Reklama

Tá istá vojna, a predsa celkom iná

Počet zobrazení: 3283

Vojna je strašná drina, špina, choroby, nedostatok. Smrť – tá je len bodkou za utrpením.

Tak sa mi vojna, ktorú som, vďakabohu, nezažila, do mysle vpísala po čítaní všetkých vojnových románov veľkých spisovateľov. Od Tolstého cez Hemingwaya až po Jurija Bondareva. Jeho Breh v čase vydania (1975) bol prevratným pohľadom, lebo spisovateľ si dovolil do románu vložiť lásku medzi ruským dôstojníkom a nemeckým dievčaťom v dobýjanom Berlíne.

Nobelistka Svetlana Alexijevičová vo svojej prvej „kronike“ Vojna nemá ženskú tvár ukázala ruské (a sovietske) dievčatá, ktoré vo vojne vyrástli. Doslova. Prihlásili sa bojovať, keď mali sedemnásť rokov... Ich láska vo vojne bola zablatená, krvavá, ufúľaná, ale rovnako čistá ako tá, ktorá sa rozvíja v naleštených salónoch. Lebo láska je ľudský cit rovnako pre Nemcov ako pre Rusov. A vojna je strašná tiež rovnako pre všetkých.

Alebo nie?

lindgrenova.jpgPre slovenského čitateľa celkom inú podobu vojny priniesla na knižný trh Astrid Lindgrenová. Na jej Válečné denníky 1939 – 1945 (vydavateľstvo Slovart) ma upozornila slovenská spisovateľka Elena Eleková: uchvátili ju väčšmi ako kedysi slávna Lindgrenovej Pipi, dlhá pančucha. S týmto odporúčaním som po výpravnej knihe, vydanej na kriedovom papieri, s množstvom dokumentárnych fotografií  rodiny slávnej spisovateľky a dobových výstrižkov z novín, ktoré si do svojho denníka vystrihovala a vlepovala, siahla. 

Vojna – to sú znepriatelené tábory, ale jeden býva napadnutý, ten druhý sa bráni. A súcit i sympatia sú prirodzene na strane toho, kto sa bráni. V druhej svetovej vojne to bol Sovietsky zväz proti Nemcom. Veď vojnu rozpútal Hitler, on bombardoval krajiny na východ od Reichu. V Lindgrenovej denníkoch je to inak: nepriateľom číslo jeden je Rusko. Áno, aj Hitler, aj Mussolini, ale Rusko je pre ňu väčšia hrozba. Preto, lebo pakt Molotov – Ribbentrop mal svoje obete v podobe severských štátov: Fínsko, Lotyšsko, Estónsko, Litva...

Do denníka si 18. júna 1940 zapíše: „Najhoršie je, že už si pomaly prestávame želať porážku Nemecka, pretože Rusi sa dali znova do pohybu. Počas posledných dní obsadili pod najrôznejšími zámienkami Litvu, Lotyšsko a Estónsko. A oslabené Nemecko by pre nás na severe znamenalo jedinú vec – že Rusi pohltia i nás. To už snáď radšej budem po celý život vykrikovať ,Heil Hitler‘, než tu mať Rusákov. Nič horšieho si predstaviť nemožno.“

1. januára 1942 si zapisuje: „Nemecko nečakajú žiadne radostné vyhliadky. To, ako zle sa to pre nich vyvíja v Rusku, nie je možné utajiť! Napriek tomu si musíme povzdychnúť a dúfať: nech sa Nemcom podarí Rusov zadržať! Ale čo ak nie?“

24. januára 1943: „Z nemeckého rádia sa ozývajú smútočné piesne za ich padlých pri Stalingrade. Každý deň prichádzajú správy o nových ruských výpadoch, na Kaukaze Nemci začali plánovaný ústup. Chudáci vojaci sú pri Stalingrade zalezení v zemľankách, pod drobnohľadom ruských ostreľovačov. A v Rusku je zima. Nešťastníci, nemôžem si pomôcť, je mi ľúto i nemeckých vojakov, že musia tak trpieť, napriek tomu, že nacizmus a všetky násilnosti, ktorých sa dopustili v okupovaných štátoch, nenávidím.“

Od roku 1939 až do skončenia vojny sa v denníkoch Astrid Lindgrenovej premietne celá história vojny a všetkých zúčastnených strán v nej, spisovateľka si zaznamenáva a novinovými výstrižkami dopĺňa vojenské zvraty, diplomatické úsilia, stratégie najvyšších štátnych činiteľov, zároveň žije svoj každodenný život, jej deti a celá rodina slávia Vianoce, narodeniny, prázdniny. Ona sama píše do novín, sťahuje sa do krajších bytov, navštevuje rodinu, píše  svoje neskôr veľmi slávne knihy o deťoch a pre deti. Napriek vojne, napriek správam z bojov, napriek zaznamenávaniu strát na životoch. Švédsko je ušetrené priamych útrap, ktoré na frontovej línii skúsia najmä civilní obyvatelia. Vojaci sú vo vojne, no čo tí úbohí ľudia? Ako oni trávia všetky tie krásne sviatky?

Výrečný je zápis Lindgrenovej zo Štedrého dňa 1943:

„Sú to naše piate vojnové Vianoce – a jedla máme viac ako kedykoľvek predtým. V chladničke mám dve veľké šunky, huspeninu, pečeňovú paštétu a bravčové rebrá, sleďový šalát, dva veľké kusy syra a bôčik. Okrem toho mám všetky plechovky naplnené sladkosťami: perníčkami, ovsenými sušienkami, koňakovými venčekmi, fínskymi chlebíčkami, mäkkým perníkom a snehovými pusinkami.“

Aký to kontrast k Vianociam sovietskych detí...

Pre Švédsko a pre celý svet sa napokon všetko skončilo, iba Rusko, víťazná mocnosť v druhej svetovej vojne, skončilo úplne zničené a úplne vysilené. Víťaz, ale hladný. S nikdy nenaplnenými chladničkami...

Kniha Astrid Lindgrenovej ma poučila, čoho sa aj dnes tak veľmi desia všetci, ktorí vyhlásili Rusko (už dávno nie boľševické, ale stále veľmi veľké) za nepriateľa číslo jeden: ak sa ten obor pohne...

Poučná kniha, hoci veľmi deprimujúca.

Priemer: 4.3 (35 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama