Reklama
Reklama

Tendenčne o československých legionároch v Rusku

Počet zobrazení: 1859
(Reakcia na štúdiu profesora Jozefa Beňu „Československé légie v Rusku. Vzbura v Čeľabinsku – predvoj spojeneckej intervencie?“ , Nové slovo, 11. júla 2018)


Podľa Tomáša Garrigue Masaryka „Demokracie – toť diskuse“. Hádam mi pán profesor Jozef Beňa nebude zazlievať moju nesúhlasnú reakciu na jeho vyššie uvedenú štúdiu. Pána Beňu si vážim, už roky sa stretávame aj na rôznych vedeckých konferenciách a v mnohom máme aj rovnaké, alebo podobné názory (napríklad na sústavné maďarské snahy o rehabilitáciu Jánosa Esterházyho), ale tentoraz s jeho názormi a tvrdeniami o československých légiách hlboko nesúhlasím a musím ich rozhodne odmietnuť.

cs.legie_-_csol.jpg
Foto: csol.cz

Aj keď mnohých vývoj po roku 1989 opodstatnene sklamal, čím myslím zavedenie divokého kapitalizmu, neslýchané okrádanie tých najbezbrannejších a najchudobnejších a súčasne nehorázne bezprácne bohatnutie „šikovných“, poklesnutú úroveň (až na malé výnimky) slovenskej politiky, mafiánske praktiky, rozbitie v podstate úspešného poľnohospodárskeho rezortu, zánik domácich podnikov, nezamestnanosť, problémy v školstve, zdravotníctve atď., atď., jedno pozitívum je neodškriepiteľné. Dnes totiž možno bez akýchkoľvek ideologických tlakov diskutovať aj o témach, ktoré boli v minulosti tabu a nemohlo sa o nich písať objektívne. Jednou z takých tém je aj problematika prvého československého odboja v rokoch 1914 – 1920 a s ňou spojená otázka československého dobrovoľníckeho vojska v zahraničí – légií. Je preto značne prekvapujúce až šokujúce, ak sa ešte aj dnes možno stretnúť s materiálmi, ktoré zotrvávajú na pozíciách, ktoré sa snažil presadiť starý režim a vytesniť ako M. R. Štefánika, T. G. Masaryka, E. Beneša a tak aj legionárov z povedomia verejnosti, prípadne „iba“ skresľovať ich úlohu a význam aj pre súčasnú slovenskú štátnosť. Bohužiaľ, nemôžem inak, ako takto hodnotiť aj štúdiu Jozefa Beňu.

Niekto môže namietnuť, že je to odo mňa veľká opovážlivosť oponovať významnému profesorovi Komenského univerzity a uznávanému odborníkovi v oblasti práva. Oprávňujú ma však k tomu nielen desiatky mojich uverejnených štúdií o problematike československých légií a M. R. Štefánikovi, ale aj znalosť veľkej väčšiny miest, o ktorých sa vo svojej štúdii Beňa zmieňuje, celé roky, strávené štúdiom legionárskych materiálov vo fondoch rôznych domácich aj zahraničných archívov a aj znalosť súčasnej ruskej literatúry o Československom armádnom zbore v Rusku.[1] Pokiaľ viem, Beňa sa väčšinou venuje problematike rôznych právnych problémov a len okrajovo téme čs. légií, o ktorej tiež uverejnil viacero článkov a štúdií. Má v nich viacero diskusných názorov a tvrdení, s ktorými sa už súčasná historiografia nestotožňuje. K reakcii ma však vyprovokoval až tento jeho najnovší pokus o pohľad na pôsobenie našich legionárov v Rusku. Postupne sa budem podrobne zaoberať skreslenými tvrdeniami a aj faktografickými nepresnosťami v štúdii, na ktorú reagujem, ale hneď na začiatok musím uviesť, že Beňove názory v mnohom zotrvávajú na pozíciách takých autorov, ako boli Ľudovít Holotík, Ján Kvasnička a v starších prácach (pred rokom 1989) aj Štefan Štvrtecký.[2] Je to poľutovaniahodné, pretože súčasná už nielen česká, slovenská (Marián Hronský, Miloslav Čaplovič, Ferdinand Vrábel), ale dokonca už aj veľká časť ruskej historiografie (Kručinin, Kopylov a ďalší) tieto názory opakovane vyvrátila o v objektívnejšom poznaní pôsobenia čs. légií pokročila oveľa ďalej.

Ak na samom začiatku štúdie spomína autor T. G. Masaryka ako „diktátora“, tak s A mal povedať aj B. To, že legionári v Rusku Masaryka naozaj vyhlásili za „diktátora“, je skutočnosť, ale pravdou je aj to, že Masaryk túto „poctu“ ako bytostný demokrat ihneď odmietol. Pokiaľ ide o dekrét francúzskeho prezidenta Raymonda Poincarého, nebol vydaný 7. februára 1918, ale už 16. decembra 1917.[3]

Už v podtitule štúdie je závažná chyba. V Čeľabinsku v polovici mája 1918 už aj podľa väčšiny ruských historikov nešlo o žiadnu vzburu (mjatež), ale o vystúpenie (vystuplenie) československých légií. Vzbura bola terminológia boľševických komisárov a neskôr ideológiou tiesnených marxistických historikov pod nátlakom rodnej strany. Treba pripomenúť, že komunisti ani Štefánika ani veľkú väčšinu legionárov (okrem tých ktorí prešli k červeným – známy je Hašek, ale menej známy je napríklad Alois Muna alebo Jan Vodička, ktorého „neurvalou“ agitáciou a nepriamo aj obeťou sa stal aj plukovník Josef Švec), nemali radi, pretože sa ako prví oboznámili – najprv v Rusku (ruskí legionári) a potom aj na Slovensku (talianski a francúzski legionári), čo v konečných dôsledkoch táto ideológia v praxi znamená. Mnohí si to potom odniesli nespravodlivými represáliami od režimu po februári 1948 (z Čechov napríklad Heliodor Píka a Otakar Husák, zo Slovákov Ján Černek, Pavol Kuna, Michal Širica atď.)

Myslím si, že odborníci z oblasti práva by to mohli rozobrať presnejšie a aj lepšie argumentovať ako ja, ale je nepochybné, že vzbúriť sa možno len proti legálnej vlastnej vláde. Nielen pre väčšinu Rusov vtedy ešte sovietska vláda nebola legálna a tým viac to platilo pre Čechov a Slovákov v Rusku. Udalosti v Čeľabinsku prebiehali podstatne inak, ako to líči autor. Je iste poľutovaniahodný lynč zajatca (nie je celkom isté, či to bol Maďar), ktorý však celú akciu svojím neuváženým činom vyprovokoval. Celú napätú situáciu ešte vyhrotilo odmietnutie jeho druhov vydať ho. Možno by tým predišli jeho krutej smrti a vystavili by ho len súdu.. .nie legionárskemu, lebo nepodliehal legionárskej jurisdikcii, ale tomu čeľabinskému. Legionári chceli celú vec sovietu vysvetliť, ale ten nebol na ich vysvetlenie zvedavý a bez akýchkoľvek diskusií ich zatkol. To sa stalo aj s druhou legionárskou delegáciou a tým pohár trpezlivosti Čechov a Slovákov, ktorí pôvodne nič také ako obsadenie Čeľabinska a zosadenie sovietu neplánovali, pretiekol. Ich jedinou snahou bolo pokračovať ďalej do Vladivostoku a potom najprv na západný front do Francúzska a po skončení vojny domov. To sa im však kvôli odporu sovietskej vlády a sovietov na Sibíri značne skomplikovalo a cestu do Vladivostoku si museli vybojovať so zbraňou v ruke. Porušili tým príkaz T. G. Masaryka, vydaný hneď po boľševickom puči (nazývanom Veľká októbrová socialistická revolúcia, ktorá nebola ani veľká, ani októbrová a ani socialistická) v novembri 1917, aby vo vnútroruských sporoch zachovali neutralitu (to sa im spočiatku darilo) a bojovali len v sebaobrane. Stalo sa tak až po podvodnom pokuse sovietskej vlády légie odzbrojiť v Penze a najmä po zachytenom telegrame komisára Trockého, o tom, že sa légiám má zabrániť v ich ďalšom pohybe na východ, odzbrojiť ich a internovať a „každého Čechoslováka so zbraňou v ruke zastreliť“. Beňa sa hlboko mýli, ak píše, že vraj išlo o fámu, akúsi obdobu „hybridnej vojny“, ktorá využíva falošné správy, skreslené informácie a podobne. To malo údajne vyvolať neistotu a strach medzi legionármi. Ibaže – ten Trockého telegram naozaj existuje a legionári ho našťastie zachytili. To potom stavia do celkom iného svetla aj skutočnosť, že legionári takýto vývoj očakávali a aj preto neodovzdali v Penze všetky zbrane podľa dohody s boľševikmi. Isteže, bolo to zo strany legionárov porušenie dohody, ale inštinkt a predchádzajúce skúsenosti z ich pobytu v Rusku im naznačovali, aby sovietskym predstaviteľom neverili. Neskorší vývoj ukázal, že to bolo opodstatnené.

Boje v okolí Bachmaču (kde proti Nemcom  naposledy spolu bok po boku bojovali legionári aj boľševici – čo ukazuje že v zásade bola spolupráca medzi nimi možná a vzájomný pomer sa skalil až po nevhodnom zásahu Trockého) boli predzvesťou a našťastie len náznakom, čo by sa mohlo stať, ak by sa Nemcom a Rakúsko-Uhorsku podarilo z východného frontu odsunúť na Západ nielen bojové divízie, ale aj vyše milióna vojnových zajatcov. Tomu práve čs. légie v Rusku zabránili a Centrálnym mocnostiam sa podarilo z Ruska odsunúť len malú časť zajatcov. (Mimochodom, ako vzburu v Rumburku tak aj v Kragujevci vyvolali práve takíto navrátilci z ruského zajatia.) Tu treba pripomenúť súvislosti so separátnym Brestlitovským mierom uzavretým v dôsledku VOSR sovietskym Ruskom a Centrálnymi mocnosťami. Boľševici ním nielen zradili svojich „imperialistických“ spojencov, ale aj porušili svoju vlastnú zásadu – ako ešte často potom – uzavrieť mier bez anexií a kontribúcií. Mierom ohrozili nielen konečné víťazstvo Dohody, ale aj čs. légie v Rusku a samotný vznik Československa. Preto bolo jedným z najväčších ideologicky podložených klamstiev minulého režimu to, že vraj „Bez VOSR by nebolo ani ČSR“. Nič to však nemení na tom, že tento politický ťah bol z hľadiska boľševického pohľadu geniálnym krokom V. I. Lenina a len toto mohlo upevniť moc boľševikov v Rusku.[4] Ale – to Nemecku odstúpené územie a zastavenie platenia ruských kontribúcií prinieslo pre boľševikov len víťazstvo Dohody, proti ktorému objektívne separátny Brestlitovský mier smeroval.

Po Čeľabinsku došlo k prvým nevyprovokovaným útokom rodiacich sa Červených gárd na málo ozbrojených legionárov na rôznych miestach – známy je Irkutsk, Zlatousť, Marjanovka a niekoľko ďalších miest zákerného napadnutia legionárskych vlakov bez vypovedania nepriateľstva. Legionári sa za cenu veľkých strát dokázali ubrániť (často doslova len so skalami a palicami) a od porazených útočníkov aj získať zbrane. Tým sa definitívne skončili pokusy vyjednať s boľševikmi voľný prechod do Vladivostoku a tú cestu si Česi a Slováci museli vybojovať so zbraňou v ruke. Pritom je však nepochybné, že Spojenci chceli čs. légie využiť, lepšie povedané zneužiť, na zásah proti sovietskej vláde. Aj vďaka Masarykovi a Štefánikovi sa im to podarilo iba v malej miere hlavne preto, že to reálne nebolo možné už pre samotný pomer síl v Rusku, ale hlavne preto, že väčšina legionárov bojovať proti Rusom – takým či onakým – nechcela a ich jediným záujmom bolo prežiť a vrátiť sa domov.

Keď sa píše o légiách, je už spoľahlivým evergreenom „krádež ruského zlata“, ktorá by im mala okrem intervencie a bojom proti záujmom ruského proletariátu najzávažnejšie priťažiť. Nechcem sa tu podrobnejšie o tejto kauze rozpisovať, ale v Kazani sa legionári ruského zlata naozaj „nezmocnili“, ako píše Beňa. Oni ho len sprevádzali ako eskorta a zlato bolo stále pod dohľadom úradníkov Ruskej štátnej banky. Na stanici v Irkutsku bolo zlato napokon protokolárne odovzdané boľševikom, keď sa predtým jeho objem dosť zmenšil – ale to bolo hlavne zásluhou admirála Kolčaka a zrejme aj japonských spojencov. Dokázala sa len krádež jednej debničky so zlatom, čo mohli mať na svedomí, ale nemuseli, naozaj legionári. Protokoly s presným výpočtom, čo odovzdaný ruský štátny poklad obsahoval, uverejnil nedávno aj ruský časopis Novaja i novejšaja istoria.[5] Je naozaj až dojemné, ako sa v otázke údajnej krádeže ruského zlata legionármi zhodovali a aj dnes zhodujú kritici zľava i sprava. Zľava to boli boľševici a komunisti, dnes rôzni ľavičiari a sprava najmä bielogvardejci (napríklad generál Sacharov), ktorí legionárom zazlievali hlavne to, že nemienili bojovať – až na krajne pravicových niekoľko stoviek príslušníkov légií na čele s Gajdom – za obnovu samoderžavia ani za nastolenie a udržanie hrôzovlády admirála Kolčaka.

 Zo všeobecne historikmi prijímanej ako objektívnej štúdie Pavla Kuthana citujem: Tažení na Kazaň se účastnily síly pplk. Kappela, srbský oddíl mjr.Blagotiče (Srbové utekli z Kazaně a přidali se k čs.silám a k Rusům po cestě), části 1.č.-s.střeleckého Jana Husi pluku a 2. baterie 1. č.-s.dělostřelecké brigády (6 děl), vše pod velením por. Švece. Z čs. sil bylo několik rot ponecháno v okolí Kazaně, takže útoku na Kazaň samotnou se účastnila jen 3. , 9. , 10. , 11. a půl 4. roty s rychlopalným dělem. Čechoslováci Kazaň dobývali od přístavu, zmocnili se nádraží, věznice a pevnosti, vše 6. 8. 1918. Ze samotného města obsadili jeho okrajové části. Hlavní části města dobývaly jednotky pplk. Kappela z jiho-východu, po silnici od vesnic Borisova a Gorki. Ke spojení čs. a ruských sil došlo severo-východně od města na Arském poli 7. 8. 1918 v 11:00 hod a stejného dne 7. 8. 1918 bylo celé město očištěno od bolševiků. Samotná pobočka státní banky byla podle všeho na Rybném náměstí [Rybnorjadskaja ploščaď, doslova - náměstí stánků prodavačů ryb – pozn.aut.]. Jako poslední tuto oblast bránili lotyšští střelci pod velením soudruha Janisa Berzinja. Po jejich ústupu nastalo krátké bezvládí, během kterého se skupina občanů dostala do banky a začala krást. Podle ruských pramenů, přestože se občané Kazaně dostali až do podzemí banky a odcházeli se zlatými mincemi v rukách, bylo rozkradeno pouze malé množství majetku. Podle stejných pramenů se nezjištěného dne [asi 7.8.1918] okolo 15:00 hod měli u banky objevit čs. legionáři, načež se „ctihodní“ občané Kazaně rozutekli. Je nutné upozornit, že v těch časech byli za čs. legionáře běžně označováni i bělogvardějci, že dle mnohých tehdejších zpráv různá místa dobývali „běločeši“, i když podrobnější rozbor pak ukazuje, že z Čechoslováků nebyla na místě ani „noha“.

Z hľadiska neskorších vzťahov medzi Sovietskym Ruskom resp. ZSSR a Československom je iste veľmi zaujímavý a aj mnohovravný fakt, že sovietska strana nikdy od Československa nepožadovala žiadnu náhradu alebo kompenzáciu. Zato sa napriek tomu aj dnes v rôznych ruských bulvárnych zdrojoch (niektoré materiály sú prístupné aj na youtube) objavujú „zaručené“ informácie o legionárskej krádeži ruského zlata a o tom, že vďaka tomu vraj vzniklo Československo a na tomto ruskom zdroji bol údajne založený aj blahobyt Čechov a Slovákov...

Mohol by som sa ešte ďalej viac rozpisovať o štúdii Jozefa Beňu, ale myslím si, že to, čo som uviedol už stačí na to, aby jeho základné tézy boli ak aj nie vyvrátené, tak aspoň spochybnené. Zdôrazňujem ešte raz, že autorove názory a jeho interpretácie zaostávajú za dnešnou úrovňou poznania špecialistov na dejiny čs. légií minimálne o tridsať rokov, ak nie o viac.

Celkom na záver pre tých, ktorí by ma chceli zaradiť keď už aj nie priamo medzi „buržoáznych historikov“ alebo nekritických obhajcov pôsobenia československých legionárov, „tých vlastizradcov a zradcov cisára a kráľa“, tak aspoň medzi pozitivistov, uvádzam, že sa síce nepovažujem za marxistického historika, ale v tom, čo je hybnou silou dejín, plne uznávam objav resp. teóriu Karola Marxa. Nikto ešte spoľahlivejšie a presvedčivejšie ako on nevysvetlil, čo je najvýznamnejšou silou v dejinách – jedni uvádzajú stále silných vodcov, jednotlivcov, akýchsi géniov, iní argumentujú pre pochop ľudí nepreniknuteľným plánom Prozreteľnosti či Stvoriteľa, ďalší zdôrazňujú geografické podmienky a rôzne iné činitele ovplyvňujúce vývoj spoločnosti. Ako však ukazuje aj naša súčasnosť, dejinami hýbe naozaj len zápas medzi vládnucimi/bohatými a chudobnými/ovládanými – ak chcete triedny boj. Raz víťazia jedni, inokedy druhí – ten boj nie je nikdy dokončený a možno vážne pochybovať o tom, že raz „vzplanie posledná bitka“. Kým bude existovať ľudstvo, tento zápas sa nikdy neskončí a bude sa večne obnovovať v rôznych podobách. Žiadny koniec dejín ani v závere XX. storočia nenastal, hoci to Američan Francis Fukuyama veľmi vehementne presadzoval. Dnes, hoci sme iba o niekoľko desaťročí ďalej, už vidno, ako veľmi sa mýlil. Dejiny ľudstva pokračujú ďalej, možno len tie zápasy (mimo tých oblastí, kde je skutočná vojna)  už nie sú také zjavné a všeličím sa maskujú. Aj preto to často opakované slovo“ hybridný“...

 


[1] Prvý súbor dokumentov vydali ruskí historici v modernej edícii pod názvom Češsko-Slovackij korpus 1914 – 1920. Dokumenty i  materialy. Tom 1. Češsko-slovackije voinskije  formirovanija v Rossii 1914 – 1917 gg. Moskva – Novalis, 2013. Samozrejme, viac sa očakáva od druhého zväzku, kde budú aj doteraz nezverejnené archiválie týkajúce sa práve problematiky, ktorú nastolil J. Beňa.                                                                                        

[2] HOLOTÍK, Ľudovít. Štefánikovská legenda a vznik ČSR. Druhé doplnené a opravené vydanie. Bratislava: Veda - Vydavateľstvo SAV, 1960, KVASNIČKA, Ján. Československé légie v Rusku (1917 – 1920). Bratislava: Veda -Vydavateľstvo SAV, 1963, ŠTVRTECKÝ, Štefan. Rusko v jeseni 1917. Bratislava: Ústav dejín KSS, 1967.                                                                                                       

[3] Československá armáda ve Francii. In: Československá samostatnost, ročník 3, 25. decembra 1917, č. 1, s. 1.

[4] Tu musím poznamenať, že našim „mainstreamovým“ médiám akosi unikla informácia o tom, že tento krok boľševikov, ktorých vo svojom prejave označil za „protiruskú“ skupinu, nekonajúcu v záujme ruského národa, ale len v záujme svojich úzko straníckych záujmov aj ruský prezident V. V. Putin, keď v Moskve na Poklonnej hore odhaľoval v auguste 2014  pomník Ruskému vojakovi v prvej svetovej vojne.

[5] Podrobnú štúdiu o problematike ruského zlata uverejnil Pavel Kuthan: http://www.karelvasatko.cz/historie-ceskoslovenskych-legii/odborne-clanky/ruske-legie/rusky-zlaty-poklad-a-cslegie.

Priemer: 3.5 (18 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Kvalitné matrace za super ceny - NovyNabytok.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama