Schizofrénia doby a ľudského osudu

Počet zobrazení: 4778


Aké zložité, rozporuplné, mätúce, tragické a pritom vzrušujúce i radostné bolo dvadsiate storočie, o tom nemusia podávať svedectvo len historické dokumenty, štatistiky, analýzy, romány, filmy, divadelné predstavenia, ale aj – a najmä – osobné, bytostne ľudské výpovede aktérov tohto turbulentného obdobia. Miloš Ruppeldt ml., spisovateľ, dramaturg, scenárista a diplomat, ktorý, žiaľ, nedávno podľahol zákernej chorobe, vo svojej knihe spomienok (esejí, memoárov) s názvom Medzi dvomi svetmi, presvedčivo opísal osudy jedincov, rodín, celej spoločnosti, v súkolesí historického orloja, ktorý ukazuje lásku aj smrť, nádej i beznádej, vzostup i pád.

milos-ruppeldt-medzi-dvoma-svetmi-nestandard1.jpgMiloš Ruppeldt: Medzi dvoma svetmi.
Osud to niekedy nemá v hlave v poriadku
Ikar, 2016


Otec Miloša Ruppeldta bol blízky spolupracovník povojnového ministra zahraničných vecí ČSR Vladimíra Clementisa, pôsobil ako diplomat vo viacerých krajinách, mal rušný až dobrodružný život. Na svojej misii v Indii sa zoznámil s mladou anglickou ľavičiarkou Jean, s ktorou sa po čase oženil. Od tej chvíle sa jeho život, už aj tak dosť komplikovaný a zložitý, ešte viac skomplikoval. Ruppeldtovci sa totiž presťahovali do Bratislavy, kde vychovávali svoje dve deti a mladý Miloš vyrastal na Vysokej ulici, v typickej prešporáckej štvrti, takpovediac v štvrti lacných krčiem, bohémov, lumpenproletariátu a nádejných rockerov. Nebolo to detstvo idylické, no ako poznamenal Milan Rúfus, detstvo si ustelie aj na skale: Miloš Ruppeldt si detstvo ustlal na bratislavskej dlažbe. Otca v tom čase postihli represálie stalinského režimu; musel odísť nielen z diplomacie, ale aj z verejného života, živil sa ako robotník a práve vtedy začal intenzívne prekladať – najmä z anglickej literatúry. (Neskôr sa tento dar skvelého prekladateľa preniesol aj na jeho syna.) Neprestal sa stýkať s významnými slovenskými spisovateľmi i politikmi, takže rodinné prostredie Ruppeldtovcov, časté hovory s umelcami a osobné kontakty, formovali aj názory a charakter Miloša Ruppeldta mladšieho. Ale zároveň s bratislavskými skúsenosťami formovali jeho postoje k životu, k rozdvojenému svetu, aj zážitky z Anglicka a pobyty u starých rodičov a príbuzných anglickej matky Jean. Napriek všetkým obmedzeniam režimu, izolácie našich občanov od ideí a faktov západného sveta, sa Jean Ruppeldtová aj so svojimi deťmi mohla z času na čas vybrať do Anglicka, aby navštívila svojich rodičov a príbuzných. Pravda, bez manžela: ten zostával rukojemníkom socialistického režimu. Miloš Ruppeldt jr. plasticky, autenticky, presvedčivo a so suchým anglickým humorom opisuje prostredie konzervatívneho Anglicka, atmosféru rodiny svojej matky, ktorá – hoci ľavičiarka – bola viac či menej odchovaná na tradičných anglických hodnotách a jej ľavičiarske smerovanie bolo zrejme len akýmsi mladíckym poblúznením. Atmosféra anglického prímorského mestečka bola celkom iná ako uličky bratislavského starého mesta, iná bola aj politická situácia, rozdielny bol jazyk, tradície, kultúra. Táto rozmanitosť, až rozpoltenosť a protirečivosť dvoch svetov sa však v žiadnom prípade neprejavili na mladom Milošovi negatívne; skôr naopak, obohacovali jeho duševný obzor, umožnili mu už v rannom detstve chápať rozdielnosť sveta a jeho ideové i kultúrne hodnoty. Miloš Ruppeldt mladší bol medzi dvomi svetmi, ale nikdy nestratil svoju identitu, autenticitu, nikdy nepodľahol zmätkom, ktorý jeho životná situácia spôsobovala.

Postupne sa odvíjajú ďalšie dramatické, no aj romantické, až idylické situácie zo života rodiny Ruppeldtovcov. Pozoruhodné sú podrobné informácie o spolupráci Miloša Ruppeldta staršieho s Vladimírom Clementisom, ale aj Jánom Masarykom, stretnutie so Stalinom, no neskôr, už po návrate do Československa, aj spomienky mladšieho Miloša na atmosféru v Bratislave. Napriek tomu, že Miloš Ruppeldt starší bol iba pomocný robotník, stále mal čulý a živý kontakt so slovenskými intelektuálmi, so spisovateľmi a niektorými politikmi, no najmä nezaprel svoju bohémsku povahu. V živote rodiny Ruppeldtovej sa bez prestania objavujú známe osobnosti, ľudia, ktorí si Ruppeldta otca vážia a pre mladého Miloša sú to nezabudnuteľné zážitky, ktoré formujú jeho povahu a charakter. Ako prekladateľ (hoci pomocný robotník) mohol Miloš Ruppeldt starší chodievať na rekreačné a študijné pobyty do domova spisovateľov v Budmericiach a tam s ním chodievala aj jeho rodina. Budmerice sú legendárnym miestom slovenskej modernej kultúry, najmä literatúry, aj napriek nevraživým pokusom podaktorých horlivcov, ktorí sa snažili domov spisovateľov zdiskreditovať. Miloš Ruppeldt ml. veľmi pôvabne a nonšalantne opisuje svoje zážitky z Budmeríc, vrátane – napríklad – stretnutia s americkým básnikom Allanom Ginsbergom, no aj celkovú atmosféru v kaštieli, ktorému sa nevyhýbali ani menšie či väčšie škandály. Je to nielen súčasť jedného individuálneho ľudského osudu, ale skrze tento osud aj fokus celospoločenský a dobový. Robí to bez toho, aby pomery v Budmericiach, či vôbec v umeleckej a spisovateľskej obci, idealizoval; je skôr mierne ironický, hryzúci, no pritom stále s veľkou mierou empatie a tolerancie.

Dovoľte mi byť osobný a v tejto úvahe uviesť aj prvky, ktoré sa týkajú môjho vzťahu s Milošom Ruppeldtom. Keď sa už rozhodnem napísať zopár riadkov o nejakej knihe, tak si k nej – resp. k jej autorovi – musím vytvoriť osobitný vzťah, ako – povedzme – k dielu blízkeho priateľa Borisa Filana. A Miloš Ruppeldt mi bol dokonca blízky príbuzný: nie síce v priamom vzťahu, ale naše druhé manželky, Vlasta a Eva, boli sesternice. (Vlasta Závodská-Ruppeldtová je skvelá dramaturgička publicistiky v STV). Neznamená to nič viac, ani nič menej, len to, že sme sa dlhodobo navštevovali, stretávali a spolupracovali. Boli to stretnutia, aké môžu byť len medzi najlepšími priateľmi: o to viac, že sme s Milošom začali tvoriť spoločné diela. Začalo sa to tým, že mi Miloš Ruppeldt poskytol cenné informácie o vzťahu jeho otca s Vladimírom Clementisom, ktoré som bohato využil pri písaní románu Smrť ministra. Potom sme s Milošom začali spolupracovať na scenároch podľa mojich krimi prípadoch zo starej Bratislavy, ktoré Miloš, ako scenárista, zvládol bravúrne (scenáre doteraz čakajú na realizáciu v trezoroch Slovenskej televízie). Keď som písal román o životných osudoch Alexandra Dubčeka Rok dlhší ako storočie, bol to zase Miloš, ktorý mi porozprával pôsobivé, mierne úsmevné historky s Alexandrom Dubčekom, ktoré som, pochopiteľne, v románe použil a tým sa Dubčekov životný príbeh ešte viac humanizoval a poľudštil. Napokon, tieto príbehy a príhody s Dubčekom Miloš Ruppeldt opísal aj v kapitole Slivovica od Dubčeka a tú istú príhodu som použil aj vo svojom románe. A ešte veľmi dlho, keď už bol Miloš chorý, sme chodievali k nim do Limbachu a kým naše manželky spomínali na rodinné vzťahy, tetky, babky a bratancov, tak my sme snívali o tom, že vznikne veľký film o Dubčekovi, ku ktorému napíše Miloš scenár...

Ale späť ku knihe Medzi dvoma svetmi. Miloš Ruppeldt mladší napísal strhujúcu ságu svojej rodiny a rodinné záležitosti začlenil do celospoločenskej, celosvetovej atmosféry, individuálne osudy prepojil s pohybmi a realitou dramatických okolností dvadsiateho storočia. Oporou mu bola čistá viera, že nado všetky protivenstvá sveta stojí prostý ľudský cit, že je to láska, ktorá preklenie zvraty v spoločnosti a politické turbulencie. Nie vždy to tak bolo. Rodičia Miloša Ruppeldta museli mať veľmi pevné citové puto, aby zvládli schizofréniu doby – dnes čosi nepredstaviteľné! –, aby udržali rodinu pospolu a vychovali svoje deti v dobrých tradíciách slovenského, ale aj britského humanizmu. Takáto výchova sa musela podpísať aj na postojoch a charaktere syna Miloša, na jeho rozhľade, tolerancii a profesionálnych kvalitách.

Keď sa Miloš Ruppeldt ml. stal dramaturgom vtedy Československej televízie v Bratislave, bolo to obdobie veľkého tvorivého vzopätia slovenskej dramatickej tvorby. Bratislavské televízne pondelky sú dosiaľ legendou neprekonateľných inscenácií, skvelých autorských, režijných aj hereckých výkonov. Nesporne veľkú zásluhu na tejto dramaturgickej explózii mal aj Miloš Ruppeldt, ktorý sa podieľal na príprave a tvorbe viacerých inscenácií. Vo svojich spomienkach sa vracia k tomuto obdobiu a so šarmom jemu vlastným opisuje pomery a podmienky v televízii: je to vzácne svedectvo doslova z prvej ruky. Rovnako šarmantne a s puncom svedectva z prvej ruky opisuje Miloš Ruppeldt svoje pôsobenie ešte na československom – a potom slovenskom – veľvyslanectve v Londýne, kde najmä jeho pôsobenie diplomata už samostatnej Slovenskej republike bolo dôležitým obdobím, keď sa postupne Slovensko etablovalo v medzinárodných štruktúrach. Ruppeldtov význam ako diplomata v Londýne bol umocnený – okrem jeho profesionálnych kvalít – aj tým, že bol vlastne doma, medzi svojimi, že dokonale ovládal angličtinu ako rodný jazyk a že mal v Anglicku silné zázemie.

Miloš Ruppeldt ml. bol aj prekladateľ z anglického jazyka, aj v tomto zmysle nadviazal na odkaz svojho otca. Ako napísal a neraz mi to zdôrazňoval. Svoj prvý preklad, Orwellow vizionársky román Zvieracia farma, začal prekladať na strednej škole a to priamo počas vyučovania! Román však vyšiel až o desiatky rokov neskôr, prvé vydanie v roku 1998 a zatiaľ posledné v roku 2014. Keď mi posledný preklad venoval, určite netušil, že už ďalšieho vydania sa nedožije.

Ďalšie články: ĽUBOŠ JURÍK

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984