Uväznená a ťažko zranená múza

Počet zobrazení: 3670

Pobyt Ladislava Novomeského vo väzení v prvej polovici päťdesiatych rokov 20. storočia sa snažil spracovať literárny vedec Štefan Drug. Rukopis sa však na knižnú podobu začiatkom deväťdesiatych rokov napriek úsiliu autora nepremenil a až štyri roky po jeho smrti sa stal súčasťou publikácie Väzeň vlastných súdruhov (Z väzenských rokov básnika Novomeského), Fintice – Košice 2015. Editorom a druhým spoluautorom knihy je literárny vedec Ján Gavura a tretím spoluautorom český historik Zdeněk Doskočil. Publikácia má teda tri v podstate samostatné časti, ktoré sa zaoberajú tou najtemnejšou a najtragickejšou etapu básnikovho života, každá z iného pohľadu.

drug.jpgL. Novomeského zatkli 6. februára 1951 pri pasáži kaviarne Luxor, čo ešte podčiarklo absurdnosť tohto činu, keďže práve táto kaviareň bola známa aj ako kaviareň umelcov a najmä básnikov. Po dlhej jazde autom so zaviazanými očami podľa charakteristických zvukov leteckých motorov usúdil, že sa nachádza v ruzyňskej väznici, odkiaľ ho premiestnili do bývalého kolodějského kláštora. Tam dostáva inštrukcie: Nesedieť, neležať, chodiť, nehovoriť so susedmi. Začala sa tak najtragickejšia fáza básnikovho života, ktorá po strastiplnom, ponižujúcom a jeho psychický i fyzický stav devastujúcom pobyte vyústila do súdu v apríli 1954 a rozsudku. V medzivojnovom a vojnovom období bol uväznený takmer tridsaťkrát (sám L. N. uvádza číslo 27), najdlhší bol asi trojmesačný pobyt v celách prvej ČSR alebo vojnovej Slovenskej republiky. Čo mu však „prichystali“ jeho súdruhovia od uvedeného 6. februára, to prekonalo aj tie najhoršie sny, zažil svoje najtragickejšie životné obdobie. Bola to príprava na proces s buržoáznymi nacionalistami, hoci sprvu mali byť s G. Husákom a ďalšími zaradení k procesu s „protištátnym sprisahaneckým centrom“, kde boli na smrť odsúdení a popravení o. i. R. Slánský a V. Clementis. Až neskôr boli „prekvalifikovaní“ na proces po obvinení z buržoázneho nacionalizmu. Nedotkla sa ich ani amnestia po smrti K. Gottwalda, keďže ešte neboli odsúdení, takže nádeje, vzbĺknuté po smrti Stalina a Gottwalda, boli márne. Je paradoxné, že ho vo väzení nelámali iba referenti či vyšetrovatelia, ale viackrát ho prišiel presviedčať, aby sa priznal k absurdným obvineniam, aj K. Bacílek... A tak „Ľudsky zlomený, pokorený, duševne zdeptaný a vykoľajený, na pokraji šialenstva súhlasil po čase, že bude ,spolupracovať so svojím referentom presne podľa inštrukcií a želaní. Konečne aspoň v náznakoch totiž pochopil, že sa stal aktérom akejsi hrôzostrašnej, nelogickej, tragickej frašky.“ (s. 19). Tá vyústila do rozsudku na 10-ročné väzenie. Podmienečne ho prepustili začiatkom roku 1956, no o takomto postupe vrátane rozsudku a výške trestu sa podľa dokumentov z Národního archivu rozhodlo na politickom sekretariáte ÚV KSČ už 31. marca 1954, ešte pred konaním samotného procesu!  Táto skutočnosť len podčiarkuje zvrátenosť týchto neuveriteľne tragických čias. Po prepustení pracuje v Prahe, Bratislavu nesmie navštíviť (!), prvý raz sa do nej vracia až v roku1962...To už mu znova vychádzajú v časopisoch básne; rehabilitácie a návratu do literárneho, občianskeho a politického života sa dočká až od rodu 1963. Vo väzení mu po vynútenej spolupráci dovolili aj písať, no z napísaných asi štyritisíc veršov sa „stratilo“ vlastne všetko, zachovala sa len jedna báseň (Všetko je skončené), náhodne objavená na lístku v jednej z kníh väzenskej knižnice a báseň, ktorú napísal a mohol poslať svojej dcérke pri jej vstupe do pionierskej organizácie. Pravdepodobne sa k týmto básňam vrátil po roku 1963 a ich modifikácia sa objavila v zbierkach Stamodtiaľ a iné či poéme Do mesta 30 minút.

V druhej časti publikácie Jak se Ladislav Novomeský stal slovenským buržoazním nacionalistou rozpletá Zdeněk Doskočil túto veľmi zložitú problematiku nielen v rámci česko-slovenského, či lepšie slovensko-českého politicko-historického kontextu, ale i v súvislostiach medzinárodných, nadväznosti na tragické pozadie už realizovaných alebo prebiehajúcich vykonštruovaných politických procesov so „zradcami“ v Maďarsku či Bulharsku na podnet Moskvy. Korene problému sú ukotvené už v prvej Československej republike, keď v KSČ pôsobili jednak významní ľavicoví intelektuáli okolo časopisu DAV, ale aj menej intelektuálne zdatní funkcionári robotníckeho či roľníckeho pôvodu, ktorí na komunistov typu Husáka, Novomeského či Clementisa pozerali cez prsty ako na „salónnych komunistov“ (tohto syndrómu sa, koniec koncov, slovenská ľavica nezbavila dodnes, o čom o. i. svedčí i osud SDĽ). Tento rozpor sa prehĺbil ešte po SNP, keď boli na čele KSS v V. ilegálnom výbore práve predstavitelia intelektuálnej ľavice, kým tie druhé kádre ostali po nešťastnom nedorozumení vo väzení a do Povstania sa nemohli zapojiť. Ďalší problém bol v chápaní štátno-politického usporiadania povojnového Československa. Najmä Husák, Šmidke a Clementis výrazne presadzovali rovnoprávne usporiadanie vzťahov Čechov a Slovákov v podstate na báze federácie, čo sa však nenaplnilo, hoci Košický vládny program tieto prvky obsahoval. Súvisí to aj s tou skutočnosťou, že už  v auguste 1945 sa do čela KSS dostali funkcionári, ako Široký, Bašťovanský, Ďuriš, a fakticky sa potvrdilo rozštiepenie KSS na dve krídla – centristické a povstalecké. Z toho druhého ostali vo vedení KSS iba Husák a Šmidke.  Novomeský na rozdiel od vedúcich centristického krídla neovládal technológiu moci a nikdy po nej netúžil. Dostali sa však aj s G. Husákom do funkcií v Zbore povereníkov, v praktickom chápaní išlo vlastne o ministrov. L. Novomeský vo funkcii povereníka školstva a osvety vykonal obdivuhodný kus práce, ktorý nebol ani dodnes dostatočne ocenený, výpočet zásluh z tohto obdobia by bol naozaj veľmi dlhý. Lenže už v r. 1948 najmä pod vplyvom vonkajších okolností (začiatok studenej vojny, hľadanie vnútorného nepriateľa podľa inštrukcií z Moskvy a pod.) začali príslušníci ŠtB zhromažďovať kompromitujúce materiály na slovenské stranícke špičky. Svoju nemalú úlohu zohralo i zatknutie korešpondentky bratislavskej Pravdy Viery Hložkovej, ktorá uviedla pri výsluchoch viaceré priťažujúce momenty z obdobia, kedy sa často ocitala v spoločnosti davistov. Z. Doskočil tento moment považuje za prvý impulz, ktorý rozkrútil šialené kolesá slovenských monsterprocesov s politickými špičkami.  V roku 1949 dohodol V. Široký s L. Kopřivom vytvorenie zvláštneho útvaru ŠtB na Slovensku pre vyhľadávanie vnútorných nepriateľov v KSS na čele s Teodorom Balážom, ktorého z Prahy riadil Karel Šváb. Od týchto momentov sa začala sťahovať tragická slučka nielen okolo Novomeského, ale i ďalších slovenských „buržoáznych nacionalistov“, ktorým priťažila o. i. aj skutočnosť, že sa dobre poznali s protagonistom Slovenskej vojnovej republiky Alexandrom Machom, dokonca proti Novomeskému použili vyšetrovatelia výmysel, že ho L.N. po roku 1945 viackrát navštívil vo väzení v Leopoldove, hoci sám Mach to jednoznačne poprel! Nie je v silách recenzenta podrobnejšie uvádzať všetky tragické skutočnosti, ktoré viedli k nezmyselnému a zločinnému uväzneniu, obvineniu z buržoázneho nacionalizmu, odsúdeniu a i popravám známych osobností, Z. Doskočil ich veľmi precízne rozpletá a jednoznačne uvádza, ako k tragickým záverom monsterprocesov prispeli najmä K. Gottwald, V. Široký – v podstate osobní priatelia L. Novomeského!, či tiež L. Kopřiva, Š. Bašťovanský, J. Ďuriš, K. Bacílek,  T. Baláž a ďalší funkcionári vtedajšej KSČ a KSS, ako aj ľudia z umeleckých kruhov, ako boli J. Špitzer či J. Šefránek. Táto časť publikácie má veľmi vysokú výpovednú hodnotu nielen pre bežných čitateľov, zaujímajúcich sa o tieto úseky našej histórie, ale aj bádateľov-historikov, orientovaných na toto obdobie.

V tretej časti Básnik vo väzení literárny vedec Ján Gavura veľmi dôkladne skúma poéziu L. Novomeského, spätú s väzenskými motívmi, ktoré sa uňho objavili už v zbierke Romboid  z roku 1932 a vo všetkých nasledujúcich až po zbierku Stamodtiaľ a iné z roku 1964. Problematiku uvádza z hľadiska širšieho kontextu pobytov L. N. vo väzení a veľmi dôkladne podrobuje konkrétne básne s väzenskou tematikou ideovej i formálnej analýze. Svoj pobyt vo väzení počas buržoáznej republiky i Slovenskej republiky chápe básnik ako údel politického tribúna, kedy pri rozhovore s ostatnými odsúdencami sa vyjadril, že „sotva kedy som sa cítil taký poctený ako práve teraz v tejto chvíli, keď akýsi môj článok honorovali pobytom v tomto ovzduší“. (s. 160). Básne z pobytu väzenských rokov 1951 – 1955 však už odrážajú výraznú zmenu v ideovej a taktiež formálnej versologickej rovine, čo je vcelku pochopiteľné. V nemnohých básňach zachytáva, aj keď len vo funkčných náznakoch, skutočnosť, že práve v tomto väzení, v režime, ktorý svojou dovtedajšou činnosťou s plným nasadením a v hlbokom presvedčení o správnosti svojho konania pomáhal vytvoriť, prišiel o svoju dôstojnosť a ľudskosť, respektíve vyjadruje strach, že o ne prišiel, čo v básňach, súvisiacich s predchádzajúcimi uväzneniami, nenachádzame v takej silnej miere. Zmenu poetiky potvrdzuje i minuciózny postreh J. Zambora, na ktorého sa J. Gavura odvoláva, vo využití motívu okna – v básňach z medzivojnového obdobia svetlo prúdi oblokom dnu, v básni Triumf  zo zbierky Stamodtiaľ a iné oknom von... Napriek všetkému tragickému, čo prežil v poslednom väzení, v známej básni Pošušky napísal:  „A nech aj tak sa stalo, jak sa stalo s nami, / tam, kde sme začínali, začal by som znova / a rád. Jak vedec hľadajúci svoje bacily, / ktoré ho zabili.“ (s. 186). Umelecký a ľudský odkaz Ladislava Novomeského, pripomenutý touto nenápadnou, no veľmi významnou publikáciou, má v sebe i s časovým odstupom ukrytú múdrosť a skúsenosť humanistu, podrobeného nesmierne ťažkej a tragickej životnej skúške, v ktorej napriek všetkému ako človek obstál so cťou. 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984