Reklama

Slovensko na ceste k Majdanu?

Počet zobrazení: 5692


Zásadnejší dosah na našu spoločnosť než predsedníctvo Slovenska v EÚ môže mať vývoj na domácej politickej scéne. Smer, ktorý nie je hegemónom tohto politického usporiadania, je len dočasne trpený v oficiálnej politike a skôr či neskôr dôjde k pokusom o jeho odstránenie. Aby mohol tomuto vývoju čeliť, mal by zásadne zmeniť svoj vzťah k domácej politike. Alebo presnejšie, mal by už konečne začať robiť politiku. Zatiaľ robí skôr administratívu.

Silnejúce tendencie k ukrajinskému scenáru

Tendencie smerujúce ku scenáru „farebnej revolúcie“ tu boli viditeľné už pred parlamentnými voľbami v marci 2016. Protesty učiteľov a zdravotných sestier síce ťažili z nespokojnosti, ktorú popri iných skupinách pociťujú aj tieto dve profesie, ale bolo za nimi vidieť aj jasné politické pozadie. V podobe pravicových treťosektorových a mediálnych štruktúr. Osoba Pavla Demeša, ktorý bol na túto úlohu povolaný, nenecháva na pochybách o tom, že tu bol eminentný záujem vytvoriť určitú politickú atmosféru, ktorá by znížila podporu Smeru vo voľbách. To sa aj podarilo. Avšak nie natoľko, aby mohla vzniknúť vláda, o akej snívali nielen v centrále SaS. Znemožnili to svojou „zradou“ Bugár s Procházkom. Veci treba vidieť v širšom kontexte. Reálne sa nedalo očakávať víťazstvo neoliberalistickej pravice a jej legitímna vláda. Je tu však jeden podstatný moment. Zablokovanie parlamentu extrémistami.

antikali.jpg Foto: Emil Polák

Hnedá pravica dostala priestor v oficiálnej politike aj preto, že nie je pre systém nebezpečná (nie je antikapitalistická), a svojím extrémizmom spoľahlivo strápni akékoľvek prvky systémovej kritiky, ktoré jej médiá vložia do úst. Dojem protestnej agendy síce zvýši podporu extrémistov, ale na druhej strane extrémizmus oslabí protestnú agendu  – a o to ide.

Lenže prítomnosť extrémistov v parlamente má aj bezprostrednejšiu stránku. Vytvorili sa podmienky na zablokovanie možnosti zostavenia vlády parlamentným spôsobom. Vládu by v takomto prípade zostavoval prezident. Systém (jeho hegemón) mal aj pred parlamentnými voľbami dosť systémových nástrojov na to, aby zablokoval vstup hnedých do parlamentu. Aj pri všetkom mediálnom politickom priestore, ktorý dostali (a ktorý nedostala ľavica), ĽSNS by neprekročila 5% podporu, ak by boli uplatnené volebné atrapy, tak ako sa to robilo v čase, keď na Slovensku ešte „hrozila“ ľavica. Ale hnedú pravicu nezablokovali.

Bugár z Procházkom vlastne zrušili scenár Kiskovej vlády. Z jednej strany sú chápaní ako „zradcovia“, no z iného uhla pohľadu by ich bolo možné vnímať ako „hrdinov“. Otázka totiž je, aký je zmysel celej tejto hry. Ak niekto zasahuje do politických procesov takým zásadným spôsobom, ako vidíme v poslednom čase na Slovensku, nerobí to bez príčiny. Takže kto a prečo? Zamerajme sa hlavne na druhú časť tejto otázky.

Čo nám (ne)povedia médiá

Podstatnou súčasťou politiky sú médiá. Ak chcete analýzou médií zistiť, čo sa deje v politike, mali by ste si položiť dve otázky. Prvá je, aké ideologické schémy sa snažia určité médiá etablovať do spoločenského vedomia. Druhá, o čom nepíšu. Pretože to je obyčajne podstatný faktor politickej situácie.

Pri pohľade na informačné kampane dominantných pravicových médií do očí udrie snaha o negatívne vykreslenie Ruska. Po prečítaní denníka SME som sa napríklad dozvedel, že Rusi systematicky pracujú na odchode svojej inteligencie na Západ (pretože je „liberálna“), ako aj to, že vlastne nesú zodpovednosť za teroristické útoky v Ankare. Preto, lebo totalitný ruský štát vyrába z obyčajných ľudí teroristov. Že Rusi plánujú inváziu do Európy, prevádzkujú tábory pre politických väzňov, to som sa dozvedel z našich médií už dávno. Ako aj to, že keď nabudúce pôjde americká armáda cez naše územie (alebo tu dočasne či občasne zostane?) máme ich nechať „robiť si svoju prácu“. Pretože Rusi sú agresívni. To nám podsúvala pani Fialová už dávnejšie v denníku Pravda, aby som nekrivdil SME.

Druhá línia, v ktorej sa ťahá informačná kampaň pravicových médií, je konštantné negatívne vykresľovanie Ficovej vlády. Teraz sa k tomu pridalo aj hojné propagovanie protestov za odvolanie Kaliňáka a Fica. Sú tam tiež odporúčania, ako to robiť čo najlepšie. Dobré by vraj bolo udržiavať plamienok protestu cez prázdniny na sociálnych sieťach a potom po prázdninách rozvinúť ďalšie akcie.

Ohrozenie demokracie

Dve hlavné infokampane, ktoré sa vedú v našich médiách, propagujú na jednej strane politické postoje voči Rusku a od nich odvodené postoje k účasti našich vojakov v zahraničí a prítomnosti tých zahraničných u nás, a na druhej strane negatívnu kampaň voči Ficovej vláde, ktorá má v týchto otázkach odlišné názory ako tie, čo presadzujú hegemonické médiá a iné politické štruktúry. Otázkou je, či možno tieto dve veci chápať oddelene. Naozaj SaS, OĽaNO, mimovládky, spolu so SME, N a .týždeň &co. môžu spustiť také procesy, aké prebiehajú už pol roka na Slovensku, len tak vo vlastnej réžii a spontánne? A dokážu sa spontánne skoordinovať a získať ešte aj podporu p. prezidenta, ergo hlavného poradcu?

Politické divadielko, ktoré sme videli na júlovej mimoriadnej schôdzi NR SR, už ani nebolo spojené s cieľom viesť akúkoľvek schôdzu NR SR. Celý cirkus mal za cieľ dospieť ku koncovke v podobe mediálnych vyhlásení o návrate totality na Slovensko, o tom, že vláda si dovolila zablokovať parlamentnú diskusiu prvý raz za posledných 26 rokov, najľahšími boli paralely medzi Mečiarovou a Ficovou vládou. No a, samozrejme, upriamovanie pozornosti ľudí na to, čo sa deje na pôde parlamentu, kde je „ohrozená demokracia“.

Známa schéma

Schéma „majdanu“ je vo všeobecnosti známa. Veľmi zhruba ju možno popísať troma širokými znakmi. Prvým je, že „revolúcia“ sa obyčajne nevedie proti systému, ale proti opozícií voči tomu, kto sa cíti ako ideologický hegemón systému, prípadne má k tomu blízko. Čiže veľmi často sleduje vyradenie jednej frakcie establišmentu druhou frakciou. Realizuje sa v podmienkach mediálno-ideologickej prevahy subjektu procesu. V miere, do akej sa vzďaľuje realita tomuto predpokladu, môže získať kontúry nie až také nenásilné.

Druhým, odvodeným znakom je, že nedochádza k mobilizácií spoločnosti voči systému, ale spravidla len k mobilizácií relatívne malej časti verejnosti voči vláde alebo niektorým jej častiam, v podmienkach informačno-politického vyradenia spravidla väčšiny spoločnosti.

Tretí znak: chýba tu klasický vývojový diagram systémovo-ideologickej zmeny založenej na kultúrno-ideologickej zmene v spoločnosti. To má za následok aj veľmi plytkú formuláciu cieľov. Subjektom „farebnej revolúcie“ ktorý si doňho ako-tak zmysluplne vkladá určité záujmy, je spravidla len malá buržoázia a na ňu naviazané skupiny, ktoré pociťujú deficit dostatočnej miery „príslušnosti k Západu“, resp. sú motivované ideologicky. Predpokladom je určitá miera ideologickej nadradenosti globálne vymedzeného subjektu, ku ktorému sa hlási subjekt procesu. Lacnou pracovnou silou procesu sú politicky dezorientované skupiny. Cieľ zmeny je pomenovaný vágne: „odstránenie korupcie“, „zastavenie zneužívania moci“, alebo podobné široké heslo. No a, samozrejme, „ohrozenie demokracie“. Reálnym cieľom procesu je vždy dosadenie neoliberalisticky-pronatovskej politickej skupiny alebo posilnenie jej moci.

Pozor na extrémistov

Podstatným prvkom procesu je informačno-politické vyradenie väčšiny spoločnosti. Inak by malá skupina nemohla prevziať moc a tváriť sa, že reprezentuje väčšinu. Robí sa to využitím „incidentu“. Incidentom je udalosť, ktorá má vzbudiť dojem, že (ozbrojená) „moc“ prekročila hranice prijateľného správania voči (neozbrojeným) „aktivistom“. Kľúčový moment spočíva v tom, že ak dôjde ku konfliktu medzi demonštrantmi a „vládou“, na vine je vždy vláda. V skutočnosti to, samozrejme, mohlo byť naopak.

Aby mohol tento proces prebehnúť, sú nevyhnutné extrémne skupiny mladých ľudí, ktoré vstúpia do procesu a udržujú potrebnú teplotu. Ak máte na svojom území militantných extrémistov fašistického razenia, môžete si byť istí, že v prípade ukrajinského scenára sa budú správať presne tak, ako keby ho čítali. Do procesu môžu zasiahnuť v rôznom politickom kontexte. Rôzne frakcie tých istých extrémistov môžu rôznym spôsobom zaúčinkovať na oboch stranách. Zvýšia však napätie a o to ide. Vedľajším účinkom procesu býva aj to, že extrémne orientované skupiny sa občas do istej miery vymknú kontrole. To však nebolo prekážkou ich zužitkovania prakticky v žiadnej zo známych „farebných revolúcií“.

Občianske branné aktivity mimo záujmu

Práve v tomto ohľade prekvapilo, že systémová (ale aj nesystémová) ľavica dlhodobo ignorovala nielen postupný nárast politického extrémizmu, ale v poslednom čase aj snahu hnedej pravice pretransformovať sa do branných organizácií, alebo získať vplyv na tieto skupiny. Tie pod legitímnou zámienkou – brannej prípravy občanov – už často reálne sú nástrojom mobilizácie podpory časti mladých ľudí v prospech extrémistov. Pokiaľ legitímnu požiadavku nedokáže uspokojiť nik iný len extrémisti, je jasné, že tým získavajú na sympatiách. Tento politický biznis by však mohol veľmi prekvapiť v procese destabilizácie Slovenska. A to tak vo vnútropolitických, ako aj geopolitických kontextoch.

Veľká časť politikov a ich poradcov, po vyčerpávajúcej práci a vyťažení všetkými druhmi politických intríg, uvažuje už len nad letnou dovolenkou. Počas nej budú v slovenských horách cvičiť rôzne branné skupiny mládeže. Tak ako mnoho iných Slovákov nebudú tráviť prázdninový čas dovolenkovaním na Francúzskej riviére. Časť z nich je pod vplyvom extrémistov, iná časť sa postupne môže dostávať pod tento vplyv jednoduchým mechanizmom – extrémisti sú u nás dobre organizovaní, majú zázemie i financie na to, aby mladých nadšencov podporili v ich záľube. Najprv „nezištne“, potom získajú na nich aj ideologický vplyv. Bolo by dobré nestratiť čas pri riešení tohto problému, pretože keď sa kompetentní vrátia z dovolenky, situácia môže byť v takom štádiu, že bude veľmi ťažké zabrániť negatívnemu vývoju. Akiste by kompetentní nechceli, aby bola ich tohtoročná dovolenka tá posledná.

Priemer: 4.6 (86 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama