Reklama

Svet mimo prevádzky

Počet zobrazení: 2491

V najnovšom mimoriadnom čísle Foreign Affairs „World out of Order“ je jeden text venovaný Európe po Brexite (autor Matthias Matthijs). Na pražskej konferencii I. Švihlíková poukázala na rozporné pôsobenie Nemecka v eurozóne, na asymetriu, ktorá ničí južné krídlo EÚ. Článok profesora politickej ekonómie na John Hopkins University (Washington) dáva určité recepty na odvrátenie rozpadu EÚ. Kľúč našiel v zmene postavenia Nemecka. Požiadavku demokratizácie Európy zdola, ako ju nastolilo hnutie DiEM 25 (J. Varufakis) však nenastoľuje: ak sa obnoví rast, ľudia budú hlasovať v prospech zachovania EÚ.  Podstatné je, ako autor pripomína výkonným politikom a vysokým úradníkom do Bruselu, že potrebujeme politické riešenia, ktoré sa nedajú nahradiť technokratickými opatreniami. „Nová veľká dohoda“ by podľa môjho názoru mala byť európskou ústavou, takou, ktorá bude vyjadrovať europeanizmus.

Ide o najhoršiu politickú krízu, akej dosiaľ musela EÚ čeliť. Načasovanie nemohlo byť horšie, sedem rokov po dlhovej kríze v eurozóne ekonomiky ostávajú krehké. Rusko (vraj) hrozí šabľou  východnej periférii, dve členské krajiny sa vydali na cestu neliberálnej demokracie (Maďarsko a Poľsko), pričom utečenecká kríza úniu rozdelila. Jednotný trh bol vytvorený v roku 1986 vo viere, že nastáva zázračná nová éra vlády osvietenej technokracie, ekonomického rastu a politickej integrácie. Neskôr bolo vytvorené euro Maastrichtskou zmluvou v roku 1992. Európski vodcovia mylne predpokladali, že šoky z budúcnosti budú viesť k prehĺbeniu integrácie. Napríklad grécke hospodárstvo sa od roku 2007 zmenšilo o 26% a ostáva zadlžené. Nezamestnanosť mládeže sa približuje k  50% (Španielsko 45%, Taliansko 40%). Kumulovaná ekonomická kríza a následná politická kríza ohľadom utečencov priviedla EÚ na pokraj rozpadu.

fatherland_3.jpgAk má EÚ prežiť, musí sa zmeniť deľba práce medzi Bruselom a hlavnými mestami únijných krajín, aby tieto mohli uplatňovať fiskálne stimuly a hájiť svojich. EEC (European Economic Community ) založená v päťdesiatych rokoch nemala vytvárať novú nadnárodnú moc, ale stelesňovať povojnový konsenzus na báze liberalizmu. Európske elity zmenili kurz v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia a začali presadzovať novú formu nadnárodného vládnutia. Z národných štátov sa stali „členské štáty“. Významný sociológ Karl Polanyi v polovici minulého storočia v klasickej práci „Veľká transformácia“ dokázal, že trhy nie sú prirodzený výtvor; práve štátna moc vyčleňuje tovarové výmeny z ich sociálneho kontextu, aby sa mohli stať trhovými transakciami (obchod s komoditami medzi  anonymnými aktérmi). Príkladom je Single European Act z roku 1986 – zavedenie spoločného trhu so  slobodou pohybu pre ľudí, služby, tovary a kapitál (Delors, Mitterand, Kohl). Lenže narastajúca súťaž v SEA má víťazov a porazených, čo sa dalo kompenzovať v časoch blahobytu, ale keď rast začal stagnovať, voliči v národných štátoch začali  vo voľbách požadovať viac ochrany pred európskym trhom.

Lenže európske vlády stratili kompetencie, akceptovali totiž primát medzinárodných trhov nad domácou politikou v nebývalom rozsahu. Pri hlasovaní v rámci EÚ kvalifikovanou väčšinou dochádza ku konfliktom s národnými záujmami. Spoločná mena pod patronátom ECB (Európskej centrálnej banky) bráni členských štátom robiť vlastnú menovú politiku. Striktné rozpočtové ukazovatele, na ktorých trvá Nemecko, znemožňujú, aby vlády stimulovali ekonomický rast prostredníctvom zvyšovania výdavkov. Jednoznačným víťazom zavedenia eura je Nemecko, lebo má masívny obchodný prebytok, lenže pre zvyšok Európy bolo euro pohromou. Pri zavedení eura neboli vytvorené žiadne regulačné mechanizmy. Európski lídri vedia, že zavedenie fiskálnej finančnej a politickej únie by voliči neakceptovali. Autor odporúča vrátiť sa k pôvodnej idei, národné štáty treba zachrániť, a nie likvidovať, na politické problémy nejestvujú technokratické riešenia. Distributívne pravidlá, ktoré formujú víťazov a porazených, by mali byť legitimizované v rámci riadnych volieb, sú teda záležitosťou národných štátov. Úlohou EÚ by malo byť rokovanie o medzinárodných obchodných dohodách, dozor nad dôležitými bankami a finančnými inštitúciami, zodpovednosť za globálne otepľovanie plus koordinácia zahraničnej  a bezpečnostnej politiky. EÚ nepotrebuje ďalšie súbory pravidiel, ale politické vodcovstvo. Nemecko musí prestať oponovať vydaniu eurobondov, alebo poskytnúť záruku na dlhové nástroje eurozóny, aby dlhodobá finančná stabilita zabránila nákaze trhových bondov a krachom bánk. Fiskálne pravidlá musia dovoliť krajinám ako Taliansko a Portugalsko, aby mohli stimulovať agregátny dopyt. Treba vytvoriť nové mechanizmy posilňujúce solidaritu v rámci únie, pokiaľ ide o migrantov a bremeno ich integrácie.

A napokon - Nemecko by malo prijať svoju vodcovskú rolu, prekonať svoju provinčnosť. Nemecko by malo zohrať podobnú úlohu v Európe,  akú hrali USA v západnom svete po druhej svetovej vojne. Niet dôvodu, prečo by sa EÚ nemala zotaviť zo súčasnej mizérie. Vodcovia ďalších veľkých členských štátov (Francúzsko, Taliansko, Poľsko, Španielsko) by mali ubezpečiť Berlín, že budú reformovať svoje ekonomiky po obnove rastu a aktívne prispievať k európskej solidarite, potvrdiť súlad európskeho projektu s ich národnými záujmami. Európski vodcovia ako takí by mali znovu získať kontrolu nad procesom európskej integrácie. Šesťdesiat rokov po podpísaní zakladateľskej Rímskej zmluvy Európa viac ako kedykoľvek predtým potrebuje „novú veľkú dohodu“.

Poznámka trochu ironická: Spomenul som si na jeden nie príliš vydarený americký televízny film,  ktorý sa natáčal čiastočne v Prahe – Fatherland  (1994).    

SÚVISIACE:
Demokratický deficit, Brexit a európske alternatívy

Priemer: 4.4 (15 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama