Svetová politika a bezpečnosť v roku 2015

Rok 2015 sa do svetových dejín zrejme nezapíše dobre. Najmä z hľadiska bezpečnosti sa stal v tomto storočí dosiaľ jeho najhorším rokom. Nechceme napomáhať šíreniu „alarmizmu“, ale výrazne prevládli negatívne procesy. Ukážeme na vybrané z nich, ktoré najviac znepokojili politikov, médiá, odborníkov, ale aj bežných ľudí.

Dve dohody – diplomatické úspechy nepokojného roka
 

Sú azda iba dve dohody, ktoré prispeli k poklesu napätia vo svete – Minsk II a dohoda o jadrovom programe Iránu. Na prijatí dohôd z Miska sa podieľali Francúzsko, Nemecko, Ruská federácia a Ukrajina. V prípade Iránu rokovania viedli ČĽR, Francúzsko, Nemecko, RF, USA a Veľká Británia.
Minsk II prispel k relatívnemu upokojeniu situácie na Ukrajine. Dohoda však neustále spochybňujú a porušujú, viac na strane kyjevskej moci. Celkové riešenie ukrajinskej krízy zostalo v nedohľadne.

Dohoda o jadrovom programe Iránu je z hľadiska svetovej politiky významnejšia, ale takisto ju od počiatku relativizujú. Možno ju pokladať za jeden z mála úspechov B. Obamu, čo na politickej scéne USA vyvoláva úsilie republikánov zabrániť jej prijatiu. No a tradične proti každej dohode s Iránom vystupuje Izrael.

K pozitívam patrí aj zmena postoja USA ku Kube. Po vyše polstoročí trápneho prehliadania Washington rozhodol o akceptovaní castrovskej Havany. Význam kroku USA zatiaľ netreba preceňovať, lebo nie je jasné, čo to bude znamenať pre vývoj v regióne najmä v súvislosti s rozhodnutím skončiť s uplatňovaním Monroeovej doktríny z roku 1823.

Sedemdesiate výročie ukončenia druhej svetovej vojny
 

Vlaňajšok bol aj v znamení 70. výročia ukončenia druhej svetovej vojny. Pri jeho oslavách najmä v Moskve, ale aj v Pekingu sa prejavila ignorancia väčšiny štátov Západu, keď tam pod zámienkou nesúhlasu so súčasnou politikou Ruskej federácie a Číny nevyslali delegácie na primeranej úrovni. Zlým znakom sa stali nebezpečné pokusy prepisovať dejiny tejto vojny. Svojrázne sa v tom vyznamenali určité kruhy na Ukrajine a v Poľsku – teda paradoxne zo štátov, ktoré v nej patrili k najviac zničeným. V OSN, ktorá vznikla ako výsledok rokovaní o usporiadaní pomerov vo svete po druhej svetovej vojne, sa uskutočnilo výročné 70. zasadnutie jeho valného zhromaždenia. Po rokoch sa tu znovu stretli najvyšší predstavitelia ČĽR, RF a USA. Ani toto fórum, napriek podnetným návrhom, ktoré odzneli najmä pre bezpečnosť sveta, nič nedokázalo zmeniť na nepriaznivom smere jej behu.

Blízky východ – stály nepokoj?
 

Najnepokojnejším regiónom zostal Blízky východ, kde sa už dlho prelína niekoľko vážnych problémov. Vlani išlo najmä o sýrsku krízu, aktivity tzv. Islamského štátu (označovaného čoraz častejšie ako Daeš) a vojnu v Jemene. Líbya sa stala zlyhávajúcim štátom a ani po viac ako dvoch rokoch od zvrhnutia M. Kaddáfího nemá vládu, ktorá by vedela upokojiť situáciu a obnoviť fungovanie štátu. Nepokojný po arabskej jari je naďalej aj Egypt. V izraelsko-palestínskom konflikte nedošlo k veľkým bojom, ale prepukali násilnosti, ktoré udržiavajú vysokú úroveň napätia.

Globalizácia sýrskej krízy a aktivít Daeš-a
 

Zo sýrskej krízy sa stal najvážnejší bezpečnostný problém súčasného sveta a nadobúda už globálny charakter. Súvisí to aj s tým, že sa boje v Sýrii sa spojili do jedného celku s bojmi proti Daeš-u. Viedlo to aj k nárastu migrácie, ktorý pocítili už nielen okolité štáty, ale aj Európska únia. Nedá sa rozumne vysvetliť, prečo USA a ich spojenci považujú za hlavnú podmienku riešenia krízy odstúpenie Bašara al-Asáda. Ruská federácia už v roku 2013 ukázala, že pri riešení problémov v Sýrii sa musí zohľadniť aj jej postoj a dodržiavanie medzinárodného práva. Po viacerých výzvach na vytvorenie širokej protiteroristickej koalície, ktoré USA ignorovali, sa Moskva rozhodla na základe pozvania sýrskeho prezidenta zasiahnuť vojensky. Použitie zbraní je v medzinárodných vzťahoch krajným prostriedkom, ale v tomto prípade ruské aktivity už za tri mesiace spôsobili Daeš-u viac škody ako poldruharočná kampaň koalície vedenej USA.

Ruský postup ukazuje, ako vyzerá rozhodný boj s terorizmom a vyvoláva aj otázky  o príčinách laxnému prístupu Západu v boji proti Daeš-u. Niekedy sa dokonca zdá, že najmä Washingtonu vyhovuje napätie, ktoré zaťažuje nielen samotný región, ale aj jeho širšie okolie, a neprekáža mu, že môže preniknúť nielen do EÚ, ale dotknúť sa i RF a možno aj Číny.

Sýrsku krízu zdramatizovala „turecká“ dimenzia po útoku na ruské vojenské lietadlo. Ankara zrejme precenila svoju politickú „kreativitu“ a padla do osídiel špekulácií washingtonského šírenia „organizovaného chaosu“. Už dlhšie síce hnevala USA – najprv postojom k Tel Avivu a potom neochotou pripojiť sa k protiruským sankciám. A tak sa možno opýtať, či Washington Ankaru v súčasnosti nezneužíva ako ďalší faktor nestability v regióne – vo vzťahu k RF, ale aj k EÚ. Ani jeden z týchto troch hráčov nič z týchto sporov nezíska, môže len stratiť.

Čoraz častejšie sa v niektorých kruhoch na Západe uvádza, že Daeš by nevznikol, ak by nebola invázia USA a koalície ochotných do Iraku v roku 2003 a nenastali by jej neblahé následky. Moskva však zdôrazňuje aj to, že riešenie problémov na Blízkom východe sa nemôže opierať len o násilné, vojenské kroky, ale vyžaduje komplexné zohľadnenie všetkých ich príčin.

Nekonečná a neúspešná afganská vojna
 

Invázia USA do Afganistanu v roku 2001 nebola v súlade s medzinárodným právom a dnes sa hodnotí najmä ako neuvážený pomstychtivý krok. Napriek tomu, že Washingtonu sa podarilo „nahovoriť“ na účasť vo vojne 50 ďalších štátov (vrátane SR), po viac ako 13 rokoch podivných bojov a ich pokračovaní v misii NATO (opäť aj s účasťou SR) ich výsledky vedú iba k jednému možnému záveru – ide o ďalší dokaz zlyhania politiky USA, ktoré však tvrdošijne trvajú na tom, že ich „poslanie“ tu i inde vo svete je nenahraditeľné.

Taliban ovláda najväčšie územie od roku 2001 a spôsobuje vážne problémy afganskej moci. Ide o historický unikát, keď sila, proti ktorej sa vedie vojna, je po takmer 15 rokoch bojov skoro rovnako silná ako na ich začiatku. Bežne sa už aj na Západe v odborných kruhoch pripúšťa, že bez Talibanu dnes nemožno riešiť problémy Afganistanu.

Narastanie napätia na Ďalekom východe
 

Bezpečnostná situácia sa komplikuje aj na Ďalekom východe. V médiách hlavného prúdu sa z tohto stavu obviňuje jednoznačne Peking, pričom sa zdôrazňuje zvyšovanie jeho vojenskej sily, ktoré ohrozuje – čuduj sa svete – USA.

Nemusíme súhlasiť s konaním ČĽR v regióne, ale možno sa opýtať, komu prospieva úsilie zabrániť zbližovaniu severnej a južnej Kórey – posledného reliktu rozdelenia národného štátu v rámci dohôd po ukončení druhej svetovej vojny. Prečo si Japonsko dovoľuje uskutočňovať kroky, ktoré sú v protiklade s týmito dohodami platnými v regióne (predstavme si, čo by sa dialo, keby sa Nemecko vydalo rovnakou cestou). Prečo udržiavajú USA svoje najväčšie zahraničné vojenské kontingenty práve v južnej Kórei a Japonsku (rozumne sa však nedá vysvetliť ani rozmiestnenie taktických jadrových zbraní USA v západnej Európe). A jednou zo záhad súčasnej diplomacie je, prečo USA majú dohodu o bezpečnostnej pomoci a spolupráci so štátom, s ktorým neudržiavajú diplomatické vzťahy – s Taiwanom (Čínskou republikou) –, a v tomto roku tam opäť predali vo veľkom rozsahu moderné zbrane a vojenskú techniku.

Zlý rok pre Európu
 

Zlý bol rok aj pre Európu. Pokračovali negatívne dopady ukrajinskej krízy, a to aj napriek spomenutému pokroku po Minsku II. Viacerí vedúci predstavitelia členských štátov EÚ sa síce kriticky vyjadrili o sankciách proti RF, ale EÚ nič na tejto politike nezmenila, hoci k ničomu nevedie a niektorým členským štátom vážne škodí.

Smutnou kapitolou sa stali teroristické útoky v Paríži. Žiaľ, za ich príčinami i spôsobmi sa skrýva viacero nejasností i pochybností. Možno síce oceniť kroky v európskom boji proti terorizmu, ale sú tu dva háčiky: hrozia totiž nárastom nekontrolovaného pôsobenia štátnej mašinérie a zároveň sa prehliada, že jednou z príčin terorizmu je aj spôsob riešenia problémov vo svete v posledných desaťročiach. 

Novou ťažkosťou, ktorá má hlbšie korene, no vlani nadobudla veľký rozsah, sa stala migračná vlna. Predstavuje nielen bezpečnostnú hrozbu ale aj vážny sociálno-ekonomický a humanitárny problém, s ktorým si EÚ momentálne nevie rady. Nedá sa zbaviť ani dojmu, že migrantovi niekto z úzadia manipuluje, aby šli najmä do určitých štátov EÚ – napr. o štáty V4 je aj pri tejto „masovosti“ zatiaľ minimálny záujem. V pozadí však nie je Daeš či Moslimské bratstvo, ale ani medzinárodný organizovaný zločin, hoci z tejto činnosti profituje...

Zamotaná ukrajinská kríza
 

Noví ukrajinskí vodcovia, ktorí si po prevrate dodali legitimitu viacerými voľbami, moc navidomoči strácajú. Po regionálnych voľbách v októbri a novembri sa pozície vládneho Kyjeva oslabili a narastajú v ňom spory, ktoré nadobúdajú niekedy až tragikomické črty.

Západní ochrancovia Kyjeva sú z jeho politiky a ekonomiky už unavení. Zdá sa však, že do hry vložili asi priveľa a blahosklonne musia prehliadať nielen prejavy extrémizmu, ale aj evidentnej neschopnosti dodržiavať sľuby a riešiť problémy. Nejde len o to, že tútori zrejme už nevedia čo robiť, ale vzniká aj smutná otázka: Uvažujú vôbec o tom, čo chcú a potrebujú ľudia na Ukrajine?

Nakoniec o trendoch pôsobenia veľkých aktérov
 

Roky upadajúca pozícia USA sa ďalej oslabila. Znovu sa ukázalo, že kdekoľvek vo svete v tomto storočí USA (aj so svojimi „vernými“ spojencami) zasiahnu, prinesú viac ťažkostí, ako sa im podarí vyriešiť. Zosilneli zahraničnopolitické aktivity RF, ktorá už dlhšie ukazuje, že treba zmeniť spôsob riešenia problémov sveta. Moskve však spôsobuje ťažkosti jej ekonomická situácia, ktorú vyvolali viaceré faktory.

Ruskému úsiliu o vytváranie multipolárneho usporiadania medzinárodných vzťahov sekunduje Čína. Peking má silnejšiu aj stabilnejšiu ekonomiku ako Moskva, hoci ani v nej nie je všetko ružové a viac sa angažuje ekonomicky ako politicky. Úspechom pre Čínu sa stalo rozhodnutie MMF udeliť jüanu oficiálny status piatej svetovej rezervnej valuty.

Došlo aj k úpadku vplyvu EÚ. Najhoršie to je v bezpečnostnej oblasti. Okrem reakcie na migračnú vlnu ide aj o nezáujem (neschopnosť) vytvoriť vlastné ozbrojené sily, ktoré by museli byť na úkor NATO (a nie jednotlivých členských štátov) či „zametanie pod koberec“ aféry s pokračujúcim masívnym odpočúvaním a iným špehovaním európskych politikov a firiem zo strany USA. EÚ je však aj pri svojom veľkom ekonomickom potenciáli finančne zraniteľná (prečo sa euro bojí vystupovať voči doláru ako konkurenčnej mene?). A nakoniec uvedieme čudné utajovanie priebehu rokovaní o Dohode o transatlantickom obchode a investíciách (TTIP) pred európskou verejnosťou – kde je odrazu právo na informácie?

Únia sa tak utápa v problémoch, ktoré si spôsobuje sama, ale vyvierajú aj z jej tesného spojenia s USA (a NATO ako ich predĺženej ruky). Sen o „európskej superveľmoci“ sa rozplýva.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Vyšlo v Literárnom týždenníku 1 – 2/13. 1. 2016