Štvrťstoročie od prevratu

Dvadsaťpäť rokov od zmeny režimu je už dostatočne dlhý čas vhodný na rekapituláciu. Ide o dlhší časový úsek, ako trvala prvá republika či čas normalizácie.  Odvtedy vyrástli generácie, ktoré sa už na starý systém nepamätajú. V súčasnosti prichádza do aktívneho života generácia, ktorá sa narodila po zmene systému. V tejto súvislosti je však možno zaujímavejšie pripomenúť si, aké boli vtedy naše očakávania a porovnať ich s dnešnou tristnou realitou.

V tom čase som už bol dospelý, preto môžem písať nesprostredkovane, takpovediac z vlastnej autopsie. Reálny socializmus, v ktorom sme žili vyše štyridsať rokov, mal ako každý systém viacero výhod, ale aj nevýhod. Ako sa ukázalo, najväčšia nevýhoda bola v tom, že ekonomicky zaostával za systémom založeným na trhovom hospodárstve. A v tejto súvislosti si treba celkom jasne a jednoznačne povedať, že práve ekonomické zaostávanie bolo hlavnou motiváciu na zmenu systému.

Keď si však pozrieme heslá novembra 1989, tie neboli o reinštalácii kapitalizmu. Naopak, prvé požiadavky demonštrantov smerovali k reforme socializmu podľa vzoru obrodného procesu z roku 1968. Ľudia intuitívne, ale aj racionálne nechceli kapitalizmus, keďže o jeho negatívach, aj vďaka masívnej socialistickej propagande, vedeli veľmi veľa. Treba si uvedomiť, že javy ako masová nezamestnanosť, bezdomovectvo, sociálna vylúčenosť marginalizovaných skupín, hladové doliny, rozpad celých sektorov boli ešte pred dvadsiatimi piatimi rokmi neznámou realitou. Dnes je už zbytočné polemizovať, či ďalší vývoj mohol byť aj iný, či bola možná aj akási tretia cesta, teda pluralitná demokracia, v ktorej by napriek politickým zmenám bolo možné udržať spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov s tým, že benefity z ekonomického rozvoja spoločnosti by sa spravodlivo prerozdeľovali medzi tých, ktorí tieto hodnoty tvoria. 

Ako dnes vieme, transformácia politického, ale aj ekonomického systému išla úplne iným smerom. Prebiehala v čase zenitu Washingtonského konsenzu, v období, keď neoliberálna ekonomická doktrína formovala celú transformáciu. Ak skutočne platí to známe masarykovské, že štáty či systémy žijú z ideí, z ktorých vznikli, tak táto okolnosť zásadným spôsobom ovplyvnila aj charakter našej dnešnej spoločnosti. U politických a ekonomických elít prevládla idea, že transformácia môže byť úspešná a v dlhodobom horizonte efektívna len vtedy, ak sa uskutoční masívna privatizácia celej ekonomiky. Tu však vyvstal zásadný problém. Miera úspor obyvateľstva bola mizivá predovšetkým v kontexte hodnoty podnikov, ktoré mali byť privatizované. Preto sa prišlo s konceptom takzvanej kupónovej privatizácie. To samo o sebe by však pri štandardnej ochrane minoritných akcionárov nestačilo na veľké zbohatnutie správcov investičných privatizačných fondov (IPF). Zákon o IPF bol šitý na mieru budúcim oligarchom, ktorí si ho objednali u vtedajších politikov. Vďaka tomu sa správcovia IPF mohli správať (a aj sa správali) ako vlastníci im zverených akcií. Vďaka tomu sa v extrémne krátkom čase dostalo obrovské množstvo majetku do rúk relatívne veľmi úzkej skupiny rôznych finančných skupín. Vznikla tak spoločnosť, v ktorej sa veľmi skoro začala koncentrovať nielen ekonomická, ale aj mediálna a politická moc v rukách veľmi úzkej skupiny, zväčša arogantných rýchlozbohatlíkov. Bohužiaľ, podobný trend bol určujúci pre transformáciu takmer všetkých postsocialistických štátov. Najvypuklejšie to bolo na Ukrajine, kde si skupina oligarchov doslova rozparcelovala celú krajinu, jej politický aj ekonomický život.

Dnes po dvadsiatich piatich rokoch od zmeny systému žneme plody takéhoto nešťastného modelu ekonomickej a politickej transformácie. Žijeme v spoločnosti, v ktorej sa nerovnosť čoraz viac prehlbuje a benefity ekonomického rastu sa rozdeľujú veľmi nerovnomerne. Dôsledky takéhoto postupu sú jasné. Stredná vrstva sa rapídne stenčuje, takmer 70 % zamestnancov dostáva mzdu nižšiu, než je priemer (máme extrémne vychýlený príjmový medián), po desiatkach rokov sa znova vyskytol fenomén chudobný zamestnaný. Jedným z obrovských problémov našich čias je masívna nezamestnanosť mladých ľudí, predovšetkým absolventov škôl. Dôsledkom toho naša spoločnosť trpí veľkým odlevom mozgov, miera migrácie za prácou je hádam najvyššia v našich dejinách. Už ani kvalitné vzdelanie nie je zárukou dobrej práce. Žijeme v konzumnej spoločnosti zameranej predovšetkým na výkonnosť, profit, v ktorej sa vytesňujú či zaznávajú hodnoty solidarity.

V posledných dvadsiatich piatich rokoch naša spoločnosť prešla obrovskými zmenami. V niečom sa však nádeje ľudí naplnili. Dnes môžeme v celej Európskej únii bez bariér cestovať, študovať či pracovať, sme súčasťou najvyspelejšej časti sveta. Na druhej strane množstvo negatív tento pozitívny trend značne spochybňuje. Ukázalo sa, že politicko-ekonomický systém, ktorého súčasťou sme sa stali, nesie v sebe množstvo vnútorných rozporov a tenzií. Iste nie je náhoda, že sme pred pár rokmi zažili druhú najväčšiu krízu v dejinách kapitalizmu. Dnes tak stojíme pred novou veľkou výzvou a môžeme len dúfať, že o ďalších dvadsaťpäť rokov bude naša spoločnosť nielen ekonomicky výkonnejšia a vyspelejšia, ale aj solidárnejšia, sociálne spravodlivejšia a že poskytne perspektívu prežitia dôstojného a spokojného života podstatne väčšej častí ľudí ako dnes.

(Vyšlo v Literárnom týždenníku 39 – 40/2014 s titulkom Štvrťstoročie veľkých zmien aj vnútorných rozporov a tenzií)