Vavro Šrobár – osudové prevraty – 1918 – 1944 ­– 1948

Ukážky z pripravovanej knihy; časť štvrtá: Znovu na čele prevratu
Počet zobrazení: 5753
Vo vydavateľstve Marenčin PT vyšla v týchto dňoch za prispenia Fondu pre podporu umenia nová knižka Ľuba Olacha Vavro Šrobár – osudové prevraty – 1918 – 1944 – 1948. Prinášame z nej štvrtú, poslednú ukážku: Znovu na čele prevratu.

Vavro Šrobár – osudové prevraty – 1918 – 1944 – 1948 (1.)
Vavro Šrobár – osudové prevraty – 1918 – 1944 ­– 1948 (2.)
Vavro Šrobár – osudové prevraty – 1918 – 1944 ­– 1948 (3.)



Znovu na čele prevratu


vavro_srobar.jpgPolitici vznik Slovenského štátu 14. marca 1939 (podľa ústavy z 21. júla toho istého roku – Slovenskej republiky) prijali rôzne. Popri dominantnej, vládnucej Hlinkovej slovenskej ľudovej strane sa postupne formovali aj viaceré skupiny politikov, ktoré mali na existenciu a pôsobenie samotnej Slovenskej republiky odlišné názory. U takzvaných umiernených ľudáckych politikov, ktorí odmietali radikálny spôsob vládnutia, reprezentovaný predovšetkým Vojtechom Tukom a Alexandrom Machom, nachádzajú určité pochopenie. Obrat na frontoch druhej svetovej vojny v neprospech Nemecka a jeho spojencov núti slovenských predstaviteľov uvažovať o tom, čo bude so Slovenskom po vojne. Otázka bola, či sa zaradí medzi porazené, alebo víťazné štáty. Pre MUDr. Vavra Šrobára bolo riešenie týchto otázok jasné. Ako presvedčený stúpenec idey jednotného československého národa a československej štátnej jednoty bol nekompromisne za obnovenie Československej republiky. To si však vyžadovalo zmenu orientácie Slovenska na štáty protifašistickej koalície. Podľa toho sa aj zariadil.

„Šrobár,“ zamýšľal sa môj otec Emil Olach, „sústredil okolo seba názorovo blízku skupinu politikov a verejne známych odborníkov, ktorí súhlasili s jeho orientáciou na prezidenta Edvarda Beneša a československú exilovú vládu v Londýne. Ako skúsený politik využíval v tomto smere všetky príležitosti na nadviazanie vhodných kontaktov. Dokázal osloviť takých významných ekonómov, ako boli Imrich Karvaš, Pavol Zaťko či predsedu Snemu Slovenskej republiky Martina Sokola. Ten dokonca uvažoval o možnosti využiť svoju funkciu na zorganizovanie štátneho prevratu. Šrobár ako bývalý minister s plnou mocou pre správu Slovenska si veľmi dobre uvedomoval význam armády. Preto sa stretával aj s jej vysokými dôstojníkmi. Chcel totiž poznať ich názory na možnosti vývoja na frontoch a podľa toho sa riadiť. A tak sa štrnásteho júla 1943 na evanjelickej fare v Hronseku zišiel s plukovníkom Jánom Imrom a podplukovníkom Františkom Urbanom. Vedel, že bez armády sa žiadny prevrat nemôže podariť. Šrobár po mnohých konzultáciách a rozhovoroch s predstaviteľmi rozličných politických strán informoval prezidenta Beneša o zámeroch svojej skupiny i celkovej atmosfére na Slovensku. Napísal mu, že v krajine nastali závažné posuny v zmýšľaní obyvateľstva v prospech spojencov. Zdôraznil však, že všeobecná nenávisť ľudu k Nemcom neznamená súčasne všeobecnú oddanosť a túžbu po Československej republike. Napriek tomu sa mu zdá, že väčšina ľudí by predsa len bola za spoločný štát Čechov a Slovákov, pravda, s tým, aby sa neopakovali chyby z minulosti. Benešovu londýnsky vládu v depeši zároveň upozorňuje, že slovenské národné povedomie zosilnelo – a to treba vziať rozhodne do úvahy. Probenešovská orientácia krstného otca,“ vysvetľoval mi ďalej, „ku ktorej sa hlásila aj odbojová skupina Flóra, však netvorila ani v ďalšom období hlavnú líniu ilegálneho domáceho protifašistického odporu. Tú predstavovala Vianočná dohoda o Slovenskej národnej rade z decembra 1943. Za ňou koncepčne stáli komunisti a agrárnici, zastupujúci neúplný občiansky odboj. Napriek tomu sa krstný otec znova ocitá v správnom čase na správnom mieste. Koncom augusta je po vypuknutí povstania už v jeho centre. Spočiatku chcel presadiť vlastnú koncepciu povstania, ale po poznaní rozloženia politických síl sa prispôsobuje realite a prechádza na platformu novoustanovenej Slovenskej národnej rady.“

„Spomínal si,“ nedal som pokoj otcovi, „že Benešovi do Londýna poslal depešu. Ako sa mu to v tom čase podarilo?

„Však vieš, že som robil u Baťu, vo vtedajších Baťovanoch, dnešnom Partizánskom, mal som dosť významný post, a tak som o všeličom vedel. Prostredníctvom kuriérov – našich zamestnancov –, ktorí služobne cestovali po Európe sa do hlavného mesta Veľkej Británie doručovali depeše. Využívali sa na to aj spoľahliví lodníci z Dunajplavby i z ďalších firiem. Podobne sa udržovalo spojenie aj s Milan Hodžom vo Švajčiarsku či s bývalým veľvyslancom Štefanom Osuským vo Francúzsku. To však bolo na začiatku odboja. Vtedy sa krstný otec zameriaval predovšetkým na spravodajskú činnosť. Svojim priateľom do zahraničia posielal informácie o spoločensko-politickej situácii na Slovensku. Obrat v jeho odbojovej činnosti nastal v druhej polovici roku 1943. Ako som už spomínal, prispela k tomu priaznivá situácia na frontoch. Víťazstvá Červenej armády pri Stalingrade a potom v tankovej bitke pri Kursku, ako aj úspechy britskej a americkej armády v severnej Afrike a vylodenie spojencov na juhu Talianska, ktoré sa skončilo pádom Mussoliniho a jeho kapituláciou. Okrem toho, čo bolo veľmi dôležité, sa Beneš dvanásteho decembra 1943 stretol v Moskve so Stalinom a podpísal s ním spojeneckú zmluvu medzi ČSR a ZSSR. Je obdivuhodné, že vo svojich vtedajších sedemdesiatich šiestich rokoch sa Šrobár vedel zmobilizovať a s plnou vervou sa pustil do odbojovej činnosti. Spojil sa s antifašistami a predovšetkým s agrárnikmi. S tými ho spájal spoločný cieľ obnova Československej republiky. V lete 1943 založil svoju ilegálnu skupinu. Jej jadro tvorili Viliam Paulíni, prof. JUDr. Imrich Karvaš, Ivan Pietor, Martin Mičura, Ferdinand Houdek, Anton Štefánek, Igor Makovický, Ján Petrovič, MUDr. Daniel Petelen, JUDr. Ivan Štefánik, Dr. Peter Zaťko a cirkevní hodnostári A. Cviček a M. Beňo. K ním patrili aj bratia pplk. Mirko a mjr. Milan Veselovci, pplk. Ján Imro, pplk. Mikuláš Ferejnčík a do odchodu na východné Slovensko aj pplk. František Urban. Členmi tejto odbojovej skupiny boli aj ďalší významní ľudia. Početné zastúpenie v nej mali slovenskí evanjelici, s ktorými mal Šrobár tradične dobré vzťahy. Patril tam aj Ing. Ján Botto, známejší pod pseudonym Ivan Krasko, JUDr. Juraj Janoška, pplk. JUDr. Samuel Korbel a mnohí iní. Napríklad doktor Korbel sa neraz prihovoril na súde za odsúdených antifašistov a navrhol im zmierniť trest. Dokonca sa stávalo, že on sám im ho pozmenil.“

„Mal krstný otec svojich ľudí aj na východnom Slovensku?“

„Samozrejme,“ bez zamyslenia odpovedal otec. „Najviac sa tam angažoval evanjelický biskupský tajomník Pavel Neckár. Ten v prešovskom kraji podľa jeho inštrukcií už v septembri 1943 založil a viedol župný národný výbor, ktorý sa zapojil aj do príprav povstania na východe. Skupina sa zameriavala na pomoc formujúcim sa partizánskym jednotkám. Pre ne organizovali materiálne a finančné zbierky. Prenasledovaným antifašistom a utečencom z nacistických zajateckých táborov zabezpečovali falošné doklady. Okrem toho mal Neckár ľudí aj na Liptove a Gemeri. V tých časoch žil krstný otec v Trenčianskych Tepliciach, ktoré v podstate vlastnil. Spojenie s jeho ľuďmi sprostredkovával hronsecký  evanjelický farár Pavel Hronec. Jeho fara sa v letných mesiacoch 1943 stala miestom konšpiračných stretnutí s jeho najbližším spolupracovníkom, Banskobystričanom Viliamom Paulínym. Z iniciatívy Pavla Hronca sa v tomto roku uskutočnilo aj stretnutie Vavra Šrobára s vtedajším náčelníkom štábu Veliteľstva pozemného vojska (VPV) v Banskej Bystrici pplk. F. Urbanom a prednostom veterinárnej služby VPV v Banskej Bystrici pplk. M. Ferjenčíkom. Ten bol, mimochodom, priateľom tvojho starého otca Laciho. Začiatkom augusta do bytu Martina Vančuru v Bytči prišiel okrem iných aj predseda slovenského snemu Dr. Martin Sokol. Účastníkov stretnutia informoval o situácii v Sneme Slovenskej republiky a ubezpečil ich, že deväťdesiat percent poslancov je za jednotu Československa. Zdôraznil im, že poslanci snemu sú ochotní odhlasovať zrušenie zákonov, ktoré sú prekážkou zjednotenia Slovenska s českými krajinami, s nasledovnými závermi:

1, Predseda snemu zosadí prezidenta a vládu.
2, Rozpustí HSĽS a jej organizácie.
3, Zruší slovenskú ústavu a samotný štát, ktorý vznikol 14. marca 1939.
4, Nastúpi revolučný národný výbor a revolučné národné zhromaždenie, aby plnilo úlohy vyššie označené až do návratu legálnej vlády a do zavedenia ústavného života v ČSR. 

„Výsledkom tohto stretnutia Šrobárovcov,“ pokračoval otec ďalej, „bolo memorandum, ktoré koncipovali a podpísali, ak sa dobre pamätám, Šrobár, Mičura, Karvaš, Zaťko, Houdek, básnik Krasko a dokonca aj predseda Snemu Slovenskej republiky Sokol. Memorandum v časti Naše žiadosti požaduje úplnú rovnosť s bratmi Čechmi a v časti Špeciálne úkoly, aby slovenský jazyk bol štátnym jazykom na území Československa... a zaplňovanie miest vo verejnej správe na Slovensku bolo zverené príslušnému úradu na Slovensku. Text memoranda členovia Šrobárovej skupiny schválili dvadsiateho prvého augusta 1943 a kuriérnou cestou prostredníctvom československého vyslanca vo Švajčiarsku odoslali Benešovi do Londýna. Odpoveď nedala na seba dlho čakať. Pán prezident zaujal k memorandu chladný postoj na základe toho vznikla v skupine názorová roztržka, ktorá vyvrcholila odchodom Mičuru, Karvaša a Zaťka. Toto ich rozhodnutie na krátky čas aktivitu skupiny zabrzdilo. Na druhej strane nadviazali spoluprácu s inými odbojovými skupinami, a to predovšetkým s odbojármi s Flóry a Justície.“
 

X X X
 

„Otec,“ zaujímal som sa ďalej, „aká bola vtedy atmosféra na Slovensku? Ako sa na situáciu pozerali obyčajní ľudia?“

„Po vylodení spojencov v Normandii a po odstúpení Rumunska a Fínska od paktu s Nemcami, postup Červenej armády k predhoriu Karpát veľmi ovplyvnil všetky vrstvy slovenského obyvateľstva. Značná časť slovenskej spoločnosti jasne pochopila už v roku 1943, ale predovšetkým v roku 1944, že nacistické Nemecko vojnu prehralo a s jeho zánikom padne aj Slovenská republika. Tak sa na odboj a prípravy na ozbrojené povstanie vytvorila priaznivá atmosféra. Protinemecké a protiľudácke vystúpenia sa stali všeobecným javom. Spojenie s odbojom nadväzovali mnohí štátni zamestnanci, príslušníci polície a tiež armády. Iní sa sťahovali z verejného života, ďalší pasívne vyčkávali, ako sa vyvinie situácia. Dá sa povedať, že sa začal rozklad štátnej moci, správy aj mocenských štruktúr. Veľa slovenských dôstojníkov stále považovalo za svojich veliteľov prezidenta Beneša a generála Sergeja Ingra. Keďže poväčšine chceli po vojne aj naďalej slúžiť v československej armáde, boli ochotní zapojiť sa do povstania. Šrobár postupne dokázal stmeliť okolo seba odbojovú skupinu s celoslovenskou pôsobnosťou, kde sme nezanedbateľnú úlohu mali aj my baťovci. Okrem mnohých vysokých dôstojníkov sa k Šrobárovi pridal aj veliteľ Vojenského ústredia, podplukovník Ján Golián so svojimi spolupracovníkmi.“

„Ako to bolo možné,“ neveriacky som sa spýtal otca, „že pri takej veľkej odbojovej skupine s celoslovenskou pôsobnosťou ich tajná služba neodhalila?“

„Celkom jednoducho. Medzi členov skupiny patrili aj ľudia z Ústrednej štátnej bezpečnosti (ÚŠB), a to Jurčo a Maxián. Tí kryli ich odbojovú činnosť a Šrobára a jeho ľudí vystríhali pred zatknutím či prezradením. K Šrobárovcom sa pridali aj ďalšie odbojové skupiny, a to Hela a Zeta. Aj vďaka ním získal krstný otec pomocou tajných vysielačiek spojenie s londýnskou vládou.“

„Viem, že on nemal rád komunistov. Stačilo mu stretnutie s Bélom Kúnom, aby vedel, čo sú zač. Nakoniec sa však dal s nimi dokopy. Prečo?“

„Pochopil, že zjednotenie odboja bez komunistov nie je možné, aj napriek tomu, že tí sa chceli spočiatku orientovať na Sovietsky zväz a Slovensko k nemu pripojiť. Samozrejme, to okrem nich každá odbojová skupina zásadne odmietala. V auguste však vznikol V. ilegálny výbor KSS v zložení Karol Šmidke, Gustav Husák a Laco Novomeský. Tí skoncovali s heslom sovietskeho Slovenska. Svoju činnosť zamerali na zjednotenie a spoluprácu s ostatnými odbojovými skupinami s programom vytvorenia novej Česko-Slovenskej republiky s rovnoprávnym postavením Slovákov s Čechmi. K tejto zmene vo veľkej miere prispelo podpísanie Zmluvy o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ZSSR a československou exilovou vládou na čele s prezidentom Benešom dvanásteho decembra 1943 v Moskve. Táto udalosť výrazne ovplyvnila aj rokovanie komunistov a demokratov o vytvorení vrcholného odbojového orgánu na Slovensku a veľmi prispela v roku 1943 k vzniku ilegálnej „Vianočnej“ SNR. Jej členmi boli vari všetci, čo niečo v odboji znamenali, okrem Vavra Šrobára.“

„Prečo krstného otca zo Slovenskej národnej rady vynechali? Veď jeho odbojová skupina mala celoslovenský význam.“

„Vieš, v politike nie vždy prevláda racio. Niekedy sú dôležitejšie osobné záujmy, rozličné vplyvy či vzájomná nevraživosť. Šrobárovi odporcovia poukazovali na jeho čechoslovakizmus, diktátorské spôsoby počas jeho ministrovania v rokoch 1918 až 1920 na Slovensku, vysoký vek či senilnosť. Najviac však argumentovali tým, že nedodržiava konšpiračné pravidlá. Je síce pravda, že bezpečnostné orgány o jeho činnosti vedeli, ale niektorí príslušníci UŠB, žandárstva a policajných zložiek s ním úzko spolupracovali. Preto krstný otec dostal vždy včas varovanie o opatreniach proti nemu či jeho skupine. Nakoniec ani po odhalení memorandovej akcie, v lete 1943, UŠB z jeho okolia nikoho nezatkla, ba dokonca ani nevyšetrovala. Minister vnútra Alexander Mach mu iba pohrozil, že ak neprestane v odbojovej činnosti, dá ho zatknúť. Nakoniec sa ukázalo, že za najväčší nedostatok ilegálnej SNR bolo neprizvanie Vavra Šrobára a jeho skupiny. Týmto si SNR skomplikovala vzťahy k zahraničnému vedeniu česko-slovenského odboja v Londýne, spôsobila dvojkoľajnosť v zakladaní a činnosti ilegálnych národných výborov a zhoršenie vzťahov medzi komunistickým a nekomunistickým odbojom na Slovensku. Ten sa nakoniec rozdelil na dva tábory. Jeden, ktorý podporoval SNR, a druhý, ktorý uznával Šrobára za hlavného predstaviteľa celého odboja na Slovensku. Skutočnosť, že vedúcu osobnosť nekomunistického odboja, uznávanú aj politickou emigráciou v Londýne, vylúčili z akýchkoľvek príprav ozbrojeného povstania, mala veľmi negatívne následky na ďalší priebeh slovenského hnutia odporu. Nakoniec sa ukázalo, že bez neho a jeho skupiny sa nemohlo hovoriť o zjednotení slovenského odboja, čo sa, samozrejme, nepriaznivo prejavovalo na celej jeho činnosti. SNR sa vlastne skladala len z bratislavských a senických odbojárov, ktorí zastupovali západné Slovensko. S výnimkou Ursínyho nebol v nej zo stredného a východného Slovenska nikto, čo bola, samozrejme, obrovská chyba.“

„Dá sa teda povedať, že SNR nereprezentovalo všetky významnejšie zložky odboja na Slovensku?“

„Áno. Najhustejšia sieť revolučných národných výborov vznikla na strednom Slovensku. V ich zakladaní sa výrazne angažovala skupina okolo Šrobára a jeho prívržencov. V januári 1944 začali vydávať ilegálne časopisy Náš boj a Ohlas. Väčšinu týchto výborov na severozápadnom Slovensku od Nového mesta nad Váhom až po Žilinu, na Orave a Kysuciach, v Rajeckej doline zorganizoval a založil, usmerňoval a viedol Oblastný NV v Žiline, ktorý pracoval pod vplyvom Vavra Šrobára. Ako sa neskoršie ukázalo, boli to práve revolučné národné výbory a národné výbory na strednom Slovensku, ktoré spolu s vojakmi a partizánmi zohrali kľúčovú úlohu v prvých dňoch povstania. Ilegálna SNR sa v decembri 1943 konštituovala bez zástupcov zo skupín Vavra Šrobára, Flóry a tiež mimo predstaviteľov ozbrojených zložiek pripravovaného povstania a partizánskeho hnutia. Tento fakt značne skomplikoval situáciu v odbojovom hnutí. No krstný otec a jeho ľudia sa nevzdávali úsilia vytvoriť vedúci orgán v podobe ústredného národného výboru, v ktorom by boli zastúpené všetky významnejšie zložky protifašistického odboja. Proti tomu ostro vystúpili komunisti na čele s Gustávom Husákom. Od Šrobára sa napokon dištancovali nekomunistickí členovia SNR a aj ľavicoví demokrati. Veliteľ vojenského ústredia pplk. Ján Golián sa síce priklonil na stranu SNR, ale aj naďalej sa so Šrobárom stretával. Boj o hegemóna v prípravách na povstanie, žiaľ, prehral. Porada o vytvorení ústredného národného výboru sa nekonala, a tak si SNR upevnila svoje pozície. Jej vedenie stále zotrvávalo v chybnom presvedčení, že Šrobára s celou jeho skupinou do SNR pribrať netreba. A tak slovenské hnutie odporu stále zostávalo nejednotné. Pritom vedenie SNR nevyužilo ani poslednú príležitosť na kooptovanie Vavra Šrobára a ďalších predstaviteľov protifašistického odboja na svojich poradách v Bratislave či v Čremošnom.“

„Spomínal si, že krstný otec dostával echo vždy, keď sa niečo proti nemu chystalo. Naozaj ho ľudia z ÚŠB upozorňovali?“

„Aj keď sa to nezdá, je to tak. Napríklad štyri dni pred vypuknutím Slovenského národného povstania dostal tri výstrahy. Vraj sa ho bezpečnostné orgány v spolupráci s agentmi nemeckého gestapa chystajú zatknúť. Nakoniec ho varovali aj príslušníci žandárskej stanice v Trenčíne. Na základe toho tajne, v sprievode odbojových dôstojníkov, odišiel do Banskej Bystrice.“

„Ako to všetko prebehlo, mi povedal otec, ktorému to pri stretnutí prezradil, vtedy už predseda SNR Vavro Šrobár.“

„Práve som sa zamýšľal nad úlohou partizánov v povstaní, keď mi gazdiná oznámila, že ma ktosi neodbytne hľadá. Uveďte hostí, nervózne som jej oznámil. Nemám totiž rád, keď ma pri práci či premýšľaní niekto vyruší, a tobôž, keď sú to neohlásení hostia. Do salónu v mojej vile v Trenčianskych Tepliciach vstúpili dvaja dôstojníci.“

„Pán doktor, dovoľte nám,“ začal bez okolkov vysvetľovať príčinu ich návštevy môj známy major Marko, „aby sme vás spolu s kapitánom Ábelom odviedli do bezpečia. Od príslušníkov žandárskej stanice v Trenčíne sme sa dozvedeli, že v najbližších hodinách vás príde gestapo aj s našimi gardistami zatknúť. Takže by ste sa mali kvôli vašej bezpečnosti okamžite zbaliť a ísť s nami do Banskej Bystrice. Prišli sme po vás s vedomím podplukovníka Jána Goliána. Budeme vám robiť v prípade potreby ochranku. Vonku máme dve autá s ďalšími vojakmi.“

„To je zaujímavé, akú starosť majú teraz o mňa určití ľudia. Prednedávnom prišiel za mnou pán poslanec Petrovič s tým, že mi pán minister školstva odkazuje, aby som sa okamžite skryl, lebo mi hrozí zatknutie. Má to vraj od pána prezidenta Tisa, ktorý sa o tom akoby náhodou nejasne zmienil. Okrem toho prišiel za mnou aj Ivan Makovický, inak pracovník Slovenskej národnej banky, ktorý je mojou spojkou medzi mnou a dávnym priateľom Imrichom Karvašom, guvernérom Slovenskej národnej banky. No a ten mal zase informácie takpovediac z prvej ruky, od vedúceho Spravodajského oddelenia ÚŠB Furču, ktorý mu povedal, aby ma varoval. Nuž a do tretice ste prišli vy. Takže to bude naozaj vážne. Len tak pre zaujímavosť, viete, ako sa Karvaš stal guvernérom národnej banky? Nie?“

„Keď štrnásteho marca Slovenský snem odsúhlasil vznik samostatného Slovenska, Karvaš bol vtedy v Prahe, lebo jeho manželka bola Češka. Keď sa vrátil do Bratislavy, tak si ho predseda vlády Štefan Tiso pozval k sebe. To ho nanajvýš prekvapilo, lebo si nevedel predstaviť, čo môže premiér od neho, mladého profesora, chcieť. Keď mu oznámil, že mu ponúka funkciu guvernéra národnej banky, zostal prekvapený. Začal koktať, že je slobodomurár, ženu má Češku, ale Tiso sa ho priamo spýtal – súhlasíte alebo nesúhlasíte? Tak to prijal. Zaujímavo sa zoznámil aj s Husákom. Karvaš prednášal na právnickej fakulte, ktorej poslucháčkou bola aj Magda Lokvencová, budúca Husákova manželka. Neskôr, keď sa stal guvernérom Slovenskej národnej banky, zúčastňoval sa aj na rokovaniach vlády. Keď Husáka zatvorili, tak Lokvencová hľadala niekoho, kto by zaňho intervenoval. Rozhodla sa ísť za pánom profesorom. Karvaš sa za Husáka u Šaňa Macha úspešne prihovoril. Potom sa obaja zbližovali. Po dohovore s vedením SNR poslal Karvaš určitú časť peňazí do Banskej Bystrice. Neskôr ho preto aj zavreli, lebo ho podozrievali, že bol najúspešnejším pripravovateľom povstania. Súhlas na evakuáciu obeživa však dal aj Tiso. To totiž nebola konšpiratívna akcia, ale išlo im o to, aby zásoby peňazí neboli na jednom mieste.“

„Pán doktor,“ súril ho vari po polhodine čakania major Marka, „je najvyšší čas odísť, lebo z Trenčína sem nie je až tak ďaleko, a keď sa tu zjaví gestapo, bude už neskoro. Takže do piatich minút by sme mali odísť. Ručíme za váš bezpečný príchod do Banskej Bystrice podplukovníkovi Goliánovi – a ten v takýchto prípadoch nepozná žarty.“

„Dobre, dobre, dajte mi ešte pár minút a už idem. Pripomína mi to tak trochu staré časy, keď som bol ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska. Aj vtedy sme v rukách dokopy nič nemali, ale nevzdali sme sa a nakoniec sme nad Maďarmi vyhrali. Dúfam, že to tak bude aj tentoraz a história sa bude, aj keď trošku inak, opakovať.“

„Pán doktor,“ prehovoril počas cesty opäť major Marko, „podplukovník Golián vám odkazuje, aby ste v spolupráci s ďalšími dôstojníkmi pripravili prvé výzvy k národu, armáde a obyvateľstvu – teda Proklamáciu Vojenského revolučného vedenia a Proklamáciu Predsedníctva Ústredného národného výboru, pretože povstanie, zdá sa, vypukne v najbližších dňoch.“

„Nakoniec strýka Vavra,“ informoval ma otec, „neubytovali v Banskej Bystrici, kde ho predsa len gestapo mohlo zatknúť, ale na chate doktora Nábělka na Donovaloch. Odtiaľ je však do mesta pod Urpínom len na skok. Predstavitelia SNR si už uvedomili, že pre zdar povstania je to veľmi dôležitý človek, čo sa nakoniec aj potvrdilo.“

„Takže hovoríte, že včera, dvadsiateho siedmeho augusta,“ šomral si počas cesty pre seba Šrobár, „obsadila miestna posádka spolu s partizánmi Ružomberok. No neviem, či to bolo rozumné. V Ružomberku mali Nemci predsa továreň a sklady na výrobu lafiet, preto jeho zabratie nemôžu nechať nepovšimnuté. Už len tieto skutočnosti dávajú nacistom dostatočné dôvody na vyslanie okupačných jednotiek na Slovensko a na povstanie nie sme ešte dostatočne pripravení. Myslím si, že Nemcov budeme mať na krku čo nevidieť. To si, dúfam,“ nervózne podotkol, „páni uvedomujú.“

„Povstanie vypuklo, ako vieš,“ lakonicky oznámil otec, „29. augusta 1944 po postrieľaní dvadsiatich štyroch členov Ottovej misie, ktorá sa vracala do Nemecka z Rumunska. To sa už na Slovensko valili prvé tri divízie SS. Protinemecký a protiľudácky prevrat sa začal večer v ten deň. Na jeho čele stáli pplk. Vesel, mjr. Vesel a mjr. Marko. Hneď na druhý deň potom v Slobodnom slovenskom vysielači prečítali podplukovníci Vesel a Styk dve pripravené proklamácie, ktoré zohrali výnimočnú úlohu v informovaní občanov a v mobilizácii v boji proti nacizmu a domácemu ľudáckemu režimu. Tak sa Vavro Šrobár dostal priamo do centra povstaleckých udalostí. “

„Je neuveriteľné,“ poznamenal som, „že krstný otec sa v jeho veku stal na základe paritného zastúpenia demokratickej a komunistickej časti odboja spolu s Karolom Šmidkem, predsedom rozšírenej SNR. Bol to od neho bezpochyby ďalší majstrovský kúsok. Ako to dosiahol?“

„Proti nemeckej okupačnej armáde bojovali slovenskí vojaci úspešne už tretí deň, ale na slobodnom území neexistoval žiaden vrcholný orgán, ktorý by to všetko riadil. Preto z iniciatívy Vavra Šrobára, a tiež predstaviteľov banskobystrického revolučného výboru, vznikla snaha takúto inštitúciu založiť. Do mesta zvolali zjazd národných výborov s cieľom podnietiť vznik Ústredného národného výboru. Komunistom sa to veľmi nepáčilo a obvinili ich zo snahy uzurpovať si moc, a tak nahradiť SNR. Dr. Gustáv Husák už presun Vavra Šrobára do Banskej Bystrice a neskôr na Donovaly, jeho priamu účasť na vypracovaní textu obidvoch „Výziev“ označil ako pokus o hegemóniu buržoázie v odboji a v Slovenskom národnom povstaní. Pplk. Goliána obvinil z toho, že za povstaleckého veliteľa vyhlásil generála Rudolfa Viesta a že armádu hneď podriadil Benešovi. Nepáčilo sa mu tiež, že generál Ingr v nej obnovil staré československé predpisy spred roku 1938 a stal sa tak vykonávateľom rozkazov generálskej kliky v Londýne. Nakoniec však došlo k nevyhnutnému kompromisu. Prvého septembra sa vytvorila povstalecká SNR, v ktorej sa za nekomunistický odboj stal jedným z dvoch predsedov Vavro Šrobár. Druhým predsedom bol Karol Šmidke. Pre zaujímavosť členmi predsedníctva za ľavicový blok sa stali K. Šmidke, G. Husák a D. Ertl, za občiansky blok V. Šrobár, J. Lettrich a J. Ursíny. Neskoršie sa rozšírilo ešte o L. Novomeského za KSS a J. Styka za Demokratickú stranu. Takto sa stal krstný otec spolupredsedom vrcholnej slovenskej inštitúcie s právomocami, ktoré nemal dovtedy, a ani potom, žiaden slovenský orgán. Jasne to potvrdzuje deklarácia z 1. septembra 1944, v ktorej sa hovorilo približne toto: „Slovenská národná rada je jedine oprávnená hovoriť v mene slovenského národa a dnešným dňom preberá na celom Slovensku zákonodarnú a výkonnú moc, ako i obranu Slovenska, ktorú bude vykonávať do tých čias, kým slovenský národ demokratickým spôsobom neurčí legitímnych zástupcov.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984