Slovensko ovládol hon na bosorky

Celkový počet zobrazení titulu: 25377 | Týždenné zobrazenia: 39 | Dnešné zobrazenia: 2

Intelektuálne dejiny Slovenska sú plné prípadov, keď skutočne slobodní kriticky mysliaci ľudia boli škandalizovaní, znevažovaní, prenasledovaní či dokonca fyzicky likvidovaní, no rovnako aj prípadov, keď sa masa inteligencie opakovane a znova nechala zlákať Sauronovým okom moci a zneužila svoj vplyv na potláčanie a umlčanie nepohodlných názorov. Intelekt nikdy nebol zárukou triezveho úsudku. Inak by sa nemohlo stať, že tzv. Lomnický manifest, ktorým sa časť intelektuálov prihlásila k zásadám nacizmu, podpísali v roku 1940 okrem iných aj takí významní umelci ako básnik Ján Smrek či spisovateľ Milo Urban. Inak by sa nemohlo stať, že petíciu požadujúcu trest smrti pre Vladimíra Clementisa podpísali v roku 1952 špičky vtedajšieho slovenského kultúrneho života. A inak by sa nemohlo stať, že aj v 21. storočí sa toľko skvelých tvorcov a nositeľov ducha nechá tak ľahko zneužiť na špinavú mocenskú hru.

antinato6.jpgAutor na zhromaždení proti záklaniam NATO.
Foto: Emil Polák















V uplynulých týždňoch som na sociálnych sieťach i v elektronických médiách varoval pred návratom globálnej paranoje, akú sme zažili v päťdesiatych rokoch minulého storočia tak na Východe (komunistický teror) ako aj na Západe (mccarthizmus). Francúzska historička Marie-France Toinetová, ktorá sa zaoberá obdobím mccarthizmu v Spojených štátoch, vo svojej knihe Hon na čarodejnice takto opisuje paranoidnú atmosféru vtedajších čias: „Následky nezmyselného prenasledovania ľudí za ich názory trvajú dodnes. V prvom rade sa značne zúžila politická diskusia. Nedochádzalo už k slobodnej výmene názorov, lebo príliš veľa ľudí malo strach – strach podpísať nejakú petíciu, byť členom nejakého spolku, byť videný s určitými ľuďmi alebo knihami, vyjadriť svoj názor tak, aby ho niekto neobvinil, neudal, zle si to nevysvetlil. Akýkoľvek náznak nezávislého myslenia odlišný od vládnucej ideológie bol zatracovaný ako proruský, komunistický a bytostne nebezpečný.“ Nepripomína vám to niečo? Keď analyzujete ducha tohto obdobia, nemôžete si nevšimnúť, kde to všetko vzniklo: vo vôli rozdrviť intelektuálov odlišných názorov a zmeniť oponentov na nepriateľov. Spoločným menovateľom je verejný nátlak vyžadujúci úplnú lojalitu k aktuálnemu mocenskému konceptu, čo však nie je nič iné než program autoritatívnej spoločnosti (ako pripomína Alan Barth). Tento trend nemožno podceniť. Rád citujem izraelského spisovateľa Amosa Oza, ktorý upozorňoval, že holokaust, ale aj fašizmus ako taký, sa začal nenávistným slovníkom, stratou elementárneho zmyslu pre toleranciu, rešpekt k odlišným názorom, a tým aj pre kritické myslenie a schopnosť racionálneho dialógu. Obávam sa, že túto hranicu sme už prekročili.

Bojkotujem denník N
 

Vlajkovou loďou tohto typu myslenia je Denník N. Kým kritické myslenie viac zvažuje, diskutuje a rozlišuje, propaganda presviedča, jednostranne obviňuje a násilne usmerňuje k strohej jednote až uniformite – glajchšaltuje. Pred dvoma týždňami sa v Denníku N objavil článok, ktorý odštartoval preteky do suterénu žurnalistiky. Redaktor v ňom tvrdil, že sme vo vojne, snažíme sa poraziť nepriateľa a nepriateľov by sme nemali púšťať do našich médií. Článok odmietol „rôzne názory“ na ukrajinský konflikt a označil ich ako nepriateľské. Ak by to nebolo dostatočne jasné, Denník N na inom mieste pokračuje: „Nám dnes príde nevkusné ho zaradiť do kolónky verejný nepriateľ. Ibaže Ján Čarnogurský ním je.“ Od čias pádu komunistického režimu som nezažil takéto nehorázne kádrovanie ľudí a ak sa to robí v médiách, treba biť na poplach, bez ohľadu na to, či s názormi tohto bývalého kresťanského disidenta súhlasíme alebo nie. Takíto novinári alebo nátlakové skupiny liberalizmus a demokraciu iba predstierajú a práve z ich pokrytectva čerpajú silu neofašisti. Toto však nie je ojedinelý prípad, takýchto príkladov štvavých až nenávistných kampaní pribúda a doterajším vyvrcholením tejto informačnej vojny bol pondelkový článok Martina Šimečku Návrat slovenskej luzy, ktorý vo mne definitívne upevnil presvedčenie, že žlčovitý plátok, ktorý označuje oponentov za verejných nepriateľov, luzu či ruských agentov, ktorý šíri nenávisť a podnecuje v ľuďoch agresívne správanie, by nemal byť legitimizovaný čestnými a kultúrne vychovanými ľuďmi. Preto nielenže odmietam viesť polemiku na takejto úrovni, ale aj v takom médiu.

Martina Šimečku som si vážil za otvorenosť, s akou dokázal pomenovať chyby ponovembrového vývoja a vyvrátiť mýty o jeho protagonistoch. Svojich študentov som na neho upozorňoval ako na jedného z najzaujímavejších slovenských esejistov posledných dvoch desaťročí. Spôsob, akým sa zhostil tejto témy, však nie je prístupom uvažujúceho intelektuála, ale zapáleného politruka, ktorý si nekladie nijaké otázky a svoje argumenty prispôsobuje vopred určenému cieľu. Nepovažujem ho za hlupáka, ani za človeka, ktorý má problémy s pamäťou. Tykáme si, veľmi dobre pozná moje názory, viackrát sme o nich diskutovali, súkromne i verejne, takže jeho téza, že som ideologickým spojencom Čarnogurského v otázke panslavizmu, nie je omyl, ale zlomyseľná lož. Navyše ju dokazuje prapodivným spôsobom. Dozvedel sa, že na demonštrácii proti budovaniu nových základní NATO na našom území držal niekto transparent „NATO rozdeľuje Slovanov“ a z toho usudzuje, že som sa k nemu svojou účasťou na demonštrácii prihlásil.

Absurdné obvinenia z panslavizmu


Mohol by som argumentovať tým, že autor tohto nezmyslu by si mal najprv vypočuť môj prejav, ktorý je voľne prístupný na youtube, najmä túto pasáž: „Ja tu nie som preto, aby som spieval ódy na Putinov režim. Putinov režim nie je moja šálka kávy a nemyslím si, že v Rusku je všetko v poriadku. Ale zároveň si myslím, že by sme sa mali usilovať žiť v mieri so všetkými národmi a ľuďmi a nielen s tými, ktorých označíme za spojencov.“ Rovnako by som mohol argumentovať svojimi početnými článkami a statusmi na sociálnych sieťach, v ktorých som odmietol akúkoľvek panslavistickú argumentáciu. Napríklad 8. mája minulého roka som napísal: „Rusko nesie na vyvolaní súčasného konfliktu na Ukrajine bezpochyby svoj diel zodpovednosti. Porušenie medzinárodného práva zo strany Moskvy je neospravedlniteľné. Slavianofilní obdivovatelia Ruska by si mali uvedomiť, že aj Ukrajinci sú Slovania. Kremľofilní socialisti by mali precitnúť do reality a pochopiť, že ľavica je v Putinovom štáte v hlbokej opozícii. A mesianisti by sa mali rýchlo spamätať, pretože súčasné Rusko nie je alternatívou ku globálnemu mafiánskemu kapitalizmu, ale jeho konkurenciou a jeho elity sú rovnako zločinecké ako tie západné.“ (http://www.aktuality.sk/clanok/252600/komentar-eduarda-chmelara-nas-europsky-zaujem/) Ešte jasnejšie som to napísal 6. augusta minulého roka: „Napriek tomu, čo opakuje domáca mediálna propaganda, som presvedčený, že totálne odstrihnutie od Ruska je proti záujmom Európy. Tento postoj si nemožno vysvetľovať tým, že by tu bol nejaký priestor pre mesianistické uvažovanie o spojení všetkých Slovanov. Prívrženci panslavizmu si neuvedomujú, že ruskí teoretici eurazianizmu vidia len málo spoločných čŕt východných a západných Slovanov, vyzdvihujú fínsko-tatársko-turecké vplyvy na Rusko, neuznávajú existenciu všeslovanskej civilizácie a tvrdia, že uralsko-altajské národy majú k ruskej kultúre oveľa bližšie ako západoslovanské, a to najmä vďaka spoločnej histórii.“ (http://www.aktuality.sk/clanok/258912/komentar-eduarda-chmelara-europa-ako-pasivna-korist-geopolitickeho-zapasu/)

A mohol by som pokračovať. Nemá to však význam, lebo v prvom rade treba odmietnuť absurdnú Šimečkovu konštrukciu, že ten, kto sa ocitne na demonštrácii, ktorej základným spojivom je mier a odmietnutie militarizmu, automaticky súhlasí so všetkým, čo tam odznie. To je až strašný logický nezmysel. Potomok disidenta by mohol byť aj potomkom dobrej tradície. V protikomunistickom disente sa stretávali ľudia nie preto, že ich spájala rovnaká ideológia, ale preto, že mali spoločný cieľ alebo spoločného nepriateľa. Tak sa ocitli na jednej strane barikády ten istý Ján Čarnogurský (aj v tom čase neochvejne stojaci na svojich konzervatívnych kresťanských hodnotách, ktoré nezmenil) a Milan Šimečka (v tom čase stojaci na marxistických hodnotách, ktoré postupne vymenil za liberálne, ale nie za konzervatívne). Na tomto príklade by aj Šimečkov syn mohol pochopiť svoj obludný omyl. Petr Uhl vo svojich pamätiach vysvetlil, ako sa komunistická moc pokúšala zdiskreditovať inak nesmierne štruktúrovaný odpor tým, že na neho použila svoju obľúbenú propagandistickú metódu – už spomínané glajchšaltovanie. Považujem za veľmi smutné, ak Martin Šimečka voči mne zneužíva tú istú propagandistickú metódu, akú voči jeho otcovi používalo komunistické Rudé právo.

Netúžili sme po posunutí železnej opony, ale po jej odstránení
 

Cieľ zhromaždenia by mal byť totiž každému zrozumiteľný: základne NATO na Slovensku by znamenali, že časť nášho územia by sa ocitla mimo našej kontroly a o takomto vážnom kroku by mali rozhodnúť občania, nie politici. Rozšírené propagandistické tvrdenie, že každá základňa Ozbrojených síl Slovenskej republiky je základňou NATO, je právny nezmysel. NATO je medzinárodná organizácia, nie nadnárodná. Nie je to spoločná armáda, je to spojenecký zväzok. Slovenská republika je v týchto otázkach suverénna – čo napokon zdôrazňovala propaganda aliancie aj pred vstupom do NATO a je zaujímavé, že teraz to chce takto prvoplánovo popierať. Povedať, že základňa slovenskej armády je základňou NATO, je rovnaký nezmysel ako povedať, že základňa slovenskej armády je základňou OSN, lebo sme jej členmi. Z našich záväzkov nevyplýva ani povinnosť postaviť na našom území základňu NATO a už vôbec nie prijať na našom území cudzích vojakov. Kto tvrdí opak, rozmýšľa ako Vasil Biľak. Naopak, z nášho členstva v NATO explicitne vyplýva jediný záväzok priamo menovaný v Severoatlantickej zmluve, a to je hneď v článku 1, záväzok riešiť spory mierovou cestou a v súlade s Chartou OSN. Skúste rátať, koľkokrát NATO tento záväzok porušilo. Nové základne NATO posúvané k ruským hraniciam zvyšujú už aj tak dosť veľké riziko širšieho konfliktu. Keď Šimečka argumentoval svojím zážitkom zo severu Ruska, kde vraj stretol „nakrátko ostrihaných mužov, ktorí sa tvárili nahnevane“, emotívne opisuje svoj strach, že sa stane „terčom nahromadenej agresivity“ a dopĺňa to happyendom, ako bol rád, keď sa ocitol naspäť „v členskej krajine NATO, mimo dosah ruského režimu, z ktorého sálala túžba po boji a odplate“, mal som pocit, akoby som sa ocitol na strednej škole počas povinnej prednášky politruka, ktorý nás presviedčal, aký je Západ prehnitý a ako je nám v sovietskom tábore dobre. Tento postoj už totiž v sebe nesie znaky latentného šovinizmu. Je možné, že tento človek nechápe, že nikto z oficiálnych rečníkov nechce žiť v ruskom náručí a že takto otázka nestojí? Že môžeme byť s nejakým štátom mimo nášho zoskupenia priateľmi bez toho, aby nás tam niekto vyháňal? Že ľudia v roku 1989 netúžili po posunutí železnej opony, ale po jej odstránení? Hľa, kto tu roztáča nové kolo studenej vojny.

Ak tomuto čitateľ rozumie, ostatné bludy z tohto pamfletu už nemá zmysel vyvracať, lebo jeho autor si vytvoril slameného strašiaka panslavizmu a pokúsil sa ma na ňom ukrižovať, hoci musel vedieť, že o tejto filozofii si myslím niečo veľmi podobné ako on, takže jeho argumentácia Hannah Arendtovou je vyrážaním otvorených dverí. Čo však považujem za nehanebnú podpásovku, je Šimečkovo blúznenie o tom, že Chmelár a Čarnogurský sú „dvaja muži platení z Moskvy alebo túžia po splynutí s Ruskom zadarmo“, čo ešte zaklincoval tvrdením, že ma spája panslavistický obdiv k autoritárskemu Rusku s Kotlebom. V skutočnosti táto metóda vyrábania verejných nepriateľov a posadnutosť predstavou, že každý musí byť za svoje názory niekým platený, spája Šimečku s Kotlebom viac, ako si je ochotný priznať a len oni musia vedieť, aká skúsenosť ich k tomu dohnala. Autor sa v tomto bode definitívne prepadol do suterénu slovenskej publicistiky a ja mu blahoželám k úrovni, ktorá nie je o nič lepšia ako sprisahanecké teórie časopisu Zem a vek. Je to o to smutnejšie, že práve Martin Šimečka je autorom výroku, že Sme pravdu nehľadá, ale vlastní, aby sa napokon spojil s tým najhorším, čo na ňom voľakedy kritizoval.

Intelektuálne perverzné spojenectvo
 

Je symptomatické, že v tejto psychotickej atmosfére vznikla nová iniciatíva českých a slovenských intelektuálov adresovaná západným lídrom, ktorá má všetky predpoklady stať sa novým „pozývacím listom“ (podobným tomu, ktorý adresovali Georgovi Bushovi pred útokom na Irak ako zámienku, keď sa americký prezident rozhodol „vypočuť obavy svojich európskych priateľov“). Výzva na vyzbrojenie Ukrajiny je perverzná hneď z niekoľkých dôvodov.

Po prvé, používa neprimerané historické paralely. Dejiny sa nikdy neopakujú v tej istej podobe, aj keď môžu mať podobné prvky a slúžia na to, aby sme lepšie rozumeli súčasnosti, nie konštruovali ju. Porovnávanie Putina s Hitlerom je opakovaná nudná lož, súčasť odskúšanej propagandy a psychologickej prípravy na konflikt pred každou novodobou vojnou (k Hitlerovi bol prirovnávaný vari každý, kto mal so Západom nejaký spor – od Slobodana Miloševiča a Saddáma Husajna, cez Muamara Kaddáfího a Mahmúda Ahmadínedžáda až po Huga Cháveza a Baššára al-Asada). Práve tak aj prirovnávanie nacistického Nemecka k súčasnému Rusku alebo dokonca (často aj súčasne) Sovietskeho zväzu k súčasnému Rusku. Šíritelia týchto nezmyslov vedení pudovým strachom z Moskvy a posadnutosťou Putinom si ani neuvedomujú, ako sa mentálne zblížili s našimi komunistami, ktorí tiež stále nemôžu pochopiť, že Ruská federácia nie je ZSSR. Vladimír Putin nie je ani Hitler, ani Stalin. Je aktérom klasickej imperiálnej politiky, ktorá v dôsledku oslabovania medzinárodného práva ožíva aj medzi západnými veľmocami.

Po druhé, signatári tejto výzvy varujú, že v Európe je vojna, svojím konaním však nabádajú na to, aby sa ešte viac zintenzívnila a rozšírila. Každý chce mier, odkazuje znepokojeným mierumilovným ľuďom prezident Kiska. Nie každý však pracuje v jeho prospech, dodávam ja. Viac zbraní rovná sa viac mŕtvych – to je v prípade tohto konfliktu, ktorý sa nedá vyriešiť vojensky, jasná rovnica.

Po tretie, táto iniciatíva vytvorila nezlučiteľné spojenectvo, ktoré popiera hodnoty viacerých ľudí, ktorých som si vážil alebo aspoň rešpektoval. Všimnite si, že nikto zo signatárov výzvy adresovanej prezidentovi Kiskovi, aby sa zúčastnil na oslavách Dňa víťazstva nad fašizmom, nekádroval osobnosti z druhého tábora, čo sa o nich povedať vonkoncom nedá. Tentoraz sa však istému porovnávaniu nedá vyhnúť. Fakt, že sa liberáli ako Michal Hvorecký či Michal Havran spojili s protofašistom Romanom Jochom, ktorému by mali za otvorenú obhajobu mučenia odobrať lekársky diplom a ktorého mali za jeho rasistické výroky už dávno trestne stíhať, je blamáž, ktorá relativizuje úplne všetko. Oprieť sa vo svojej kritike ruského porušovania medzinárodného práva o ľudí, ktorí ho v prípade amerických vojenských agresií otvorene podporovali (Grigorij Mesežnikov, Peter Zajac, Juraj Stern) či dokonca dodnes schvaľujú (Štefan Hríb, Luboš Palata) znamená intelektuálnu katastrofu, ktorá vracia úroveň verejnej diskusie na Slovensku (zatiaľ) do deväťdesiatych rokov minulého storočia s perspektívou recidívy päťdesiatych rokov. Akú morálnu váhu môžu mať výzvy takýchto ľudí, ktorí sa pričinili o to, že medzinárodné právo dnes takmer nikto neberie vážne? Žiadnu, pretože používajú slová ako obušky a myšlienky ako barikády, pretože namiesto sebareflexie prichádzajú so starými manipuláciami a novými spojencami, pretože nie sú ochotní vyvodiť zo svojich zlyhaní a klamstiev žiadne dôsledky. Jediným slovenským politikom, ktorý sa ospravedlnil za účasť v hanebnej koalícii proti Iraku, bol Jozef Banáš, a ten je teraz za to paradoxne verejne napádaný zo strany tých, ktorí mali na tom ešte väčšiu vinu a nikdy ju nepriznali. Veď je to šialené. Uvedomujeme si vôbec, aké devastujúce následky má takéto správanie na verejnú diskusiu a rozvoj demokracie vôbec?

V takejto atmosfére nemá význam ostať v defenzíve a brániť sa, že som bol medzi prvými, ktorí pred ruskou ambasádou v Bratislave verejne odsúdili odtrhnutie Krymu, že som verejne protestoval proti zadržiavaniu posádky Greenpeace v Rusku i proti zatýkaniu politických odporcov Putina. Nemá význam strácať čas vysvetľovaním, že nie ste nijaký ruský agent, proruský aktivista, prokremeľský analytik či fanúšik Putina, že nie ste verejný nepriateľ či zradca. Toto je hon na bosorky a jediným spôsobom, ako ho ukončiť, je rázne odmietnuť túto hru. Nie, nie sme vo vojne. Rusi ani Američania nie sú naši nepriatelia. Odmietame ideologické barikády a účelové delenie občanov na proamerických a proruských. Chceme mier, spravodlivosť a záruky bezpečnosti pre všetkých. A ak chceme brániť demokraciu, tak ju bráňme predovšetkým vo svojich krajinách, bráňme právo slobodne diskutovať bez strachu zo šikanovania a nedopusťme, aby kritické myslenie dostalo protofašistickú nálepku zrady.

Priemer: 4.7 (234 hlasov)
     

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
17. marec 2015, 11:51

Edo, čo to je, ten "Deník N"? Zbytočne mu tu robiť propagáciu. My obyčajní nečítame takéto "stajlingové plátky" a nakonie, ani nemáme zvyšné Euro na také papiere. Možno, ak ich budú hádzať do schránok zadarmo - tie noviny, myslím.

Neobávaj sa zas tak, nejaká reakcia okolo "rany", že sa vôbec na Slovensku našli morálni ľudia, ktorí povedali pravdu a protestujú proti vojne a jej iniciátorovi - NATO, musí byť. Je to také "začervenanie" okolo ranky urazenej kapitalistickej demokracie. Ale neviem o tom, že by nanovopremenovaná štátna bezpečnosť (SIS predtým, Úrad pre "nejakú" bezpečnosť teraz) chodila v dlhých kabátoch a "vyberala" nás, účastníkov manifestácií, o polnoci z domov. Takéto články robia "medvediu službu" občianskemu angažovaniu sa, lebo ľudia sa boja už len označenia "manifestant". Minimálne o jednej serióznej pani, čo bola nadšená štvrtkovou 12.marca už viem, že nepríde, lebo sa bojí...

Obrázok používateľa datatip
#2
Anton Maslo
17. marec 2015, 13:19


Nič si netreba zatiaľ predplácať ani platiť !   https://dennikn.sk/

S obsahom súhlasím a dovolím si pripomenúť, že ani pred 70 -80 rokmi a ani pred 40 rokmi nikto neočakával, že za ľudmi budú chodiť v dlhých (kožených, čiernych) kabátoch nejakí zástancovia, či pracovníci toho ktorého režimu.

Dnes je v Pravde článok = Európa skúma, ako ísť na ruskú propagandu. Zaujímavé sú hlavne komentáre v debate ! Oplatí sa prečítať si to : http://spravy.pravda.sk/svet/clanok/348916-europa-skuma-ako-ist-na-rusku-propagandu/

Obrázok používateľa anton b.
#3
anton braxatoris
17. marec 2015, 13:21

Martina Šimečku som si vážil za otvorenosť, s akou dokázal pomenovať chyby ponovembrového vývoja a vyvrátiť mýty o jeho protagonistoch. Svojich študentov som na neho upozorňoval ako na jedného z najzaujímavejších slovenských esejistov posledných dvoch desaťročí. Spôsob, akým sa zhostil tejto témy, však nie je prístupom uvažujúceho intelektuála, ale zapáleného politruka, ktorý si nekladie nijaké otázky a svoje argumenty prispôsobuje vopred určenému cieľu.

Takze tak, pan Chmelar, opat ste sa tragicky sklamal. Nie je to po prvy krat. Cim to asi tak bude? Davate svoj nesporny intelekt do sluzieb urcitym na Slovensku zlocinnym strukturam a potom sa divite ako cerstvo vyorana mys.

Obrázok používateľa PeterPeter
#4
Peter Krumpál
17. marec 2015, 16:39

Pán Chmelár, prosím, PRESTAŇTE SA BRÁNIŤ.

Obrázok používateľa Milan Antal
#5
Milan Antal
17. marec 2015, 16:55


Peter, páči sa mi, že ste začali konkretizovať (viackrát) podobu západnej demokracie ako kapitalistickej demokracie. Tým sa kladie dôraz pri hľadaní zdroja problémov na samotný spoločensko-ekonomický systém - kapitalizmus. jeho historické miesto a z toho vyplývajúcu historickú obmedzenosť kapitalistickej podoby demokracie. Propaganda, ľudia bežne  si stotožňujú kapitalizmus a demokraciu, zamieňajú si ich a v diskusiách nadávajú na demokraciu, hoci ona je v tom viac-menej nevinne, vinu nesie zastaraný spoločenský systém - kapitalizmus. V diskusiách sa potom často objavuje názor, že to, čo okolo seba vidíme, nie je žiadna demokracia. Je to demokracia, ale kapitalistická, oan už jednoducho iná nebude.

Je dôležité ujasnenie si týchto pojmov, aby sme neútočili kvôli problémom na demokraciu (ako formu správy spoločenského systému), ale na samotný systém - kapitalizmus, pretože z toho akosi vyplýva, že diktatúra je vhodnejšia forma správy ako demokracia.

Na druhej strane som sa u tzv. modernej ľavice stretol s podobným fenoménom pri socializme. Takisto si stotožnili demokraciu a socializmus. V nejakom rozhovore som čital (nie je dôležité meno), že demokracia je podstatou socializmu.  To je presne to isté propagandistické videnie, ako pri stotožnení kapitalizmu a demokracie. Demokracia nie je podstatou socializmu, len jeho možnou podobou, presne tak ako pri kapitalizme alebo nevoľníckom systéme.

Obrázok používateľa P.Guman
#6
Pavel Guman
17. marec 2015, 18:00

Pripojenie Krymu bolo v súlade s medzinárodným právom. Bola to vôľa ľudí, ktorí o tom rozhodli sami, v hlasovaní. Vôľu ľudí imperialisti (natovci) nikdy nerešpektujú ak im nevyhovuje - čerstvý príklad Donbass, Líbya, Sýria.

 

"V kapitalizme niet nijakých morálnych a etických cenností - všetko je na predaj. Nie je možné v takých podmienkach vychovávať národ, ľudia sa prevracajú v egoistov, a inokedy - tiež v banditov." -  Fidel Castro

Obrázok používateľa Milan Antal
#7
Milan Antal
17. marec 2015, 20:19

Ak propaganda operuje tvrdením, že pričlenením Kyrmu k Rusku bolo porušené povojnové usporiadanie sveta, tak klame.

Krym bol do Sovietskeho Ruska začlenený ako autonómna republika v r. 1921.

V rámci povojnového usporiadania bol v správe Ruskej federácia v rámci ZSSR, K zmene povojnového usporiadania došlo teda v r. 1954, keby bol administratívne Krym pričlenený pod správu Ukrajiny. Ale nevenovala sa tomu veľká pozornosť, keďže išlo o presuny v rámci ZSSR a išlo skôr o administratívny úkon, z hľadiska efektívnejšej správy, dopravy, zásobovania Krymu.

20. 1. 1991 prebehlo na Kryme referendum, ktoré rozhodovalo o otázke v znení: „Ste za nezávislú republiku Krym a ste za začlenenie Krymu do ZSSR?“. 93% účastníkov referenda pri 81 percentnej účasti rozhodlo o obnovení Krymskej autonómnej republiky, čo bol štart na ratifikáciu Krymu ako ďalšej suverénnej zväzovej republiky v rámci Sovietskeho zväzu.

17. 3. 1991 za zachovanie ZSSR  v referende hlasovalo 78 percent účastníkov referenda. Hoci 6 z 15 zväzových republík sa nepripijilo k referendovému hlasovaniu.

4. 9. 1991 ako dôsledok referenda prijal Krymský parlament Deklaráciu o štátnej suverenite Krymu.

1. 12. 1991 bolo zorganizované na Ukrajine referendum o samostatnosti Ukrajiny, ktoré prebehlo aj na Kryme, v ktorom 54% ľudí hlasovalo za vznik samostatnej Ukrajiny, hoci 9 mesiacov predtým hlasovali za zachovanie ZSSR. Toto referendum bolo teda iba o vzniku samostatnej Ukrajiny, nie o vzdaní sa Krymu svojej samostatnosti, keďže ten už vyhlásil 4. 9. 1991 štátnu suverenitu.

7.-8. 12. 1991 predstavitelia Ruska, Bieloruska a Ukrajiny podpísali dohodu o rozpustení ZSSR Tu došlo znovu k narušeniu povojnového usporiadania, napriek referendu z mája 1991, v ktorom za zachovanie ZSSR hlasovalo vyše 78 % zúčastnených voličov kladne.

5. 5 .1992 Krymská vláda vyhlásila nezávislú Krymskú republiku.

6. 5. 1992 Krymský parlament prijal Ústavu Krymu, v ktorej sa hovorilo, že Krym je samostatným štátom v spoločnom zväzku s Ukrajinou („Nezávislý štát v štruktúre Ukrajiny“). Ústava v sebe zahrňovala body o suverenite a sebaurčení, čiže Krym mohol kedykoľvek zvážiť svoje zotrvanie v spoločnom zväzku s Ukrajinou, teda mal právo na odtrhnutie.

Ukrajinci tento stav však dlho nerešpektovali a v roku 1995 ukrajinský parlament zrušil Ústavu Krymu a prezidentský úrad a zmenil jeho štatút na autonómnu republiku v rámci Ukrajiny. Ukrajinská vláda zaviedla priamu správu Krymu, ktorá bola zrušená až koncom r. 1995. Nasledujúci rok vstúpila do platnosti nová ústava definujúca Krym ako súčasť Ukrajiny. Vo svetele týchto faktov medzinárodné právo a povojnové usporiadanie porušila Ukrajina a  Krym fakticky anektovala. Prečo vtedy Západ a abstraktní humanisti nekričali, že došlo k porušeniu práva Krymu?

Ústava bola aktualizovaná po dvoch rokoch, keby bol ustanovený súčasný názov – Autonómna republika Krym. Od r. 2000 má Krym vlastnú hymnu.

Krym mal teda právo vyhlásiť referendum a rozhodnúť o svojej budúcnosti. 16. 3. 2014 sa konalo na Kryme referendum, Pre pripojenie Krymu k Ruskej federácii sa vyslovilo 95,7 percenta hlasujúcich.

24. 8. 1991 Najvyšší soviet Ukrajiny vyhlásil štátnu nezávislosť Ukrajiny. Ukrajina opustením ZSSR porušila vtedy platné zákony. Kde boli zástancovia medzinárodného práva, neporušiteľnosti povojnových hraíc? Západ neprotestoval.

1. 12. 1991 sa konalo na Ukrajine referendum, v ktorom sa obyvatelia vyslovili za nezávislosť. Hoci 9 mesiacov predtým sa vyslovili za zotrvanie v ZSSR.

V r. 1997 UCK začala ozbrojený boj za samostatnosť Kosova. Ozbrojený, žiadne referendum o osamostatnení sa nekonalo. Západ napriek tomu nezávislosť Kosova schválil. Porušil tým jednoznačne, na základe kosovských ozbrojených akcií i vlastných bombardovancích akcií, medzinárodné právo a porušil povojnové usporiadanie.

22. 7. 2010 rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora OSN o Kosove hovorí, že jednostranne vyhlásená nezávislosť časti štátu nenarušuje nejaké normy medzinárodného práva. Pripomína tiež Chartu OSN a ďalšie medzinárodné dokumenty stanovujúce právo na sebaurčenie národov.

Takže, raz to platí, druhýkrát nie. Toto rozhodnutie súdneho dvora by som zobral ako základ žaloby proti EU a USA kvôli sanciám. Tak buď to platí univerzálne, alebo neplatí vôbec.

Bol by som veľmi zvedaví, čo by hovorili abstraktní humanisti, keby bola z Krymu vytlačená Ruská čiernomorská flotila a USA si tam postavili svoju námornú základňu. Že je to v súlade s medzinárodným právom? Bola by to pritom situácia,ktorá by každú chvíľu hrozila vypuknutím vojny medzi Západom a Ruskom. Keby nám ponad hlavy lietali rakety, aj vtedy by hovorili, že je to v súlade s medzinárodným právom? 
Rusko urobilo síce vynútený krok, ale bol to racionálny krok, najrozumnejšie, čo sa dalo v danej situácii urobiť. Rusko nepotrebuje ďalšie územia, ale Krym bola otázka národnej bezpečnosti, suverenity, histórie, hrdosti. A bezpečnosť Ruska je aj našou bezpečnosťou.

 

 

Obrázok používateľa anton b.
#8
anton braxatoris
17. marec 2015, 20:52

Milan, obdivuhodna sumarizacia, pisem plus. Vsetci to vieme, len vecne nepochopeny spasitel Chmelar to nevie. Zadok ma sice dve polovice napriek tomu sa na dvoch stolickach sediet neda, co teda jeden intelektual a vysokoskolsky ucitel by mal ovladat ako uplny zaklad.

Obrázok používateľa Juraj Janošovský
#9
Juraj Janošovský
18. marec 2015, 07:00

Edo všetko najlepšie k meninám.

Zajtra Ti napíšem čo si myslím o komunistickom terore, Tvojej nevine vo vzťahu k DR.Čarnogurskému a pritaľstvu a úcte k Šimečkovi....

Juraj Janošovský

Obrázok používateľa Ippolit Kirillovich
#10
Ippolit Kirillovich
18. marec 2015, 16:56

S vaším príspevkom o vyjadrenej vôli ludu v hlasovaní by sa dalo súhlasiť, ak by sa to hlasovanie uskutočnilo ešťe pred príchodom ruskej armády na Krym. Vtedy by to bolo slobodné rozhodnutie.

Obrázok používateľa P.Guman
#11
Pavel Guman
18. marec 2015, 18:10

ruská armáda tam bola prítomná aj pred ozbrojeným prevratom v Kyjeve v roku 2014, aj pred 5 rokmi  a ešte aj predtým, a nie v malom počte...

Obrázok používateľa Ippolit Kirillovich
#12
Ippolit Kirillovich
18. marec 2015, 18:19

Totalitárne tendencie, o ktorých píše p. Chmelár sledujem u nás už dlhší čas. Minimálne od volieb 2010 a s každými ďalšími voľbami, či iným verejným hlasovaním, naberajú na intenzite útoky na každého, kto prejaví iný ako ten správny názor. Spomente si ako bola spoločnosť polarizovaná pred prezidentkými voľbami či nedávnym referendom. Články v spomínanom denníku sa snažia byť podopreté aspoň nejakou (i keď pochybnou) argumentáciou. No ak si všimneme debatu v diskusiách na internete a na sociálnych sieťach, tam mnohí "diskutujúci" ani neuvažujú o použití aspoň nejakých argumentov. Stačí ak niekto vysloví názor, ktorý sa nezhoduje s ich názorom, ktorý je samozrejme jediný správny, neotrasiteľný, o ktorom sa nediskutuje a jednoducho sa príjíma a už naň nabehne miestna kádrovacia úderka, ktorá mu naloží do rusofilov, putinofilov, kremľofilov, podporovateľov putlera či liliputina, rusmi plateného trolla, urobia z neho plateného agenta Moskvy, kremľa či FSB, potom ho onálepkujú ako ficofila, ficoida, ficovoliča, trola zo súmračnej, smerovoliča, socana, komunistu a fašistu a mnohými ďalšími prívlastkami. Nikto sa neobťažuje argumentovať. Stačí im pocit, že sú na tej správnej strane a to im dáva právo kádrovať, urážať, ponižovať, vysmievať sa. Viem o ľuďoch, ktorí sa boja dávať statusy s názormi na politiku či medzinárodnú situáciu na facebook, lebo sa boja zosmiešňujúcich či nenávistných útokov od svojich "priateľov". To o čom píše p. Chmelár je však vyššia a nebezpečnejšia úroveň, pretože v takzvanom mienkotvornom denníku boli ľudia verejne označení ako nepriatelia a je voči nim štvaná verejná mienka. Sú to totalitné praktiky.

Tí, ktorí sa stotožňujú s tvrdením, že sme vo vojne, vo mne vyvolávajú pocit, akoby si tú vojnu - myslím tú skutočnú vojnu - naozaj želali. A to mi pripadá ako úplné šialenstvo.

Obrázok používateľa Ippolit Kirillovich
#13
Ippolit Kirillovich
18. marec 2015, 18:26

Na uliciach v rukách so samopalmi a v obrnených vozoch?

Obrázok používateľa P.Guman
#14
Pavel Guman
18. marec 2015, 18:59

Pred niekoľkými týždňami Kyjev si dal  vypracovať prieskum od nemeckej spoločnosti zaoberajúcej sa prieskumom verejnej mienky, a v ňom 93% obyvateľov Krymu sa vyslovilo, že súhlasí s pripojením sa k Rusku. 

Obrázok používateľa Ippolit Kirillovich
#15
Ippolit Kirillovich
19. marec 2015, 09:47
Ten prieskum nemení nič na tom, že referendum na Kryme nebolo celkom kóšer.
Obrázok používateľa anton b.
#16
anton braxatoris
19. marec 2015, 10:55

Referendum bolo absolutne kosher, ked uz nie z inych dovodov, tak z humanitarnych, nakolko kyjevska fasisticka zberba by tam rozputala to iste peklo, ktore sa neskor zacalo odohravat v Luhansku a na Donbasse.Uvod k tomu uz nastal, zdokumentovany je takzvany Korsunsky pogrom na obyvatelov Krymu cestujucich autobusmi:

http://www.youtube.com/watch?feature=player_embedded&v=p7HrJbqYFVQ

V rozsudku medzinarodneho sudu OSN zo dna 22.7.2010 sa uvadza:

Obecne medzinarodne pravo neobsahuje ziaden pouzitelny nastroj k zakazu vyhlasenia nezavislosti...

Podrobne v anglictne a francuzstine tu:

http://www.icj-cij.org/docket/files/141/15987.pdf

Tyka sa to sice Kosova, ale formulacie su dostatocne vseobecne, pouzitelne aj v inych pripadoch.

 

Obrázok používateľa anton b.
#17
anton braxatoris
19. marec 2015, 12:52

 

Krvave masakry na Kryme pod gesciou americanov boli na spadnutie, predislo sa tomu len o tri dni: 

...Poté, co se ukázali "slušní lidé", Tataři najednou prudce se zamilovali do Ruska. Ačkoli si moc dobře pamatuji na jejich nálady - oranžové, když přišel Juščenko k moci v roce 2004. Jak se později ukázalo, "slušní lidé" o 3 dní předběhli připravovanou řežbu. Připravovali je rukama Tatarů pod řízením Džamileva právě Američané. Sám jsem viděl, jak k Mustafa Džamilevovi přijížděli ti samí gentlemani, u kterých na čelech svítil nadpis "CIA" nebo pracovník "gosděpu". Právě oni mu nadhodili nápad takzvaných samozachvatů (neoprávněná okupace pozemků). Obyčejní Tataři byli nuceni platit za takový "samozachvat" 5 tis. dolarů. Vím nejen z doslechů, protože jsem pracoval v televizí a byl ve spojení s tatarskou redakcí. Právě přes Džamileva a Čubarova pindosi slibovali Tatarům domy zabitých Rusů, motivuje je tím, že oni vás prý deportovali a teď vy máte právo na veškerý jejich majetek. *) Když si vzpomenu, co se dělo, zdálo se mi, že spím a vidím noční můru.

http://www.novarepublika.cz/2015/03/k-vyroci-krymu-co-ve-filmu-nebylo.html

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#18
Peter Zajac-Vanka
20. marec 2015, 14:23

K diskusii o Kryme: Nechápem, komu chýba tých pättisíc obetí, ktoré by boli (asi analogicky ako na Donbase) zahynuli na Kryme, ak by sa to tam "rozhorelo". Pretože stačí spomenúť si, čo sa stalo v Odese a ako bol potlačený prvotný odpor Odesanov 2.mája 2014.

Ale vzhľadom k prítomnosti Ciernomorskej flotily na Kryme, asi by sme dnes už nepindali do webu...neboli by sme, pretože atomové mraky tretej horúcej svetovej vojny by to už boli ukončili, priatelia. I naše snaženia...

Preto prídme zas, 26.marca vo štvrtok o 17:00 hod ku Hviezdoslavovej soche. Je to naša povinnosť.

Obrázok používateľa Ippolit Kirillovich
#19
Ippolit Kirillovich
20. marec 2015, 19:04

Zaujímalo by ma čo by sa dialo keby sa - čisto teoreticky - obyvatelia Krymu vyslovili v referende proti odtrhnutiu od Ukrajiny. Či by Rusi povedali OK je to vaše právo a či by sa ruskí vojaci stiahli späť do svojich základní a za hranice.

Obrázok používateľa anton b.
#20
anton braxatoris
22. marec 2015, 13:30

Ciste teoreticky mohlo byt odstartovane vrazdenie ruskojazycneho obyvatelstva jednak zo strany tatarov nabudenych "samozachvatmi", jednak medzinarodnymi islamskymi organizaciami a vsetko by to pravne zastresoval ozbrojeny prevrat na Majdane a jeho figurky.

Momentalne prebieha nieco ako preformatovavanie vysledkov druhej svetovej vojny, dost mozne ze vycinanie takychto demokratov zazijeme aj u nas.

http://www.parlamentnilisty.cz/arena/rozhovory/Tomas-Klvana-pro-PL-Ruda-armada-nas-v-kvetnu-1945-dobyla-Neslo-o-osvobozeni-367135

Stránky

Na pridávanie komentárov, sa musíte prihlásiť alebo zaregistrovať.