Reklama
Reklama

Správajme sa normálne a to bude aj ekologické

Počet zobrazení: 1662

Ekológia myslenia je schopnosť človeka vnímať svoj myšlienkový proces a riadiť ho pozitívnym, konštruktívnym, teda evolučným smerom. Každý verbálny prejav i každá aktivita sa odohráva na základe myšlienkového impulzu: Ide o proces: myšlienka – verbálny prejav – aktivita. Myšlienka je tu príčinným a najdôležitejším komponentom, preto hlavný doraz by mal byt daný na kvalitu myšlienky, resp. myšlienkového procesu. Hlavným faktorom ovplyvňujúcim kvalitu myšlienkového procesu sú charakterové vlastnosti. Vedomosti a konkrétne realizačné nástroje sú kľúčom ku konštruktívnym riešeniam v každej sfére ľudskej činnosti. Vnímam to tak, že človek premýšľa so zámerom, ako si zjednodušiť prácu a život. Dôležité je však vzdelanie a pochopenie súvislostí ešte predtým, ako sa hlboko zamyslíme.

immaginoteka.jpg
Ilustračné Foto: immaginoteca / Flickr

Prírodné prostredie na Zemi a nakoniec všetko okolo nás funguje už milióny rokov podľa nejakých prírodných zákonov (niektoré sa dajú charakterizovať aj strohými matematickými vzťahmi, iné majú vlastnosti deterministického chaosu). Zjednodušene sa dá povedať, že išlo hlavne o výber lepšej (úspešnejšej) možnosti v prípade variability reprodukčného procesu, pričom hralo dôležitú úlohu aj nevyspytateľné šťastie. Optimálnym riešením nášho zasahovania do týchto procesov by malo byť vlastne nezasahovanie, čiže ponechanie voľnosti prirodzenému vývoju. Vzhľadom na to, ako rýchlo rastie počet obyvateľov a aj spotreba, je jasné, že sme už prekročili bod zlomu a nevyhneme sa škodlivému ovplyvňovaniu procesov na Zemi. Môžeme sa už iba usilovať o minimalizáciu našich škodlivých vplyvov. To nejde tak, že budeme nad tým iba filozofovať podľa priorít nejakej skupiny ľudí.

Musíme dokonale poznať fungovanie procesov na celej Zemi a regulovať naše zasahovanie. V prípade ovplyvňovania klimatického systému Zeme, čoho dôsledkom je klimatická zmena a teda aj globálne otepľovanie, ide najmä o pochopenie fyzikálnych zákonitostí nášho zasahovania. Tam sme už značne pokročili, lebo vieme kvantifikovať dôležitosť jednotlivých vplyvov. Jednoznačne na prvom mieste je zmena atmosféry vplyvom emisie skleníkových plynov a redukcie záchytu CO2 hlavne zničeným tropických dažďových pralesov. Na druhom mieste sú oneskorené spätné väzby, ktoré môžu priebeh procesov značne urýchliť v nejakej budúcnosti (od minút po stáročia). Do popredia vystupujú aj ekonomické a sociálne dôsledky ovplyvňovania klimatického systému Zeme, ktoré majú nelineárny priebeh s časom (spočiatku sú pár rokov zanedbateľne malé, potom rýchle rastú, no už nemáme dosť prostriedkov na ich zastavenie).

Ekologické myslenie bez dostatočných odborných (vedeckých) znalostí môže spôsobiť viac škôd ako osohu. To by si mali uvedomiť všetci ekologickí nadšenci najmä z radov vedeckých amatérov. Dovolím si odcitovať myšlienku mladého politológa k danej téme, ktorá ma zaskočila. „Zachraňovaním ľudí fakticky prispievame k ničeniu našej planéty, takže o tom takto zavše premýšľam. A druhá vec, ak pomáhame slabým, či tým vlastne nekonáme proti prírode – proti Darwinovej teórii druhov – a fakticky tým nepriamo neprispievame k ničeniu Zeme.“ Toľko z „ekozamyslenia“ politológa. Nuž tento názor popiera podstatu ľudskosti. A takto nejako vzniká rasizmus a fašizmus.

Každopádne regulácia počtu obyvateľov by bola určite riešením, ale pomáhanie slabším je základným prejavom spolupatričnosti. Namiesto humanizmu sociálny darwinizmus – silnejší prežije? Kto je však silnejší? Čo sa týka regulácie obyvateľstva v Číne, regulovali počet detí a urobili dobre. Navyše je potrebné spriemyselniť Afriku, aj časť Ázie – aby mali ľudia z čoho žiť a v čom sa vzdelávať. Je to aj otázka gigantických „národných“ parkov v Afrike. Európania zničili lesy, a teraz chcú, aby inde boli parky, kde môžu chodiť na poľovačky alebo aspoň na výlety. Je to kolonializmus nového typu. Urbanizácia, vzdelávanie, osveta, spriemyselnenie – to sú smery, ktorými by sa mala Afrika uberať. No ale korporáciám asi  lepšie vyhovuje zaostalosť. Aj štátnosť v dezolátnom stave. Aj tam žijú ľudia, nemajú menšiu hodnotu...

Autor, PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľom Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím

Priemer: 4.1 (8 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama