Reklama
banner2-01-1509979936.png
Reklama

Štvrťstoročie od zániku Česko-Slovenska

Počet zobrazení: 2053
Česko-Slovensko v roku 1992 zaniklo ústavným zákonom prijatým (k tomu povolanými) zákonodarcami. Nerozdelilo sa, ani nerozpadlo! Na rozdiel od jeho vzniku v roku 1918, kedy na to stačili vyhlásenia-deklarácie prijaté v Prahe a v Martine (relatívne) nikým nepoverenými zástupcami jedného i druhého národa.
 

Budúci rok (2018) sa chystáme pripomenúť – kto ako – sto rokov od vzniku Česko-Slovenska. A o pár hodín – v poslednú minútu 31. decembra 2017 – si pripomenieme štvrťstoročie od zániku Česko-Slovenska. Všimnite si, že Česko-Slovensko malo vo vienku svojho oficiálneho pomenovania pri vzniku i zániku uprostred spojovník. Aspoň podľa pravidiel slovenského pravopisu a ducha slovenského jazyka. Ale aj medzinárodného práva. Česká strana spoločného štátu v tejto súvislosti zásadne používa termín pomlčka. Práve v týchto pojmoch je zakopaný pes (háčik, pudlo) chápania spoločného štátu Čechov a Slovákov. V rámci rodovej a inej rovnosti aj opačne – spoločného štátu Slovákov a Čechov. Slováci chápali česko-slovenský štát písaný so spojovníkom, čo je interpunkčné znamienko na spájanie slov alebo ich častí (napr. v slove spoločensko-politický) nielen gramaticky a lingvisticky, ale aj štátnicky a citovo v jeho pôvodnom význame: spájať. Zdá sa, že české lipnutie (lpění) na pomlčke tiež presne charakterizovalo (a dodnes charakterizuje) ich prístup k spoločnému štátu v súlade so slovníkom českého jazyka: „pomlčka, -y ž rozdělovací znaménko pro přestávku v řeči ap“ .

1.1.1993c-uvod.jpg
Námestie SNP, prvé chvíle roka 1993. Foto: Ivan Dubovský

Jazyková a dejinná rozdielnosť českého a slovenského prístupu k vzniku, existencii a zániku spoločnej štátnosti sa dôsledne prejavuje v prípravách na celebrovanie prichádzajúcej storočnice a štvrťstoročnice.

Českosť spomínania sa odvíja od 28. októbra 1918 (znovuobnovenie českej štátnosti v jej československej podobe) až po 31. december 1992 (rozdelenie Československa najmä ako českého štátu). Slovenský prístup väčšinou zhodne kopíruje prístup český. Ojedinele, ale už čoraz častejšie rámcujeme česko-slovenskú periódu slovenskej štátnosti 30. októbrom 1918 (Martinská deklarácia). Poniektorí rozlišujeme, že 28. 10. 1918 vyjadrili svoju vôľu po spoločnom štáte Česi, ktorú vedome a oprávnene, i keď náhodou, posvätil Slovák Vavro Šrobár. O dva dni neskôr tiež vedome a bez znalostí pražského vyhlásenia vyjadrili Slováci vôľu žiť s českým národom v spoločnom štáte. Nikto sa k nikomu nepripájal, jedni i druhí sa dobrovoľne a rovnocenne rozhodli založiť spoločný štát, tak vznikla Česko-slovenská republika, od prijatia prvej Ústavy Československá republika.

Októbrová vôľa niektorých predstaviteľov našich národov v 18. roku 20. storočia neznamenala prevratnú novinku v dejinách spolužitia slovenského a českého národa. V predchádzajúcich poldruha tisíc rokoch sme mali stovky rokov príležitosť žiť pod jedným vladárom. Samozrejme, obchádzam kupca Sama, prvého úspešného manažéra politika na čele našich praprapredkov z jednej i druhej strany. Odhliadam spoločný štátny život našich predkov vo Veľkej Morave trvajúci takmer rovnako dlho, ako trvala Česko-Slovenská republika. A v deň vzniku spoločnej republiky sme už nepretržite spolužili viac ako 400 rokov! Od roku 1490 až do vzniku Česko- Slovenska nám vládli tí istí panovníci ako králi uhorskí a českí, ktorých kráľovstiev sme boli súčasťou.

Zásadnou novinou októbra 1918 bolo to, že sme si mohli vládnuť národne sami a veľmi demokraticky v porovnaní s minulosťou i so vtedajším okolím. Vo vnútri nášho štátu nie až tak doslova demokraticky a národne, čo bolo semienkom sváru, ktoré neskôr rozrušilo našu štátostavbu. Otázka národnej slovanskej rovnocennosti nás kvárila od začiatku. Práve rozdielnosť národného (jazykového), ale aj ekonomického a občianskeho vývoja zdedená z civilizačných hraníc na rieke Litava od roku 1867 často škrípala v česko-slovenskom štátnom súkolí. Výrazne sme si mohli zato sami my Slováci. Zabudli sme na Clevelandskú dohodu, ktorá stavala budúci štát na federálne základy a nahradili sme ju Pittsburskou, ktorá od začiatku zakladala nerovnoprávnosť v podobe autonómie. Autonómia vždy bola slepé črevo slovenskej štátnosti. Mali sme aj svetlé slovenské chvíľky. Po Mníchove 1938 a marci 1939 boli to práve Slováci, ktorí v auguste 1944 vyhlásili opäť Československý štát in situ. Založený na rovnoprávnosti oboch národov. Aj Gustáv Husák mal v tom prsty. Skoro rok to fungovalo. Ale tri pražské dohody, vláda Národného frontu nerozbornej jednoty demokratov i komunistov a socialistická ústava 1960 nás vrátili takmer pred august 1944. Musela prísť pražská jar 68 a opäť Husák, aby vznikla federácia socialistických republík – slovenskej a českej, ktorú v prvom roku jej existencie sme opäť oklieštili. Našťastie, práve socialistická federácia sa stala odrazovým mostíkom aj legislatívnym pre bezbolestný rozvod pred 25 rokmi.

Spomínajme na Československo a či Česko-Slovensko z dnešného hľadiska len v dobrom. Pre nás Slovákov to bolo aj naše rozhodnutie a prvých dvadsať rokov nám vytvorilo podmienky pre slovenskú národnú reinkarnáciu. Naše volanie po rovnoprávnosti nebolo z českej stany vždy vyslyšané, takmer nikdy, len v krízových chvíľach, ale prevažovali klady nad zápormi spoločného štátu. Pre Čechov znamenal rok 1918 tiež národno-štátne obrodenie a slovenský živel (čechoslováci) priniesol potrebný štátotvorný prvok voči trom miliónom Nemcov. Zásadný Benešov štátnický krok, vysídlenie Nemcov po roku 1945 znamenal nepotrebu čechoslovakizmu, ale opäť prevládli nesymetrické česko-slovenské vzťahy. Zámerne hovorím o česko-slovenských vzťahoch, lebo slovensko-české v štátoprávnom zmysle neexistovali. Po novembri 1989 práve jediný prvok náznakovej rovnoprávnosti – zákaz majorizácie vo Federálnom zhromaždení sa stal tŕňom v oku aj novo nastúpeným demokratickým politikom z českej strany federácie.

Česká a Slovenská federatívna republika sa prežila, a preto neprežila. Od 1.1.1993 sa nemáme na koho vyhovárať. Ani Slováci. Ani Česi. Sami sme strojcami svojho národného šťastia.

SÚVISIACE:
Ivan Laluha: Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (12. časť)

 

Priemer: 4.2 (19 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama