V Tisovci bolo krásne. Korone natruc

Ktovie, čo by si pomyslel už zosnulý Milan Vojtko, zakladateľ tradície turistického pochodu Clementisovou cestou, keby sa zúčastnil na 39. ročníka tohto podujatia. Pre koronakrízu sa dopredu veľká propagácia nerobila, veď nebolo hodné, aby sa v Tisovci tretí septembrový víkend konala dajaká masovejšia akcia. A to málokto tušil, s akou intenzitou sa čoskoro prejaví druhá vlna pandémie na Slovensku.


Kladenie kytice k pomníku na Námestí V. Clementisa.

Oficiálne kladenie vencov k pomníku Vladimíra Clementisa na rovnomennom námestí prebehlo za účasti novej primátorky Ireny Milecovej už piatok podvečer, bez slávnostného koncertu vo vedľajšom evanjelickom kostole. V sobotu sa účastníci za svoj športový výkon nedočkali odmeny v podobe diskotéky s občerstvením... Ale predsa sme si povedali, že ani tentoraz nemôžeme na trase Zbojská – Burda – Tisovec chýbať, aj keby nás mala byť iba hŕstka.

Napokon sme sa chate Zbojská zišli štyridsiati. Vrátane tých, čo sem chodievali ako malé deti a teraz si sem doviedli svoje frajerky a frajerov. Inak rekreačné zariadenie, ktoré po tieto mesiace prechádza generálnou rekonštrukciou, noví majitelia cez víkend otvorili špeciálne pre nás. Napriek dlhému, veľmi dlhému spoločenskému večeru, veď po roku (a po parlamentných voľbách) sme si veru mali čo povedať, sa až na niekoľko padaviek, vrátane mojej maličkosti, drvivá väčšina vybrala na náročnú túru.

Clementisova busta na jeho rodnom dome.

Rodný dom Vladimíra Clementisa v Tisovci.

Ráno ako vždy bolo chladné, až sa nám triasol hlas, no stihli sme urobiť tradičnú fotografiu pred chatou. Čoskoro však krajinu zalialo slnko, také skôr letné ako jesenné, a tak horliví turisti, najmä keď ich čakal úvodný strmý výstup, veľmi rýchlo zhadzovali zo seba kusy oblečenia. Inak, na záver víkendu sme museli konštatovať, že hádam ešte nikdy nebolo tak pekne a teplo, v minulosti vždy aspoň raz spŕchlo, v tom lepšom prípade.

Horný domček na Kučalachu, kde nás obyčajne vítajú horúcim čajom a koláčom, bol tentoraz beznádejne zamknutý a pustý. Asi sa jeho vlastníci báli nákazy a radšej zdúchli. O to viac našincov potešilo, keď horská chatka s bufetom v bývalom kameňolome nad sedlom Burda bola otvorená. Pre COVID-19 sa síce tohto roku nevaril guláš, ale čapovalo sa. A nielen pre nás, zišla sa tam dobrá stovka ľudí z Pohorelej a ďalších horehronských obcí, ako aj veľa cykloturistov. Nuž viac ako v posledných ročníkoch. Vari preto ideálne počasie a korone natruc. Ale to ešte ich čakalo zo dvanásťkilometrová cesta dole dolinou popri riečke Rimavica až do Tisovca, kadiaľ kedysi chodieval za svojimi rodičmi z Horehronia mladý advokát, obhajca chudobných, Vladimír Clementis povozom alebo pešo. Napokon sme si ho všetci uctili aj s niekdajším primátorom Petrom Mináčom pietnym aktom pri pomníku na námestí.

Účastníci pochodu s Petrom Mináčom, vpravo.

Keď ešte Milan Vojtko žil, neraz rozprával, ako ho otec ako chlapca raz priviedol ku Clementisovi. Zanechalo to na ňom hlboký dojem a počas odmäku koncom 60. rokov sa zväzácky funkcionár z Brezna pokúšal zorganizovať takéto podujatie. Po zmene politickej situácie sa mu túto myšlienku prvý raz podarilo uskutočniť až v roku 1982, ten ročník a aj nasledujúce ročníky až do roku 1990 boli vtedajším režimom trpené, v ústrednej tlači sa o nich nepísalo. Samozrejme, spomenuli sme si aj na Vojtecha Kondróta, ktorý v rámci tohto podujatia organizoval stretnutie nádejných básnikov z literárnej prílohy týždenníka Nového slova, a na viacero ľudí z okolia Tisovca, ktorí tiež už nie sú medzi nami.

„Mŕtvych už pravda nevzkriesi, no živí ju potrebujú,“ povzdychol si na záver svojho príhovoru v tisovskom Dome kultúry Milan Vojtko v septembri 2001. Veru, tej pravdy by sme v dnešných časoch oveľa viac potrebovali všetci, čo žijeme na Slovensku.

Sobotné ráno pred chatou Zbojská.


Túra poskytla pekný výhľad na niekdajšiu osadu Kučalach a až do Maďarska.

Mužská časť turistického pochodu na sedle Burda.

Bývalí členovia MDĽ pred Clementisovým pomníkom.

Autori foto: Účastníci pochodu