Štvrtý román Petra Pišťanka... a posledný

Hoci svojho času ohlasoval prozaik Peter Pišťanek rezignáciu na písanie ďalších próz, toto sa nenaplnilo. Po úspechu s trilógiou Rivers of Babylon a viacerých kratších prózach vydal svoj štvrtý román Rukojemník s podtitulom Lokomotívy v daždi (Slovart, 2014). Jeho predčasný a ťažko pochopiteľný tragický odchod dal tejto skutočnosti až príliš trpkú príchuť a recenzent sa ocitol v pozícii, kedy pri hodnotení románu nemohol nebrať do úvahy správu o tom, že Peter Pišťanek dal prednosť krokom do smrti pred krokmi do ďalšieho života...

Je zaujímavé, že román dostal svoju finálnu podobu až po spracovaní scenára k rovnomennému filmu, ktorý nakrútil režisér J. Nvota (v Českej republike je v kinách uvádzaný pod nešťastným, ak nie až hlúpym názvom Jak jsme hráli čáru).

Príbeh tejto pútavej knihy sa odohráva v známom, autorom už stvárnenom prostredí – jeho rodnej Devínskej Novej Vsi. Nosná zápletka obsiahleho románu sa odvíja od rozhodnutia rodičov hlavnej postavy, štvorročného Petra Achbergera, emigrovať do Rakúska. Lenže miestny bigotný komunistický pohlavár Glanz sa postará o to, že chlapca za rodičmi do Rakúska už nepustili. Vyrastá u svojich starých rodičov a sníva o tom, že raz sa za veľkú vodu rieky Dunaj predsa len k svojim rodičom dostane, veď je to napokon tak blízko... Peter sa tak vyvíja vo veľmi svojrázneho chlapca, určite aj zásluhou toho, že starí rodičia sa proti svojej vôli dostali do pozície nielen rozmaznávateľov svojho vnuka, ale aj jeho vychovávateľov, čo vôbec nebolo ľahké. Pišťanek s bravúrou vykreslil viaceré postavy, ktorými zaľudnil svoj román, okrem Petra a jeho detských kamarátov a spolužiakov na seba púta pozornosť najmä jeho dedo Erich Achberger, dedinský krčmár s bratislavskou kaviarenskou minulosťou. Je vtipným i ironickým glosátorom obdobia, v ktorom sa román odohráva, teda prvej polovice 60-tych rokov až po rok 1968, ako aj toho, čo sa odohráva v mieste deja a akým spôsobom sa s tým dokáže vyrovnať, aby to bolo v prospech jeho rodiny a najmä vnuka Petra. Hoci sa tieto časy často charakterizujú aj pojmom „odmäk“, vyššie naznačené v podstate tragické osudy achbergerovskej rodiny sú predsa len v rozpore s týmto nazeraním na toto obdobie. Ďalšie postavy – okrem nepochybne svojráznej starej mamy Achbergerovej – , ktoré určite upútajú pozornosť, sú aj Petrov kamarát nešťastný Ferko Glanz, syn spomenutého miestneho bigotného komunistu (!), predčasne zomierajúci na mozgový nádor, potom veliteľ pohraničníkov major Burda, ktorý sa postará po augustovej invázii spojeneckých vojsk v roku 1968 o bezproblémový odchod Petra za svojimi rodičmi do Rakúska. Peter prvú možnosť odísť s rodičmi nevyužil, keď ho prekvapili svojou nečakanou návštevou v nádejnom období krátkej dubčekovskej éry aj s jeho v Rakúsku narodeným mladším bratom s tým, že s nimi odíde do Rakúska. Nedokázal sa tak rýchlo odpútať od svojich kamarátov, od dôverne známeho miesta detských hier a dobrodružstiev tehliarskej kolónie a okolia, odkiaľ bolo vidno za hraničné drôty do slobodného sveta.

V dôkladnom a empatickom vykreslení detského sveta, kedy mali hry, rôzne i dobrodružné zážitky s kamarátmi nesmierny význam, a sveta dospelých, stereotypnom a únavnom, plnom nespokojnosti s pomermi a režimom, sa skrýva ďalší rozpor, možno nechcený či latentný, v románe vyjadrený podrobným spôsobom, ktorý možno označiť aj ako sociologicko-historickú charakteristiku pohnutej doby s presným popisom reálií, zvykov a tradícií, typických pre rodiny obývajúce národnostne zmiešanú Devínsku Novú Ves. V tejto rovine si Pišťanek „vypomáha“ aj niekoľkými „hláškami“ známymi z českých filmov nedávnej doby, ako Pelíšky či Dědictví. V kontexte románu pôsobia nenútene, mohli by prekážať iba veľmi striktným čitateľom, citlivým na presné reálie druhej polovice 60-tych rokov minulého storočia. Ďalším rozporom by mohla byť skutočnosť, že vo svete dospelých Pišťanek načrtáva v podstate zreteľnú hranicu medzi prívržencami a odporcami režimu, ideologicky vyjadrené medzi komunistami a antikomunistami, kým vo svete detí toto, našťastie, neplatilo. Mnohé retroreálie najmä z detského sveta pôsobia nostalgicky, čo možno do istej miere odrážalo aj autorove depresívne stavy, ktoré vyústili až do tragického rozhodnutia siahnuť si na život. To už je však rovina dohadov, v ktorej sa nepatrí pokračovať.

Peter Pišťanek svojím románom, v ktorom prevláda pútavý dej, briskný rozprávačský štýl, závažná téma z čias neslobody a nezabudnuteľné postavy vytvoril nečakanú poslednú výraznú bodku svojho tvorivého, no určite ešte nenaplneného života.