Vavro Šrobár – osudové prevraty – 1918 – 1944 ­– 1948

Ukážky z pripravovanej knihy; časť tretia: Intrigy kléru
Počet zobrazení: 4693
Tohto roku vyjde vo vydavateľstve Marenčin PT za prispenia Fondu pre podporu umenia nová knižka Ľuba Olacha Vavro Šrobár – osudové prevraty – 1918 – 1944 – 1948. Uverejnením niekoľkých ukážok by sme vám ju chceli čiastočne priblížiť.

Vavro Šrobár – osudové prevraty – 1918 – 1944 – 1948 (1.)
Vavro Šrobár – osudové prevraty – 1918 – 1944 ­– 1948 (2.)

 

vavro_srobar.jpgPočas vojny s Maďarskou republikou rád sa nebojovalo len na fronte. Nemenej zúrivý bol aj ideologický boj. V ňom nielen Károlyiho vláda využívala duchovenstvo. Na Slovensku v tom čase bolo približne dvetisíc katolíckych kňazov. Z nich väčšina boli Maďari. Tí nielenže vo svojich kostoloch kázali po maďarsky, ale tiež poburovali ľud proti novej vláde. Hovorili im, že Československá republika sa neudrží a Slovensko pripadne Maďarskej republike. To bolo súčasťou ostrihomskej cirkevnej provincie, a tak mali podporu svojej vrchnosti, keďže všetci biskupi boli Maďari. Okrem toho im aj ich vlastné presvedčenie velilo k tomu, aby podporovali myšlienky Andreja Hlinku a Dr. Františka Jehličku. Tí hovorili, že najhlavnejšie je, aby sa politika robila v záujme katolíckej cirkvi a až potom, na druhom mieste, bola vec Slovenska.

Tieto myšlienky zastával aj farár Jozef Šrobár, Vavrov starší brat, ktorý bol aj bratislavským kanonikom. V popredí jeho záujmu bola vždy mládež, a to nielen na Slovensku, ale aj v Kestúci. Nečudo preto, že počas pôsobenia v Bratislave sa stal spoluzakladateľom katolíckeho skautingu a bol dlhoročným starostom Ústredia slovenského skautingu a funkcionárom katolíckej telovýchovnej organizácie Orol. Práci s mládežou sa venoval aj v Slovenskej lige. Tá svojou činnosťou podchytila práve tie široké vrstvy mládeže, ktoré žili za hranicami, alebo na národnostne zmiešanom území. Jozef Šrobár vedel, že v cudzom prostredí si nemôžu upevňovať svoje slovenské povedomie, pestovať slovenský jazyk a kultúru, a tak sa o nich staral. Dlhé roky zastával aj funkciu podpredsedu Ústredného družstva v Bratislave. Vyvrcholením jeho politickej kariéry bolo jeho zvolenie za poslanca Snemu Slovenskej republiky. Túto funkciu vykonával v rokoch 1939 až 1945. Počas bratislavského pôsobenia bol činný aj ako novinár a publicista. Prispieval do viacerých novín, ako aj do rozhlasu. Po vojne bol za svoju politickú činnosť v roku 1945 odsúdený a uväznený, no krátko nato, 29. septembra 1946, zomrel. Na jeho fare, počas jeho pôsobenia v maďarskom Kestúci, mu občas pomáhala jeho mladá neter Eleonóra Šrobárová, dcéra jeho brata Ondreja Šrobára. Pri jednom z mnohých rozhovorov so svojím strýkom sa ho opýtala, prečo nepodporuje svojho brata Vavra, veď aj on chce, aby sa Slovensko odtrhlo od Uhorska.

„Vieš, Leona,“ zamýšľal sa strýko Jozef, „to nie je také jednoduché, ako si možno myslíš. Áno, aj ja chcem, aby nám nevládli Maďari. No samostatnosť bez viery, to je len také ópium, ktoré by časom malo pre národ zhubné následky. Dobre vieš, že Česi sú neznabohovia, ateisti. Spojenie s nimi v jednom štáte je pre ľud veľmi nebezpečné. Preto my, katolícki kňazi, chceme, aby Slovensko bolo samostatné, prípadne malo v rámci Československa širokú autonómiu. To ale brat Vavro nechce. Hlinka má tiež veľkú zásluhu na skoncipovaní Memoranda slovenského rímskokatolíckeho kňazstva latinského rítu, ktoré doručili tvojmu strýkovi Vavrovi. V ňom sa okrem iného požaduje, aby cirkev mala právo zakladať konfesionálne školy od najnižšieho stupňa až po univerzity. Zároveň sa v Memorande jasne píše, že cirkev je proti štátnemu školskému monopolu, ktorý by tak bol jediným učiteľom národa. Strýko Vavro však chce, aby sa cirkev do školstva čo najmenej miešala. To my ale nemôžeme pripustiť. Predsa bez výchovy k Bohu od raného detstva človek ľahko skĺzne do hriechu. Okrem toho je za to, aby sa v kostoloch kázalo po slovensky, a nie latinsky. Vraj sme tu mali dosť nemeckých a potom maďarských kňazov. Teraz podľa neho treba povzbudzovať ľudí v rodnej reči, ako keby historická latinčina bola nejako nepriateľská.“

„Máte pravdu, strýko Jozef, počula som Andreja Hlinku kázať na jednom zhromaždení v Liskovej. Jeho reč sa mi páčila. Horlil v nej za svätú cirkev a za samostatné Slovensko. Bolo na ňom vidno, ako je pre vec zapálený, a že to myslí vážne. Ľudia mu po jeho vystúpení tlieskali a prevolávali na slávu.“

„Je to tak. Národ ho miluje, pretože mu hovorí z duše. To sa môjmu bratovi nepáči, lebo on je spojený s Čechmi a chce, aby sa Slovensko stalo natrvalo súčasťou Československa. Hlinka, Jehlička a mnohí ďalší sme iného názoru. Požadujeme možnosť, aby sa ľud sám rozhodol, v akom štáte či zväzku chce žiť. Chceme, aby cirkev mala primeranú vážnosť, ku všetkému sa mohla vyjadrovať a jej názory sa brali do úvahy. On chce ale laický štát, kde má cirkev konať len bohoslužby a do ničoho iného sa nemá starať. No povedz, ako taký štát potom môže vyzerať? Však sa tam rozmôžu krádeže, smilstvá, vraždy a čo ja viem, čo ešte. Česi, tí vždy boli proti Svätej cirkvi katolíckej – a teraz máme s nimi spolu žiť? Boh nám pri tom pomáhaj!“

Leona bola po tomto vysvetlení zarazená. Strýka Vavra mala rada, ale bola tiež pod vplyvom silnej rodinnej náboženskej výchovy, takže bola v pomykove, čo si má o tom všetkom myslieť. Ľudsky však mala predsa len bližšie k nemu. Bol šarmantný, vzdelaný, sveták, a to jej, dievčine narodenej v dedinke Liskovej, imponovalo. Nakoniec, keď som sa ho pýtala, uisťovala sa v duchu, či je naozaj bezverec, ako ľudia hovoria, povedal mi, že to je len ohováranie. On nikdy neodmietol Boha a je len proti klerikalizmu. Zdôraznil, že nikdy nezapochyboval o potrebe náboženskej morálky a nikdy sa nevzdal viery. Tú považoval za dôležitú nielen pri budovaní demokracie, ale aj pri raste samotného národného vedomia. Až tak týmto jeho rečiam nerozumiem, hovorila si pre seba Leona, ale z nich je jasné, že je riadny veriaci kresťan katolík – a to je najdôležitejšie. Ten jeho dodatok, že sme len národík, sme len embryo národové, ktoré rozvíja sa len pozvoľne a s pomocou Boha a pri pevnej vôli našej, táto jeho filozofia je už nad moje chápanie. Teraz je ale ministrom a priznám sa, že mi dobre padlo, keď po vyhlásení republiky prišli za mnou mníšky. Tie mníšky, ktoré predtým, keď niekoho počuli hovoriť po slovensky, bili ho paličkou po rukách. Teraz odo mňa chceli, aby som sa za nich u strýka prihovorila. Báli sa, že ich pošle do Maďarska, čo sa nakoniec aj stalo. Boli to protivné šovinistické dcéry Kristove a ani mi nenapadlo, aby som za ne u strýka akokoľvek orodovala.

Nie dlho pred tým, ako Béla Kún zaistil Vavrovho brata Jozefa ako rukojemníka, Leona odišla od neho domov. Malá iné, príjemnejšie starosti, ako dohliadať na chod strýkovej fary. Dvanásteho mája sa mala brať so svojím snúbencom, MVDr. Ladislavom Horváthom. Samozrejme, že okrem iných hostí pozvali na svadbu aj strýka Vavra. Ten sa však pre napätú vojnovú situáciu s Maďarmi, ako aj pre ďalšie problémy na Slovensku, tejto veselej udalosti nezúčastnil. Pri odovzdávaní pozvánky jej povedal:

„Po svadbe, keď sa trochu spamätáš, príďte aj s Lacim ku mne a potom vás pozvem do divadla či na dobrý obed alebo večeru. A možno pôjdeme do kaviarne a tam mi niečo zahráš na cimbale spolu s cigánskou kapelou. Platí?“      

„Strýko Vavro,“ povedala hanblivo, „ale ja až tak dobre neviem hrať, aby som si trúfla cifrovať s cigáňmi.“

„No len nebuď taká skromná. Však som ťa už počul hrať v Liskovej a tam si veru držala s tou bandou krok. Veď nakoniec ťa učili tí cigáni, čo robili v otcovom kameňolome, a tí veru vedia urobiť človeku náladu. Takže sme dohodnutí a už sa na to teším.“

„Strýko Vavro, nedá mi, aby som sa vás niečo nespýtala. Strýko Jozef, keď som bola u neho na fare v Kestúci, mi povedal, že nesúhlasí s vašou politikou voči cirkvi a podľa neho nemáte pravdu vy, ale Hlinka.“

„Samozrejme, strýko Jozef je farár a tomu sa nepáči, že chcem cirkvi prisúdiť len tie práva, ktoré potrebuje na to, aby mohla spĺňať svoju pasterizačnú činnosť. Im záleží predovšetkým na tom, aby si zachovali súčasný vplyv, a to za každú cenu. Oni sú schopní spojiť sa aj s Maďarmi proti Čechom a tak nechať Slovensko navždy v ich područí. Chcú usporiadať plebiscit, aby sa ľudia mohli vyjadriť, či sú za spojenie s Čechmi alebo Maďarmi. Neuvedomujú si, že v súčasnej situácii by sa s najväčšou pravdepodobnosťou priklonili na maďarskú stranu. Veď na farách sú v drvivej väčšine maďarskí kňazi a tí by ľuďom povedali, koho majú voliť. Na školách, v krčmách sú stále Maďari či Židia – a tí by takisto agitovali za bývalé Uhorsko. Ak k tomu pripočítam Andreja Hlinku, ktorý je výborný rečník a demagóg, tak je jasné, ako by to všetko dopadlo. Preto musím držať katolíckych kňazov nakrátko. No o tejto otázke, ak ťa to zaujíma, sa môžeme pozhovárať potom, keď ku mne prídeš aj so svojím novomanželom. Je to inak fajn chlapík. Zdá sa, že si si vybrala dobre.“    

Po jej odchode sa znepokojene zamyslel. Je smutné, že ani so svojím starším bratom si v zásadnej otázke ohľadne ďalšieho vývoja na Slovensku nerozumiem. Tí kňazi vidia len svojho Boha a ostatné veci sú pre nich vedľajšie. Presadzovať v súčasnej dobe autonómiu, to je ignorantstvo najvyššieho stupňa. Pravdepodobne je to však ešte horšie. Je zrejmé, že za tým sú Maďari, ktorí v súčasnosti využívajú zlú ekonomickú situáciu s poukazovaním na skutočnosť, že za nich sa u nás žilo lepšie. Ak kňazi k tomu pridajú tú ich obohratú pesničku o ateistických Čechoch, ktorí Slovákov odvrátia od katolíckej cirkvi, bude vymaľované. Žiaľ, na čele týchto náboženských fanatikov je Hlinka. Všade káže o ohrození kresťanstva na Slovensku a poburuje ľud proti spojeniu Slovenska s Čechmi. Bez nich by sme však nemohli existovať. Veď podľa prieskumu, ktorý som dal urobiť, na Slovensku chýba približne tridsaťtisíc slovenských sudcov, učiteľov, kňazov, notárov, úradníkov... Jednoducho, bez českej inteligencie by sme nemohli fungovať, ak teda nechceme byť znovu pod Maďarmi.

Áno, áno, odvolávajú sa na Pittsburskú dohodu z 31. mája 1918, hovoril si pre seba, kde jej signatári, medzi inými aj Jozef Murgaš, kňaz a svetový vynálezca bezdrôtového prenosu informácií, garantujú v rámci Česko-Slovenska slovenskú autonómiu. Tá má, samozrejme, istú výpovednú hodnotu, ale treba vziať do úvahy, že vtedy boli vojnové časy a išlo vlastne o akúsi dohodu medzi americkými českými a slovenskými krajanskými spolkami. Okrem toho, že jej účastníci boli americkými občanmi, nemali od našich občanov žiadny mandát. Jednoducho, Pittsburská dohoda je právne nezáväzná a v súčasnosti aj neuskutočniteľná. Veď na Slovensku takmer niet našej inteligencie. Nakoniec, aj podľa tejto dohody, rozhodnú, ako budeme ďalej spolu žiť, až predstavitelia oboch národov, a to v oslobodenej vlasti. O Slovensku sa to však v súčasnosti nedá povedať. Takže všetko je to len demagógia a dlhé maďarské ruky, ktorých predstaviteľom je bezpochyby Jehlička a zrejme aj Vojtech Tuka. To však Hlinka nevidí či nechce vidieť. No a to už nehovorím o demokracii. V Maďarskú nikdy nebola a zrejme  ani nebude. Buď tam vládnu feudáli, komunisti či teraz Horthyho polofeudáli, pričom on je admirál bez mora, regent bez kráľovstva... O to silnejšie však presadzuje iredentistickú politiku, ako keby si chcel takto vykompenzovať stratu Jadranu či Svätoštefanskej koruny.

Len čo sa za Leonou zavreli dvere, prišla za Vavrom jeho žena Boženka. Pochádzala z Moravy a na Slovensku sa necítila práve najlepšie. Bola čechoslovakistka tak ako on – a to bola jedna z mála tém, na ktorých sa zhodli. Pri jeho vystúpeniach proti katolíckemu kléru ho povzbudzovala, aby sa nedal ovplyvniť Hlinkom, pretože kňazi patria do kostolov, a nie do politiky.

„Čo má kňaz,“ rozčuľovala sa ďalej, „zakladať politickú stranu. Tá jeho Slovenská ľudová strana má v podstate len jeden hlavný bod programu, a to je autonómia v rámci Česko-Slovenska. Aj podľa Ivana Dérera,“ zdôrazňovala, „nie je pokus o slovenskú autonómiu ničím iným než ústrojenstvom na zachovanie tmy a nevedomosti. Vavro,“ podpichovala ho ďalej, „podľa mňa ňou len skrýva svoj hlavný zámer, a to je samostatné Slovensko. Dúfam, že sa na tento jeho priehľadný trik nedáš nejako hlúpo nachytať.“

„Samozrejme, drahá,“ odpovedal jej, pričom si labužnícky odpíjal z kávy, „ja viem, čo on a jeho ľudia chcú dosiahnuť. No pokiaľ ja budem na Slovensku ministrom, tak na to môžu zabudnúť. Mám silnú podporu z Prahy a za mnou stojí aj prezident Masaryk, takže to pevne držím v rukách. Pravda, situácia je teraz viac ako vážna, takže sa v prvom rade musím venovať vojne s Maďarmi. Tí si myslia, že nejako uhrajú mierové rozhovory v Paríži a Slovensko im nakoniec predsa len zostane. Preto sa snažia o čo najväčší vojenský úspech, ktorým by potom mohli v Paríži argumentovať. Zdôraznili by pritom, že sa im to podarilo predovšetkým preto, že Slováci im pomáhali a že sú tak vlastne proti začleneniu do Československej republiky. Chystám sa osloviť biskupov, aby prisahali vernosť republike. Keď to odoprú, tak budú musieť zo Slovenska odísť. Predpokladám, že tak urobia všetci a ja budem mať potom voľnú ruku na dohovor s Vatikánom. Aj napriek tomu, že pri rokovaní s pápežským nunciom vo Viedni som neuspel. Bol to trochu unáhlený krok. Mal som si uvedomiť, že nuncius o pomeroch u nás nemá v podstate žiadne informácie, a tak k nim nemôže ani zaujať stanovisko. Preto teraz skúsim veci potlačiť cez ministerstvo zahraničných vecí a následne cez Vatikán.“

„Tak to by bol skvelý ťah. Dúfam, že ti vyjde. No oni sa len tak ľahko nevzdajú. Budú aj spoza hraníc proti nám intrigovať.“

„Ja viem, ale už budú v inej pozícii. Nebudú môcť priamo zasahovať do slovenského cirkevného života. Pravda, ako sa zachová svätý otec, neviem, ale dúfam, že pochopí novú situáciu a bude na našej strane. Pre mňa hrá aj skutočnosť, že nižšie duchovenstvo žiada vymeniť svoju vrchnosť. Áno, je to proti kánonickému právu, ale teraz sú revolučné časy. Každý, kto sa chce na Slovensku zaoberať politikou, si to musí uvedomiť a podľa toho sa aj správať. To som rozhodne povedal aj Hidvéghymu, ktorý je členom Tovarišstva Ježišovho v Bratislave. Predvolal som si ho spolu s Hlinkom a ostro som mu vytkol jeho spojenie s farárom Gramantíkom. Ten je známy ako protirepublikový štváč. Po Slovensku organizuje zhromaždenia a po nich vari vždy nasledujú nepokoje miestnych obyvateľov. Slovenskí kňazi, aj viacerí štátni úradníci z postihnutých obci, kde sa konali tie jeho schôdze, ma žiadajú, aby som ho už zavrel. Po ich predvolaní mi na otázku, čo na tieto obvinenia povedia, argumentovali po svojom.“

„Pán minister,“ začal chladne Hidvéghy, „ja sa o politiku nestarám. Dávam prednosť veciam cirkevným. S Gramantíkom sme chceli založiť tlačové družstvo so stotisícovým kapitálom s cieľom vydávať noviny cirkevného zamerania. To sa dúfam ešte môže. Či...?“

„Samozrejme, že áno, len mi povedzte, prečo ste si na to vybrali práve toho provokatéra, zarytého nepriateľa republiky. Tým ste na seba automaticky upozornili – a nie práve v pozitívnom smere.“

„Vavro,“ skočil mu do reči Hlinka, „Jezuiti sa nemiešajú do politiky. Starajú sa len o povznesenie katolicizmu. Na Slovensku bojujeme iba za to, a nie proti štátu.“

„Andrej,“ odpovedal som mu, „zamysli sa nad tým, čo ty a tvoji stúpenci robíte. Dnes nejde o cirkev. V prvom rade ide o našu slobodu, jazyk, o náš národ, štát. Katolícky klérus, a menovite ten tvoj časopis Slovák, rafinovane štve proti Čechom, republike, novým poriadkom. Ak si tieto veci sami neubránime, tak stratíme všetko, o čo naši predkovia bojovali a nám sa to podarilo dosiahnuť. Mierové zmluvy v Paríži ešte nie sú podpísane a naše hranice sú zatiaľ len dočasné. Ak sa ľudia ako ty začnú spolčovať s Maďarmi, tak tí potom ľahko dokážu, že Slováci sú s nimi, a tak naveky padneme pod nich. Takúto jedinečnú príležitosť, vytvoriť spolu s Čechmi spoločný štát, nám už história nikdy neponúkne, a tak ju nesmieme premrhať. Preto nedopustím, aby ste vy a vám podobní páni zvrátili koleso osudu a zaviedli nás znovu pod Maďarov. Ak budete ešte ďalej pokračovať vo svojej nepriateľskej činnosti, tak vás dám bez mihnutia oka zavrieť. Dúfam, že ste mi rozumeli.“

„Česi urážajú naše náboženstvo,“ rozčúlene zareagoval Hlinka, „znevažujú ho. Ako kňazi sme povinní našu cirkev brániť. To je pre nás najdôležitejšie!“

„Andrej, ty dobre vieš, že katolícku cirkev na Slovensku štátne inštitúcie bránia. Prechmaty, čo sa voči nej dejú, súvisia so súčasným revolučným kvasom. Vieš tiež, že každý oznámený incident prešetrujeme, a keď chytíme vinníka potrestáme ho. A vy, pán Hidvéghy, ste Maďar a člen rádu, ktorý vraj nepolitizuje. Preto sa z týchto príčin už viac do našej politiky nemiešajte. Je to moje posledné upozornenie a podľa toho sa zariaďte. A ešte niečo na samý záver. V Pešti zúri červený teror, kňazi sú pod dozorom, zatvárajú ich a Kúnov režim brojí proti kresťanskej kultúre. Chcete, aby sa aj Slovensko stalo dejiskom podobných zvrhlostí? Keď budete rozvracať zákony a republika sa rozpadne, kto bude čeliť rozvášneným masám nakazených komunistickou ideológiou?“

„My chceme len to,“ ozval sa znovu Hlinka, „čo hovorí aj pán prezident Masaryk. Demokraciu. Inak povedané, žiadame, aby sa na Slovensku uskutočnilo referendum, v ktorom by sa jeho obyvatelia vyslovili, či chcú autonómiu, alebo chcú žiť v nejakom inom politickom útvare.“

„Okrem niektorých amerických krajanských spolkov,“ zamýšľal sa minister Šrobár, „má autonómiu Slovenska v programe aj tvoja Slovenská ľudová strana, a to práve na základe Pittsburskej dohody. Andrej, ty, doktor Jehlička, ako aj ďalší predstavitelia tvojej strany, ste  zložili prísahu na ústavu Československej republiky, stali ste sa poslancami, vo svojich plamenných rečiach ste brojili za jednotu republiky. A teraz? Zradili ste svoje prísahy. A čo horšie, pridali sa k vám tí katani slovenského ľudu, ktorí len prednedávnom zatvárali naše školy, tupili náš jazyk a opovrhovali všetkým, čo len trochu zaváňalo slovenčinou či Slovenskom. Áno, klérus na Slovensku, to je armáda slova, ktorá svojimi kázňami bojuje za návrat Slovenska pod maďarské područie. Sú hlučnejší ako tí najroduvernejší Slováci a zo všetkých síl kričia: „Dajte Slovákom autonómiu!“ Je však jasné, čo by ste s ňou urobili, kam by ste hneď bežali! Myslíte si, že neviem, že ešte aj teraz sa v katolíckych kostoloch po celom Slovensku modlí za kráľa a spieva sa maďarská hymna!? Týmto maďarským kňazom s veľkým nadšením pomáhajú Maďari, Nemci aj Židia. Nie je čudné, keď židovský krčmár odporúča svojim hosťom, aby čítali len časopis „Slovák“ so slovami: „Čítajte len tieto novinky, to sú naše!“ To je teda paráda! O novinách, ktoré vydáva Andrej Hlinka, zápalistý kresťan-katolík a Slovák, hovoria Židia: „To sú naše!“ Páni, myslím si, že som vám povedal dosť jasne, čo si myslím, takže sa môžeme rozlúčiť. Odporučil by som vám ale, aby ste na moje varovanie nezabudli. Už ma s vami prešla trpezlivosť.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984