Spomienky z nečasu

Literárny vedec a publicista, šéfredaktor časopisu Tvorba Július Vanovič vydal knihu spomienok pod dvojnázvom Zápisky z mŕtveho času / Antimemoáre (Literárne informačné centrum 2014). Sústredil sa v nej na pripomenutie svojho pohnutého života (ovplyvneného biľagom za „nevyhovujúci kádrový profil“, jeho otec bol uväznený na základe podozrenia, že mal niečo spoločné s partizánskym veliteľom Viliamom Žingorom) od r. 1945 až po súčasnosť. V názve knihy využil alúziu na svoju úspešnú knihu rozhovorov s 39 slovenskými spisovateľmi a spisovateľkami z r. 1968 Antidialógy a tiež tým naznačil svoju programové zameranie byť v každej situácii voči každému problému, či už všeobecnej alebo personalizovateľnej povahy v pozícii oponenta. Formálne rozčlenil knihu na tri časti na základe chronológie – Epilóg starého Martina (obdobie 1945 – 1957), V Bratislave (obdobie 1959 – 1971) a Dlhé roky korektorské (obdobie 1971 – 1989), pričom za druhou časťou sú vložené Zápisky z mŕtveho času z rokov 1970 až 1975. V podstate možno v celom texte rozlíšiť po obsahovo-štylistickej stránke štyri roviny – spomienkovú (memoárovú), denníkovú, reflexívnu a esejistickú.

Vanovič si zvolil veľmi široký okruh problematiky, hoci v centre jeho textu je prežívanie veľmi nežičlivého vlastného osudu v období, ktoré on považuje dokonca za horšie ako obdobie prvej vojnovej Slovenskej republiky – v úvode publikácie píše, že sa režim, od r. 1939 po 1948 pripomínajúci drámu, po februári 1948 zmenil na tragédiu…Hoci ide o zjednodušujúcu formuláciu, takéto východisko je preňho podstatné a určujúce na celej ploche jeho antimemoárov a v jeho duchu hodnotí v podstate všetko to, čo prežil vo vyššie vymedzenom období. Spoločným menovateľom všetkých uvedených rovín je literatúra a miesto autora v nej, väčšinou postaveného nie do úlohy slobodného subjektu, ale do úlohy človeka, o osude ktorého rozhodli či rozhodujú iní a rozhodnutia to boli pre memoáristu až príliš často skôr tragické, deprimujúce či ponižujúce. Nemohol riadnou cestou nadobudnúť stredoškolské či vysokoškolské vzdelanie a to sa odrazilo aj v povolaniach, ktoré zastával alebo bol prinútený zastávať. Lepšie časy zažil v redakciách Slovenských pohľadov a Mladej tvorby, potom i v Literárnovednom ústave, horšie časy v suteréne Matice slovenskej v Martine, v Slovenskej pedagogickej knižnici v Bratislave a v úlohe korektora vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, v horších časoch ho sprevádzal zákaz publikovania, hoci sa bez písania nemohol zaobísť. V týchto pozíciách ho obklopovali ľudia, ktorí mu pomáhali či škodili, spomína jedných i druhých, väčšiu pozornosť z pochopiteľných príčin venuje tvorcom spisovateľským, hoci veľmi konkrétne charakterizuje ľudí z jeho rodiska, ktorí stáli na začiatku jeho osobnej tragédie, začínajúcej sa v temných zločinných rokoch päťdesiatych.

Kniha je presýtená informáciami rôzneho typu o významných tvorcoch tohto dlhého obdobia. Napríklad L. Mňačku a D. Tatarku hodnotí najmä v kontexte nezákonných procesov v päťdesiatych rokoch, kde obaja v novinárskych príspevkoch veľmi hanebným spôsobom prispeli k zdrvujúcim rozsudkom nad „nepriateľmi ľudu“. Vanovič im to ani po rokoch a všetkom, čo napríklad títo dvaja spisovatelia prežili po r. 1968, nemôže zabudnúť, ich postoje hodnotí ako zradu a zo zradných postojov obviňuje prevažnú väčšinu spisovateľskej society na Slovensku po r. 1970, keďže až na malé výnimky podľa neho prijali podmienky kolaborácie s normalizačným režimom. Takto neľútostne hodnotí napr. aj A. Matušku, ktorý bol pre neho dlhé roky vzorom či príkladom výnimočnej intelektuálnej kritickej osobnosti, spĺňajúcej Vanovičove kritérium človeka zo zásady protestujúceho proti všetkému, čo nie je pravdivé, čestné a čo nemá parametre ozajstného tvorivého činu. V takýchto hodnoteniach sa nechá unášať pátosom či vášňou, ktorú nachádzal najmä u F. X. Šaldu a V. Černého, ktorým výrazne venuje pozornosť najmä v esejistickej či reflexívnej rovine ako svojím inšpirátorom a učiteľom.

To sú momenty, ktoré by mohli alebo mali vyvolať širšiu diskusiu nielen v literárnych kruhoch, pretože v pozadí vyššie uvedeného pulzuje ešte ďalší neuralgický problém, netýkajúci sa len literatúry – potrebujeme viac talenty alebo charaktery? Pochopiteľne, ideálna odpoveď znie – talentované a charakterné osobnosti. Podľa Vanoviča ich na Slovensku v hodnotenom období ostalo pramálo... Spomína najmä J. Barča-Ivana, A. Bednára, V. Beniaka. V hodnotení literatúry po r. 1970 nenecháva suchú nitku na našich tvorcoch, neuznáva ani výkony V. Šikulu (v trilógii Majstri, Muškát, Vilma), ani P. Jaroša, ani L. Balleka. Zhodne s Michaelou Jurovskou (Romboid č. 3, 2015) musíme konštatovať, že tento odsudok u Vanoviča vznikol dosť nezmyselne, spakruky, pretože si celý rad autorov v tomto období udržalo svoj rukopis, osobnú integritu a čestnosť, nepodkladalo sa režimu. K vymenovaným M. Jurovskou (P. Vilikovský, P. Hrúz, D. Mitana, D. Dušek, K. Horák, D. Kužel, J. Lenčo A. Hykisch) by sme mohli pridať autorov a autorky ako F. Andraščík, Š. Strážay, I. Laučík, I. Štrpka, L. Vadkerti-Gavorníková, M. Haugová, J. Švantner, M. Richter, V. Mikula, P. Zajac, atď., ale i tento moment by si zaslúžil hlbšie analytické zhodnotenie. Antimemoáre však popri pohľade na mnohé osobné neuskutočnené ambície, na smutné časy osobného ponižovania a ústrkov prinášajú pohľad na dobu, ktorej zákruty a hlbočiny sme ešte ani zďaleka dôkladne nepreskúmali a práve J. Vanovič prejavil odvahu a statočnosť nimi prejsť, ponoriť sa do nich, hoci i za cenu niektorých omylov či príliš rozvláčnych pasáží o každodenných banalitách, najmä z bratislavského nečasu v sedemdesiatych rokoch. Celkovo je však jeho kniha významnou výpoveďou o kľúčovom období našej nedávnej boľavej histórie.