Tajomstvo básnického svetla

Počet zobrazení: 4386

tazberik_svetlo.jpgBásnik Ján Tazberík (1950) rozhodne nepatrí k autorom, ktorým by hrozila tvorivá nadprodukcia. Jeho doterajšie štyri básnické zbierky pôsobia veľmi skromným, až plachým dojmom a podobne je tomu aj pri jeho piatej zbierky Spodný bod svetla (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2014). Už z názvu jednoznačne vyplýva, že jeho kľúčový výraz „svetlo“ bude aj v  najnovšej vyššie spomenutej knižke. Tento motív by sme mohli chápať aj ako prejav básnikovej túžby vniesť jasno do vecí tajomných, dráždivých, znepokojujúcich, v tomto snažení sa prejavuje na jednej strane ako dravý nenásytný objaviteľ, na strane druhej stíšený a pokorný služobník či pozorovateľ obvyklého kolobehu života (táto poloha je pre neho predsa len prirodzenejšia, aj keď možno zdanie klame...). Tieto polohy cítime napríklad aj v erbovej básni z II. časti zbierky Toto je dedina, píšeš, ktorá je tiež autorovým vyznaním o poslaní a zmysle básnenia, keď ju zakončuje nasledovne: „ píšeš? / Píšeš. / (A báseň svieti ti do očí / a oslepuje, / kladie otázky a vyšetruje.)“ – str. 50. J. Tazberík je silný vo využívaní senzuality, v jeho obrazoch či metaforách sa objavujú snáď až so stachovskou naliehavosťou, ale viac ako zreteľne nachádzame uňho priame či skryté názvuky spriaznenosti s poéziou M. Válka, J. Ondruša, S. Moravčíka alebo i Š. Strážaya. No v práci s motívom svetla je Tazberík nenapodobiteľný a výsostne originálny. Jeho fenomén – svetlo – nekĺže len po povrchu sveta, ktorý ako básnik vidí nenapodobiteľnou optikou, ale preniká do hĺbky, pod kožu, do duše, do svedomia, do mysle.

Už pri hodnotení predchádzajúcich básnických kníh prišlo nielen k zdôrazňovaniu svojského narábania s motívom svetla, ale aj ku konštatovaniu nepopierateľného hlbokého filozofického rozmeru Tazberíkovej poézie. Ak by sme si mali vypomôcť trocha ošúchanými prívlastkami, akými sú pojmy poeta doctus (básnik školený) a poeta natus (básnik rodený), u tohto autora sa tieto dve charakteristiky v podstate spájajú či vibrujú vo všetkých textoch zjavne či pod ich hladinou, možno má občas navrch v dobrom slova zmysle uplatňovaná školenosť. A práve preto nemálo básní vyznieva ako enigmy, hádanky, na ktoré dosvieti iba básnikov spodný bod svetla – a aký to vlastne je?! Od enigmy ku gnóme či naopak je často len krok a tak je tomu aj v Tazberíkových textoch. Ak by sa niekto v labyrinte jeho básnických hádaniek strácal či nevyznal, básnik navodzuje napätie aj inak – napr. v dvojverší Nechápeš, prejdeš, zutekáš / dvere, sviečka, a stôl, ovocie, šálka, tieň, pauza... (str. 20) skratkovitým vyjadrením dynamiky prvého verša k enumerácii vo verši druhom, čo vytvára vhodný rámec pre celkovo znepokojivo vyznievajúci pocit z celej básne, zakončenej možno nečakanou pointou – ale aká iná pointa má zmysel, ak nie nečakaná? – nechty mileniek vystreľujú z tmy – / ako zámienka... Zbierka tiež obsahuje viacero básní v próze, čo je najmä po formálnej stránke zaujímavé takýmto možno prekvapivým navodením iného výpovedného modusu. Pozoruhodná je aj jeho práca s alúziami nielen na tvorbu iných básnikov, ale na často nastoľované otázky o smerovaní súčasnej civilizácie – napr.: Ukázalo sa, že to nevieš – koniec sveta je za dverami; / (ruku máš na kľučke), a opakuješ mi, čo tu po nás ostáva, / hoci prd tu ostáva, ako čítam u Bukowského. (str.  27) Aj v tejto básni naznačuje to, čo je zrejmé z celej zbierky, že mu vodu na básnický svetelný mlyn naháňa aj večné rozpätie, partnerské rozpätie mnohoznačne vyznievajúceho vzťahu ona a on, preverovaného či skúmaného uplynulým časom.

O tejto novej Tazberíkovej zbierke určite platí okrídlená myšlienka Franza Kafku: „Kniha musí byť sekerou na ľad zamrznutého mora v našich dušiach.“ Možno si v tom citáte nahradiť slovko „sekera“ slovom „svetlo“ a podstata vypovedaného sa nezmení.  

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984