Reklama

Rok po prezidentských voľbách v USA

Počet zobrazení: 1450

Pred rokom po vyhrotenej (niekedy označovanej aj ako najšpinavšej) predvolebnej kampani zvíťazil v prezidentských voľbách Donald Trump. Pripomenieme, že víťazstvo dosiahol len vďaka systému voliteľov za jednotlivé štáty USA, lebo v súhrne za neho hlasovalo menej voličov ako za jeho súperku.

Víťazstvo D. Trumpa vyvolalo viacero odmietavých reakcií. Rozdelilo obyvateľov USA na dva tábory a viedlo až k násilnostiam. Európski spojenci Washingtonu prezentovali ostré, politicky „nekorektné“ vyjadrenia o jeho osobe. Médiá v Spojených  štátoch i vo svete mali aj v minulosti výhrady voči prezidentom USA, ale ich invektívy voči D. Trumpovi prekonali všetko dovtedy známe.

Vášne pomaly chladnú, ale v USA stále trvajú pokusy začať impeachment s D. Trumpom. Vo svete však narastá chaos a nestabilita. Nového prezidenta USA nemožno obviniť z toho, že by ich zámerne vyvolával, ale svojím konaním pre ne vytvára priaznivé prostredie.

Obnažuje sa skryté pozadie politiky Spojených štátov a hovorí sa o pôsobení tzv. hlbinného štátu. Je to vraj vplyvná skupina vládnych úradníkov, ktorá usmerňuje politiku štátu bez ohľadu na to, kto zvíťazil vo voľbách. Označenie tohto fenoménu za konšpiráciu nezakryje otvorenú nevraživosť časti štátnych úradníkov voči novému prezidentovi.

Rozdiely medzi slovami a činmi však narastajú aj medzi predstaviteľmi prezidentskej administratívy (možno v ich vyjadreniach ide neraz len o výmysly alebo priamo aj lži) a velikášsky ohlasované kroky a plány sa nedarí realizovať. Veterán svetovej diplomacie, ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov mal asi dosť argumentov, aby súčasnú diplomaciu Spojených štátov obrazne označil za falošnú („fake diplomacy“), čo sa Washingtonu hlboko dotklo. Doplníme azda iba to, že dokazovanie ruského zasahovania do volieb v USA (ale aj inde vo svete) nadobúda už groteskné podoby.

Jedna z najčastejších otázok pred rokom bola, či nový prezident Spojených štátov prinesie zmenu. D. Trump tú zmenu naozaj priniesol, ale, žiaľ, k horšiemu. Heslo Amerika first ekonomicky znamená zosilnenie bezohľadnosti presadzovania záujmov USA na úkor „zvyšku“ sveta. V zahraničnej a bezpečnostnej politike sa premietlo do rastu agresivity Washingtonu vo viacerých regiónoch.

Minister obrany USA J. Mattis poznamenal, že bezpečnostná situácia vo svete je momentálne najhoršia od čias rozpadu bipolarity. Zabudol dodať, že k tomuto zhoršeniu najviac prispeli práve Spojené štáty a ich nová administratíva, ktorá akoby sa pustila do virtuálnych pretekov s predchádzajúcimi vládami USA, najmä vo vojenskom zasahovaní a zvyšovaní vojenských výdavkov.

Predovšetkým v Afganistane a Sýrii chce Washington zúfalo, ale silou-mocou dokázať, že je stále tým, kto určuje spôsoby riešenia bezpečnostných problémov v dnešnom svete. Stavia pritom na udržiavanie vojenskej prítomnosti a násilie spojené s rôznymi intrigami.

Situáciu na Blízkom východe komplikuje aj obviňovanie Iránu z aktivít, ktoré u neho nevidí okrem USA nikto iný. V útokoch proti Iránu má Washington silných spojencov v Izraeli a Saudskej Arábii – u každého síce z iného dôvodu, ale utilitárne to využíva.

Podivná je hystéria, ktorá sprevádza nové iskrenie v severokórejskom probléme. Vojenský jadrový program Severnej Kórey je neprípustný i nebezpečný a nemožno ho prejsť mávnutím ruky. Treba voči nemu zakročiť, ale to, čo sa deje v súvislosti s úvahami o potrebe demonštrácie či priamo použitia sily, je z hľadiska jedinej svetovej superveľmoci prehnané.

Prečo je to tak? Naporúdzi je názor, že nafukovanie problému Severnej Kórey súvisí s tým, že s ňou susedia dvaja najväčší konkurenti Washingtonu – Peking a Moskva. Škála vyjadrení na ich adresu zo strany súčasnej vlády v USA je pestrá a rozsiahla, ale aj útočná.

Najmä rusofóbia už prerastá do podôb, ktoré na adresu ZSSR produkovala mediálno-politická sféra USA v najnapätejších rokoch studenej vojny. Čína je však pre Spojené štáty tvrdší oriešok, najmä kvôli odlišnosti jej sociálno-ekonomického systému a rastúcu silu.

Vyjadrenia na adresu RF a ČĽR sprevádzajú aj reálne kroky. Ako príklad možno uviesť snahy rozmiestniť protiraketový systém THAAD v Južnej Kórei, ktorý má dosah ďaleko za hranice Severnej Kórey. Okrem toho ide aj o lukratívny vojenský obchod.

Len spomenieme, že problémy pokračujú aj vo vzťahoch USA s EÚ, ktorá sa nevie zbaviť závislosti od Washingtonu. NATO je zas na najlepšej ceste stať sa najmä ekonomickým paktom, nútiacim svojich členov v Európe vydávať viac na zbrojenie, aby mohli nakupovať  washingtonský tovar a služby.

Ukazuje sa, že USA sa nevedia vyrovnať so stratou dominancie vo svete. Dozrieva potreba zmeniť civilizačnú paradigmu riešenia problémov svetovej ekonomiky, politiky i bezpečnosti. A to, čo svetu predviedla nová washingtonská administratíva, nič nezmenilo ani neprinieslo nič dobré.

Nakoniec začrieme do politickej terminológie. Nejde ani tak o zabudnutý pojem lumpenproletariát, ale sú tu aj lumpenkapitalisti, ktorí svoj úpadok maskujú volaním po potrebe zmeny. Nebolo to len v USA, ale vidieť to aj po voľbách vo Francúzsku a najnovšie i v Nemecku. Za to, čo sa stalo, môžu síce skutočne voliči, ale tí to urobili len preto, že vyberali predovšetkým z toho, čo im rafinovane podsúvajú bezohľadné vládnuce západné hospodárske a politické elity.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 41 – 42/2017

Priemer: 4.9 (29 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama