Slovenstvo v jeseň 2016 (1.)

alebo Autochtónni (uhorskí) Slováci potrebujú samostatnú koncepciu starostlivosti materského štátu
Počet zobrazení: 4948

V dňoch 28. – 29. októbra 2016 sa uskutočnila v Bratislave Stála konferencia Slovenská republika a Slováci v zahraničí 2016. Išlo o snemovanie krajanov – 90 zástupcov reprezentatívnych spolkov, organizácií, inštitúcií a cirkví Slovákov žijúcich v zahraničí. Ako „dlhoročný priateľ Slovákov z Maďarska“ (tak sa vyjadrili o mne oni samotní, musím priznať, že ma to potešilo) a ako krajan-ochotník bol som jedným z účastníkov snemovania.

logo_slovaci_o.png

V našich stredoeurópskych zemepisných šírkach je pojem „maďarstvo“ úspešne šírený do verejného slovenského slovného priestoru. Aj keď nie vždy jednoznačne chápaný a docenený. Podľa slovníka slovenského jazyka je to „príslušnosť k Maďarom, maďarský pôvod, maďarský ráz, maďarskosť“. Výklad pokračuje: „zastaralo Maďari“. Na dokreslenie uvádza citát Škultétyho (predpokladám baťka Jozefa): „Zosilnené Maďarstvo pomáhalo Nemcom nivočiť slovanské národy v Rakúsku.“ Ani dnes nie je pojem maďarstvo zastaraný. Charakterizuje jeden zo spôsobov „prekonávania Trianonu“, teda konca obdobia dokedy väčšina Maďarov bola obyvateľmi jedného štátneho celku – Uhorska, ktorý na začiatku 20. storočia bol predovšetkým štátom Maďarov. Od roku 1918 sa časť obyvateľstva, ktorá cíti maďarsky a ctiac si svoj maďarský pôvod ocitla v štátnych celkoch, ktorým nedominovala maďarská myšlienka. Autochtónni Maďari odvtedy žijú okrem dnešného Maďarska v Československu, Juhoslávii, Rumunsku či na Ukrajine „len“ ako národnostná menšina. Takmer storočné mierové i ozbrojené pokusy detrianonizácie nevrátili maďarskú štátnu ideu na pôvodný piedestál vládnucej úspešnosti a tak pojem maďarstvo získal staronový význam. Ako tvrdí historik Š. Šutaj, zmenilo sa na jeden z typov snáh o vyrovnanie sa s novou politickou geografiou Európy dokončenou Parížskou konferenciou 1946. Maďarstvo chápané ako „nadhraničná (cezhraničná) vízia jednoty maďarského národa (…) V súčasnosti sa realizuje v Maďarsku prostredníctvom postupného prieniku národnej politiky cez hranice a inštitucionálneho prepojenia Maďarov v Maďarsku a za hranicami.“

Takto nenápadne a najmä vedecky sa dostanem k podobnému výrazu – „slovenstvo“. Podľa môjho neexistujúceho slovníka je to „príslušnosť k Slovákom, slovenský pôvod, slovenský ráz, slovenskosť“. Dokončujem: „zastaralo Slováci“. Nie je to len akási virtualita! Je to realita, pritom nie nehnuteľnosť. Slováci sú, ako každý národ, roztrúsení po svete. „Keď sa Slovák preč do sveta poberá...“, clivo si nejeden z nás zanôtil. Neexistujú len roztrúsení Slováci a ich komunity v západnej Európe či v zámorí, ako pozostatok emigračných vĺn ekonomických či politických z minulosti končiacej v roku 1989. Úspešne a najmä masovo sa migruje za skyvou chleba a „príležitosťami“ aj v súčasnosti. Ktovie či nemôžeme aj za brexit, či nového amerického prezidenta…

Avšak, my nie sme odchodnejší od Maďarov a maďarstva. Aj my Slováci sme nezámerne (a obdobným spôsobom) stvorili „slovenstvo“ ako Maďari maďarstvo. Na začiatku nášho úspešného slovenského príbehu sa po roku 1918 ocitla značná časť autochtónnych Slovákov za trianonskými hranicami konečne vlastného štátu. Bez osobnej migrácie, len migráciou hraníc sa Slováci (slovenské národnostné menšiny) stali občanmi Maďarska, Rumunska, neskoršej Juhoslávie. Od roku 1920 niektorí Oravci a Spišiaci tiež občanmi Poľska a po roku 1945 pribudla slovenská národnostná menšina aj na (zakarpatskej) Ukrajine. A nebolo ich málo! Asi pol milióna Slovákov si nemohlo užívať plody národnej svojbytnosti. A materská krajina na nich – niekedy viac, niekedy menej – nezabúdala.

Dnešné napĺňanie slovenstva upravuje zákon, ktorým Slovenská republika vymedzila svoje úlohy v práci so Slovákmi v zahraničí: pôsobnosť orgánov štátnej správy vo veciach týkajúcich sa vzťahov Slovenskej republiky a Slovákov žijúcich v zahraničí a systém štátnej podpory Slovákom žijúcim v zahraničí. Za štátnu podporu sa považuje systém opatrení Slovenskej republiky zameraných na podporu národného povedomia a kultúrnej identity Slovákov žijúcich v zahraničí, na podporu ich inštitúcií zriadených na dosiahnutie tohto účelu a na podporu vzťahov medzi Slovenskou republikou a Slovákmi žijúcimi v zahraničí. Spomínaný zákon tiež definuje základné pojmy a píše – národným povedomím sú aktívne prejavy hlásenia sa k slovenskému národu a k hodnotám, ktoré reprezentujú slovenský jazyk, slovenské kultúrne dedičstvo a tradície a kultúrna identita Slovákov. 

Slovenská republika okrem systému opatrení štátnej podpory v pravidelných intervaloch koncipuje ucelenú štátnu politiku na podporu národného povedomia. A predkladá o tom správy. Za Slovenskú republiku je strešným nositeľom koncipovania pojmu slovenskosť a jeho realizovania v praxi Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Samozrejme, voči všetkým Slovákom žijúcim v zahraničí. Jednotný globálne orientovaný systém podpory národného povedomia Slovákov v zahraničí a z toho vyplývajúci jednotný, rovný postup je však z hľadiska jeho efektivity, kvality a účinnosti  nedostatočný.

Prečo? Práve preto, že existujú „dva typy“ zahraničných Slovákov. Prvým sú: slovenské komunity (roztratená Slovač), druhým (okolité) slovenské národnostné menšiny. Práve toto členenie a závery z neho považujem za kľúčové pre nasledujúce obdobie práce so Slovákmi v zahraničí a tento rozdiel treba premietnuť aj do politiky SR voči Slovákom žijúcim v zahraničí. Emigranti-vysťahovalci odchádzali zo Slovenska zväčša (a tí, čo von zostali, určite) so snahou riešiť svoje ekonomické a politické problémy. Ak si chcú zachovať slovenské národné povedomie je to pre Slovensko pridaná hodnota a treba ju všestranne podporovať. Ale objektívne povedané je to na ich dobrovoľnosti a prevažne by malo byť aj v ich réžii. Dnes dokonca pri otvorených hraniciach majú možnosť doplňovať svoje rady aj „novou krvou“.

Autochtónne slovenské národnostné menšiny v Maďarsku, Chorvátsku, Srbsku, Rumunsku, Poľsku, po druhej svetovej vojne na Ukrajine a od roku 1993 v Česku nevznikli emigráciou, vznikli zmenou štátnych hraníc. Tu otázka podpory slovenského národného povedomia je otázka bytostná. Musí byť systémom všestrannej pomoci Slovenskej republiky, vzájomne prepojeným komplexom opatrení. Nadnesene a expresívne povedané – musia zostať Slovákmi aj napriek svojej subjektívnej neochote. Samozrejme, za spolupráce jednotlivých štátnych orgánov uvedených krajín.

Pokiaľ naše postuhorské národnostné menšiny v Chorvátsku, Srbsku, Rumunsku a na Ukrajine sa ostatné takmer storočie rozvíjajú primerane a majú skôr väčšiu ako menšiu podporu aj svojich územných vlád, toto sa nedá povedať o Slovákoch v Maďarsku a Poľsku. Tieto krajiny aktívne podporujú výraznú asimiláciu našej národnostnej menšiny. Je to mäkký eufemizmus, ale pravdivý. V prípade rovnostárskeho prístupu Slovenskej republiky k slovenským národnostným menšinám podobne ako ku slovenským komunitám v ostatnom svete je zánik slovenského národného povedomia neodvratný. A to v priebehu jednej-dvoch generácií. Hrozí aj našim menšinám v ostatných  „uhorských“ krajinách

Vieme aké je skutočné národné povedomie a aká je znalosť slovenčiny a najmä aký je trend? Nemôžeme sa uspokojiť s konštatovaním, že asimilácia je prirodzená vec. Maďari dokazujú, že udržať národné povedomie je možné aj dnes. Dnešná doba je dobou elektronických médií. Tie ovplyvňujú nielen obsah myslenia ale aj jazyk myslenia. Ak slovenské národnostné menšiny nedisponujú verejným prístupom k mediálnemu vysielaniu v slovenčine z materskej krajiny prostredníctvom domácich káblových a iných rozvodových sietí (ponechať to na trh ako to odporúčajú aj naši slovenskí predstavitelia) je nesprávne a likvidačné pre udržanie aktívnej slovenčiny, slovenskosti a podstaty slovenstva.  Najmä v Maďarsku. Nielen v oblasti médií. Došiel som k jednoznačnému záveru: Odporúčam rozpracovať koncepciu štátnej politiky vo vzťahu k Slovákom žijúcim v zahraničí duálne – osobitne koncepciu podpory rozvoja slovenských národnostných menšín žijúcich v zahraničí a osobitne koncepciu podpory slovenských komunít žijúcich v zahraničí.

Tieto a podobné otázky som „nastolil“ vo svojom vystúpení na Stálej konferencii Slovenská republika a Slováci v zahraničí 2016, ktorá sa uskutočnila v Bratislave v dňoch 28. – 29. októbra 2016. Išlo o snemovanie krajanov – 90 zástupcov reprezentatívnych spolkov, organizácií, inštitúcií a cirkví Slovákov žijúcich v zahraničí, ako aj ďalších osobností spoločensko-politického, vzdelávacieho, kultúrneho a duchovného života z 22 štátov Európy, Ameriky a Ázie. Je to jedno z najvýznamnejších podujatí v oblasti štátnej politiky SR vo vzťahu k Slovákom žijúcim v zahraničí, ktoré Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí organizuje každé dva roky.

Viacej sa dozviete na priložených adresách:
http://www.uszz.sk/sk/stranka/4209/krajania-z-22-statov-na-stalej-konferencii-slovenska-republika-a-slovaci-zijuci-v-zahranici-2016-v-bratislave

http://www.luno.hu/aktuality/aktuality-politika/24430-stala-konferencia-s-po-etn-mi-zaujemcami-z-ma-arska

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984