Utečenecká kríza ako nevyhnutný krok k napĺňaniu vízie EÚ?

Je to tak trochu paradox, snažiť sa popísať evolúciu nejakého procesu, ktorý nemá ešte ani jeden rok. Ale ide skôr o hľadanie zmyslu a dôvodu tohto procesu a o to, do akej miery napĺňa víziu EÚ.
Ak by to bol iba náhodný problém vo vzťahu  k vízii EÚ, je užitočné sa zamýšľať nad tým, ako ju môže poznačiť a modifikovať.
Utečenci nie sú žiadne nóvum v živote únie; od svojich počiatkov prijímala utečencov v stovkách tisícok aj v minulosti. Keďže však išlo o počty, ktoré sa dali zvládnuť, imigrácia nevyvolávala žiadne problémy a bola prirodzenou súčasťou ostatných európskych politík.
To nové, čo spájame s pojmom utečenecká kríza, je nielen desaťnásobný nárast ich počtu, ale najmä ich anonymita a ilegálnosť ich príchodu. Už to nie sú iba tí imigranti, ktorí prešli štandardnou policajnou kontrolou v súlade s platnou legislatívou, ale väčšinou ide o ľudí bez akýchkoľvek dokumentov, ktorých minulosť je nejasná a u ktorých sa nevyžadujú žiadne zákonné povinnosti súvisiace so vstupom a pobytom v EÚ.

+ + +

Prvý summit EÚ k utečencom sa konal v marci roku 2015 a o dva mesiace na to boli schválené povinné kvóty pre všetkých členov EÚ.
Na jeseň minulého roka, keď sa začali dramaticky zvyšovať počty utečencov, bola schválená pomoc 1,8 milióna eur pre Afriku a 3 miliardy eur pre Turecko. Súčasne sa definovali bezpečné krajiny, z ktorých utečenci nemali nárok na podanie žiadosti o azyl.
Za celoeurópske riešenie sa považovali povinné kvóty na rozdelenie imigrantov pre každého člena EÚ.
Potvrdilo sa, že toto riešenie je formálne, keďže nezohľadňovalo osobné záujmy a voľbu krajiny zo strany migrantov.
Najväčším nedostatkom tohto návrhu, ktorý zapríčinil aj jeho neúspech, bolo, že pani Merkelová odmietla prijať rozhodnutie o STOP STAVE, t. j. o zastavení celého imigračného procesu. Keďže chýbalo takéto rozhodnutie, ochota krajín prevziať svoj podiel imigrantov sa zmenila, pretože väčšina krajín odmietla permanentné navyšovanie utečencov podľa schváleného kľúča.
Na to a na zdôrazňovanie formálnosti tohto princípu poukazovali najmä krajiny V4, ktoré ho nakoniec takmer všetky aj odmietli akceptovať. Problém spočíval v tom, že imigranti nechceli zostať v chudobných stredoeurópskych krajinách, pretože ich sociálna podpora oproti Nemecku a Švédsku je zanedbateľná. Pôvod „skrytého rasizmu“ krajín V4 spočíva v nízkych sociálnych podporách a v nízkych mzdách. Nezáujem zo strany imigrantov o krajiny V4 je dôsledkom aj toho, že v týchto krajinách neexistujú takmer žiadne arabské komunity. Arabské kultúry fungujú na rodinných a klanových štruktúrach, a v nových podmienkach sú pre nich dôležitým faktorom pre výber krajiny, v ktorej sa chcú usadiť.
Nezáujem o imigrantov zo strany občanov krajín V4 bol aj výsledkom určitého pohŕdania našou chudobou zo strany imigrantov a, samozrejme, významnú rolu hrali i historické reminiscencie na Osmanskú ríšu.
Skandovanie hesiel v utečeneckých táboroch: sloboda; Merkelová... a tlak ľudskoprávnych organizácií na nezákonnosť ich zadržiavania viedli k tomu, že tieto krajiny museli otvoriť brány týchto zariadení a väčšina z utečencov zamierila do Nemecka a Švédska.
Pani Merkelová, znechutená a urazená z diskusie okolo povinných kvót a nakoniec aj ich zamietnutia vyhlásila, že Nemecko je pripravené prijať všetkých utečencov, ktorých sa dotýkajú vojnové konflikty.
Keďže solidarita s týmito ľuďmi si podľa jej názoru vyžadovala urgentné riešenie, vyzvala všetky krajiny EÚ, aby prestali rešpektovať existujúce legislatívne pravidlá a utečenci mohli prejsť bez akýchkoľvek administratívnych obmedzení.
Sedem summitov EÚ v roku 2015 k utečeneckej kríze sa utápalo v diskusiách o kvótach a o potrebe celoeurópskeho riešenia, ale bez reálneho vplyvu na priebeh krízy. Jediné, na čom sa dohodli, boli relatívne vysoké sumy pre pomoc iným krajinám.

+ +  +

Pani Merkelová teraz prichádza s novým celoeurópskym riešením, založeným – podľa nášho názoru – na premisách, ktoré krízu iba prehlbujú a menia ju na dlhodobú politickú krízu, ktorá ohrozuje samotnú existenciu EÚ.
Predstava pani kancelárky, že príčinou krízy sú prevádzači a slabá ochrana tureckých hraníc, je nielen výsmechom zdravého rozumu, ale aj nebezpečným eskalovaním celej krízy.
Požaduje, aby Turecko za tri miliardy eur lepšie chránilo svoje hranice a garantovalo EÚ, že aj bez našej ochrany schengenských hraníc nevstúpi do EÚ žiaden Sýrčan, Iračan či Afganec...
Posun schengenskej hranice na tureckú hranicu, t. j. jej prenesenie z Európy do Ázie sa môže zdať niektorým šialencom dobrý obchod.
„Kúpou“ celého Turecka za 3 miliardy eur by sme kúpili nielen problémy tejto krajiny, ale aj celého regiónu. Hodnota týchto problémov je však nevyčísliteľná. Dopad takejto „kúpy“ na EÚ by mal ešte vyššiu cenu a s najväčšou pravdepodobnosťou by rozvrátil krehkú jednotu únie. Jedinou silou, ktorá by mohla odvrátiť definitívny kolaps EÚ, by mohli byť iba ozbrojené islamistické skupiny spolu s tureckou armádou.
A namiesto neúspešnej politickej korektnosti, ktorá aj krízu či pozvanie imigrantov do Nemecka vyvolala, by sa novým duchovným tmelom mohol stať islamský sunnizmus.
Vyhlásenie, že EÚ urýchli proces prijatia Turecka za jeho služby v riešení utečeneckej krízy do únie ukazuje, že zo strany pani Merkelovej ide o systémový krok k rozkladu a zániku EÚ.
Akoby nechápala a nechcela vidieť, že Turecko má iné a vlastné záujmy v regióne, ktoré nie sú identické s EÚ. Jeho sunnitské záujmy, protikurdské útoky a snaha opäť urobiť z Turecka regionálnu mocnosť sú vízie, ktoré si musí riešiť Turecko samo a bez našich peňazí.
Návrh na riešenie utečeneckej krízy pomocou Turecka sa môže niekomu zdať lákavý, ale z racionálneho pohľadu vykazuje silné známky katastrofy.
Domnelá chytrosť návrhu spočíva v tom, že celá kríza sa môže vyriešiť a ukončiť tak, že všetkých ľudí v Turecku vyhlásime za občanov EÚ. 75 miliónov Turkov a niekoľko miliónov utečencov, desiatky tisíc mudžahedínov a bojovníkov Islamského štátu, al-Káidy, Moslimského bratstva, kurdskí bojovníci za nezávislosť a vojaci legálnej tureckej armády, ktorá je ôsmou najväčšou na svete (vyše 500 tisíc mužov v aktívnej službe, vyše 300 tisíc záložníkov)... tí všetci sa stanú občanmi EÚ.
Politický problém utečeneckej krízy by sa podľa tejto prostoduchej predstavy mohol zmeniť na sociálny problém a kríza by bola skončená...
Z racionálneho pohľadu a z požiadavky upevnenia EÚ sú tieto kroky nepochopiteľné a katastrofické.

+ + +

Novým problémom EÚ sa stali verejne vznesené požiadavky Veľkej Británie na krajiny EÚ, ktorých zmyslom je zlepšiť riadenie EÚ. V ich požiadavkách je i zmena vyplácania sociálnych podpôr. Treba povedať, že tieto požiadavky sú racionálne a nemožno ich odbiť tým, že odporujú akejsi legislatíve, že narušujú princíp rovnakých podmienok v rámci EÚ.  Nemožno vždy podporovať iba to, čo nám vyhovuje, ale každú požiadavku musíme posúdiť aj z hľadiska ekonomických faktov a zásluhovosti a teda aj dopadov pre druhú stranu.
Podľa vyhlásenia britského premiéra Camerona, ak nebudú jeho požiadavky splnené, britský premiér nebude odporúčať v plebiscite svojim občanom, aby Veľká Británia zostala v EÚ.
Ak porovnávame odchod Veľkej Británie z EÚ a jej vyvažovanie vstupom Turecka do únie, vidíme jasne, kam sa EÚ vedená pani Merkelovou uberá.
Myslíme si, že prijatie Veľkej Británie do EÚ bola chyba, a že táto ostrovná krajina s bohatou históriou a s jej prirodzenou orientáciou na USA bude vždy veľkou príťažou pre rozhodovací proces a pre nevyhnutné integračné procesy EÚ. Veľká Británia je príliš slávna a sebavedomá, aby sa handrkovala v Bruseli s politikmi, ktorým by viac sedela práca na komunálnej úrovni.
V tejto fáze vývoja EÚ, kedy sa iba hľadá jej optimálna forma fungovania, je členstvo Veľkej Británie skôr na príťaž a na škodu.
Avšak niet pochýb, že Veľká Británia je politicky, kultúrne... oveľa bližšia ako Turecko.
Požiadavka Veľkej Británie, aby sa EÚ vyjadrila ešte pred referendom k jej návrhom, nie je šťastná, pretože EÚ by mohla vyzerať ako žobrák s klobúkom, ktorý si bude mrmlať iba pre seba „veď my sme vás chceli“. Briti sa totiž môžu rozhodnúť pre exit, aj keď im krajiny EÚ ich požiadavky splnia.
Krajina, ktorá je približne 50 : 50 vydesená neschopnosťou EÚ riešiť utečeneckú krízu, grécku krízu..., sa s najväčšou pravdepodobnosťou rozhodne opustiť EÚ.
Na tento krok by sme sa však mali nielen všetci psychicky pripraviť, aby sme naivným plačom za Veľkú Britániu nerozložili aj celú EÚ. Treba to brať ako fakt, ako reakciu na riadenie a personálne obsadenie únie a treba sa z toho iba poučiť.

+ + +

Ak porovnáme britský prístup, ako oni riešia situáciu s ilegálnymi prisťahovalcami z EÚ, musíme vidieť, že nemecké celoeurópske riešenie je v porovnaní s parciálne britským prístupom nekompetentné, choré, potácajúce sa s batohom politickej korektnosti.
Britský pragmatický postup je veľmi jednoduchý. Imigranti, ktorí sa chcú dnes dostať na Britské ostrovy z Francúzska, musia prejsť cez britské imigračné centrá (napr. Calais), ktoré pracujú vo Francúzsku, teda na území cudzieho štátu a tam i rozhodujú, koho pustia do Veľkej Británie a kto zostane na ťarchu EÚ.
Prečo EÚ nevie zopakovať takéto riešenie na území spriateleného Turecka, člena rovnakej vojenskej aliancie, by bolo záhadou, keby sme nevideli ambície pani Merkelovej či bruselských politických elít. EÚ chce celé Turecko, pretože predpokladáme, že ich vízia EÚ je postavená na predstave euroázijského globálneho hráča. EÚ chce svojím príkladom a svojou láskou k blížnemu a solidaritou s každou utláčanou skupinou na svete podieľať na kultivovaní  súčasnej civilizácie. To, že tento pekný príklad nie vždy vykazuje dostatočné známky racionality a pragmatizmu, nasvedčuje nielen kritika zo strany krajín EÚ, ale aj tlak občanov Veľkej Británie na vystúpenie z tejto lode lásky a ilúzií.
EÚ sa nám tak javí ako moralizátorský globálny hráč, ktorý, aby neurobil chybu a nezašpinil si ruky nejakým neprimeraným násilím a nevhodnou etikou, radšej si outsourcuje aj svoju likvidáciu i svoj pohreb.

(Autor je konzervatívny socialista)