Štát: dá sa bez neho existovať?

Počet zobrazení: 6047

Pre väčšinu ľudí je existencia štátu niečo úplne prirodzené. Mnohí si myslia, že bol vždy a pritom určite niečo počuli o prvotnopospolnom zriadení a gréckom starovekom polis. Štát hrá takú veľkú úlohu v súčasnom živote, že je ťažké pochopiť, že by bolo možné bez neho existovať. 

Citeľná potreba štátnej moci priviedla k vzniku osobitného smeru sociálneho myslenia – etatizmu (z franc. l´état – štát). História pojmu pochádza z konca 19. storočia. Začal ho používať Numa Droz (1844 –1899), prezident Švajčiarskej únie v rokoch 1881 a 1887, práve vo vzťahu k spoločnosti, v ktorej zásady štátnosti sú dôležitejšie ako individuálna sloboda. Ale obsah tejto idey vznikol veľmi dávno. Zdôvodnili ju takí starovekí filozofi, ako Aristoteles, Platón a Konfucius, neskôr ju rozvíjali: v Taliansku Machiavelli, v Anglicku Hobbes, v Nemecku Hegel.

Je to ideológia, ktorá potvrdzuje vedúcu rolu štátu a politiku jeho aktívnej intervencie vo všetkých sférach sociálnych, ekonomických a súkromných aktivít, vrátane podriadenia záujmov jednotlivcov i skupín jeho záujmom. Na jej základe iba štát je zdrojom poriadku a progresu. Spoločnosti jednoducho chýba schopnosť spravodlivej samosprávy: vláda musí „pomáhať“ svojim občanom. Vládny aparát by mal neustále ovplyvňovať každú verejnú sféru a zasahovať aj do života súkromných osôb.

Jeden z najvýraznejších príkladov implementácie idey etatizmu v praxi ukázal prvý prezident Turecka Mustafa Kemal-pasha Atatürk (roky panovania 1923 – 1938). Usiloval sa podriadiť štátu všetky podniky a inštitúcie, ktoré podľa jeho názoru mali čo len najmenší význam. Etatizmus vo forme „kemalizmu“ v Turecku sa stal oficiálnou doktrínou štátu, bol zavedený do programov Ľudovej republikánskej strany (1931) a dokonca zakotvený ústavne v roku 1937.

Dôležitejším pre pochopenie idey etatizmu sa stal slávny román-antiutopia Georga Orwella «1984». Popisuje, ako vo fantastickom svete vládny aparát udržuje všetko pod kontrolou a dohľadom. Neexistuje miesto ani pre súkromný život a každý podnik je úplne pod vplyvom štátu. Ľuďom je zakázané rozmýšľať, byť priateľmi a ľúbiť. Akékoľvek protiprávne konanie je prísne potrestané zákonmi, ktoré sa menia a dopĺňajú každý deň. Román je doteraz serióznym upozornením na nebezpečnosť etatizmu.

Ale má aj atraktívnu stránku. Múdry vodca, starostlivý otec, mohutný obranca, spoľahlivý partner – tak vidia štát nielen ideologickí nasledovníci etatizmu, ale aj veľa obyčajných občanov. Čiastočne pod vplyvom oficiálnej propagandy, čiastočne na základe vlastnej skúsenosti. Mnohokrát za život dostávame štátnu podporu, cítime sa bezpečnejšie pod ochranou armády a polície, máme sa komu sťažovať na úrazy a nespravodlivosť...

Pripomína vám to niečo? Máte pravdu, etatizmus sa naozaj podobá na náboženstvo. Štát pre občanov vyzerá skoro ako božstvo, ako númen – najvyššia nadradená sila. Ľudia sú mu (naň) zvyknutý veriť, aj keď im niečo nepáči. Učia nás od detstva milovať štát, byť na neho hrdým. Prisaháme k nemu vernosť, slúžime mu. Preto súhlasíme strpieť obmedzenia osobnej slobody a poslúchať úradníkov.

Ale nie všetci. Sú aj takí, ktorý myslia že úloha štátu má byť oveľa menšia alebo dokonca úplne zmiznúť. Nazývajú sa libertariáni (od lat. liber – slobodný). Tento názov ako prvý použil anglický filozof William Belsham v 1789 na rozdiel od determinizmu, ktorý vyznával. Od polovice 19. storočia sa libertariánmi nazývali len anarchisti. Ale v 20. storočí americký politik Leonard Read dal pojmu širší význam.   

Libertarianizmus je označenie ideológií, ktoré zdôrazňujú individualizmus, odrážajúci sa v osobnej i ekonomickej slobode. V niektorých krajinách existujú politické strany s takým názvom, ale používajú ho aj ako skupinové označenie – pre rôzne hnutia, spojené iba podobnými názormi na osobnú slobodu a štát. To je dosť široký rozsah zahŕňajúci od tradičných liberálov až po anarchistov.

Liberáli chcú len obmedzenia ekonomických funkcií štátu a libertariáni navrhujú zbaviť ho aj iných právomocí a ponechať iba služby pre obyvateľstvo. Nakoniec, anarchisti, čo je známe, sú zásadne proti existencii štátu.
Libertariáni sú najtvrdší kritici etatizmu. Poukazujú na to, že štát iba prerozdeľuje prostriedky získané občanmi a odobrané im daňami. To je len ilúzia, že štát pomáha občanom – pomáhame si sami, na vlastné náklady, a nemôžeme si byť istí, že štátne prerozdelenie je najefektívnejšie.

Štát by mal slúžiť ľuďom. Libertariáni sa pýtajú: prečo teda stále počúvame, že to občania majú slúžiť štátu? A komu konkrétne oni slúžia v tomto prípade?

Štát nie je reálny subjekt, je abstrakcia. Na to poukázal Alexis de Tocqueville, ktorý písal, že táto obrovská spoločenská sila musí podriadiť práva jednotlivca spoločnej vôli, ale sama je neosobná (L’Ancien régime et la révolution, 1856). Preto sa libertariáni pýtajú: ako môže takáto virtuálna vec byť vládcom úplne reálneho majetku? Komu de facto patrí taký majetok?

Štátne vlastníctvo je základom mnohých hospodárskych procesov a javov. Ale na pozadí pojmu „štát“ vidíme iba súbor inštitúcií a úradov. Teraz politici a médiá diskutujú o nákupe bojových stíhačiek. Stále počúvame, že ich nakupujeme pre ministerstvo obrany. Ale ministerstvo je len úrad a tam nikto ani nepomyslí na to, že by lietal na stíhačke. Potrebuje ich asi letectvo alebo armáda. Je očividné, že verejnosť nechápe úplne zmysel štátneho vlastníctva a považuje za štát určité úrady.

Keď sa na to pozrieme ešte hlbšie, uvidíme, že názov „štát“ zahŕňa jednoducho skupinu ľudí: poslancov, úradníkov, zamestnancov. To oni konajú v mene štátu a narábajú aj s majetkom, aj s občanmi. Keď Ľudovít XIV. povedal slávnu frázu: „Štát som ja!“, mal v podmienkach svojej doby pravdu. Znamená to, že keď hovoríme o službe a vernosti štátu, napriek všetkým krásnym slovám ide len o službu a lojalitu voči konkrétnym osobám (ako vo feudálnej ére?).

Nie je to však tak. Existujú aj spoločné záujmy, ktoré nie vždy zodpovedajú súčtu osobných. Napríklad, problém plastových obalov a fliaš: sú výhodné pre spotrebiteľov a ziskové pre výrobcov a ich likvidácia v malom rozsahu nie je problém. Ale pre ľudstvo sa stali serióznym ohrozením. Aby bolo možné včas evidovať a riešiť podobné problémy, niekto musí reprezentovať záujmy celej spoločnosti. To máme na mysli, keď podporujeme štát.

Druhá otázka je, či štát je najlepším reprezentantom spoločných záujmov. Ekologické organizácie už dlho varovali pred nebezpečenstvom plastových obalov, ale štáty pomaly prijímajú konkrétne opatrenia. Verejné a občianske iniciatívy zvyčajne reagujú rýchlejšie a intenzívnejšie na zmeny okolností než neohrabaný a inertný štátny aparát.

Nástrojom, schopným lepšie než štát brať do úvahy a koordinovať všetky verejné záujmy, je, podľa názoru libertariánov, samospráva. Tu hneď musíme varovať čitateľov: to, čo teraz zvyčajne nazývame samosprávou, nie je samospráva. Existujúce orgány miestnej a ekonomickej samosprávy spravidla presne kopírujú metódy a obsah práce štátnych úradov a sú prakticky od nich neodlíšiteľné.

Rozdiel medzi štátom a samosprávou je v tom, ako vzniká a deleguje sa moc. V demokratickom štáte si občania vyberajú reprezentantov (poslancov, prezidenta), ktorí dostávajú právo konať v ich mene. V samospráve rozhodujú občania sami, nevyberajúci si na to osobitných zástupcov.

Štát koncentruje moc a deleguje ju „dole“ – na úrady, miesta, podujatia atď. Samospráva deleguje moc „hore“, ale iba do tej istej miery, ktorá je potrebná na vyriešenie určitých problémov, a iba na určitú dobu; stále si ponecháva suverenitu.

Výhody samosprávy ako formy organizácie spoločnosti sú z veľkej časti teoretické a potenciálne. Ešte nikdy a nikde neboli celkom implementované. Napriek tomu lákajú veľa sympatizantov, ktorí veria, že týmto spôsobom je možné prekonať mnoho slabých miest a nedostatkov moderného štátu.

Jedným z nich je korupcia. Pretože štát reprezentujú konkrétni úradníci a zamestnanci, majú možnosť použiť svoje právomocí vo vlastný prospech. Ako sa hovorí, úradníci privatizujú štát. Určite to nerobí každý z nich, ale úplne zničiť tento škodlivý jav ešte sa nikde nepodarilo. Korupcia je ako zázračný drak: odrežete mu jednu hlavu, na jej mieste nárastu dve nové.

Príčina je jedna: korupciu generuje štát sám. Kým existuje, budú aj ľudia, ktorí majú právomoci rozhodovať v jeho mene o problémoch iných občanov. Môžeme dúfať, že všetci úradníci budú nesebeckí a spravodliví, ale to je utopia. Môžeme sa nádejať, že strach z trestu zastaví zlodejov – ale ani to nefunguje. Štát bojuje proti korupcii – to znamená že bojuje proti sebe; ako had hryzúci si vlastný chvost.

Boj proti korupcii, ako aj rozvoj reálnej miestnej a ekonomickej samosprávy, mimovládnych organizácií, profesijných združení, objektívne oslabuje štátnu moc. Preto libertariáni podporujú podobné aktivity a vidia v nich budúcnosť.

Ale aj prívrženci etatizmu sú optimisti. Jeden súčasný fenomén hrá v prospech ďalšieho upevnenia štátu. Je to boj potreba proti terorizmu, ktorý je hlavným strašidlom nášho storočia. Ľudia sa obávajú, že sa môžu stať jeho obeťami. Štátne orgány využívajú tieto obavy, aby sprísnili kontrolu nad súkromným životom aj myšlienkami občanov.

Pod vplyvom strachu dobrovoľne súhlasíme s tým, o čom najhorlivejší zástancovia etatizmu nedávno len snívali: face-kontroly a osobné prehliadky, kontrola odtlačkov prstov, zrušenie bankového či listového tajomstva atď. Bývalé totalitné režimy nemali takéto právomoci, ako majú demokratické štáty dnes.

Internet, vymyslený ako voľna platforma pre výmenu informácii a ideí, sa mení na nástroj na zhromažďovanie osobných údajov občanov a ovplyvňovanie ich myšlienok. Chmúrne predpovede Orwella sa uskutočňujú pred našimi očami. Ale Orwel upozornil aj na to, že podobný nátlak nevyhnutne vyvoláva odpor.

Etatizmus a libertariánstvo si v súčasnosti konkurujú a ťažko povedať, ktorý z nich zvíťazí. Predpokladám, že to bude dlhý súboj, ale veľmi postupne a pomaly sa ľudia zbavia závislosti od štátu. Ľudstvo, keď dospeje, už nebude potrebovať, aby ho niekto viedol za ruku a stále riadil jeho život. Naši potomkovia sa naučia samostatne riešiť vlastné problémy.

Autor, prof. Vasil Lipitsky, DrSc., je prezidentom Bratislavského akademického združenia

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984