Svet viac ako štvrťstoročie bez ZSSR (2)

Počet zobrazení: 6297

Svet viac ako štvrťstoročie bez ZSSR (1)

Napriek tomu, že k Októbrovej revolúcii viedlo aj vyčerpanie Ruska z vojny a veľká nespokojnosť obyvateľstva s ňou a že prvým dekrétom sovietskej vlády bol Dekrét o mieri, proti Sovietskemu Rusku od jeho začiatku viedol Západ boj všetkými prostriedkami, vrátane ozbrojených, do ktorého sa zapojilo aj Japonsko a čiastočne aj Turecko a Čína. W. Churchill, ktorý sa neskôr stal známym svojím antisovietizmom, vyzýval „k zaduseniu boľševizmu ešte v kolíske“.


Medzinárodnopolitické uznanie Sovietskeho Ruska
 

Nebudeme sa zaoberať smutným a krutým obdobím Občianskej vojny a zahraničnej vojenskej intervencie proti Sovietskemu Rusku, ale zameriame sa na oblasť diplomacie a zahraničnej politiky ZSSR v čase do vypuknutia Veľkej vlasteneckej vojny. Stručne sa však teba zastaviť pri tom, ako sa vyvíjali vzťahy iných štátov k Sovietskemu Rusku (RSFSR) a ako nový štát prijímalo vtedajšieho medzinárodné spoločenstvo.

Po vystúpení Sovietskeho Ruska z vojny sa voči nemu vytvoril na Západe (najmä v Európe) dvojaký vzťah – zo strany mocností Dohody a zo strany Ústredných mocností. Mocnosti Dohody vyčkávali a chceli partnera „na svoj obraz“. Medzi Sovietskym Ruskom, Veľkou Britániou, Francúzskom a USA boli nadviazané len neoficiálne kontakty. Iná bola situácia vo vzťahu k Ústredným mocnostiam. Brest-litovský mier sa stal de facto uznaním Sovietskeho Ruska zo strany Nemecka, Rakúsko-Uhorska, Osmanskej ríše a Bulharska. Na druhej strane sa tým zhoršili vzťahy s mocnosťami Dohody. Po zrušení Brest-litovskej zmluvy sa anulovali vzťahy s Nemeckom. Po vojne zanikli aj vzťahy s rozpadnutými Rakúsko-Uhorskom a Osmanskou ríšou. 

Znepokojenie vládnucich kruhov najmä v Európe vyvolali štáty, ktoré vznikli podľa sovietsko-ruského vzoru, hoci mali len regionálny charakter a ich trvanie bolo krátke. Išlo o Fínsku socialistickú robotnícku republiku, Bavorskú (Mníchovskú), Maďarskú a Slovenskú republiku rád, ktoré existovali len niekoľko týždňov. Najdlhšie vydržala Perzská (Gilanská) socialistická sovietska republika – 16 mesiacov.  

Sovietske Rusko (neskôr RSFSR) v medzinárodných vzťahoch Západ ostrakizoval, vyjadrením čoho bolo jeho nepozvanie na Parížsku mierovú konferenciu po prvej svetovej vojne. Hoci na Západe existovali rozdielne názory na rozvíjanie vzťahov s RSFSR, prevládla tvrdá línia, ktorá odmietala nadviazanie oficiálnych vzťahov s ňou.

Formálne Sovietske Rusko v Európe ako prvé uznali podpísaním mierových dohôd v roku 1920 Estónsko (2. februára), Litva (12. júla), Lotyšsko (11. augusta) a Fínsko (14. októbra). Poľsko podpísalo Rižskú mierovú dohodu s RFSRF po skončení poľsko-sovietskej vojny 18. marca 1921.

Normalizácia a rozvíjanie vzťahov s Európu (Západom) sa začalo v hospodárskej oblasti. Prvou dohodou bola britsko-sovietska obchodná dohoda zo 16. marca 1921. Nasledovali obchodné dohody s Nórskom, Rakúskom, Talianskom a Československom (v júni 1922), ale bez diplomatického uznania.

Diplomatická izolácia RSFSR sa prelomila v rámci Janovskej konferencie (na ktorej sa zúčastnilo 29 štátov) Rapallskou zmluvou zo 16. apríla 1922. Obnovili sa ňou diplomatické a konzulárne styky medzi RSFSR (Ruskom) a Nemeckom, ktoré sa pritom vzájomne zriekli náhrady vojnových škôd a priznali si doložku najvyšších výhod.

V máji 1919 uznala RSFSR nezávislý Afganistan a v októbri obe krajiny nadviazali diplomatické styky. V roku 1921 sa normalizovali vzťahy s južnými susedmi – vo februári sa podpísala zmluva s Iránom a v marci s Tureckom. V novembri 1921 sa uzavrela zmluva o priateľských vzťahoch s Mongolskom.

V súvislosti s Áziou – Blízkym východom – poukážeme na medzinárodnú aféru (blamáž Veľkej Británie a Francúzska), keď ruská tlač 23. novembra 1917 zverejnila tajnú Sykes-Picotovu dohodu z roku 1916. Išlo o plán na rozdelenie sfér vplyvu v Osmanskej ríši, s ktorej porážkou sa vo vojne počítalo. Sovietska moc sa vzdávala nárokov cárskeho Ruska voči Osmanskej ríši, ale vyjadrila aj svoj postoj k neprípustnosti tajnej diplomacie. Doplníme, že neblahé dôsledky tejto dohody, ktorá sa nakoniec v mnohom realizovala, sa na Blízkom východe prejavujú dodnes.

Sovietske Rusko, ktoré bolo objektom silných mediálno-politických útokov, malo od svojho vzniku vo viacerých štátoch podporu najmä zo strany ľavicových politických síl (aj v tlači, ktorá im bola blízka), ktoré vyjadrovali nesúhlas s politikou svojich vlád voči nemu. Priaznivejšie podmienky pre zahraničnú politiku Moskvy prinieslo aj ukončenie zahraničnej vojenskej intervencie a Občianskej vojny. Možno povedať, že v čase vzniku ZSSR sovietska moc začala prekonávať medzinárodnopolitickú izoláciu nielen v Ázii, ale aj v Európe.
 

Vznik Zväzu sovietskych socialistických republík
 

Formálne ZSSR vznikol 30. decembra 1922, keď sa Ruská socialistická federatívna sovietska republika, Ukrajinská socialistická sovietska republika, Bieloruská socialistická sovietska republika a Zakaukazská socialistická federatívna sovietska republika (ďalej len ZSFSR) spojili do jedného štátu s ústrednou vládou v Moskve. Pre úplnosť doplníme, že oficiálny názov „sovietska socialistická republika“ resp. „sovietska federatívna socialistická republika“ (teda obsahovo rovnaký, ale formálne v inom slovoslede, ktorý zvýrazňoval „sovietsky“ charakter socialistických republík Zväzu) sa začal používať na základe ústavy ZSSR z roku 1936.

Pokiaľ vývoj po Októbrovej revolúcii dospel k tomuto kroku, prebehlo veľa zložitých, mnohostranných a protirečivých udalostí. Pre obyvateľstvo priniesli neúrekom ťažkostí a strádania a sprevádzalo ich aj mnoho násilia (vrátane ozbrojeného) a bojov.

Počas občianskej vojny vzniklo na území Sovietskeho Ruska a RSFSR okolo 80 rôzne veľkých štátnych útvarov (časť z nich si nárokovala na samostatnosť), z ktorých viaceré mali len krátke trvanie. Ako zaujímavosť uvedieme, že až do roku 1944 existovala nezávislá Tuvinská ľudová republika, ktorá sa stala súčasťou RSFSR ako Tuvinská autonómna oblasť.

Východiskovým momentom vytvárania ZSSR, základom novej moci sa stali soviety (preložene doslovne do slovenčiny rady) robotníckych, vojenských, kozáckych, roľníckych a pod. zástupcov. Išlo o kolektívne orgány vyberané na základe profesiového – výrobného (pracovného, služobného) princípu – robotníkmi, roľníkmi, vojakmi, námorníkmi atď. Vytvorili sa v revolučných udalostiach v rokoch 1905 – 1907 najprv na riadenie štrajkov a potom aj vedenie povstania – boja (vrátane ozbrojeného) s vládou.

„Revitalizovali“ sa po Februárovej revolúcii a ich pôsobenie viedlo k vzniku dvojvládia – boja o moc medzi Dočasnou vládou a Petrohradským sovietom robotníckych a vojenských zástupcov. Potom ako sa zišli Všeruské zjazdy predstaviteľov Sovietov robotníckych a vojenských zástupcov a vytvoril sa Všeruský ústredný výkonný výbor Sovietov robotníckych a vojenských zástupcov, soviety sa stali (od apríla 1917) súčasťou politického systému vtedajšieho Ruska.

Boľševici využili soviety ako základný politický nástroj v Októbrovej revolúcii a pri nastoľovaní novej moci v štáte. Zmenili ich na špecifickú formu politickej organizácie a v Sovietskom Rusku (a potom v RSFSR a ZSSR) zdokonaľovali – uzákonili a zakotvili do ústavy ako zastupiteľské, exekutívne a kontrolné orgány a tvorili základ štátnej moci. Neskôr sa rôzne právne i organizačne aj po formálnej stránke upravovali.

Išlo o inú cestu k zastupiteľskej demokracii, než akú poznáme v západnej liberálnej demokracii. Soviety sa vo svojom vývoji formálne prispôsobovali základným požiadavkám na zastupiteľskú demokraciu, ale stále obsahovali vlastné prvky dané tým, že vznikli v ruskom kultúrno-politickom priestore.

Jedným z problémov interpretácie politickej plurality sa stalo, že v súčasnosti sa pripúšťa len v jednostrannom a už značne deformovanom rámci liberálnej demokracie. Ak sa postaví vedľa nej ďalší systém, ktorý vytvára alternatívnosť, variantnosť usporiadania spoločnosti, riešenia jej problémov a pod., stretáva sa odmietaním, odsudzovaním, útokmi a zopakujeme, že vo viacerých štátoch sú prijaté zákony zakazujúce iné politické systémy ako liberálno-demokratický a trestajúce ich šírenie, propagáciu a pod.

Dnes do omrzenia omieľaná prihlúpla politická korektnosť k rôznym spoločenským excesom sa vo vzťahu k ZSSR nepoužíva. K „dobrým zvykom“ súčasného hlavného mediálno-politického prúdu patrí preto za každú útočiť na tento štát, jeho minulosť v čo najnevyberanejších podobách, kde sa nepozastavuje ani nad používaním urážok, grobianstva či vulgarizmov a pod.
 

Medzinárodné vzťahy a zahraničná politika ZSSR do vypuknutia Veľkej vlasteneckej vojny
 

ZSSR nastúpil do medzinárodnej politiky ako subjekt, ktorý musel urputne zápasiť o svoje uznanie. Mal vyhranenú líniu zahraničnej politiky, ktorá nebola prijímaná na Západe s nadšením. Objavovali sa obvinenia z toho, že chce exportovať socialistickú revolúciu. Okrem toho jeho pozíciu zhoršovali aj požiadavky na zaplatenie medzinárodných dlhov cárskeho Ruska a kompenzáciu za zahraničný majetok skonfiškovaný po Októbrovej revolúcii.

Zahraničná politika a medzinárodné vzťahy ZSSR mali v 20. rokoch dve základné podoby – oficiálnu, štátnu a neoficiálnu v rámci Kominterny – vzťahov s komunistickými stranami, ktoré boli pomerne intenzívne. Zameriame sa len na štátnu, oficiálnu politiku ZSSR.

Z hľadiska priestorového (geopolitického) zamerania sa medzinárodné vzťahy a zahraničná politika ZSSR od začiatku orientovali na tri smery. Išlo o západ (do Európy a USA), juh (do Prednej Ázie a na juh Strednej Ázie, popr. Blízky východ) a východ (na Ďaleký východ – s Čínou a Japonskom).

Vlna diplomatických uznaní ZSSR v Európe prebehla v roku 1924. Vo Veľkej Británii po víťazstve vo voľbách labouristická vláda vo februári uznala ZSSR de iure. Nasledovalo postupne uznanie Talianskom, Rakúskom, Nórskom, Švédskom, Gréckom, Dánskom a Francúzskom.

V máji 1924 nadviazali so ZSSR diplomatické styky Čína a v auguste Mexiko. V januári 1925 sa tento krok dohodol s Japonskom a v auguste 1926 s Uruguajom.

V roku 1926 Moskva uzavrela s Berlínom zmluvu o neútočení a neutralite. Rozvinula sa mnohostranná spolupráca vrátane vojenskej oblasti, najmä z dôvodu, že oba štáty boli medzinárodným spoločenstvom vytláčané na jeho okraj – Nemecko v dôsledku Versaillského mieru a ZSSR v dôsledku postoja kapitalistických štátov. Moskva túto spoluprácu ukončila po príchode A. Hitlera k moci.

V máji 1927 boli prerušené diplomatické styky s Veľkou Britániou preto, že ZSSR poskytol pomoc štrajkujúcim anglickým baníkom. Styky sa obnovili v októbri 1929.

V júli 1933 sa nadviazali diplomatické vzťahy so Španielskom a v novembri 1933 s USA (teda až po nástupe F. D. Roosevelta do Bieleho domu). V júni 1934 tento krok uskutočnilo Československo, s ktorým sa v roku 1935 uzavrela zmluva o vzájomnej pomoci. ZSSR uznali aj Belgicko, Luxembursko, Rumunsko, Maďarsko, Bulharsko, Albánsko a Kolumbia. V septembri 1934 bol ZSSR prijatý do Spoločnosti národov, čo sa dá považovať za určitý míľnik v medzinárodnom uznaní ZSSR. Aj potom však mala Moskva menej diplomatických stykov, ako bol vtedajší „štandard“ na veľký štát.

Od polovice tridsiatych rokov sa Moskva zamerala na podporu idey vytvorenia systému kolektívnej bezpečnosti v Európe a na Ďalekom východe, ktoré mali eliminovať hrozbu Nemecka a Japonska (v roku 1933 vystúpili zo Spoločnosti národov), ale nenachádzala podporu. Situáciu ZSSR zhoršil Pakt proti Kominterne uzavretý v novembri 1936 Nemeckom a Japonskom, ku ktorému sa zhruba o rok pripojilo Taliansko.

V októbri 1936 sa ZSSR otvorene postavil na stranu zákonnej ľavicovej vlády Ľudového frontu v Španielsku, ktorú zvrhol generál Franco, podporovaný Nemeckom a Talianskom. Francúzsko a Veľká Británia odmietli pomôcť legálnej vláde v duchu politiky appeasementu (nezasahovania) a zbrojného embarga, podporovaného aj Spoločnosťou národov, ktorá však viedla k ústupkom pred agresívnymi silami. Do Španielska ZSSR vyslal vyše 2 000 poradcov (boli medzi nimi budúci maršal ZSSR K. A. Mereckov, budúci admirál loďstva ZSSR N. G. Kuznecov a budúci generál armády D. G. Pavlov) a množstvo zbraní a vojenského materiálu. Porážka španielskych republikánov a neskôr Mníchovská dohoda (Československo malo síce uzavretú zo ZSSR medzinárodnú zmluvu z roku 1935 o vzájomnej vojenskej pomoci v prípade útoku Nemecka, ale ZSSR mohol prísť na pomoc jedine, ak sa do konfliktu zapojí aj Francúzsko) preukázali neschopnosť Versaillského systému usporiadania medzinárodných vzťahov zabrániť konaniu agresorov a nad Európou sa začal vznášať mrak veľkej vojny.

Sovietsky zväz hoci už považovaný za veľmoc, bol znovu osamotený a vytláčaný z európskej politiky. Napriek málo ústretovému postoju Francúzska a Veľkej Británie sa stále usiloval o vytvorenie bezpečnostného systému brániacemu agresivite Nemecka a v júli a auguste 1939 prebiehali v Moskve sovietsko-francúzsko-britské rozhovory. K nijakým výsledkom však neviedli.

V týchto konkrétno-historických podmienkach podpísali 23. augusta 1939 v Moskve zmluvu o neútočení medzi Nemeckom a ZSSR, ktorá sa dnes neoznačuje ináč ako Pakt Ribbentrop-Molotov. K zmluve patril aj tajný doplnkový protokol o rozdelení sfér vplyvu záujmov v prípade územno-politických zmien. O tejto zmluve možno diskutovať – už v čase svojho podpisu viedla k problémom vo vtedajšom komunistickom a robotníckom hnutí. Išlo však predovšetkým o pragmatický krok, ktorý mal viesť k odsunutiu začiatku vojny s Nemeckom, ktorá bola neodvratná. 

Krátko po podpísaní zmluvy sa začal útok Nemecka na Poľsko, ktorý sa pripravoval už dávnejšie (dokument Fall Weiss bol podpísaný 15. júna 1939) a v Európe vypukla druhá svetová vojna. Napriek podpísaniu zmluvy na desať rokov o necelé dva roky hitlerovské Nemecko napadlo ZSSR, pričom mohlo využiť aj potenciál európskych štátov, ktoré dovtedy vo vojne obsadilo.   

Na východe ZSSR došlo v tridsiatych rokoch k viacerým konfliktom s Japonskom, v ktorých bolo Japonsko porazené. Japonsko nakoniec na Sovietsky zväz v druhej svetovej vojne nezaútočilo.

Medzinárodné postavenie ZSSR sa definitívne upevnilo v priebehu druhej svetovej vojny, kedy ho uznala väčšina štátov Latinskej Ameriky, Kanada, Austrália a Nový Zéland. Niektoré štáty sa však „spamätali“ až po vojne – Švajčiarsko nadviazalo styky so ZSSR až v marci 1946.

Po druhej svetovej vojne a vzniku bipolárneho usporiadania medzinárodných vzťahov sa ZSSR stal jednou z dvoch superveľmocí, čo kvalitatívne zmenilo jeho pozíciu a rolu na svetovej scéne. Stal sa vedúcou silou východného – socialistického bloku, čo rozširovalo možnosti jeho pôsobenia, ale prinášalo oveľa viac starostí a ťažkostí. Odmietavý postoj Západu k ZSSR sa premietol do vzniku studenej vojny – pojem i celý proces vyšiel z anglo-amerického prostredia a analýza medzinárodného vývoja v tomto období si vyžaduje samostatný pohľad. 


Vývoj územia a územno-správneho členenia ZSSR
 

K štyrom zakladateľským republikám postupne pristúpili ďalšie sovietske socialistické republiky (ďalej len SSR):
- 27. októbra 1924 Turkménska SSR,
- 13. mája 1925 Uzbecká SSR,
- 5. decembra 1929 Tadžická SSR,
- 5. decembra 1936 to boli Azerbajdžanská, Arménska a Gruzínska SSR (a tým zanikla ZSFSR) a Kazašská a Kirgizská SSR,

V roku 1940 to bolo päť SSR, s ktorými sa však prvýkrát zväčšovalo aj územie ZSSR:
- 31. marca Karelo-fínska SSR (16. júla 1956 sa spätne status Karelo-fínskej SSR zmenil na autonómnu sovietsku socialistickú republika, ktorá sa stala súčasťou RSFSR – po tomto rozhodnutí sa počet SSR ustálil na 15, čo zostalo do roku 1991),
- 2. augusta Moldavská SSR,
- 3. augusta Litovská SSR,
- 5. augusta Lotyšská SSR.
- 6. augusta Estónska SSR.

V roku 1945 sa stala súčasťou ZSSR stala časť východného Pruska – dnešná Kaliningradská oblasť v RSFSR (v rámci zmien hraníc v Európe dohodnutých na mierových rokovaniach počas druhej svetovej vojny) a Zakarpatská oblasť, ktorú odovzdalo Česko-Slovensko a bola začlenená do Ukrajinskej SSR. A napokon v roku 1946 ZSSR (RSFSR) získal južnú časť ostrova Sachalin a Kurilské ostrovy, ktoré dovtedy patrili Japonsku.

Zväčšovanie územia ZSSR a zmeny jeho územno-správneho členenia sprevádzali mnohé komplikácie. Zmeny v Besarábii (Moldavsku), Estónsku, Litve a Lotyšsku, ktoré sa pripojili po obsadení k ZSSR, neboli výsledkom revolučných procesov. Národnostné aj sociálno-ekonomické problémy, ktoré tým vznikli, sa špecificky sa prejavovali vo všetkých týchto zväzových republikách a v posledných rokoch existencie ZSSR vystúpili do popredia aj s procesmi na Ukrajine a v zakaukazských republikách. Mnohé otázky zostali otvorené dodnes.

ZSSR mal komplikované územno-správne členenie (v Ústave z roku 1977 sa uvádzal pojem administratívno-územné usporiadanie), ktoré nemalo azda okrem Indie obdobu v inom štáte.

Zohľadňoval sa aj fakt, že v ZSSR žilo vyše 100 národov a národností, z ktoré mnohé prežili len vďaka veľkorysej kultúrnej a jazykovej politike v mnohonárodnostnom federatívnom štáte. Unikátnym fenoménom je aj to, že súčasťou väčšej federácie je menšia v jej rámci (do roku 1936 ZSSR pozostával vlastne z dvoch federácií a z dvoch republík).

Z formálneho hľadiska tvorili základnú územno-správnu štruktúru ZSSR zväzové republiky, ktoré sa členili na oblasti (v RSFSR boli aj kraje) a tie pozostávali z rajónov. Okrem toho existovali autonómne republiky, oblasti a okruhy.

V Ústave ZSSR z roku 1924 sa uvádzalo, že ZSSR je jednotný zväzový štát pozostávajúci z RSFSR, Ukrajinskej SSR, Bieloruskej SSR a ZSFSR (zahŕňajúcej Arménsku, Azerbajdžanskú a Gruzínsku SSR). Podľa článku 4 mali právo na vystúpenie zo zväzu. V ústave neboli vymenované žiadne ďalšie územno-správne celky.

V Ústave ZSSR z roku 1936 v článku 13 bolo uvedené, že ZSSR je zväzový štát, vytvorený na základe dobrovoľného zjednotenia 11 rovnoprávnych SSR. Podľa článku 17 mali právo vystúpiť zo zväzu.

RSFSR pozostávala podľa tejto ústavy z 5 krajov, 19 oblastí, 17 autonómnych republík a 6 autonómnych oblastí. Azerbajdžan mal jednu autonómnu republiku a jednu autonómnu oblasť, v Gruzínsku boli dve autonómne republiky a jedna autonómna oblasť, v Uzbekistane sa nachádzala jedna autonómna republiku, v Tadžikistane tiež jedna autonómna oblasť, Kazachstan mal 8 oblastí. Na Ukrajine bolo 8 oblastí a jedna autonómna republika  (Moldavská). Arménska, Bieloruská, Kirgizská a Turkménska SSR nemali vo svojom usporiadaní kraje, oblasti ani autonómne republiky.

V Ústave ZSSR z roku 1977 bolo v článku 71 vymenovaných 15 zväzových republík. Podľa článku 72 mala každá právo vystúpiť zo zväzu. V článku 81 mala zväzová republika aj právo vstupovať do vzťahov s cudzími štátmi, uzavierať s nimi zmluvy, vymieňať si diplomatických a konzulárnych predstaviteľov a zúčastňovať sa na práci medzinárodných organizácií.

V RSFSR bolo ku koncu ZSSR 49 oblastí a 6 krajov. Ukrajina mala 25 oblastí (po vytvorení Krymskej ASSR len 24) a Bielorusko šesť. Kazachstan tvorilo 19, Kirgizsko 5 a Tadžicko 7 oblastí. V Turkménsku sa počet oblastí menil asi najčastejšie a v roku 1991 bola už len jedna a v priamom riadení republiky bolo 7 rajónov. Uzbekistan sa členil na 10 oblastí. V Arménskej, Azerbajdžanskej, Estónskej, Gruzínskej, Litovskej, Lotyšskej a Moldavskej SSR oblasti neboli – rajóny boli v priamom republikovom riadení.

V Ústave z roku 1976 bolo vymenovaných 20 autonómnych republík. V RSFSR to boli Вaškirská, Burjatská, Dagestanská, Kabardino-Balkarská, Čečensko-Igušská, Čuvašská, Jakutská, Kalmycká, Karelská, Komijská, Marijská, Mordovská, Severoosetínska, Tatarská, Tuvinská a Udmurtská ASSR. V rokoch 1921 – 1945 v jej rámci bola Krymská ASSR. V Azerbajdžanskej SSR bola Nachičevanská ASSR, do Gruzínskej SSR patrili Abcházska a Adžarská ASSR a v Uzbeckej SSR sa nachádzala Karakalpaská ASSR. Na Ukrajine sa v roku 1991 vytvorila Krymská ASSR. Vo všetkých ASSR bol štátnym jazykom okrem ruštiny aj príslušný jazyk národnosti.

Autonómne oblasti boli tiež vymenované v Ústave z roku 1977 (dovtedy sa od svojho vzniku v roku 1930 nazývali národnostné okruhy). Nachádzali sa v Azerbajdžane – Náhorno-karabašská, v Gruzínsku – Juhoosetská, v RSFSR – Adygejská, Horsko-Altajská, Chakaská, Karačajevo-Čerkesská a Židovská a v Tadžickej SSR – Horsko-Badašchanská.

Autonómny okruh sa uvádzal v článku 88 spomínanej ústavy, ale neboli v nej okruhy vymenované. Všetky sa nachádzali v RSFSR a išlo o Aginsko-Burjatský, Čukotský, Evenkijský, Chanti-Mansijský, Jamalo-Nenecký, Komi-Permjackij, Korjakskij, Nenecký, Tajmyrskij (Dolgano-Nenecký) a Usť-Ordynskij Burjatskij autonómny okruh.

ASSR mali vyšší status ako autonómne oblasti a okruhy. Mali svoju ústavu, ich územie sa nemohlo meniť bez ich súhlasu, ale nemali právo na vystúpenie zo ZSSR. V rokoch 1990 – 1991 niektoré autonómie a samovyhlásené štáty (napr. Čečensko, Gagauzsko – na juhu Moldavska, Južné Osetsko, Krym, Podnestersko, Tatarstan) chceli dosiahnuť štatút zväzovej republiky a tým aj možnosť vstúpiť do pripravovaného Zväzu suverénnych štátov a získať samostatnosť.

Ak to spočítame tak v ZSSR bolo v roku 1991 okrem 15 zväzových republík, 21 autonómnych republík, 8 autonómnych oblastí a 10 autonómnych okruhov. Existovalo 6 krajov, 121 oblastí a niekoľko stoviek rajónov.

(Pokračovanie)

Autor prednáša na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984