Sládkovičova Marína v reflexii rovesníkov

Počet zobrazení: 5308


Veľký milovník poézie Juraj Sarvaš (tohtoročný jubilant), ktorý neopakovateľným a svojským spôsobom recituje skvosty slova, nedávno v jednom rozhovore spomenul jeden zážitok, keď ... v artikulárnom kostole v Kežmarku – v literárnom meste – zarecitoval som Marínu a ľudia vstali a aplaudovali. To znamená, že ľudia slovenské slovo chcú...".

marina_1846.jpgA práve v tomto roku si pripomíname
už 170 rokov od vydania básnickej skladby
MARÍNA, SPEVY ANDREJA SLÁDKOVIČA.
V PEŠTI 1846. PÍSMOM JOZEFA BEIMLA.
CENA JEDNÉHO VÝTISKU 30 GRAJC. STRIEBRA.
MÔŽE SA DOSTAŤ U P. J. KADAVÉHO
V PEŠTI A U SPRÁVY SLOVENSKÝCH
NÁRODNÝCH NOVÍN
(Orol tatránsky 1846)




Pri tejto príležitosti ponúkam
na pripomenutie reflexiu z pripravovanej
publikácie Reflexie v priestore slova,
ktorú vydá Matica slovenská (2016).

Andrej Braxatoris-Sládkovič v polovici štyridsiatych rokov 19. storočia vstúpil do priestoru literatúry básnickým skvostom, vzniknutým ako reakcia na nenaplnenie ľúbostného citu k banskoštiavnickej Márii Pišlovej. Slečna dala prednosť pernikárovi Geržovi, pretože jeho perníkom sa lepšie darilo premieňať lásku na mince zaručujúce istotu, ako úprimnému vyznaniu srdca mladého poeta. Jedinou istotou, ktorú v danom čase mohol zaručiť, bolo len vytváranie básnických obrazov, ktorých vydraženie odmietali dokonca i rovesníci v tatrínskej aukčnej sieni na posvätnej pôde „Hodžovej kaplánky“. Sládkovič sa tu predstavil básnickou skladbou Marína pod vysokým augustovým nebom roku 1845. Pri prijímaní do „chrámu slovenskej poézie“ jeho Marína odkrývala duchovnosť jemnej lyrickej duše pred slovenskými mladoňmi prešporskými, ich rovesníkmi levočskými a poslucháčmi nemeckých univerzít. Mladí horlivci odchovaní na prísnej mravnej disciplíne žiadali pre ňu „pás cudnosti“. Chceli tak pomyselne chrániť jej vstup k oltáru kresťanského nazerania na svet, na podstatu života a jeho božský pôvod. Pritom si nedali ani trochu námahy poodkryť závoj obraznosti, ktorý zahaľoval základné piliere Sládkovičovej ľúbostnej lyriky: volanie po duchovnosti, príklon k Bohu ako prameňu čistej lásky. Namiesto preniknutia cez poetické obrazy do duše, dostali sa len k telu. To opečiatkovali „lascívnosťou“ a „západníctvom“, ktoré odporovalo štúrovským náhľadom, lebo prinášalo rozmary neviazanej slobody jednotlivca a jeho mravnej nezodpovednosti. Takýto postoj bol len prejavom malosti a primitívnosti ducha hŕstky študentov, ktorí vstúpiac do jednosmernej a bezvýchodiskovej uličky nevideli, čo cez „oko duše“ vidieť nechceli.

a_sladkovic.jpgmaria_pischlova.jpg

Iba traja prítomní symbolicky pokľakli k odvrhnutému dieťaťu a každý z iných pohnútok trojkráľovo obdaroval posla lásky obranným vystúpením. Ján Kalinčiak, ktorý zažil podobný vrelý ľúbostný cit, uvádza v Rozpomienkach ešte Kučeru a Miška Hodžu. Na základe týchto silne subjektívnych spomienok okolo ohlasov na Marínu sa časom zaplietli do siete legiend a fám o údajnom striktnom odmietnutí veršov o láske a kráse. Pritom aktérmi boli mládenci z „mäsa a krvi“, ktorí v horúčkovitých debatách si to demokraticky hádkami ujasňovali aj názormi o tanci, kartách, mládenectve a miernosti. Takže reči riečišťom pozemského času sa viedli všelijaké, ale chlieb lásky sa predsa len jedol. Preto šuhajci z „kaplnky Miška Hodžu“ neskorším dozretím do mužného veku si uvedomili, že Sládkovičovo priznanie k citu im zabránilo postrehnúť poetovo dospenie inou cestou k ich vlastnému ideálu. Ani Ľudovít Štúr, opradený legendami o nezdravom ovplyvňovaní svojich priaznivcov, sa úplne nebránil ľúbostnej poézii, čoho svedectvom je jeho báseň Rozžehnání, písaná srdcom zasiahnutým Amorovým šípom. Štúr sa napokon pre Marínu stal propagátorom, lebo ju vo svojom Orle tatranskom uvádzal oznamom: „Výborná táto báseň zasluhuje, aby sme pozornosť vel. Slovenského obecenstva na ňu obrátili“ (1846). V žilách i vtedajších básnikov cirkulovala človečenská krv rozvášnená ľúbostnými citmi do veršov, ktoré však skrývali v priečinkoch srdca. Preto Sládkovič, ktorý vystúpil z mikrosveta svojho citového vnútra do makrosveta pozemských strastí a slastí, sa stal medzi generačnými druhmi hrdinom vtedajších čias.

Po vyjdení Maríny tlačou v auguste 1846 sa študujúca mládež veršami o láske, kráse a mladosti nadchýnala. V myšlienkovej i citovej oblasti jej vlastne nahradila Kollárovu Slávy dcéru. Teraz už nemusela srdce rozpoľtovať, pretože národnobuditeľské poslanie mohla prejavovať aj cez vnútorné poryvy duše. Potvrdzuje to i odporúčanie z pera dobového kritika Mikuláša Dohnányho v Orle tatránskom 1847: „Tu sa vám svety otvoria, po ktorých ste dávno túžili a nájdete sa v nich ako vo svojich vlastných“. Vo vynikajúcej recenzii vyzdvihol Sládkovičovo „vystúpenie z kože“ biblickej češtiny, čím položil slovenským slovom zahaleným do metaforickej podoby pevné základy slovenskej poézie: „Poďte sa prizrieť kráse reči našej, vy posmievači, keď ona v kráse spieva a k chórom anjelov božích sa približuje, a srdce vaše musí k nej zahorieť láskou. Ukázal on, k akej dokonalosti slovenčina naša prísť môže!“ Z prvého kriticky nastaveného zrkadla pre obraznosťou hýriacu poéziu Maríny jasne vidieť, že Dohnány si zobral na „mušku“ hlavne estetické kvality. Oceňujúc túto stránku vidí v tomto peknom kvete základný „... výtvor najčistejšej poézie veku budúceho“. Do kritického zrkadlenia prispel vo „svojich“ Slovenských pohľadoch (1847) i Jozef Miloslav Hurban, ktorý báseň nečítal šablónovito, zdôrazňujúc hlavne slobodu tvorenia naozaj originálneho výrazu. Záverom recenzie optimisticky Sládkoviča vyprevádza na cestu literárnym životom slovami: „My mu cestu jeho, tak pekne nastúpivšiemu všetku slávu a všetok prospech prajeme s túžbou nádejnou ďalšie jeho práce očakávajúc.“

marina_perfekt.jpgAndrej Sládkovič: Marína, Perfekt, november 2015, 96 strán

Sládkovič poetickou reflexiou rozvinul krídla pre rozlet štúrovskej slovenčiny. A pravdepodobne kvôli tomuto oblečeniu do slovenského básnického habitu sa nedostalo Maríne náležitej pocty v susedných Čechách. Prívrženci slovesného umenia pociťovali tento počin ako zradu na „líbeznej“ češtine, ktorá dovtedy poskytovala možnosť sebarealizácie slovenským mladoňom pri šírení ich bytostných sebavyjadrení utkaných do poetických obrazov. Odmietnutie a zahnanie slovenskej Maríny do českej slepej uličky by bolo v tom čase a literárnom priestore už len upevnením myšlienkovej stagnácie. Pri väčšej publicite mohla Marína mladosťou ducha a krásou mladosti osviežiť vzduch aj vo vtedajšom „dome českej poézie“.

Krátka plavba s nesmrteľnou Marínou na plti revolučných názorov pre Sládkovičových rovesníkov vytvára v ich „oku duše“ symbolicky analógiu s riekou. Zurčiaci pramienok z útrob zeme vyviera čistý, priezračný, aby ovlažil vyprahnutú zem a priniesol život. Cestou začína narážať na skalky, skaly, ale i balvany, ktoré usmerňujú jeho kľukatú cestu do pokojnejších polôh. Podobne Marína narážala na skaly, ale i balvany nepochopenia, kým po vybrúsení a obrúsení začala prebúdzať to lepšie v dušiach revolučne dýchajúcich čitateľov i kritikov jej detských liet. Zároveň otvorila priestor k inému chápaniu národného poslania básnického umenia vytvorením dialektického symbolu lásky, ktorá umožňuje človeku obetovať sily pre služby spoločenské cez sebatrýzeň osobnú.

V tomto uponáhľanom svete, v ktorom sa vytráca kultúra slova, možno na osvieženie dobre padne začítať sa do nesmrteľných veršov a pookriať na duši ako August Horislav Krčméry, ktorý po prečítaní Maríny napísal Andrejovi Sládkovičovi, že ... od toho času zdám sa byť inším človekom, cítim v sebe dákusi premenu a obrazotvornosť moja tiahne ma neviem kde, prse sa mi búria a divno ! srdce pokoj nachádza..." (v liste 27. marca 1847).

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984