. Keď prichádzala zima, ľudia si vzájomne pomáhali pri oprave starých domcov, mokrým ílom utesňovali štrbiny, aby studený vietor nefúkal do skromných príbytkov.

     Rok po našom príchode prišlo do Pišpeku ďalších 600 interhelpistov, prišli s nimi aj lekári, dvaja učitelia a spisovateľ Peter Jilemnický. Celkove prišlo päť skupín a viac ako tisíc nadšencov: medzi nimi bola aj rodina mojej budúcej manželky Anny...

     Otec si založil drevársku dielňu, väčšina domov, ktoré naši ľudia stavali, bola z dreva: spoločnými silami postavili nemocnicu, banku, elektráreň, na pozemkoch za mestom začali pestovať cukrovú repu. Ale pohromy sa nám nevyhýbali: v roku 1926 vypukol požiar a zničil väčšinu dielní. A opäť začínať odznovu...

     Často, veľmi často som spomínal na tie dávne roky, také vzdialené, akoby boli z iného sveta, z iného života. Či chcem, či nie, mocne na mňa zapôsobili, zanechali trvalé a hlboké stopy; ba som si istý, že aj konanie a motivácia v neskorších rokoch, v mojich rozhodnutiach, boli zakorenené v tých detských rokoch, kedy som citlivo vnímal všetko okolo seba...

     Ešte aj teraz, keď bdiem, keď napoly žijem a napoly zomieram, sa mi vynárajú v hlave obrazy z tamtých čias...

     4)

     Hlasy.

     Počujem hlas primárov, počujem hlas sestričky. Zhovárajú sa potichu, ale aj tak cítim v ich reči napätie, až akúsi nevraživosť.

     „Sestra..! Vy nebudete diskutovať o tom, čo vám prikážem. Vy ste tu na to, aby ste plnili moje pokyny. Tu neplatí žiadna demokracia. Je vám to jasné?“

     Tiché kroky, štrnganie nejakých kovových inštrumentov, hlboký povzdych.

     „Tak hej. Počúvnem, veď ma platíte. Aj keď... myslím si svoje. Demokracia je dobrá len pre niekoho, všakže?“

     Primárov hlas je trochu vyšší, ostrejší. „Už ste tu skončili? Tak odíďte! Len čo ma znervózňujete...“

     Pootvoril som oči. Primár si ihneď všimol, že som precitol. Naklonil sa ku mne, napravil mi vankúš pod hlavou.

     „Pán Dubček! Dlho ste spali. To je dobre! Zo spánku ste sa usmievali...“

     Trochu som sa na posteli posunul, oprel som sa o peľasť. „Usmieval? Tak napoly som bdel, myslel som v polospánku na svoje detstvo... Je to zvláštne, že spomienky na detstvo sa človeku vracajú v takýchto kritických situáciách...“

     „Cítite sa lepšie? Napijete sa vody?“

      „Pospal som si... O čosi mi je lepšie. Vody by som si vypil...“

      Primár sa svižne postavil, nalial z džbánku vody a vzápätí mi ju podal. Napil som sa.

     „Verím, že váš stav sa bude postupne zlepšovať. Aj keď nemožno vylúčiť komplikácie. Potrebujete pokoj. Organizmus by si mal poradiť... s pomocou lekárov.“

     Namáhavo som prikývol. „Keď to všetko prišlo... nevhod. Choroby a iné katastrofy vždy prichádzajú nevhod. Mám s tým skúsenosti...“

     Primár sa chápavo usmial. „Aj ja s tým mám skúsenosti... Veď aj august roku šesťdesiat osem prišiel nevhod!“

     Pokúsil som sa o úsmev. „Ten zo všetkého najviac! Koľko ste vtedy mali rokov?“

     „Bol som vo štvrtom ročníku na medicíne Univerzity Karlovej, tu, v Prahe,“ odvetil primár akosi ostýchavo.

     „Takže ste to všetko vnímali, prežívali...“

     Primár odvrátil hlavu, odmlčal sa. Potom akoby nabral odvahu. „Nikdy by mi ani len vo sne nezišlo na um, že sa s vami stretnem, pán Dubček. A ešte k tomu za takýchto okolností! Musím vám povedať... po toľkých rokoch! –, že ste boli môj veľký idol. Tak veľmi som vám veril! Vrátili ste môjmu životu... zmysel. Všetko to podstatné, čo určuje naše bytie...“

     Pozrel som mu do tváre; odrážala sa v nej intenzívna, žiarivá spomienka na tie vzrušujúce, dávne, ale nezabudnuté časy. Koľko bolo takýchto ľudí! Koľko bolo tých, ktorí verili, že svet by mohol byť iný, že ich život sa zlepší, že všetky tie veľké slová o pravde, slobode, rovnosti a demokracii nie sú len prázdne frázy, ale že ich môžu žiť, že budú samozrejmosťou...

     Uvedomil som si – a nie prvý raz –, že je to bolestná konfrontácia. Verili mi, ale ja... čo ja? Ja som zlyhal, vtiahol som ich do vysokej, riskantnej hry... Mohol som však konať inak?

     „Vravíte, že ste v bdení mysleli na svoje detstvo,“ pokračoval po chvíli primár. „Chápem vás veľmi vás chápem...! A rozumiem tomu... Detstvo je oporou po celý život. Vlastne... ani nie detstvo, ako spomienky na detstvo. Pretože spomienky všetko skrášľujú...“ Zaváhal, odvrátil tvár. „Ale moje detstvo nebolo romantické, nebolo dobré... ani v spomienkach.“

     Spozornel som. „Ako to myslíte?“

     Primár sa trpko usmial. „Ťažko vám to vysvetliť... Viete, ja som Žid. Pražský Žid. Volám sa Rozman. Krstným menom Samuel.“

     Zľahka som pokrčil plecami. „V Prahe vždy žilo veľa Židov,“ povedal som mierne. „Od čias Golema a jeho rabínov... A potom Kafka, Werfel, Einstein...“

     „Nielen nemeckí, ale aj českí Židia“ namietal primár.

     Netušil som, prečo mi to hovorí.

     Akoby mi čítal myšlienky.

     „Nemal som také detstvo, ako vy,“ povedal. „Otec bol počas vojny v pracovnom tábore, odtiaľ ho previezli do Terezína. Len zázrakom prežil... Nebol to nijaký kapitalista, žiadny buržuj... Tlačiar! Nie je to smiešne?“

     „Čo je na tom smiešne?“ spýtal som sa.

     „Bývali sme v ulici Ve Smečkách,“ pokračoval primár. „Otec si zobral katolíčku, moju matku. Od malička som počúval, aký dobrý mal život za prvej republiky a ako trpel v koncentráku. A aké je nespravodlivé byť Židom... Napriek tomu, že otec mal, ako sa vtedy vravelo, maloburžoázny pôvod, vstúpil po vojne do komunistickej strany. Nie je to zvláštne?“

     „Veľa ľudí vstupovalo do komunistickej strany,“ podotkol som. „Asi mali na to dôvody! Boli sklamaní, mali zlé skúsenosti, verili, že komunisti môžu zmeniť svet... Ja som vstúpil do strany v roku 1939, mal som len osemnásť rokov. To sa vám nezdá zvláštne?“

     „Asi ste tiež mali na to dôvod,“ povedal primár.

     Snažil som sa pokývať hlavou. „Mal. Asi to vyplynulo z mojich skúseností a života v Sovietskom zväze. To sa vám prisaje priam na dušu... Čo iné by ste očakávali?“

     „Možno skepsu,“ odvetil rýchlo primár. „Nikdy ste nezapochybovali?“

     Primárove slová ma prekvapili, zaskočili, nevdojak mi pripomenuli dilemu, ktorá ma hlodala celé roky, vyvolával zmätky a rozkolísala moje presvedčenie. Kým sme žili v Pišpeku, a žili sme takmer na hranici biedy, nikdy som nemal dôvod premýšľať nad vlastným osudom: bol som v podstate šťastný. Až keď sme odtiaľ odišli, začal som si pozornejšie všímať život okolo seba. Mal som vtedy dvanásť rokov a viem len toľko, že som bol veľmi nešťastný – bol som skormútený, že musíme z Pišpeku (z Frunze!) odísť, že tam nechám priateľov, známy svet, všetko to, čím som žil a čo bolo pre mňa dôveryhodné. V roku 1932 poslalo Interhelpo môjho otca na nejaké školenie do Moskvy a o rok neskôr sme z Frunze odchádzali. Neviem, aký bol dôvod, prečo sa otec rozhodol z Frunze odísť. Nikdy mi o tom nehovoril. Mal však dosť skúseností, aby situáciu zvážil; ktovie, možno na neho tlačili, možno sa pre niekoho stal nepohodlným, možno priveľmi nahlas vyslovoval svoje názory; vtedy sa už začínalo hovoriť o veľkých politických procesoch... Vtedy som tomu nerozumel!

     Štefan Dubček, môj otec, bol kvalifikovaný robotník, všeličomu sa naučil v Amerike, dobre si počínal aj v Kirgizsku a tak bez váhania reagoval na výzvu sovietskych orgánov: prihlásil sa do vznikajúcej automobilky GAZ – Gorkovskij Avtozavod – v meste Nižný Novgorod (mesto premenovali v roku 1932 na Gorkij, ešte počas života spisovateľa Maxima Gorkého, ten zomrel až v roku 1936). Bolo to veľké mesto, malo takmer milión obyvateľov. Sovieti ešte v roku 1929 podpísali zmluvu s americkou automobilkou Ford a v Nižnom Novgorode sa mal vyrábať osobný automobil podľa licencie Fordu. Už v januári roku 1932 sa začala sériová výroba malého nákladného Fordu značky AA.

     Tak sme sa presťahovali na západ Sovietskeho zväzu, v Nižnom Novgorode sme bývali v nájomnom dome vo štvrti Ruttenberg. Keďže otec vedel dobre anglicky, pracoval s americkými inžiniermi, vyrábali vnútornú časť karosérie – boli to drevené výplne.

     „Či som nikdy nezapochyboval?“ zopakoval som sa mechanicky. „Veľa vecí som vtedy ešte nechápal... Ale aj tak mi v pamäti zostali čudné udalosti! Mal som kamarátov, boli to, prevažne Rusi... Stávalo sa, že po ich otcov prišli akísi ľudia v dlhých kožených kabátoch, vzali ich... a už nikdy sme ich nevideli! Teraz už viem, že to boli ľudia z NKVD, bývalej OGPU. Viete, čo to bola za organizácia?“

     Primár sa trpko usmial. „Narodnyj komissariat vnutrennich del. Štátna polícia! Koho raz vzali, ten sa zvyčajne nikdy nevrátil...“

     „Nikto sa nevrátil,“ prikývol som sťažka. „Už vtedy som akosi intuitívne cítil, že to nie je v poriadku, že sa deje čosi skrivodlivé... Pravdaže, neskôr, keď všetky tie Stalinove ohavnosti vyšli najavo, najmä po XX. zjazde sovietskych komunistov, som už chápal, čo sa tam vtedy naozaj dialo...“

     Primár sa na mňa uprene pozeral. „A tie ohavnosti postihli aj môjho otca,“ povedal trpko. „Akoby nebolo dosť, že ho zatkli nacisti a strčili do koncentráku! Dal sa ku komunistom, veril, že bude lepšie... Aj sa, ako sa vraví, angažoval, vystupoval, bojoval, presviedčal... A keď sa začal proces so sionistickým centrom, keď zatkli Rudolfa Slánskeho, keď zatkli Vladimíra Clementisa a ďalších... tak obvinili aj môjho otca! Viete si predstaviť tú absurdnú situáciu? Zatkli ho tí, ktorým najviac dôveroval, obvinili ho tí, ktorým pomáhal...“

     „Bol som v komisii, ktorá mala rehabilitovať obete politických procesov,“ povedal som.

     „Viem. Veď preto vám to hovorím...Ale komu tým už pomôžete? Je to len akási vetchá morálna satisfakcia...“

     „Čo sa stalo s vaším otcom?“ prerušil som ho.

     Primár hneď neodpovedal. „Odsúdili ho na desať rokov,“ odvetil potichu. „Ťažko vám to môžem opísať, keďže som bol decko... Nič som nechápal... iba to, že som vyrastal bez otca. To sa veľmi ťažko znáša... Ťažko, keď na vás podaktorí vykrikujú, že máš otca v base...“

     „Chápem vás,“ pripustil som. „Neskôr som zažil čosi podobné. Ale to bolo až po auguste 1968. Potom sa odo mňa mnohí odvrátili...“

     „Aj o tom viem svoje,“ pritakal primár. „Ani len netušíte, ako som sa vám potešil, vám, ktorý ste nám vliali nádej. Nám, mne, obom národom!... Náhle sa zdalo, že je všetko možné! Že veci sa navrátia do svojej pravdivej podoby...“

     Odvrátil som hlavu. „Otca prepustili?“ spýtal som sa. „Rehabilitovali ho?“

     „Odsedel si osem rokov,“ povedal rýchlo primár. „To je skoro toľko, ako večnosť. Vrátil sa z basy a ja som nevedel, kto to je. Len moja matka, ona, katolíčka, sa vrúcne modlila k Bohu a verila, že sa vráti... A keď sa vrátil, nevedela, o čom sa majú zhovárať... Povedal som vám, že bola Slovenka?“

     „Áno? Tak to ste napoly náš...“ Nevyznelo to veľmi vtipne.

     „Všetci sme napoly katolíci, evanjelici, Židia. Vy ste evanjelik?“

     Bola to hlúpa otázka. „Ateista,“ zašomral som. „Aj keď v našom rode boli evanjelici. Je to dôležité?“

     „Neviem, či je to dôležité,“ pripustil primár. „Ale v našej spoločnosti sa ľudia vždy delili podľa toho, kam patria. A nie podľa toho, čím sú. Nie je to smutné?“

     Nevdojak som sa usmial. „Židia mali vždy sklon k depresiám. A mali sklon klásť podobné otázky, ako kladiete....“

     „Čudujte sa?“ spýtal sa primár a mierne zvýšil hlas. „Po toľkých skúsenostiach!“

     „Život ma naučil, že už sa ničomu nečudujem,“ povedal som. „To však neznamená, že som sa s tým zmieril.“

     „Ani ja som sa s tým nezmieril,“ pripustil primár a zmiernil tón. „A tým sa vraciam k tomu podstatnému... K vám!“

     „Ach... Ku mne? Ako to myslíte?“

     Primár sa sklonil nad posteľ, v očiach mu zažiaril takmer chorobný svit, hlas sa mu zachvieval. „Dubček, súdruh Alexander Dubček! Vy naozaj neviete, netušíte, čo ste v nás, v Čechoch a Slovákoch prebudili? Aké posolstvo ste poslali do sveta? Preboha...! Veď my sme vás milovali, my sme vám verili...“

     „To sa dobre počúva,“ povedal som. „Počúval a čítal som to v roku šesťdesiatom ôsmom. Ale aj predtým, najmä však potom... Sklamal som vás?“

     Primár sa odtiahol. „Keď niečomu veľmi veríte, sklamanie je o to väčšie,“ odvetil vyhýbavo. „Ale mne neprislúcha, aby som vynášal súdy...Chcel som len naznačiť, že ani po toľkých sklamaniach sme neprestali veriť.“

     „Človek by nikdy nemal prestať veriť...“

     „Otec sa ihneď zapojil do obrodného procesu,“ pokračoval primár. „Pookrial! Zdalo sa mi, že sa mu vrátila chuť do života, že opäť našiel... čosi ako zmysel života. Spomínam si, ako mi hovorieval, že až teraz prichádza tá správna politická cesta... Socializmus bez deformácií, sociálna spravodlivosť, sloboda slova, pohybu, vyznania... Tak veľmi dúfal!“

     „Aj vy?“ spýtal som sa opatrne.

     Primár bez váhania prikývol. „Bol som v inej situácii ako môj otec,“ povedal. „Nemal som jeho skúsenosti, nezažil som vojnu, Terezín, ani politické procesy a potom väzenie... Pravdupovediac, občas mi otec liezol na nervy... Dokonca mi liezlo na nervy, že mám otca Žida! Nechcel som byť Židom... Skúste ma pochopiť! To neznamená, že som ním opovrhoval, že som si ho nevážil... To vôbec nie! Jednoducho som mal iný životný pocit, bol som mladý, už som mal iné hodnoty, chcel som žiť svoj život...“

     „Pýtal som sa, či aj vy ste dúfali, ako váš otec,“ prerušil som ho šetrne.

     „Možno ešte viac ako on,“ odpovedal potichu. „Celé roky šesťdesiate, tie zlaté roky dvadsiateho storočia... tie nás prebudili, tie nás nabudili! Veď vám to nemusím pripomínať...“ Nadýchol sa. „Celý svet sa prebudil,“ pokračoval s potlačeným zápalom a nadšením. „Prišla tá slávna éra  hippies, éra novej filozofie, sociológie, nového filmu a divadla, bol tu Sartre, Camus a Marcuse, odrazu sa ako zázrak zjavili Beatles! A po nich Rolling Stones! Rock and roll a big beat! Bože... to bolo vzopätie ducha! Uvoľnenie, úľava, nádej! A my sme tým žili...! Mali sme šťastie, áno, bolo to šťastie, že naša biologická mladosť sa prekrývala s rokmi šesťdesiatymi... A potom ste prišli vy, prišiel rok šesťdesiatosem! Takže už viete, prečo ste vy, súdruh – pán? – Dubček, zostali vo mne natrvalo ako symbol, legenda...“

     Nechcel som sa mu pozerať do tváre, nechcel som vidieť, čo sa zrkadlí v jeho očiach; veď bol prototypom tisícov, státisícov, miliónov... ktorí verili, dúfali, ktorých som sklamal...

     „Čo sa stalo s vaším otcom?“ spýtal som sa.

     Primár hneď neodpovedal. Potom sa usmial, no nebol to úsmev, bola to grimasa, úškľabok. „Keď raz má Žid smolu, tak je to smola poriadna... Priam parádna! Na mojom otcovi si dvadsiate storočie vyskúšalo všetky protivenstvá. Keď nás okupovali Sovieti, keď vás odstavili, keď sa začali roky normalizácie... tak odstavili aj môjho otca. Za to, že sa angažoval v obrodnom procese, že bol, ako sa vravelo, dubčekovec. Vyhodili ho z práce, ponížili, odstavili... stratil dôstojnosť! A už sa z toho nespamätal... Tak aj zomrel. Osud jedného z tisíc, jedného z miliónov...“

     Nemal som chuť, ani dôvod sa ospravedlňovať; napriek tomu som akosi podvedome cítil vinu, prinajmenšom zodpovednosť – aj keď nepriamu – za osudy týchto ľudí. Ale pýtajú sa dejiny, komu ublížili? Berú ohľad na osudy miliónov?

     „Osud každého jedného človeka je dôležitý,“ povedal som a veľmi som chcel, aby to neznelo ako fráza. „Vy ako lekár to musíte vedieť lepšie ako ja, politik.“

     „Máte pravdu,“ prikývol primár. „Ale môjmu otcovi to život už nevráti...“

     „Možno neviete, že aj môj otec bol v koncentračnom tábore,“ povedal som. „Bol v Mauthausene. Zajali ho v Povstaní. Prežil. V roku 1945 sa vrátil domov... Zato môj brat Július v Povstaní zahynul...“

     Primár so záujmom načúval. „Nie, nevedel som o tom,“ zašomral. „Odkiaľ by som o tom mal vedieť? Napriek tomu, že ste boli známy, populárny... vedeli sme o vás tak málo!“

     Trpko som sa usmial: aký paradox!

     „Zrejme ste nevedeli ani o tom, že som bol členom rehabilitačnej komisie,“ povedal som.

     „O tom som vedel,“ namietol primár. „Spomínam si, že môj otec sledoval rehabilitácie s veľkou nádejou. Ale tie sa týkali iba straníkov... Jeho nie! Sympatizoval síce s komunistami, ale do strany nevstúpil. Veľmi som tomu nerozumel, bolo to kedysi začiatkom šesťdesiatych rokov, mal som vtedy iné záujmy...“

     5)                   

     Bola to náhoda? Či nevyhnutnosť? Či to tak osud zariadil?

     Prečo práve mňa vybrali do rehabilitačnej komisie, ktorá mala preveriť politické procesy v päťdesiatych rokoch? Kolderova rehabilitačná  komisia začala pracovať v septembri roku 1962 a už koncom apríla, o rok neskôr, predložila výsledky. Pokiaľ si pamätám členmi komisie boli D. Kolder (on bol predseda), P. Hron. J. Lenárt, P. Majling , M. Pastyřík, V. Prchlík, L. Štrougal, B. Laštovička, H. Leflerová, V. Škoda, namiesto Pastyříka neskôr prišiel M. Mamula. Napokon som to bol ja, kto predniesol prejav o výsledkoch činnosti Kolderovej komisie (bolo to 8. apríla 1968) na zasadaní Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska.

     Keď sa komisia púšťala do vyšetrovania, keď sme sa začali oboznamovať s dokumentmi, hľadali sme v archívoch, čítali sme výpovede obžalovaných a zápisy z výsluchov... väčšina z nás bola zdesená. Rehabilitácie sa týkali iba členov strany, takže sme neskúmali – a teda ani sme nemohli rehabilitovať – nekomunistov,  napríklad Miladu Horákovú či generála Heliodora Píku, ani partizánskeho rebela Viliama  Žingora – všetkých odsúdili na trest smrti, ani mnohých ďalších odsúdených, popravených či uväznených. Rehabilitácia sa týkala obžalovaných v procese Rudolfa Slánskeho (vrátane slovenského intelektuála, prvého ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa) a následne tzv. buržoáznych nacionalistov, teda Gustáva Husáka, Laca Novomeského, Daňa Okáliho, Ivana Horvátha a ďalších.

     Dobre som si uvedomoval, že proces destalinizácie je spojený s rehabilitáciami. Ale keď sa začne destalinizácia, začne sa oslabovať systém. A to mnohým nemôže vyhovovať.

     Veď prvá komisia, ktorá mala revidovať politické procesy, vznikla ešte v roku 1955! Bola to Barákova rehabilitačná komisia, na jej čele bol vtedajší minister vnútra Rudolf Barák. Aký paradox! Rudolf Barák patril k najtvrdším zástancom Stalinovej línie... Komisia však svoju činnosť obmedzila len na to, že skúmala výšku trestov, teda sa vôbec nezaoberala tým, či boli rozsudky spravodlivé alebo nie. Dokonca väčšinu rozsudkov potvrdila!

     Paradoxy, ozajstné paradoxy: Rudolf Barák bol neskôr v takom istom politickom procese odsúdený na 12 rokov a prepustili ho až v roku 1968 na môj podnet, keď som vo funkcii generálneho tajomníka vystriedal Novotného. Barákovo odsúdenie bolo vykonštruované a bolo dôsledkom mocenského zápasu medzi ním a Novotným...

     Ale vo vysokých funkciách boli ďalší politici, sudcovia, prokurátori, ktorí sa priamo na procesoch podieľali! Veď len taký Josef Urválek, ktorý bol v procese so Slánskym štátnym žalobcom a ktorý svojím desivým, po krvi volajúcim hlasom žiadal smrť pre všetkých obvinených, bol v čase rehabilitácií predsedom Najvyššieho súdu! 

     A čo ďalší? Alexej Čepička – Gottwaldov zať –,Václav Kopecký, Viliam Široký, Karol Bacílek, Pavol David, Bruno Kohler, Ladislav Kopřiva, tí boli stále vo vysokých funkciách. Vedelo sa o tom, že Novotný a jeho žena sa obohacovali majetkom zavraždených... Čo s tým?

     Neraz som myslel na to, aké neprávosti sa diali v čase Stalinovom v Sovietskom zväze, myslel som na to, čo sa týkalo mňa samotného, mojich skúseností a poznatkov; nebolo možné si to nevšímať, aké procesy tam traumatizovali spoločnosť, aj keď sa o tom nemohlo otvorene hovoriť. Opäť a znovu sa mi to vynára v pamäti, ovplyvňuje to moje pocity a postoje, ako ich ovplyvňovalo v minulosti. Noviny písali o procesoch so Zinovievom, Bucharinom, Radekom, Tuchačevským, Kamenevom, aj o úteku Trockého, prostí ľudia ničomu nerozumeli, no keď sa atmosféra strachu dotkla aj ich, tak zrazu sa strach a nedôvera preniesli do domácností. Ako by som si nepamätal na mojich priateľov, spolužiakov, ktorí prišli o otcov, ktorým odvliekli rodičov do pracovných táborov...! Len tak sa zjavili chlapíci z NKVD, zatkli „podozrivých“ a už nikto sa nemohol dopátrať, kam sa podeli, čo sa s nimi stalo... Myslel som aj na to, ako sme z učebníc dejepisu museli vytrhávať celé strany s portrétmi a oslavnými článkami o hrdinoch revolúcie, z ktorých sa zrazu stali zradcovia...

     Členovia Kolderovej komisie boli zväčša prekvapení, zdesení, mnohí z nich ani len netušili, čo sa u nás dialo, aké skrivodlivosti sa páchali za Gottwalda, aké monštruózne procesy strana pripravovala a aj zrealizovala. Aj keď sme poznali výsledky XX. zjazdu KSSZ, aj keď sme všetci počuli prejav generálneho tajomníka Nikitu Chruščova o kulte Stalinovej osobnosti, o zverstvách, ktoré Stalin páchal... Aj ja som bol zdesený, šokovaný – no nebol som prekvapený. Vedel som, čo som vedel, čo som zažil, čo sa ma priamo dotklo. Bol to môj život, moje skúsenosti: nebolo tam nič sprostredkované, prečítané, naučené! Nie, to som si mohol ohmatať, vpustiť do vedomia, priam do srdca... Ako sa takáto skúsenosť nemá prejaviť na neskorších pocitoch, postojoch, ba aj svetonázore!

     Rovnakou mierou, ako som obdivoval túto krajinu, veľký Sovietsky zväz, Leninov historický sociálny experiment, tak rovnakou mierou som o tom všetkom pochyboval. Viera nevylučuje pochybnosti, pochybnosti neumenšujú vieru...

     Vrelo to vo mne, vzájomne sa vylučovali protirečenia, bili sa ideové názory: dôverovať sovietskemu socializmu, uveriť, že chyby boli súčasťou dlhej cesty za lepšou a spravodlivou spoločnosťou, alebo od počiatku tejto cesty prijať poznanie, že je to omyl, že tento a takýto socializmus je len iná forma diktatúry, že je historicky odsúdený k neúspechu...?

     Keď som oveľa neskôr, začiatkom roku 1968, kedy sa formoval obrodný proces, vyslovil myšlienku: socializmus s ľudskou tvárou, vedel som čo hovorím, čo mám na mysli, čo sa v tejto krátkej vete koncentruje. Stručne povediac: zachovať socializmus, oprieť sa o všetky sociálne istoty, ktoré poskytuje, zachovať rovnosť ľudí a človeka v spoločnosti, no vrátiť mu ľudskú podstatu, človečinu, odmietnuť a zavrhnúť deformácie, dať ľuďom možnosť voľby, nebrániť im v ich náboženskej viere, dovoliť im slobodne cestovať a vyjadrovať sa...

     Je čosi také možné? Je možné, aby sa realizoval socializmus s ľudskou tvárou?

     Moji kritici mi neskôr vyčítali – a v mnohom zrejme mali pravdu –, že takéto zmeny v socialistickom systéme by znamenali deštrukciu socializmu. Pluralita, voľná súťaž, sloboda slova, systém viacerých politických strán a slobodné voľby... to by socializmus položilo. Áno, to pripúšťam. Ale ak je socializmus dosť silný, ak je príťažlivý pre väčšinu ľudí – a on je! –, tak potom sa nebojme konfrontácie, otvorme slobodný priestor, dajme ľuďom príležitosť...

     „Boli ste členom rehabilitačnej komisie,“ prerušil moje úvahy primár. „Ako to dopadlo?“

     Prebral som sa z myšlienok. „Tak akosi... rozpačito,“ povedal som po pravde. „Generálny tajomník strany – a vtedy už prezident ČSSR – Antonín Novotný, nemal úprimný záujem, aby sa rehabilitácie dôsledne vyšetrili... Nemal! A viete prečo? Pretože sám bol namočený...“

     Primár neisto prikývol. „Nemám v tom jasno, ale pokiaľ viem, on sám sa podieľal na deformáciách a nezákonnostiach v päťdesiatych rokoch. Ako ich mohol odsúdiť?“

     „Veď ich ani neodsúdil,“ povedal som. „Všemožne kľučkoval, zmierňoval naše vyhlásenia a výsledky komisie spochybňoval... Mal na to dogmatickú argumentáciu, vraj, keď ukážeme prstom na zločiny strany, stranu tým zdiskreditujeme. Oponoval som: stranu tým očistíme! Veď viete, mal som s Novotným neustále spory... Ale mal som výhrady aj voči predsedovi komisie Kolderovi.“

     „Bol to dogmatik“ poznamenal primár. „Aspoň tak sa prejavil počas Pražskej jari.“

     „Aj neskôr. Bol to tvrdý normalizátor.“

     „Takže z rehabilitácií nič nebolo...“

     „Nie tak celkom,“ namietal som. „Aspoň trochu sme zmenili atmosféru v spoločnosti. Začala sa očista... aj keď bola len polovičná. Najmä pre Slovensko mali rehabilitácie význam. Kľúčový význam pre politický vývoj! Veď sme potvrdili a vyhlásili... že proces s Husákom, Novomeským, Okálim... a ďalšími, bol neopodstatnený! Lenže... vždy je nejaké lenže! Jedným dychom sme potvrdili, že závery IX. zjazdu KSS boli správne! Chápete? Na tom zjazde Viliam Široký ostro obvinil týchto komunistov z buržoázneho nacionalizmu... Ale komisia potvrdila aj to, že ich vylúčenie zo strany bola takisto správne! Novotný nechcel, aby sa vrátili do politického života...“

     „Je to akési zamotané,“ podotkol primár. „Aj áno, aj nie. Aj rehabilitácie, aj potvrdenie toho, že neprávosti boli oprávnené... Veľa ľudí bolo sklamaných... Aj môj otec.“

     Mlčal som, primár mal pravdu, aj keď nie úplnú: rehabilitácie neskôr pokračovali, ale to už bolo v roku šesťdesiatosem, v čase obrodného procesu: bola to takzvaná barnabitská komisia.

     „Nechcem vám vstupovať do svedomia,“ pokračoval primár nesmelo. „A už vôbec vás nechcem rozrušiť... pri vašom zdravotnom stave! Ale hovoríme tak otvorene... Môžem?“

     „Len hovorte,“ povedal som a cítil som vnútorné napätie: kam sa rozhovor uberie?

     „Na IX. zjazd KSS si ja nemôžem pamätať,“ povedal primár. „Ale otec mi o ňom hovoril... Tam, v pléne, vystúpil nielen Široký, ale aj veľa ďalších rečníkov. Medzi inými... aj vy. Už pred zjazdom ste Husáka a ďalších obvinili z buržoázneho nacionalizmu. A na zjazde ste sa pridali k tým, ktorí ich žiadali potrestať... Nuž, ako ste ich mohli rehabilitovať?“

     Nechcel som sa ospravedlňovať, no sám v sebe som nosil túto krivdu mnoho rokov. Určite aj preto som prijal členstvo v rehabilitačnej komisii, aj preto som vypracoval obsiahlu správu. Ako som mohol presvedčiť tohto človeka, že som bol v čase IX. zjazdu KSS mladý, nezrelý (slovenský zjazd sa konal v máji roku 1950, mal som vtedy 29 rokov), že som veril tomu, čo sa hovorí a poslúchal som uznesenia strany. Nebol som funkcionárom strany, nemal som vtedy žiadny vplyv a už len to, že ma pozvali na zjazd, som považoval za veľkú poctu, za vyznamenanie... Ako som mohol tušiť, že také osobnosti, ako Clementis, Husák, Novomeský, Okáli, Horváth, Holdoš... sa stali obeťou mocenského boja? Že za ich obvineniami je Stalin, že je to pomsta najmä Clementisovi, ktorý kritizoval pakt Molotov – Ribbentrop a sovietsko – fínsku vojnu? Že to bola pomsta Širokého a zlyhanie Gottwalda? Pomery po vojne boli napäté, vzťahy medzi bývalými spojencami sa priostrovali, Stalin začal hľadať triednych nepriateľov a vo svojej paranoji videl všade zradcov. Ako som mohol vedieť, že to bola pomsta aj niektorých maďarských komunistov – najmä Rákosiho –, ktorý nevedel odpustiť Clementisovi, že žiadal repatriácie, že na mierovej konferencii v Paríži v roku 1947 upozorňoval na maďarský nacionalizmus a ostro napadol maďarskú vládu?  V tom čase som bol poslušný člen strany, nemal som takmer žiadne informácie, iba tie, ktoré nám podsúvala strana, stranícke smernice a v oklieštenej miere aj tlač. Mal som dôvod neveriť strane?

     Nie, nemal. Ale aj tak ma občas zžierali pochybnosti. Už vtedy, aj neskôr v živote, som sa snažil posudzovať javy, ľudí, spoločnosť... cez okuliare vlastnej skúsenosti, cez osobné zážitky, cez to, čím som prešiel, čo som zažil, čo sa ma dotklo... A nezažil som v Pišpeku, aj neskôr v Gorkom, Stalinove temné represálie? Nepočúval som o tom, že sa strácajú nepohodlní ľudia, že na Ukrajine je hladomor, že popravili známych revolucionárov? O tom som predsa vedel, no darmo som tušil čosi temné, nekalé, nesprávne... nevedel som sa s tým vyrovnať, ani zmieriť. Až potom, neskôr, keď ma poslali na študijný pobyt do Moskvy a tam som zažil prelomový XX. zjazd sovietskych komunistov, vystúpenie Nikitu Chruščova o kulte Stalinovej osobnosti... Ale to bolo až v roku 1956.

     „Čím bol váš otec?“ spýtal som sa, aby som nemusel odpovedať.

     Primár sa chápavo usmial. „Mal vlastnú tlačiareň. Nič moc... Malú, traja-štyria zamestnanci. Zväčša tam tlačili rôzne brožúry, reklamné letáky, občas aj nejakú knihu. Keďže bol lacný, chodievali za ním aj mladí básnici, aby im vydal zbierku básní... Nikdy neodmietol, aj keď často musel doplatiť zo svojho. Mali sme v dome veľa kníh. Aj po vojne, aj po znárodnení, mu tlačiareň zostala... No nezostala, ale on tam zostal robiť ako vedúci, potom ako polygraf... Stalo sa však, že vydal brožúrku nejakého nepohodlného autora a kvôli tomu ho zatvorili, obvinili a odsúdili... Na niekoľko rokov som zostal bez otca. Kvôli knižke..! Zdá sa vám to absurdné? Dnes áno... Ale v tých rokoch?“

     „Nezdá sa mi to absurdné,“ povedal som potichu. „Viem si to predstaviť... Pravda je taká, že som to nezažil, ako sa vraví, na vlastnej koži. Ale vravím vám, bol som pod tlakom tej doby, straníckych informácií, bol som náchylný veriť tomu, že veľa ľudí sa previnilo... veď nie každý súhlasil s nastupujúcim režimom! Mohli mu škodiť...“

     „Ako mohol škodiť režimu môj otec?“ spýtal sa smutne primár. „Ako mu mohol škodiť tým, že vydal brožúrku, ktorá vyšla v náklade nejakých tristo kusov?“

     „Mňa z toho neviňte,“ povedal som mierne.

     „Nie, to nie!“ zvolal rýchlo primár. „Ja len... keď už sa tak voľne rozprávame... Pýtali ste sa, čím bol môj otec. Tak len odpovedám... bol obeťou doby, v ktorej žil.“

     Sťažka som prikývol. „Nebol sám... Spomínam si na jednu zvláštnu situáciu...“ Pozrel som sa na primára, či ma počúva; hlavu mal naklonenú ku mne, oči zúžené, nad koreňom nosa ostré vrásky. „V Kolodějích, v zámočku neďaleko Prahy, sa začali v šesťdesiatom ôsmom rozhovory o federácii. Vtedy bol už podpredsedom vlády Gustáv Husák a on zostavil skupinu expertov, ktorí o federácii rokovali. Niekedy v júni som tam zašiel, spomínam si, že sme sa prechádzali po parku, bol tam s nami aj Lubomír Štrougal, bol vtedy taktiež podpredsedom vlády... Rozprávali sme o tom, ako rokovania pokračujú. Ani neviem ako, zamierili sme do zámku a možno náhodou, možno nenáhodne... zišli sme do podzemia... Boli tam kobky, cely, v ktorých kedysi dávno väznili a mučili rebelov, ale v päťdesiatych rokoch tam väznili... a mučili politických väzňov. Aj Husáka. Kráčali sme úzkou chodbou... náhle sa Husák zastavil, stáli sme pred drevenou kobkou, bolo na ňom vidno, že je rozrušený, triasol sa, chvel sa mu hlas... Zámok bol vtedy po rekonštrukcii, ale tie pivnice a kobky sa ešte len na rekonštrukciu pripravovali... Povedal nám: tu som bol osem týždňov v samoväzbe! Celkom som v izolácii, v úplnej izolácii, v samoväzbe strávil šesť rokov. Sám v tme, bez ľudského hlasu, bez človeka... Šesť rokov! Vie si to niekto predstaviť? Na to nikdy nezabudnem... chcem, aby ste to vedeli, už sem s nikým nepôjdem...“

    „To je otrasné,“ zašomral primár. „Takto to povedal?“

    Snažil som sa prikývnuť. „Približne takto. Nemuselo to byť od slova do slova presne tak, veď poznámky som si nerobil... ale podstata je vystihnutá. Bolo to emotívne, silné! Snažil som si predstaviť, ako trpel, ako ho to poznačilo... Pochopte! Iné je, keď o týchto rokoch a činoch hovoríme, keď ich skúmame, študujeme, hrabeme sa v dokumentoch, či keď počúvame svedectvá priamych aktérov... a iné, keď sa vás zrazu dotkne – len dotkne! – hrôza, des, hnus a strach! Strach z toho, čo bolo a čo sa môže opakovať, ak sa tej traumy nezbavíme, ak sa nepoučíme...Husáka tri a pol roka vyšetrovali a bol, ako nám povedal, šesť rokov v samoväzbe, bez kontaktu so svetom, bez informácií, bez blízkych...“

     Husák mi raz v otvorenom rozhovore povedal, ako znášal zatknutie, obvinenie, proces a väzenie. Zatkli ho 6. februára 1951 ráno v kancelárii ústredného tajomníka ÚV KSS. Traja muži na neho mierili revolvermi, dali mu na ruky putá a zaviazali oči. Vravel mi, že vo vyšetrovacej väzbe dostával denne hŕstku ryže poliatu akousi mazľavou omáčkou, tri týždne ho neprestajne vypočúvali a bili. Už od leta 1949 zbierala Štátna bezpečnosť a ministerstvo vnútra dôkazy proti Husákovi a predkladali ich priamo Gottwaldovi. Vyšetrovateľ mu povedal: Tu ste mali rezervované miesto, ešte keď ste si mysleli, že ste kráľ na Slovensku. Namáčali mu hlavu do vlastných hovien.

     Neskôr som čítal jeho spomienky na toto obdobie a musel som obdivovať jeho statočnosť.

     „Musel som cele hodiny stáť, nesmel som si sadnúť. V noci, každých 10 minút budíček a hlásenie, vyšetrovaný číslo to a to, vyšetrovanec jeden, všetko je v poriadku. 3 dni a noci som musel neustále stáť, raz v mraze raz v horúčave. Pri minimálnej strave, bez sekundy odpočinku mi tak vyčerpalo celý organizmus, že mi prestávali fungovať zmysly. Nohy som mal opuchnuté, pomrznuté, srdce mi vynechávalo, mal som záchvaty mdloby. Vynechával mi zrak i sluch. Po prvý krát som v živote videl ako vzorce na koberci ožili a fantasticky sa pohybovali. Červené myšky liezli po stenách. Jazykom som nevedel hýbať. Sotva som vykoktal nejaké slovo. Prestával mi fungovať rozum, vôľa sa strácala. Narastala jediná živočíšna túžba, na chvíľu zavrieť oči, na chvíľu si ľahnúť. Tri týždne som strávil v tom stave hrôzy. Chorého, ubitého a s omrzlinami ma previezli späť do Ruzyně. Nohy opuchnuté a čierne od omrzlín, z tváre a rúk mi zliezala omrznutá koža. Dostával som srdcové záchvaty. Musel ma liečiť lekár.“

     Navyše ho  tĺkli samotní väzni, ktorí sa mu chceli pomstiť za svoje osobné príkoria, v ktorých mu pripisovali aj to, za čo nemohol.

     „Začiatkom marca 1951, po prečítaní protokolu, som ihneď celú výpoveď odvolal, ako vynútenú lož,“ napísal Husák v spomienkach. Záver vyšetrovateľa, ktorý ho vyšetroval, bol na tie časy typický: „Robotnícku triedu nenávidí. Je rafinovaný a neurvaný. Ide o buržoázneho nacionalistu, ktorý nenávidí český národ.“ Husák bol presvedčený, že dostane šibenicu, ale napokon dostal „len“ doživotie. Aj napriek krutému zaobchádzaniu Gustáv Husák veril stále v komunistickú stranu, veril, že tieto deformácie sú prechodné.

     „Snažím sa to pochopiť,“ povedal primár zmierlivo. „Ale ako môžem pochopiť Husáka, keď sa neskôr choval rovnako ako Novotný, keď on sám rehabilitácie zabrzdil?“

     „Neporovnávajte Husáka s Novotným,“ namietal som. „Novotný nemal záujem dôsledne vyšetriť oné zločiny a postihnutých rehabilitovať. Ani výsledky Kolderovej komisie, ani tie ďalšie, ktorým hovorili barnabitky. Husák narazil až na výsledky Pillerovej komisie...“

     „To je predsa schizofrénia!“ vyprskol primár. „Aký mal na to dôvod? Veď sám bol obeťou politických procesov!“

     „Nepoviem vám nič nové... Husák bol pragmatik. Sledoval svoje ciele! A v mene tých cieľov vedel umlčať aj vlastné svedomie.“

     „To nie je vysvetlenie,“ búril sa primár. „Svedomie je jedna vec, ale politické rozhodnutie iná,“ tvrdil. „Pokiaľ si spomínam, výsledky Pillerovej komisie mali byť predložené už v apríli roku 1969 na zasadanie ÚV KSČ. A komisia odporučila prokuratúre a súdom, aby sa v plnej miere rehabilitovali postihnutí z päťdesiatych rokoch. Nestalo sa...“

     „Nestalo,“ súhlasil som. „To už bol Husák generálny tajomník. Bolo to jeho rozhodnutie.“

     „Ale prečo?“

     Začala ma pobolievať hlava a dýchanie sa mi sťažilo. Mal by som prestať v debate, no nechcelo sa mi; bol som primárovi vďačný, že ma počúva, že mi kladie otázky, že je akýmsi mojím alter ego, či skôr spovedníkom. Veď aj mňa tieto otázky znepokojovali, ťažili, neraz som sa pýtal sám seba, či nemám aj ja mieru zodpovednosti za to, ako sa rehabilitácie vyvíjali – a najmä, ako sa uzatvorili.

     „Poviem vám, že nielen Novotný mal strach, aby sa výsledky komisie nezverejňovali, či presnejšie, aby sa pre verejnosť upravili,“ pokračoval som. „Už začiatkom roku 1968 Brežnev na mňa naliehal, aby sa komplexná správa o rehabilitáciách na pléne ÚV neprejednávala. Tvrdil, že to poškodí našim vzťahom. Vraj by to naštrbilo dôveru našich občanov k sovietskej politike. Pravdaže, ja som to odmietal. Chcel som ho presvedčiť, že pravda naše vzťahy očistí a upevní! Ale kdeže Brežnev!“

     „Husák mu podľahol?“

     „Husák mu podľahol,“ zopakoval som po primárovi. „Neviem to od Husáka, ten sa mi s tým nezdôveril, nemal dôvod. Raz mi to spomenul vtedajší generálny prokurátor Ján Feješ. Feješ vtedy protestoval, snažil sa presvedčiť Husáka, aby výsledky komisie neodkladal a neváhal s rehabilitáciami. Tvrdil mi, že ho Husák odmietol. Ale ako vravím, to bolo už v čase, keď ma politicky postupne likvidovali... A práve vtedy mi to potvrdil aj Štrougal.“

     „Štrougal? To bol pragmatik,“ poznamenal primár. „Veľmi rýchlo menil názory.“

     „Nie, nemenil názory,“ namietol som. „On sa im prispôsoboval. Napriek tomu... bol to z môjho pohľadu, pomerne slušný politik. Aj keď... áno, aj keď! Ale to teraz nechajme... Vtedy mi Štrougal hovoril, že sa stretol s Husákom medzi štyrmi očami, bolo to v noci, vo vile v pražskej Troji... Husák bol rozrušený, skľúčený, takmer paralyzovaný... Vraj po naliehaní, po opakovanom naliehaní Brežneva, sa rozhodol, že rehabilitačnú správu nezaradí na rokovanie. Nová verzia potom už obsahovala len všeobecné konštatovanie, že sme sa s tým vyrovnali, že nezákonnosti v päťdesiatych rokoch sú za nami... Vraj vtedy Husák plakal!“

     „Plakali vtedy viacerí,“ povedal primár mierne ironicky. „Prepáčte mi, že hovorím takýmto tónom... Mám s tým, ak dovolíte vlastné skúsenosti. Totiž... nie vlastné, nie moje osobné. Ale v tom čase som sa spoznal s pani Lídou Clementisovou, manželkou Vlada Clementisa. Zaiste viete, že pochádzala z Prahy, z rodiny Pátkovcov... Tak trochu sme sa s ich rodinou poznali, pravdaže, ja som bol od pani Lídy podstatne mladší. Pamätám si, ako prišla k nám, zničená, zrútená... Pracovala vtedy v Národnej knižnici v Prahe, bola ustavične pod dozorom tajnej polície. Od smrti manžela sa snažila o jeho rehabilitáciu. V rokoch šesťdesiatych to vyzeralo nádejne, no práve Husák celý priebeh rehabilitácie akosi... zrelativizoval. Nechcem povedať, že spochybnil, veď sám bol obeťou tých procesov...To pani Lídu úplne položilo. Myslím, že sa psychicky zrútila...“ Primár sa odmlčal, nadýchol sa, akoby chcel potlačiť vzlyk. „Aj môjho otca odmietli rehabilitovať, hoci on, chudák, v politike nič neznamenal... Chcem len vedieť, aký bol Husák človek. Akú mal mravnú hodnotu? Keď už pre nič iné, tak pre Clementisa, pre jeho manželku, mal rehabilitácie dokončiť... Nehovoriac o ďalších tisícoch postihnutých! Nerozumiem, odmietam porozumieť takémuto mravnému alibizmu... Priveľa rozprávam, prepáčte!“

     „Nepoznali ste Husáka tak, ako som ho poznal ja,“ povedal som zmierlivo. „Mám pocit, že v sebe živil akýsi revolučný fanatizmus. Neviem, či to bola číra túžba po moci, alebo ešte čosi mocnejšie, totiž... viera vo vyšší princíp, viera v to, že ideálom musí obetovať všetko, ba aj sám seba, že patrí medzi vyvolených... A tomu naozaj obetoval všetko, aj ľudí sebe blízkych.“

     Primár sa trpko usmial. „To je taký novodobý Savonarola,“ poznamenal. „Ale... aby som vám nekrivdil! Váš prejav o výsledkoch Kolderovej rehabilitačnej komisie, bol predsa len... povedzme, nádejou, akýmsi signálom, že sa možno čosi mení a zmení...“

     „Už si na detaily presne nespomínam,“ odvetil som a cítil som, ako v mojom vnútri rastie únava. „Ale dobre, že o tom hovoríte. Som vám za to... nuž, povedzme, že som vám vďačný. Viete, ľudia – ešte aj tí, ktorí ma majú radi a ktorí si ma vážia – nepoznajú mnohé súvislosti! Nevedia o mojom živote veľa... takmer nič! Ja im to nezazlievam... Ale onen rok šesťdesiaty ôsmy mal predsa nejakú genézu, nielen obecnú, ale aj osobnú. Ja som sa nezjavil ako kúzelník vo varieté...“

     Primár sa opäť usmial. „Ľudia si to budú pamätať,“ povedal presvedčivo. „Len im to treba občas pripomenúť...“

     6)

     Privrel som oči. Pripomínať! Primár má pravdu. Ľuďom treba pripomínať, najmä tým mladým, že dejiny sa nezačínajú ich narodením. Jednoduchá, no múdra pravda: poznajte dejiny, aby ste mohli súdiť! Poznajte súvislosti... Kto chce súdiť môj život? To by si musel navliecť moju kožu, obuť moje staré topánky, prevliecť sa do mojich šiat a prejsť tou cestou, ktorou som prešiel ja, musel by plakať mojimi slzami, dúfať a veriť, ako som dúfal a veril ja, zmieriť sa s ponižovaním, beznádejou, vliecť bremeno zodpovednosti a prizerať sa, ako trpia milióny ľudí, ktorí mi verili a ktorí ma nezapreli... Až potom môžu súdiť!

     Aké je ľahké strieľať spoza plota! Koľko sa vynorilo kritikov, mudrákov, analytikov, bojovníkov, politológov... Vyčítali mi nedôslednosť, naivitu, idealizmus, vyčítali mi, že som nebojoval, že som proti Rusom neposlal armádu! Ach...!

     Primár s miernou výčitkou hovoril o výsledkoch Kolderovej rehabilitačnej komisie, chápem jeho miernu skepsu, ba rozčarovanie, ale veď to som cítil takisto, tiež som si uvedomoval, že sa nedotiahla do konca, že je polovičatá, neúplná, že akosi nevieme rázne, raz a navždy odsúdiť minulé krivdy, zbaviť sa ťarchy, traumy, nevieme veci pomenovať pravými menami, len čosi načneme a nedopovieme...

     Na zasadaní ÚV KSS 8. apríla 1963 som hovoril o výsledkoch Kolderovej rehabilitačnej komisie. Aj po rokoch, po mnohých rokoch som presvedčený, že to bol dobrý dokument: keby sa bol dôsledne naplnil, keby sa realizovali jeho závery, keby sme nezastali na pol ceste, tak sa vyčistí rana, aj sa vráti dôvera k strane, posilní sa jej autorita... ale ako to u nás bývalo zvykom – a môžem za to i ja? – prevládol alibizmus a opatrníctvo.

     Ale komisia ÚV KSČ preštudovala tisícky strán dokumentov z tohto obdobia. Hovorili sme s členmi strany, s funkcionármi, stretávali sme sa tými, ktorých procesy postihli. Ešte aj prvý tajomník Antonín Novotný na zasadaní Ústredného výboru KSČ – 3. a 4. apríla 1963 – predniesol správu o porušovaní straníckych zásad počas obdobia kultu osobnosti. Aj on, Novotný, ktorý sa rehabilitáciám občas bránil, keďže mal v procesoch priamy či nepriamy vplyv, aj on rozhodol, aby bola strana internou cestou o záveroch komisie informovaná. Strana musí vedieť úplnú pravdu, „aby sa nemohli nikdy viac podobné javy opakovať, aby naša strana mohla poznaním dôsledkov kultu osobnosti vykročiť vpred...“

     Lenže vtedy už bol Novotný donútený spoločenskými pomermi, aby pristúpil na rehabilitácie. Nemal na výber. Niekto s tým musel začať.

     Slánský bol klasický funkcionár svojej doby. Tak to aj stojí v správe:

     „R. Slánský sa vo svojej činnosti, ako to potvrdil teraz i ÚV KSČ, dopúšťal viacerých hrubých politických chýb. Bol typickým nositeľom nesprávnych metód z obdobia kultu osobnosti, riadil stranícky aparát administratívno-byrokratickým spôsobom a nebol obľúbený pre svoj povýšenecký a studený vzťah k ľuďom...“

     Spomínam si, že keď som koncipoval túto správu, pochyboval som o tom, čo píšem: áno, je to všetko pravda, Slánský bol taký... ale je to dôvod na hanebný proces? Na popravu?

     Ľudí nevešajú preto, že majú povýšenecký a studený vzťah k iným ľuďom.

     Tušil som, ba viac ako tušil – bol som presvedčený, že za týmito procesmi je Stalinov tlak. On tak rozhodol, tak sa stalo. Stalin donútil aj Gottwalda, aby zlikvidoval svojich najbližších spolupracovníkov, vrátane Slánskeho a Clementisa.

     Stalin potreboval strach. Teror. Bezvýhradnú poslušnosť. Za každú cenu. Slánský bol Žid. Bolo treba využiť aj antisemitské nálady. V tom bol Stalin majster nad majstrov.

     „Provokáciami, sugestívnymi otázkami a hrubým nátlakom boli zatknutí funkcionári postupne vedení k tomu, aby na Slánskeho začali zvaľovať hlavnú zodpovednosť za činy, z ktorých boli obviňovaní. Jednotlivé fakty boli pritom vytrhávané zo súvislostí a chyby sa umele skresľovali, aby sa vyvolalo zdanie, že ide o rozsiahlu plánovitú a zámernú záškodnícku činnosť. Takto tendenčne upravované správy boli zasielané Klementovi Gottwaldovi.“

     A čo Gottwald? Mal dosť síl, dosť odvahy, aby sa vzoprel Stalinovi? V tom čase už veľa pil, bol psychicky zdevastovaný, zrejme si uvedomoval, že sa šmýka do záhuby, že je na hrane zločinu.

     „Klement Gottwald spočiatku týmto poznatkom neprikladal význam, snažil sa triezvo posudzovať situáciu a bol toho názoru, že niet dôvodu k týmto obvineniam,“ píše sa v správe. „V novembri 1951 oznámila Štátna bezpečnosť Klementovi Gottwaldovi, že sa jej dostala do rúk správa, v ktorej Slánskeho vyzývajú, aby utiekol na Západ. Na základe tejto správy vedenie ministerstva národnej bezpečnosti navrhlo zatknúť R. Slánskeho. Taký istý návrh podal Klementovi Gottwaldovi aj Stalin...“

     Gottwald sa snažil triezvo posudzovať situáciu! Tak je to napísané v správe. Ale Gottwald už vtedy ťažko mohol triezvo posudzovať čokoľvek. Tlak na neho bol neznesiteľný... Veľmi som ho chcel pochopiť! Bol predsa jednoduchý, slušný človek, mal za sebou revolučnú minulosť, bol pragmatik, nebol samoľúby ani panovačný. Prečo to urobil? Podľahol pokušeniu moci? Bol natoľko psychicky labilný, že nezniesol Stalinov tlak?

     Kedykoľvek som prechádzal okolo bývalého Grassalkovičovho paláca, ktorý neskôr premenovali na Dom pionierov a mládeže Klementa Gottwalda, keď som počúval o úspechoch v ostravských hutiach Klementa Gottwalda, či všetkých tých podnikov a firiem, ktoré pomenovali na Gottwaldovu počesť, alebo keď som prechádzal okolo pompézneho  Gottwaldovho pomníka na bývalom Firšnáli v Bratislave... mal som čudný pocit, že už len tým, že mlčím, že sa nevzopriem, že tým pritakávam historickej nepravde, že nepoviem nahlas, aký bol Gottwaldov zástoj v politických procesoch päťdesiatych rokov, že už len tým sa spolupodieľam na vine, ktorá sa v tých pohnutých rokoch udiala. Tým skôr, že som bol v komisii, ktorá sa dozvedela pravdu o procesoch, že som bol presvedčený, že už vtedy sa mala strana vyrovnať s deformáciami, očistiť sa a očistená sa uchádzať o dôveru spoločnosti.

     Pochybnosti... Mohol člen strany pochybovať? Odmietal som, či skôr, snažil som sa odmietať pochybnosti, nielen preto, že strana pochybnosti nepripúšťala, ale aj preto, že tieto pochybnosti narúšali moju integritu, osobnostnú celistvosť... Ak raz začnem spochybňovať stranu, zneistím tým sám seba, prestanem veriť straníckym zásadám, princípom, ideám...

     Strana vyžadovala pevnosť a vernosť. Ale ako byť pevný a verný, keď mi v spomienkach zostali obrazy z Pišpeku či z Gorkého? Keď som videl, ako mizli otcovia mojich ruských kamarátov a strácali sa v stalinských gulagoch? Ako veriť a nepochybovať, keď som v rukách držal autentické dokumenty z politických procesov a na vlastné oči som videl tie nehorázne klamstvá a zločinné praktiky, ktoré sa diali s Gottwaldovým vedomím?

     Je to skúsenosť na celý život. Práca v tejto komisii, to bol vodný predel, tak som to napísal aj vo svojich pamätiach. Bolo to šokujúce. Posilnilo to moje reformné názory, chcel som zmeniť stav vecí.

     Nemyslím si že som bol tým istým človekom na konci práce v komisii, akým som bol na začiatku.

     Primár sa ma pýtal na Husáka; aj on bol súčasťou rehabilitácií, ktorými sme sa zaoberali v Kolderovej komisii, aj on bol nespravodlivo postihnutý a odsúdený, mal svojím spôsobom šťastie, že proces s buržoáznymi nacionalistami sa začal až po Stalinovej a Gottwaldovej smrti. Husák zapieral svoju vinu, odolával tlaku, mučeniu, vydieraniu... musel som obdivovať jeho odvahu a statočnosť nehovoriac už o tom, že všetky obvinenia boli vykonštruované vymyslené, len aby sa radikálne krídlo v strane zbavilo schopných konkurentov. Aj v správe stojí: „Gustáv Husák napriek hrubému fyzickému a psychickému nátlaku od roku 1951 až do súdneho konania v roku 1954 nepodpísal žiadny vyšetrovací protokol.“

     Aký nacionalizmus? Akí boli Husák, Novomeský,  Okáli, Horváth či Holdoš nacionalisti? Veď možno nevedeli, čo to slovné spojenie znamená... Recidíva ľudáctva? Holdoša najprv vypočúvali ako trockistu, Okáliho ako podporovateľa sionistických organizácií na Slovensku, Horvátha vyšetrovali pre špionáž. Súdení však boli v jednej skupine ako buržoázni nacionalisti.

     Správa: „Z toho jasne vidieť, že táto skupina bola bezpečnostnými orgánmi postupne skonštruovaná a doslova zlepená...“

     Kto mal záujem, aby Husáka odstránili? Kto bol tým radikálom?

     Široký, Bašťovanský, Bacílek, Kopřiva Čepička, David...

     Záver komisie bol jednoznačný: „Z rozboru obžaloby, súdneho procesu a rozsudku vyplýva, že obvineným neboli dokázané trestné činy velezrady, sabotáže a zločin vyzvedačstva a preto Ústredný výbor KSČ charakterizoval rozsudok ako nezákonný a navrhol ho zrušiť v plnom rozsahu.“

     Prečo sa primár zaujímal, aký je môj vzťah k Husákovi? Čo mohol vedieť o tom, že som mu práve ja pomohol, aby ho rehabilitovali občiansky, ľudsky, spoločensky, politicky..? Čo vedel primár o tom, že ma Husák najprv podporoval, zaprisahával sa vernosťou... a potom ma zradil medzi prvými, potom sa stal mojím najtvrdším kritikom a inkvizítorom?

     Prečo sa ma na to pýtal? Aj teraz sa ma niečo pýta, prihovára sa mi, počujem hlas celkom blízko mojej tvári, dokonca cítim dych... vonia po vanilke.

     Namáhavo otvorím oči.

     7)   

     Nie je to primár. Zrak mám zahmlený, ťažko sa prispôsobuje, obrysy sú rozmazané. Dych stále vonia po vanilke. Privriem viečka, snažím sa zaostriť pohľad. To nie je mužská tvár.

     „Len pokojne ležte,“ počujem ženský hlas a do dychu vône vanilky sa mieša mierny cesnakový zápach. „Musím vám doplniť infúzie...“

      Aha, sestrička. Tá nepríjemná, arogantná, nafúknutá a nafúkaná sestrička.

     „Pán primár mi nakázal, aby som sa o vás vzorne starala. Akoby som sa vzorne nestarala o každého pacienta, no nie?“

     Radšej viečka opäť privriem. Sestrička hovorí so silným východniarskym prízvukom, ale už do neho preráža ťažký český, či skôr pražský akcent.

     „Bude to v poriadku,“ pokračovala neosobným hlasom. „Tu ste v dobrých rukách. Pán primár je výborný odborník. Aj ja sa snažím, ako môžem. Táák... Už to máme. Potrebujete niečo? Nič vám nechýba?“

     V hlase jej zaznel náznak úprimného záujmu. Pootvoril som viečka a cez úzky priezor som si chcel sestričku obzrieť; tá však prešla na druhú stranu postele a posadila sa na stoličku. Pomaly som sa otočil, cítil som v celom tele bolesť, akoby ma naťahovali na škripec.

     „Len opatrne,“ napomenula ma sestrička. „Dali sme vám injekcie proti bolesti. Čaká vás dôkladné vyšetrenie. Buďte trpezlivý.“

     Uvidel som ju. Zdala sa mi ešte tučnejšia, ako vtedy, keď som ju uzrel prvý raz. Na mäsitej tvári sa neodrážal ani náznak záujmu.

     „Ja som trpezlivý,“ zašomral som. „Vždy som bol trpezlivý... Čo sa mi stalo? Aké mám zranenia?“

      „To vám povie pán primár,“ odvetila rýchlo. „Ja sama to neviem a aj keby som vedela, tak vám to nemôžem povedať. Som len obyčajná sestra.“

     Pokúsil som sa o úsmev. „Odkiaľ pochádzate?“

     Otázka ju zjavne zaskočila. „Odkiaľ ja pochádzam? To nebudete poznať...“

     „Prečo by som nepoznal?“

     „Lebo je to ďaleko!“

     „Ďaleko? Odkiaľ?“

     „Odvšadiaľ! Je to až na hraniciach s Ukrajinou. Tam ste vy nikdy neboli.“

     „Prečo si myslíte, že som tam nikdy nebol?“

     „Pretože tam nebol nikto,“ odpovedala vzdorovito. „Tam nechodia páni ako ste vy.“

     „Akože...páni?“ spýtal som sa podráždene. „Akýže som ja pán?“

     Sestrička odula líca a našpúlila pery. „Pán primár povedal, že ste dôležitý človek. Takže musíte byť veľký pán.“

     Musel som sa usmiať. „Nuž... keď to povedal pán primár, tak je to asi pravda.“

     „A môžem sa spýtať... ak sa neurazíte! Čímže ste taký dôležitý? Ste nejaký podnikateľ? Alebo herec? No... na herca nevyzeráte. Nevidela som vás v žiadnom seriáli. Pán primár povedal, že ste boli... to... symbolom. Tomu ja nerozumiem.“

     Ak som si niekedy namýšľal, že ma pozná každý v tejto republike, tak teraz ma ilúzie prešli. Mladá generácie už o mne nič nevie. „Bol som politik,“ povedal som rezignovane. „Obrodný proces. Pražská jar. Socializmus s ľudskou tvárou. Reformy. Okupácia. Nič vám to nehovorí?“

     Sestrička sa tvárila nechápavo. „A kedy to všetko bolo?“

     „Akože... kedy? Predsa v roku 1968!“

     Zachichotala sa. „To bolo v stredoveku?“

     Chvíľu som premýšľal, či má zmysel pokračovať v tomto hlúpom rozhovore. 

     Podvedome som jej začal tykať. „Koľko máš rokov?“

     Na okamih sa zarazila. „No... dvadsať.“

     „Hm... tvoji rodičia ti nikdy nehovorili o Pražskej jari? Nikdy ste nespomínali... moje meno? Už  asi vieš... volám sa Alexander Dubček. Hádam len vieš, že v Československu boli sovietske vojská?“

     „Čosi som o tom počula,“ odvrkla. „Ale to ma nezaujíma. To sa ma netýka.“

     „Netýka?“ spýtal som sa prekvapene. „A čože sa ťa... ako ty vravíš, týka?“

     „Politika ma nezaujíma,“ zašomrala. „Chcem len slušne zarobiť. Chcem sa mať dobre. U nás robotu nedostať. Tak som tu. A možno si aj nájdem nejakého chlapa. Vari sa vám to zdá málo? Čože mi v tom pomôže nejaká politika? A nejaká Pražská jar?“

     Privrel som oči. Ako ťažko sa odpovedá na takéto otázky! A prečo by som mal na ne odpovedať? Len aby, ako vraví primár, sme to ľuďom občas pripomenuli?

     „Nikdy si o tom s rodičmi nehovorila?“ spýtal som sa, hoci som nečakal, že prikývne. „Ani so starými rodičmi?“

     „Tí mali inakšie starosti,“ povedala rázne. „Museli sa starať o deti. Dakedy tu bolo lepšie. Za socializmu tam u nás bola robota. Teraz je fúra ľudí bez práce. Čo ma je po politike!“

     „Chodievaš občas domov?“ spýtal som sa opatrne. „Tam... na východné Slovensko?“

     „Málo,“ povedala so smútkom v hlase, no vzápätí ožila. „Akurát teraz, cez víkend, pôjdem k našim. Už sa neviem dočkať!“

     „Tak dobre! Sľúb mi, že im povieš, koho máš na oddelení. Spýtaš sa ich, či o mne počuli. Keď sa vrátiš do Prahy, tak mi o tom porozprávaš...“

     Zostalo ticho. Prístroje nad mojou hlavou monotónne šumeli.

     „Ak myslíte, že vám to pomôže... nedbám!“ preriekla potom. „Mne je to jedno! Keď sa vrátim a ešte budete nažive, tak vám o tom porozprávam...“

     Odvrátil som hlavu a zavrel oči. Áno. Áno. Má pravdu. Keď ešte budem nažive...
 

     8)

     Spím, bdiem? Som ešte nažive? Počujem kroky, zdá sa, že sa mi niekto prihovára, ale potom všetko stíchne a v pamäti sa vynárajú dávne obrazy, už aj zabudnuté a zasunuté kdesi v suteréne pamäti.

     Obrazy sú neúplné, občas len útržky rozhovorov, záblesk nejakého miesta, ba aj vôňa skyprenej zeme, rozkvitnutých kríkov, bahenná aróma rieky a kukuričná placka... Jednoduché veci života.

     Také veci, ako boli moji rodičia... Vzťah otca a matky. Mama sa s bratom Julom vrátila do Československa za dramatických a tak trochu čudných okolností už v roku 1935, ja som mal sedemnásť, keď sme sa s otcom vrátili domov, do Uhrovca, v roku 1938. Cítil som, že medzi nimi to nie je v poriadku. Nechcel som súdiť... Otec bol dosť tvrdohlavý, až panovačný, matka skôr mierna a ústupčivá – ale len po istú hranicu, do určitej miery. Jeden druhému sa odcudzili. Dosť zle som to znášal.

     Otec mal ťažkú, nepokojnú, až dobrodružnú povahu. Bol energický, fyzicky zdatný, aj zručný. Mal iba devätnásť rokov, keď sa vybral za prácou do Budapešti, veď maďarsky vedel, učil sa maďarčinu v školách, tak si bez ťažkostí našiel prácu v továrni na nábytok. Dlho však v Pešti nevydržal, aj s bratom Michalom, mojím strýkom, sa rozhodli odísť do zeme zasľúbenej, do Ameriky. Usadili sa v Chicagu, najprv pracoval ako tesár na stavbách, po čase si našiel lepšie miesto, robil v továrni na hudobné nástroje; ako mi rozprával, bolo to na rohu Webster Street a Ashland Street, kúsok od North Avenue, vtedy zarábal – na tie časy – priam neuveriteľných štyridsať dolárov týždenne. Možno by tam vydržal dlho, možno veľmi dlho, ba aj po celý život, mohol sa vypracovať na špecialistu... Ale to by nebol môj otec. Spojené štáty americké vstúpili v roku 1917 do vojny proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku a keďže otec už mal americké občianstvo, mal povinnosť narukovať do armády... a ktovie, možno by bojoval proti slovenským vojakom v c. k.  rakúsko-uhorskej armáde... To ho desilo! A tak sa rozhodli aj s kamarátom Jožkom Grigerom, že utečú do Mexika, aby sa vyhli vojenskej službe. Vlastne sa stal dezertérom. Ale v Mexiku ich veľmi rýchlo chytili a odsúdili na osemnásť mesiacov väzenia. Osemnásť mesiacov väzenia v Mexiku! Až do konca prvej svetovej vojny zostal otec aj s Jožkom Grigerom v Mexiku a keď ich prepustili, tak sa vrátili späť do Chicaga. A tam, v Slovenskom robotníckom dome, sa zoznámil s Pavlínou Kobydovou, jeho neskoršou manželkou, mojou matkou.

     Aké zvláštne súvislosti! Veď aj ja som sa zoznámil s mojou manželkou Aničkou Ondrisovou, v cudzine, v Pišpeku, aj keď som nemohol tušiť, že sa raz vezmeme, že bude mojou družkou, matkou mojich synov, že bude chvíľu na výslní a potom si odtrpí ponižovanie, ústrky, bolesť a z toho vyplývajúce choroby... až po jej smrť.

     Smrť je zlá. Darmo veľký český básnik Jiří Wolker v básni napísal, že „smrt není zlá, smrt je jen kus života těžkého...“ Nie. Smrť nič a nikto neospravedlní, nevysvetlí...

     Keď zomrela moja žena Anna, nevládal som, trpel som, bolo to podobné tomu, čo som zažíval v časoch, keď nás okupovali vojská Varšavskej zmluvy, keď ma odvliekli z Prahy, keď ma donútili podpísať moskovský protokol... Poprosil som môjho priateľa, spisovateľa Ladislava Ťažkého, aby napísal a prečítal nekrológ. Jemu som dôveroval, mal som ho rád, aj keď ma často káral, kritizoval, vyčítal mi moje nedôslednosti, omyly, nevedel mi odpustiť, že som po nežnej revolúcii chcel zachovať Československo a bol som proti jeho rozdeleniu... On chcel samostatnú Slovenskú republiku, horlil za národ, tvrdil, že je to historická príležitosť. Nechcel pripustiť žiadne riziko z rozdelenia, medzinárodné komplikácie, ekonomické problémy, ale ani psychologické a sociálne rozpoloženie ľudí, ktorí žili v jednej republike, zžili sa s ňou, považovali ju za svoju... Bol som za rovnocenné republiky Čechov a Slovákov v jednom štáte, s presne vymedzenými kompetenciami a právomocami. Ale  každý, kto bol proti, bol div nie zradcom slovenského  národa. Veď hej, spisovatelia!

     Mýlil som sa? Nebolo by lepšie pre oba národy, keby sa priateľsky rozišli, keby vznikli dve samostatné republiky, keby sa naplnili túžby Slovákov mať vlastný štát a tým sa zbavili frustrácií zo svojho osudu, z toho, že im vždy ktosi čosi diktoval, že boli v područí raz Maďarov, potom Rakúšanov, Čechov, Nemcov, Rusov... A náhle tu bola možnosť, že budú vládnuť sami sebe, že im nikto nebude určovať, ako majú žiť, koho majú poslúchať... Ale! Ale boli sme na to pripravení? Zvládli by sme úlohu takú náročnú, ako viesť a organizovať vlastný štát, jeho ekonomiku, sociálnu politiku, medzinárodné vzťahy..? Mal som z toho obavy. Ako som sa mal rozhodnúť? Nikdy som nepremýšľal o tom, že by sa Slováci a Česi mali od seba oddeliť, že sa rozpadne Československo... jednoducho, nebol som na to naladený, nebol som pripravený premýšľať o takejto variante, pretože ma zahltili iné témy, najmä návrat k roku šesťdesiatemu ôsmemu, rehabilitácia našich ideálov z toho obdobia, pokračovanie cesty k socializmu s ľudskou tvárou. Aj to bolo naivné?

     Do infúzii mi museli dať nejaké sedatíva, upokojujúce lieky, možno halucinogénne látky; v mozgu sa mi striedajú spomienky, útržky reálnych udalostí, predstavy, vidím tváre, počujem slová, čosi vidím krištáľovo jasno, čosi len zahmlené, neurčité, rozmazané...

     Spomeniem si ešte na prvé stretnutie s Aničkou? Ak sa dobre rozpamätúvam, tak bolo letmé, náhodné, ani som ho veľmi nevnímal. Až po odstupe toľkých  rokov si uvedomujem, že to bolo stretnutie osudové; žila so mnou toľké roky, žila v dobrom i zlom, nikdy ma nesklamala, neopustila... aj keď tlaky na ňu boli priam kozmické.

     Hrávali sme s chlapcami futbal na prašnej lúčke neďaleko našich domcov a tam sa na nás občas chodievali pozerať aj dospelí, iné deti, medzi nimi aj dievčatá. Stála tam a prizerala sa, akoby ju futbal zaujímal, či skôr len chcela ísť medzi ľudí, medzi deti, zabaviť sa, pozhovárať, možno sa chcela s niekým stretnúť. Pravdaže som si ju všimol, veď som si ju všímal už dlhší čas, páčila sa mi, no nemal som s dievčatami veľa skúseností, len povrchné a náhodné.

     Bola odo mňa staršia a to bol zaiste jeden z dôvodov, prečo som sa k nej pripútal; dokázala byť nesmierne citlivá, vľúdna, trochu krotila moju občas prchkú povahu a nedočkavosť. Už vtedy, keď sme boli v Pišpeku, som sa s ňou priatelil, páčila sa mi, vari už vtedy som sa do nej zamiloval,  pravda, ak možno v tom veku hovoriť o láske či len náklonnosti. Ale osud tak chcel, že sme sa rozišli, keď si otec našiel lepšiu prácu v automobilke v Gorkom a opäť stretli až na Slovensku.

     Bolo to čudné stretnutie za čudných okolností.

     Otec zostal verný svojej nepokojnej povahe, svojmu odbojnému naturelu.

     Ale nebola to len povaha. Boli to jeho skúsenosti a nadobudnuté presvedčenie, že svet je zlý a že ho treba zmeniť. Mal predstavu o sociálne spravodlivom svete. Chcel ju naplniť. Skúšal to v Amerike, skúšal to v Rusku, skúšal to aj doma.

     Keď sme sa vrátili domov, otec sa ihneď pridal ku komunistom, hoci strana bola od októbra 1938 zakázaná. Komunisti budovali ilegálnu sieť, jedna bunka bola v Bratislave na Jančovej ceste. Tam sa stretávali a snažili sa koordinovať činnosť po celom Slovensku. Ale nebol by to otec, keby tam nezačal dvoriť mladej vdove Špánikovej; doma sa zdržiaval čoraz menej, až sa od nás odsťahoval...

     Zle som to znášal. Otec mal na mňa veľký vplyv, nemohol som sa zmieriť s tým, že rodičia nežijú spolu, aj keď sa nerozviedli.

     Otec mal najväčší vplyv aj na to, že som v lete roku 1939 vstúpil do Komunistickej strany Slovenska: mal som osemnásť rokov. Zaručili sa za mňa dvaja otcovi priatelia, v tom čase vysokí stranícki funkcionári Ľudovít Benada a Ján Osoha.

      Otec ani chvíľu nepremýšľal o tom, či sa má alebo nemá zapojiť do pasívneho a neskôr aj aktívneho odporu; roznášal letáky, organizoval stretnutia, agitoval, nedával si pozor na ústa, nečudo, že si ho veľmi rýchlo všimla polícia a najmä aktívni členovia Hlinkovej gardy. Keď raz bol na návšteve u nás v Trenčíne, prišli traja ozbrojení gardisti, obvinili otca z protištátnej činnosti, ba ešte aj z toho, že počúva Londýn a Moskvu a zatkli ho. Keď sme sa ho s bratom Julom zastali a chceli sme ho brániť, obaja sme dostali pažbou do chrbta a pohrozili nám, že zatknú aj nás. Otca odviedli a o niekoľko dní prišiel úradný príkaz, aby sme sa z Trenčína vysťahovali. Nemali sme inú možnosť, museli sme z Trenčína odísť; prichýlili nás známi vo Velčiciach, čo mne, pravdaže, vyhovovalo. Dôvod bol prostý: vo Velčiciach bývala Anička.

     Velčice sú malá dedinka pri Chocholnej, nemajú viac ako 200 obyvateľov – ale taký bol ortieľ okresného sudcu v Trenčíne, že obec, kam sa vysťahujeme, nesmie mať viac ako práve tých 200 obyvateľov. Zákon platil ešte z čias rakúsko-uhorskej monarchie! Štefan Ondris, adoptívny otec Aničky, nám našiel vcelku slušné ubytovanie u známeho Štefana Zemánka.

     Trochu som sa obával, ako sa ku mne Anička zachová, či bude rovnako milá a priateľská, ako bola v Pišpeku, či neskôr, keď sme sa vrátili na Slovensko. Bola predsa len o šesť rokov staršia a dievčatá v jej veku majú už vyzreté názory – kým ja, ja som bol ešte mladík... Ale obavy sa rýchlo rozplynuli a začínal som si uvedomovať, že ona je môj osud, že je to žena, s ktorou by som chcel žiť a založiť si rodinu. Vtedy som ešte netušil, že sa moja túžba naplní.

     Nebola to vášnivá a búrlivá láska, o akej píšu románopisci a akú ospevujú básnici, nebola z rodu tých, ktoré prinášajú trápenia či záchvaty žiarlivosti, ani nevyvolávajú emócie a hrdinské skutky: bolo v nej čosi pokojné  trvácne, bola v nej istota a spoľahlivosť.

     A ešte viac som sa potešil, keď som sa zamestnal v muničnom závode v Dubnici a v tom istom závode bola zamestnaná aj Anička; znamenalo to, že sme každý deň cestovali vlakom z Velčíc do Dubnice a po šichte naspäť. Cesta vlakom netrvala dlho, ale bola to príležitosť, aby sme sa pozhovárali, vymenili si zopár viet, alebo sme mlčali, spriaznení rovnakým citom.

     Keď som sa počas Povstania pridal k partizánom, pridelili ma k delostreleckej jednotke Suvorov, do druhej partizánskej brigády Ján Žižku – velil nám Teodor Pola – dvakrát ma v prestrelke ranili; jedna guľka sa mi zaryla do chrbta, len o pár centimetrov minula chrbticu: mal som šťastie, že skĺzla po hrubom koženom opasku a uviazla pod kožou. Druhýkrát to bolo horšie; prekračovali sme potok a nečakane nás prepadlo nemecké komando, začali strieľať, no zakrývali nás stromy a hustý porast. Napriek tomu ma guľka trafila do nohy poniže kolena, čoskoro som mal čižmu plnú krvi. Ledva som sa dovliekol do úkrytu, nebyť partizánov z oddielu, zostanem kdesi v horách a vykrvácam. Ranu mi síce ošetrili, ale nemali sme takmer žiadne lieky, aj obväzov bolo nedostatok, tak mi veliteľ prikázal, aby som sa opatrne vrátil do dediny, k rodine, skryl sa a dal zavolať lekára – inak hrozilo, že dostanem otravu krvi, dokonca, že by mi nohu museli amputovať. To už bolo vážne; nevedel som si predstaviť sám seba ako invalida, ako chlapa bez nohy, ktorý vyvoláva súcit a útrpné poznámky...

     Napoly ma niesli, napoly som sa vliekol z hôr a s veľkými bolesťami sme v noci dorazili do Velčíc. Zobudil som matku, ktorá sa rovnako potešila, ako vyľakala; bolo nám jasné, že doma nemôžem zostať, bolo by to nebezpečné pre mňa, aj pre mamu. Odbehla k Ondrisovcom, aby sa spýtala, či ma ukryjú niekde do šopy vo dvore, kde ma gardisti nebudú hľadať. Netrvalo dlho a bola späť s pánom Ondrisom – a Aničkou. V tej chvíli som bol dokonca vďačný, že som zranený a vďaka tomu môžem byť s Aničkou.

     Ešte v tej noci ma opatrne preniesli do domu Ondrisovcov a ukryli do šopy, ktorá stála na konci dvora a kam odkladali rôzne nástroje a záhradné náradie, sekačku, moržovník na kukuricu a podobné veci potrebné pre chod malého gazdovstva. Za veľkou kopu sena mi upravili akési ležovisko, kde som sa mohol pohodlne skryť.

     Mal som zmiešané pocity; tešil som sa, že som s Aničkou, že vnímam jej prítomnosť, že sa o mňa stará, že vari ešte nikdy dosiaľ mi nebola taká blízka; no pritom som si uvedomoval, že môj zdravotný stav sa neustále zhoršuje, rana na nohe sa nelieči, čoraz väčšmi ma opúšťajú sily, začínam blúzniť a občas strácam vedomie. Mával som horúčky a len z diaľky som počul jej hlas, aj iné hlasy, známe aj neznáme, počul som, že nutne potrebujem doktora, že mama, aj pán Ondris oslovili nejakých lekárov, ale tí sa báli prísť, odmietli ma ošetriť. Až napokon presvedčili doktora Bojka, ruského emigranta, ktorý ušiel do Československa pred ruskou revolúciou.

     Bol to dobrý lekár, odvážny a statočný človek, vždy ochotný pomôcť.

     „Máte také zvláštne meno,“ povedal som  a snažil som sa tváriť pokojne. „Bojko! A pritom sa vôbec nebojíte!“

     „Pomáham chorým a teraz aj raneným,“ odpovedal vážne. „Je to moja povinnosť. Nezáleží na tom, či je pacient na tej, alebo inej strane. Ale keď mám byť úprimný, nemám rád boľševikov, ani vás komunistov. Ukážte, nech sa vám na to pozriem...“

     Doktor Bojko mi ošetril ranu, dal mi lieky a noha sa rýchlo začala hojiť.

     Vtedy som ešte netušil, že doktor Bojko ešte raz vstúpi do môjho života a zásadne ho zmení. Po vojne ho zajalo špeciálne ruské komando Smerš, akási odnož sovietskej tajnej služby NKVD a odvliekli ho do Sovietskeho zväzu. Doktor Bojko sa dostal do jedného z mnohých pracovných táborov, do zlopovestných gulagov, o ktorých som v tom čase nemal žiadne poznatky, ani som len netušil, že čosi také je možné v tejto obdivuhodnej, zbožňovanej a nenávidenej krajine.

     Rana sa síce hojila, ale občas som blúznil, mával som horúčky, strácal som vedomie,  zobúdzal som sa uprostred noci, spotený  a plný úzkosti. Bál som sa, že ma nájdu gardisti alebo nemeckí vojaci, bál som sa, že kvôli mne zastrelia, či odvedú do koncentráku Ondrisovcov aj s Aničkou a mojou matkou. Aj po rokoch, po mnohých rokoch, sa mi v noci sníva, že ležím v šope a potím sa od strachu, že ma tam nájdu. Keď som ležal v horúčkach v niektorej z mnohých izieb Kremľa – po tom, čo nás sovietski vojaci po okupácii v auguste 1968 odvliekli do Moskvy –, aj tam sa mi zdalo, že som vo Velčiciach a zotavujem sa zo zranenia.

     Ešte aj v tejto chvíli, keď ležím v nemocnici a spomínam na svoj život, sa mi zdá, že pri mne ako vtedy sedí Anička, prihovára sa mi a hladká ma po ruke...

     Niekto sa mi prihovára a hladká ma po ruke... Anička, prišla si ma pozrieť? Nie, nie... Anička je predsa mŕtva, už dávno je mŕtva... Ale dotyk je to príjemný, upokojuje, zbavuje napätia a nervozity. Ktosi pri mne sedí. Ešte nikoho nevidím, no už cítim, že ten ktosi je pri mne, postupne precitám, vracia sa mi vedomie a keď pootvorím oči, cez škáročku viečok vidím  tvár, bielu zásteru a uniformu sestričky, napokon dievčenskú tvár, trochu mäsitú, bacuľatú, s plnými perami... len pomaly si uvedomujem, že je to sestrička, ktorá sa na mňa mračila, hundrala a tvárila sa, že ma nepozná. A možno, že ma naozaj nepozná, napokon, prečo by ma mala poznať, veď je ešte mladá a o mne dlho nebolo počuť, dlho ma štátna bezpečnosť izolovala, utajovala pred verejnosťou, neumožnila mi, aby som sa bránil, aby som vysvetlil svoje postoje, celý rok šesťdesiaty ôsmy a to, čo mu predchádzalo, ale aj to, čo po ňom nasledovalo. Mám sa čudovať tejto bacuľatej sestričke odkiaľsi z východného Slovenska, že o mne nič nevie, ba že ju ani nezaujíma, kto som bol, čo všetko som zažil a urobil?

     Nie?  Čo ak... áno? Nemali by sme poznať našu nedávnu minulosť? Veď sa nás dotýka, priamo fyzicky dotýka! Lenže... prečo by som jej mal práve ja vysvetľovať, čo sa stalo a prečo sa to stalo, prečo by som sa mal obhajovať a dokazovať mne veci samozrejmé? Mne sú samozrejmé, ale koľkí ani len netušia, aké drámy sme prežívali, aké nádeje sme oživili a ako bolestne sme ich museli pochovať... Mám pocit, že nanovo, opäť a od samého začiatku musím vysvetľovať svoje postoje, hájiť svoju pravdu, ako vtedy v Kremli, keď nás držali ako prominentných väzňov a nútili podpísať moskovské protokoly.

     Sestrička mi niečo hovorí, ale len ťažko rozoznávam slová, skôr podľa intonácie ako podľa obsahu, snažím sa pochopiť, čo chce.

     „Vravíte niečo?“ spýtam sa potichu.

     „Vravím, že vám vymením infúziu,“ odpovedala zreteľne. „Bude vám lepšie...“

     Odvrátil som hlavu. „Lepšie mi už nebude,“ zašomral som, hoci ma nemohla počuť.

     Chvíľu bolo ticho, do vystretej ruky som pocítil vpichnutie ihly.

     „Bola som doma,“ povedala náhle sestrička. „Povedala som mame, že ležíte u nás na oddelení... Netušila som, že ste taký... významný a dôležitý. Nemala som to odkiaľ vedieť. Je mi to ľúto.“

     Aspoň čosi, pomyslel som si. „A čo mama?“ spýtal som sa. „Čo vám hovorila?“

     Sestrička hneď nereagovala. „Moji rodičia sa rozviedli,“ povedala, akoby nepočula otázku.

„Zaujíma vás to?“

     Snažil som sa prikývnuť. „Veľa ľudí sa rozvádza,“ poznamenal som mierne. „Prečo mi to hovoríte?“

    „Ani sama neviem,“ zahundrala a do hlasu sa jej vlúdila predošlá arogancia, no hneď sa spamätala. „Vlastne viem,“ povedala nasilu pokojne. „Môj otec bol funkcionár, čosi robil v tej vašej strane. Nikdy som sa o to nezaujímala. Aj môj dedo mal funkciu. Všetci si ho vážili. Mal vplyv na okrese, ba aj v kraji. Môj dedo bol tiež poľovník, vraj bol raz s vami na poľovačke. Na medveďa. Mali sme sa vtedy dobre. Ale po tejto vašej nežnej to skončilo. Otca vyhodili z roboty a do deda sa pustili všetci havkáči. Predtým mu liezli do zadku a teraz mu nevedia prísť na meno.“

     „To tak býva,“ prerušil som ju. „Aj mne sa to prihodilo.“

     „Pýtala som sa otca, čo ste zač,“ pokračovala. „Vravel, že to všetko je vaša vina.“

     „No pravdaže,“ zašomral som. „Ja môžem aj za to, že zem sa točí okolo slnka.“

     „Moja mama si to nemyslí,“ odvetila vážne. „Moja mama vás obdivuje. Priam vás miluje ako nejakého speváka. Ako Beatles. A to ma mätie.“

     Musel som sa usmiať. „Ako Beatles? To si cením. Ty máš rada Beatles?“

     „Dá sa to počúvať. Ale radšej mám disko. Beatles je starina. Aj vy ste starina.“

     „Pekné od teba. Ale tvoja mama si to nemyslí.“

     „Veď som povedala. Ona vás obdivuje.“

     „Otec ma zatracuje, mama obdivuje,“ poznamenal som. „Ako si mohli rozumieť?“

     „Veď si ani nerozumeli. Ale oni si nerozumeli, ani keby vás nebolo. Preto sa rozviedli.“

     „To sa mi uľavilo,“ podotkol som a snažil som sa, aby to neznelo ironicky. „Myslel som si, že som zodpovedný za každý osud v tejto krajine.“

     „A nie ste?“ odsekla. „Keď ste mali takú moc, mali ste myslieť aj na jednoduchých ľudí. Mali ste myslieť na to, že im ublížite.“

     „Myslel som najmä na jednoduchých ľudí,“ odpovedal som a zmocňovala sa ma beznádej; ako vysvetliť tejto zadubenej dievčici, čo všetko sme chceli a o čo všetko sme prišli?

     „Môj dedo sa dobre poznal s tým vysoko postaveným,“ pokračovala sestrička. „S tým, čo bol východniar... ako sa volal?“

     „Z východného Slovenska bolo veľa straníckych funkcionárov,“ povedal som vecne. „Neviem, koho máte na mysli.“

      „No predsa ten, čo bol taký dôležitý,“ odvetila netrpezlivo. „Čo začínal ako krajčír a dotiahol to až tam hore. Pochádzal z toho istého valalu ako môj dedo.“

     „Biľak,“ povedal som s úľavou v hlase. „Vasil Biľak.“

     „Ten!“ zvolala sestrička. „Vy ste ho poznali?“

     Snažil som sa prikývnuť. „Poznal som ho veľmi dobre. Bol to môj blízky spolupracovník a spočiatku aj priateľ. Potom sa to zmenilo. Stal sa z neho... môj najväčší protivník.“

      „Dedo povedal, že ten Vasil má veľké zásluhy,“ tvrdila sestrička; jej hlas nepripúšťal pochybnosti. „Vybudoval východné Slovensko. Ľudia mali robotu. Nemuseli sme cestovať za prácou. Nebolo zlodejov a mafiánov. Bol poriadok. Len nevravte, že to nie je pravda.“

     „To je pravda,“ pripustil som. „To vám predsa nevyvraciam. Ale tiež je pravda, že ľudí prenasledovali za ich názory. Že sme nemohli cestovať. Že nebola sloboda slova. Že ľudia nemohli podnikať. Ľudia boli nespokojní. Čosi sa muselo stať.“

     Nezdalo sa, že moje slová na ňu zapôsobili. Aj ja som cítil, že nie sú presvedčivé.

     „Tak sa aj stalo,“ povedala neústupčivo. „Prišla nežná. Mala prísť zubatá.“ Zachichotala sa vlastným slovám. „Viete, ja som jednoduché dievča. Tomu vášmu svetu ja nerozumiem. Ani sa o to nesnažím. No nemusím byť študovaná, aby som videla, ako sa žije. Čoraz horšie. Že kohosi prenasledovali za politické názory? Asi ich mal škodlivé. Vravíte, že sme nemohli cestovať? Ja som cestovala! Boli sme s rodičmi na Kryme, na Balatone, aj v Burgase. Chodievali sme do Tatier na podnikovú chatu. No teraz? Kam by som išla? Veď nemám za čo! Podaktorí môžu cestovať, no iní zas pracovať, aby ako-tak prežili. Netrápi ma, že kedysi nebola sloboda slova. Teraz je vari nejaká sloboda slova? Ako pre koho! Kvôli tomu nemusela byť revolúcia, aby som sa dočítala, kedy sa aká celebrita s kým rozvedie! Vás to baví čítať a počúvať?“ Zarazila sa. „Priveľa táram,“ vzdychla si. „Asi sa to nepatrí... ale keď ste taký významný človek, asi sa v tom vyznáte lepšie. Ja to nezmením.“

     Mal som pocit, že som v zajatí hustej hmly; nebolo vidno ani na jednu stranu, strácal som priestorovú orientáciu, nevedel som, kde je hore a kde dole. Opäť sa ma zmocňoval ten dávny pocit nevyhnutnej zodpovednosti, s akým sa musí vyrovnávať každý vplyvný politik. Ľudia zväčša očakávajú, že za nich vyriešite ich problémy, že zmeníte ich osudy, že prevezmete ťarchu rozhodovania. Je to bremeno.

     „Neviem vám na to odpovedať,“ zašomral som skleslým hlasom. „Jediná odpoveď, na ktorú sa teraz zmôžem je, že... pravda je vždy zložitejšia.“

     Nevidel som, ako zareagovala, pretože som zavrel oči. Pomaly prichádzal spánok. Ešte pri poslednom záblesku vedomia som si pomyslel, že zbytočne veľa času venujem rozhovorom so sestričkou: rozhovorom, ktoré nikam nevedú a nikto sa z nich nepoučí.

    Viac by ma mal trápiť obsah dokumentov, ktoré som mal v aktovke a ktorá sa pri havárii auta stratila. Ako sa mohla stratiť? Stratila sa... alebo ju niekto ukradol?

(Pokračovanie)