Reklama
Reklama

Ústavná garancia dôchodkového stropu

Počet zobrazení: 1272

Slovensko si počas svojej ekonomickej transformácie prešlo všeličím. Už na začiatku deväťdesiatych rokov bežní občania ťažko doplatili na liberalizáciu cien, rozumej ich skokový nárast. Dôsledok bol jasný – cválajúca inflácia dokonale znehodnotila úspory väčšiny obyvateľstva. Potom prišla takzvaná reštrukturalizácia priemyslu, rozumej hromadné prepúšťanie, krach celých odvetví, prekarizácia práce, vznik hladových dolín.

Vrchol decimácie obyvateľstva zažívalo Slovensko v časoch druhej Dzurindovej vlády. Kým Dzurinda s Miklošom vo veľkom rozdávali to najcennejšie, čo ešte ostalo, ich adlátus Kaník zaviedol drakonické krátenie sociálnych dávok. Dôsledok všetci poznáme, rabovačky predovšetkým na východe Slovenska. Okrem toho zaviedol dvojpilierový model dôchodkového zabezpečenia, ktorý bol extrémne nespravodlivý. Na jednej strane privatizoval dôchodkový systém, čím umožnil súkromným dôchodkovým správcovským spoločnostiam rozprávkové a v podstate bezprácne zisky (spravil z nich vyberačov renty), na strane druhej vytvoril extrémne nespravodlivý model starodôchodcov a novodôchodcov, v ktorom boli starodôchodcovia extrémne znevýhodnení. Svoje skazonosné pôsobenie zakončil novými kritériami pre posudzovanie invalidity (vyvŕšiť sa na bezbranných je veľké hrdinstvo!), čo privodilo množstvu dôchodcov nezvládnuteľné životné situácie, nakoľko im boli odobraté invalidné dôchodky, ktoré poberali často aj desiatky rokov. 

Vo svetle týchto okolností a pri donedávna absentujúcej prorodinnej politike takmer všetkých ponovembrových vlád je v zásade jasné, že za takýchto podmienok prudko klesá pôrodnosť. Dôsledky – naša populácia prudko starne, radikálne sa mení pomer ľudí v produktívnom a postproduktívnom veku, na dôchodkovom účte vzniká deficit, ktorý je možné riešiť v zásade dvoma spôsobmi. Buď zvyšovaním daní a odvodov, teda menej ľudí v produktívnom veku bude platiť viac na generácie svojich rodičov a starých rodičov. Alebo je tu aj ďalšia možnosť a tou je posúvanie veku pri odchode na dôchodok.

Je jasné, že najlogickejšia je kombinácia oboch prístupov. Aj preto sa u nás v ostatných rokoch pomaly, ale iste posúvala hranica odchodu do dôchodku s tým, že žiadna jasná konečná hranica určená nebola. V minulom volebnom období bol totiž prijatý akýsi automatický model, ktorý naviazal odchod do dôchodku na dobu dožitia dôchodcov s tým, že ako sa postupne predlžuje vek dožitia, tak sa automaticky predlžoval aj vek odchodu do dôchodku. Problém je v tom, že je v dlhodobejších horizontoch to môže viesť k stavu, keď dnešné deti budú chodiť do dôchodku až niekedy ďaleko po sedemdesiatke. A to jednoznačne nie je v poriadku.

Súčasne platný model výpočtu dôchodkového veku má viacero slabín. Vek dožitia ako absolútne kritérium nestačí. Veľmi podstatným parametrom pri výpočte veku odchodu do dôchodku je totiž aj kvalita života, respektíve vek, ktorého sa ľudia dožívajú v zdraví. A ten je u nás až škandalózne nízky, len päťdesiatpäť rokov. V tomto svetle je predlžovanie veku odchodu do dôchodku nad sedemdesiat rokov neprijateľné.

Dnes sme tak svedkami politického sporu. Na jednej strane SaS a, paradoxne, aj koaličnej strany Most-Híd, ktorí za žiadnych okolností nechcú meniť svoj prístup voči ostatným stranám, ktoré vidia vec podstatne štruktúrovanejšie. Inak povedané, SaS a Most-Híd vnímajú ľudí len ako položky v excelovskej tabuľke, ostatné strany – Smer, SNS, OĽaNO či SME RODINA sú ochotné pristúpiť k  zastropovaniu veku odchodu do dôchodku. V tomto čase ešte nie sú známe presné parametre zastropovania. V hre je vek šesťdesiatpäť, respektíve šesťdesiatšesť rokov s tým, že u žien sa uvažuje o znižovaní veku odchodu do dôchodku podľa množstva vychovaných detí aspoň so stredoškolským vzdelaním.

Ak sa podarí zastropovať vek odchodu do dôchodku, môže to sekundárne viesť politikov k zmene priorít v presadzovaní jednotlivých politík. Práve zastropovanie dôchodkov môže, paradoxne, viesť politikov k zodpovednejšiemu správaniu. Ak budú stáť pred dilemou, či zvyšovať dane a odvody na strane jednej alebo robiť aktívnu prorodinnú politiku s cieľom zabezpečiť dostatok pracovnej sily aj pre ďalšie generácie na strane druhej, nemusela by to byť ťažká dilema. Ústavné zastropovanie dôchodkového veku tak môže viesť k sérii vlád, pre ktoré bude prorodinná politika v podstate nevyhnutnosť. Už len preto by bolo veľmi dobré, aby sa túto iniciatívu, idúcu naprieč politickým spektrom, podarilo doviesť do úspešného konca.

Text vyšiel aj v SNN

Priemer: 4.3 (11 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama