Reklama
Reklama

TINA a jej mystifikátori...

Esej o inšpiráciách z Lavoisierových zrkadiel (podľa Umberta Eca)
Počet zobrazení: 1958

... a zároveň manipulátori či falzifikátori sa v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, v ére súmraku sociálneho štátu, vehementne chopili ideí americkej reaganomiky a britského thatcherizmu, vyúsťujúcich do mantry TINA (There Is No Alternative – Niet inej alternatívy), a vyfarbili nastupujúci západný neoliberálny globálny svet načisto doružova, až tak, že ho v známej fukuyamovskej téze označili za vrcholiacu fázu kapitalizmu a koniec dejín. A všetci – oligarchické štruktúry, režimistickí propagandisti a ostatní mentálni služobníci – svorne zakričali: Hurrrááááá! Lenže už vtedy sa týchto výkrikov zľakol napríklad Umberto Eco, keď v románe Foucaultovo kyvadlo použil podobenstvo Lavoisierových zrkadiel, niekedy prezývaných ako „horiace“ (slnečné lúče sústredené do jedného ohniska): „... či už duté alebo vypuklé, zakaždým ťa sklamú, zosmiešnia: keď odstúpiš, nájdeš sa, potom sa trochu pohneš, a hneď sa stratíš. Toto katoptrické teátrum je tu na to, aby ťa obralo o akúkoľvek identitu, aby si si nebol istý, kde sa vlastne nachádzaš. Akoby ti vravelo: ty nie si Kyvadlo, nie si ani na mieste Kyvadla. (...) A zrazu uvidíš seba samého dolu hlavou“ (s. 19, Slovart, 2018). A títo demiurgovia, tváriaci sa ako sprostredkovatelia medzi rajom a zemou, obrátili naruby všetko, čo sa len dalo – pavedu vydávali a vydávajú za vedu, postmoderné umenie za zázrak určený len pre vyvolených, nespravodlivosť za pyramídu férovosti. Až v polovici deväťdesiatych rokov trocha zmiernili tón, ešte vždy sa však vezú na víťaziacej vlne...
 

Gilotína klamstva


Napriek tomu však, ako hovorí Milan Kundera, „zore zániku ožiarujú všetko kúzlom nostalgie, aj gilotínu“ (Neznesiteľná ľahkosť bytia, s. 11, Atlantis, 2006), v tomto prípade gilotínu čoraz sofistikovanejších klamstiev a poloprávd, ktoré vychrlili a chrlia na záchranu svojej ideológie: boli a sú to tvrdenia expertov, že štátne orgány nemusia v záujme stabilizácie ekonomiky a trhu nič podnikať proti vzniku finančných bublín a že Lafferova krivka jasne, vraj na základe dlhoročných výskumov, dokazuje výhody znižovania daní – údajne to vedie k ich väčšiemu výberu. A keď ani to nestačí, použije sa výmyslami zdôvodnená sila, či už v Iraku, Líbyi, Sýrii alebo povedzme v Afganistane – „nemecké jednotky vyslané na naliehanie USA do Afganistanu bránili bezpečnosť Nemecka“ (Velký regres, s. 244, Rybka Publishers, 2017). Absurdity, ktoré majú zakryť zlovestné trhliny globálneho kapitalistického súkolesia.

curved_mirror.jpg
Ilustračné foto: Bernt Rostad / Flickr

Hlboká systémová kríza v roku 2008 zapriahla milióny ľudí do káry plnej bolesti, utrpenia i tragédií, umocnila nezamestnanosť nezamestnaných, chudobu chudobných, vylúčenosť vylúčených a zúfalstvo zúfalých. Nedávno som stretol priateľa, dlhé roky sme sa nevideli, v čase krízy prišiel o robotu, potešil som sa, že je v poriadku, žiaľ, bolo to iba zdanie, smútok v jeho očiach spálil vo mne silou „horiaceho skla“ všetok optimizmus a radosť z neočakávaného zvítania: som na liekoch, vravel, bez nádeje a bez práce. Chvatom sa pobral preč. Nemám ani tie nádherné slnečnice, zakričal za mnou.

A potom vraj raj na zemi. Pre hŕstku vyvolených a ich pochlebovačov!

Lenže nezriedka prichádza aj na psa mráz! „Nemal som mobil, nemohol som si ho dovoliť,“ píše prekvapujúco (pre mňa až šokujúco) Tom Nicholson v SME (21. 4. 2018), bývalý manžel parlamentnej poslankyne Lucie Nicholsonovej, ktorý po celých desať rokov kŕmil toto periodikum rozprávkami o blahobytnom, výsostne demokratickom Západe; ten Nicholson, čo bezprostredne po vražde Jána Kuciaka posunul našim médiám jeho posledný článok a potom napochytre, napospol záhadne, zmizol do rodnej Kanady, aby tam začal nový, ako vidieť nie ľahký život. „Nijaké peniaze v peňaženke či na účte,“ konštatuje ďalej v článku. „Mohol som si vybrať, či z prvej výplaty v práci zaplatím meškajúci účet za elektrinu, alebo nesplatenú faktúru za opravu strechy, či dám znovu zapojiť pevnú linku, prispejem na tohtomesačnú splátku hypotéky, alebo zaplatím zálohu na svadbu.“
 

Márny sen o slnečniciach
 

Totálne salto mortale! Ťažko stráviteľné! Žeby aj on prišiel o svoje slnečnice?! Mimochodom, medzitým som si uvedomil zmysel priateľovej vety o slnečniciach: veľmi rád maľoval, nesmierne obdivoval obrazy Vincenta van Gogha, celú sériu Slnečníc, vlastnými rukami si podľa internetu zhotovil kópiu jedného z nich a zavesil si ju v byte na stenu. Vravel, že rozličné variácie na žltú farbu mu vlievajú do duše pokoj a radosť, akýsi osviežujúci slnečný svit, vracajú ho, ako van Gogha, z tmy do prísvitu rozžiareného dňa. Zrejme ani to mu nepomohlo: ostal na dlažbe, pred rodinou sa istý čas tváril, že chodí do práce, zavše sa mu pritrafila nejaká brigáda, no bola to slabá záplata, deti po večeroch hladovali, naostatok prepustili zo zamestnania i manželku, neostalo im nič iné, iba predať byt a nájsť si niečo menšie, lacné. Aj za Slnečnice mu ponúkli slušný peniaz, kvôli rodine sa obrazu vzdal.

Nuž... možno keby bol Nicholson namiesto písania maľoval, mohol mať aspoň na mobil. Pardon, nepatrí sa na túto tému ironizovať, skôr pochopiť a chápať, vcítiť sa do situácie iného. Napokon, pripusťme (s pochybnosťami), že vari aj on precitol ako Šípková Ruženka, keď v závere spomínaného článku uviedol (prepáčte trocha dlhší citát): „Úzkosť z chudoby (...) zvyčajne mení človeku politické názory. Liberálny kanadský premiér Justin Trudeau pôsobil zo Slovenska veľmi dobre – s tou rodovo vyváženou vládou a slepým podvoľovaním sa domorodým komunitám, čím údajne chce odčiniť hriechy predošlých, neosvietených generácií. Zblízka ale vyzerá len ako ďalší privilegovaný liberál, ktorý sa zvrchu prihovára pracujúcim, a pritom nevie nič o ich životoch.“
 

Večne živá TINA?
 

Žeby už aj Nicholsonovi prekážala večne živá TINA? Čo na to jeho mediálni spolupútnici, neraz malí ľudia opojení svojou veľkosťou, rúbuc vôkol seba hlava-nehlava – všetci tí, čo sú presiaknutí nietzscheovskou vôľou k moci, jeho dionýzovským princípom, veď my vám ukážeme, kto sme, podkúrime vám, že sa z toho nespamätáte, znosíme vás pod čiernu zem?! Na TINU a predovšetkým na seba si siahať nedáme! Zodpovednosť za slovo – to už nie, to je ohrozenie slobody tlače!

A čo na to organizácia Reportéri bez hraníc (s jedným z jej hlavných sponzorov, Reaganovým National Endowment for Democracy, 1983), inštitúcia obhajujúca skupinové záujmy žurnalistov po svete, zavše aj bez ohľadu na záujmy verejnosti ako celku. V najnovšom rebríčku slobody tlače posunuli Slovensko o desať miest zo 17. na 27. miesto spomedzi 180 krajín (škála hodnotenia sa pohybuje od 0 do 100, čím menšie číslo, tým lepšie umiestnenie – prvé Nórsko získalo 7,63 bodu, SR 20,26 bodu, o 4,75 viac ako predtým), čo, prirodzene, vyvolalo manévre všetkých médií hlavného prúdu. Denník N (26. 4. 2018) v titulku konštatoval: Fico nesie zodpovednosť za zhoršenie slobody slova, olej do ohňa nezabudli priliať ani v SME (26. 4. 2018), keď dva články nadpísali: Na prepade novinárskej slobody má podiel aj FicoVoľný mediálny pád. Akurát zabudli dodať, že v 87 anketových otázkach sa kladie veľký dôraz na kritérium vraždy novinára. A práve onen faktor zohral rozhodujúcu úlohu pri hodnotení Slovenska. Každý si domyslí, čo tým v spomenutých médiách chceli naznačiť...

... medziiným i to, že expremiér v minulosti novinárov urážal. Nemal! Lenže aj tie urážky mali svoje pozadie. Prišlo mi to na um, keď som sa pri písaní tejto eseje započúval do relácie Téma dňa v televízii TA3 (25. 4. 2018): poslanec NR SR Martin Poliačik rečnil, ako by sme si mali novinárov čičíkať, a nie im nadávať, ako to robil bývalý prezident Gašparovič. Akože to bolo s oným nadávaním? Prehrabal som sa v archíve, a zaraz som zistil, že to bolo úplne opačne, žalostne a vulgárne opačne, presne ako v Lavoisierových zrkadlách.

Na tv.sme.sk umiestnili 7. 1. 2013 videoscénku Unikol záznam zo zákulisia prezidentovho príhovoru s podtitulom Chceli ste vedieť, ako tvrdo sa pracuje, predtým, než pán prezident predstúpi k aktu slávnostného príhovoru na Nový rok? Program označili ako zábavný žáner. V úlohe prezidenta Gašparoviča vystupoval Samo Trnka, Pavel Graus zase ako prezidentov hovorca:

"Hovorca (do telefónu): Dobrý, dobrý... ale pravdaže, pravdaže, nerušíte, kľudne hovorte... áno, áno. Textíky sme dostali, pravdaže. Učí sa ich... áno, áno, áno...
Prezident: To volá Robko? Nechaj ho odo mňa pozdravovať.
Hovorca (do telefónu): Áno... (smiech)... ko...t (vypípané) starý. Pi...u (vypípané) si pamätá... no presne... nie, nie, to dáme. Aj keby som ho mal do gulí nakopať...
(...)
Hovorca (prezidentovi): Tak a teraz ma počúvaj! Ty mi tu nebudeš hovoriť, čo môžeš a nemôžeš, pretože ty si za šaša, rozumieš? (...) Takže teraz budeš čítať ten príhovor, ktorý sme ti napísali, a ináč, ak to nespravíš, dva mesiace neuvidíš televízor!"
(Z prepisu Pracovného materiálu Kancelárie rady pre vysielanie a retransmisiu na rokovanie Rady dňa 9. 4. 2013, bod 30.)
 

Všetko vedieť o človeku
 

Neviem, ako sa môžu dnes cítiť aktéri scénky, keď som po rokoch zrkadlá natočil správnym smerom. Zrejme ich, žiaľ, ani trocha nezamrazí, podobne ako mnohých kolegov z tlačových médií, ktoré na „nevyhovujúcich“ politikov, najmä na Roberta Fica, liali a lejú vedrá špiny. Stačí si zalistovať v archívoch, koľko opráv a súdnych rozhodnutí museli uverejniť (veľa sa o tom hovorí v mojej knihe Žurnalisti – lovci vo svorke, 2010). Vytváranie atmosféry, že novinári môžu všetko a ostatní to musia pokorne znášať, je vonkoncom neprijateľné. Výstižne to charakterizuje Václav Bělohradský: „Chcieť o niekom ,všetko vedieť‘ je neprimeraný nárok, demagogický a najmä protidemokratický. (...) Len inkvizícia chce o človeku všetko vedieť. Napokon, to všetko sa nemožno dozvedieť ináč ako pomocou škripcov, španielskej čižmy, psychoanalýzy, prípadne drog“ (Mezisvěty a mezisvěty, s. 184 – 185, Novela Bohemica, 2013).

Nemrazí ich – a nehanbia sa ani viacerí novinárski denuncianti, ktorí, ako napísal v minulom vydaní Literárneho týždenníka Branislav Fábry, sa neštítia udávať zamestnávateľom niektorých autorov, že píšu (podľa udavačov) konšpiračné články – vraj, ako môžu v takej či onakej váženej inštitúcii pracovať. Nuž, nech teda žijú jediní vlastníci pravdy! Zatlieskajme im! Podobného potlesku sa akiste dožadujú aj mladí žurnalistickí adepti v RTVS, ktorí, nebodaj odtrhnutí z reťaze, odmietajú prizývať do spravodajských relácií politológov s iným názorom (prekáža im napríklad Eduard Chmelár či Tereza Spencerová z Literárnych novín), a keď im pre neprofesionalitu nepredĺžia pracovné dohody, rozrečnia sa vo „svojich“ denníkoch o „normalizácii v RTVS“, o tom, ako sa „Rezník zbavuje kritikov“ (SME, 28. 4. 2018). A akože ináč, všetci svorne mlčia napríklad o nezmysloch obsiahnutých v správe amerického ministerstva zahraničných vecí (aj na adresu Slovenska) o stave ľudských práv vo svete. Čo iné im ostáva?! Veď podklady pre dokument spracúva veľvyslanectvo USA cez indigo našich neoliberálnych médií. Išli by sami proti sebe, proti verklíkovanej mantre TINA. Ešteže denník Pravda (26. 4. 2018) uverejnil na šiestich riadkoch(!) informáciu o nesúhlase Úradu špeciálnej prokuratúry s niektorými nepodloženými pasážami správy, povedzme o premrštenom počte vznesených obvinení.
 

Fenomén davovej psychózy na Sahare
 

Všetky tieto mediálne kotrmelce nevdojak vo mne asociujú pochabú hru na bláznivé titulky vo Foucaultovom kyvadle. Okrem iných tam nájdete: Dejiny antarktického poľnohospodárstva, Dejiny maliarstva na Veľkonočnom ostrove, Súčasná sumerská literatúra, Fonetika nemého filmu či Fenomén davovej psychózy na Sahare (s. 78).

Ostatné dva titulky, hocijako zmätočné, by som mohol akceptovať na isté prejavy v rámci eurobyrokratického priestoru – jeho nevolení i volení vladári, bez akéhokoľvek úsilia o invenciu a inovácie, ho zakonzervovali do štádia, z ktorého sa nevie vymotať. Vymýšľajú sa recepty, zlepšenia a napokon sa to všetko skončí politikou, presnejšie, neprekonateľnými bariérami politickej straníckosti. Lenže...

... TINA a osobný prospech je nadovšetko, jednoducho first! A pred očami vidíte Fonetiku „nemého“ filmu – napríklad pri nedávnom hlasovaní Európskeho parlamentu o ochrane novinárov, keď poslanci, využívajúc svoje politické tričká, vyrážali prijatým uznesením otvorené dvere – žiadali vytvoriť na Slovensku to, čo už funguje (napríklad medzinárodný vyšetrovací tím, demokratizáciu voľby generálneho prokurátora atď.), s cieľom vyostriť napätie na našej politickej scéne a nahrať z Bruselu či Štrasburgu na smeč slovenským straníckym partnerom. A spriatelené médiá, vyprahnuté ako saharská púšť, mali dôvod na vyvolávanie davovej psychózy. Nebolo to nič iné – iba taký menší Fenomén davovej psychózy na Sahare. A potom vraj Ecov výmysel? Čo tak poslať europoslancom ono „novoročné video“, aby sa prebrali zo zatuchnutých mrákot?!
 

Kapitalizmus ako Dorian Gray
 

Agresívne mediálne ataky voči ľavici zo strany mainstreamu, iniciované oligarchickými elitami, sa odvíjajú z obáv o osud neoliberálneho vzorca v spoločnosti. Kaša však nie je taká horúca, ako by sa zdalo, pretože ľavičiari do istej miery akceptovali túto mantru a prijali ju dokonca v niektorých ohľadoch za svoju (chcú byť predsa opäť zvolení) – zavše to potom vyvoláva dojem, že medzi ľavicou a pravicou je taký rozdiel, aspoň podľa filozofa Slavoja Žižeka, ako medzi kokakolou a pepsikolou. Ide skôr o rozdiel v rozsahu a forme štátnych zásahov do ekonomických, sociálnych i kultúrnych procesov, o väčší či menší zástoj štátu a z pozície ľavičiarov aj o znižovanie napätia medzi prácou a kapitálom, o ústupky v prospech pracujúcich.

Neznamená to pritom nejaký razantný útok na zaklínadlo TINA... „Dnešná ekonomika je akýmsi obrazom Doriana Graya v kapitalizme, keď je značná časť zisku utkaná z verejných zdrojov,“ zdôrazňujú Ilona Švihlíková a Miroslav Tejkl (Kapitalismus, socialismus a budoucnost, s. 299 – 309, Rybka Publishers, 2017). „Nejde tu ani tak o spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov ako o spoločenské zhodnocovanie výroby, pri ktorom jeho efekty odtekajú privilegovaným vládnucim vrstvám... je to v skutočnosti socializmus pre VIP členov.“

Lepšie tomu porozumieme, keď odcitujem myšlienky Zygmunta Baumana: Oligarchia si žiada a vynucuje od štátu, aby „dotoval výchovu a vzdelávanie, zdravotníctvo, poskytovanie slušného bývania a akýchkoľvek ďalších výdavkov, inak povedané, aby sa podieľal na reprodukčných nákladoch kvalitnej práce“ (Retrotópia, s. 87, Artforum, 2017). A to ešte nehovoríme o rozličných štátnych stimuloch a dotáciách, ktoré dostávajú domáce i zahraničné firmy za zamestnávanie ľudí a investovanie.

A čo ďalej? môže sa pýtať čitateľ. Pomôže vari revolúcia? Niečo také určite nie je na programe dňa, mnohé Marxove (v minulých dňoch si svet pripomenul 200. výročie jeho narodenia) myšlienky sú doteraz platné, no táto napáchla naftalínom. Vieme však prinajmenej tri zásadné veci, ktoré možno využiť pri kreovaní budúcnosti: čoraz väčšie výnosy sa získavajú z verejných výdavkov, verejná moc umožňuje súkromným bankám tvoriť peniaze nekryté vkladmi a po tretie, rozširuje sa sieť verejných služieb na pomoc súkromnému sektoru. Nič iné neostáva, iba s tým rozumne naložiť – v teórii i praxi.

A keďže toto všetko poznáme, verím, že nenaletíme demiurgom, ktorí by nás radi presvedčili, že žijeme v neoliberálnom raji. Máme dosť rozumu... aj Foucault dokázal svojím kyvadlom, že zem sa otáča...

Esej vyšla v Literárnom týždenníku 17 – 18/2018

Priemer: 4.7 (15 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama