Veľká koalícia, alebo kolektívna politická samovražda?

Počet zobrazení: 6789

Výsledok volieb je všeobecne známy.
Do parlamentu sa dostalo osem politických strán, z ktorých iba jedna je ľavicová, sedem je pravicových.
Šesť strán možno považovať za štandardné strany, dve za neštandardné.
Z ôsmich strán je šesť euroskeptických, niektoré z nich požadujú vystúpenie z EÚ, dve strany sú proeurópske.
Všetky strany s výnimkou SNS a Most-Híd sa ostro, ba až existenčne vymedzili voči Smeru-SD.
Takéto je zloženie nového parlamentu a z tohto treba navariť guláš, ktorý by mal chutiť od 1. júla 2016 všetkým občanom EÚ.
Otázka, kto vyhral a kto prehral sobotňajšie voľby, ktorá zamestnáva dnes všetkých analytikov a politológov, je v súčasnej patovej situácii nepodstatná.
Je potrebné hlbšie sa zamyslieť nad príčinami dnešnej patovej situácie, pretože tu môže byť aj skrytá odpoveď a riešenie, ako ďalej.

+ + +

Z objektívneho pohľadu musíme skonštatovať, že Smer opäť a po štvrtý raz vyhral: 28%  je pre všetky politické strany nepredstaviteľné číslo nielen doma, ale aj hocikde v EÚ.
Ak však porovnáme výsledok Smeru s predchádzajúcimi voľbami a s pozíciou jednofarebnej vlády, tak o víťazstve Smeru môžeme hovoriť iba veľmi ťažko.
Pokles mandátov z bývalých 83 na dnešných 49, skutočnosť, že v ani jednom z okresov SR si Smer nepolepšil oproti predchádzajúcim voľbám, ukazuje, že ide o plošný a celoslovenský fakt, ktorý potvrdzuje, že stovky tisíc voličov sa obrátili Smeru chrbtom.
Smer sa nemá dnes na koho vyhovoriť. Dôveru a šancu, ktorú mu dali voliči v predchádzajúcich voľbách, premrhal a do určitej miery možno povedať, že aj zneužil.
Za čo premiéra možno oceniť, boli predovšetkým otázky zahraničnej politiky. Naše médiá sa často snažia vykresľovať pána Fica ako eurofóba a rasistu, na čo nemajú síce žiadne argumenty, ale napriek tomu veria svojim fantáziám a fabuláciám...
Premiér racionálne a vecne vstupoval do zahraničnopolitických problémov EÚ (Grécko, sankcie voči Rusku, Ukrajina, utečenecká kríza) a vždy zaujímal jasné stanoviská.
Jeho kritika Bruselu za neracionálne kvóty a aktivity vo V4 je plne legitímna a zodpovedá objektívnym záujmom Slovenska.
Rovnako treba uznať, že hospodársky rast, pokles nezamestnanosti, udržiavanie rozpočtovej disciplíny, ako tri kardinálne kritériá pri posudzovaní zdravia každého štátu, sú v porovnaní s ostatnými krajinami výrazné a vyžadujú si skôr pochvalu pána Fica a nie jeho neustále spochybňovanie a prehliadanie.
Sú to jednoducho fakty, ktoré si musí každý, racionálne zmýšľajúci človek vážiť a možno sa i za ne poďakovať...
Je paradoxné, že pri takýchto hospodárskych výsledkoch a zahraničnopolitických postojoch sa mu občania začínajú stavať chrbtom. Ťažko povedať, či je to tým, že ľudia nepociťujú pozitívny rast našej ekonomiky, či je to len únavou z dlhého vládnutia Smeru alebo z okukaného Fica...

+ + +

Možno by sme našli ešte aj iné odpovede, ale asi najpodstatnejším, čo ľudí otravovalo a zvyšovalo nedôveru voči Smeru boli a sú kauzy, ktoré takmer na mesačnej báze sprevádzali výkon slovenskej vlády.
Snaha všetky kauzy bagatelizovať a zamietnuť ich pod koberec, spojená s formálnymi personálnymi postihmi, bolo asi to hlavné, čo skazilo obraz Smeru.
Kauzy sú však iba akýmsi vrcholom pomyselného ľadovca, poukazujúcim na zvláštnu chorobu, ktorou Smer trpí od svojho vzniku a ktorú i napriek neodškriepiteľným úspechom nesie stále so sebou.
Každá politická strana musí mať problémy z moci, ak nie je dostatočne kontrolovaná. Známy bonmot, že moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne, je vhodným príkladom aj na situáciu v Smere.
Aféry Smeru, či už ide o piešťanské CT-čko, Váhostav, tetu Anku, budovanie obchvatu okolo Bratislavy..., to všetko nemožno odbiť tak, ako sa často usiloval pán premiér, že aj kritici, ktorí vládli pred nimi a ktorí tieto kauzy otvárajú, kradli a že neboli vôbec lepší či čistejší, ako sú politici Smeru.
Takýto postoj mohol pán premiér sčasti používať, keď vládol s HZDS a SNS, ale stal sa neprijateľným, keď vládol Smer sám.
Možno spoločnosť práve od Smeru očakávala, že takéto kauzy ukončí, načo mohol využiť svoj väčšinový hlasovací stroj pri jednofarebnej vláde.
Občania očakávali, že na tomto poli urobí Smer poriadok a potvrdí, že sociálna demokracia je na strane pracujúceho človeka.
Nestalo sa tak preto, že nenásytní akcionári vytvárali tlak na politikov, aby plnili svoje záväzky pri uspokojovaní ich potrieb a zakrývali netransparentné rozhodnutia, čo sa stalo hlavnou úlohou vlády a všetkých vládnych štruktúr.
Nakladanie so štátnym majetkom, štátnymi zákazkami, obhospodarovaním fondov... to všetko akoby ukazovalo, že Smer sa už nevedel zastaviť v úsilí vyhovieť svojim vlastníkom a bol ochotný ísť až na ostrie noža. Takáto činnosť je však možná iba pri strate vnútornej demokracie a kontaktu so straníckymi štruktúrami.
Napriek iba 3 – 5 percentnej odchýlke od plánovaného volebného výsledku, ktorý očakával, musíme skonštatovať, že Smer sa dostal do nezávideniahodnej situácie a s najväčšou pravdepodobnosťou nebude schopný vytvoriť novú vládu.

+ + +

Vzniká tak logická otázka, aké sú príčiny toho, že strata 3 – 5 percent znamená takú pohromu. Príčina je pomerne jednoduchá. Keďže koaličný potenciál Smeru je takmer nulový, strana ide do rizík, že musí hľadať svojho spojenca v neštandardných stranách, príp. stranách, ktoré sú skorumpovateľné a ktoré stratili už svoje vlastné politické poslanie.
V prípade Smeru je to dôsledok toho, že zmonopolizoval ľavú časť politického spektra a všetky politické ľavicové strany pohltil.
Tu je asi aj ideová príčina vzniku všetkých problémov Smeru.
Ak si spomenieme na vznik a začiatky Smeru a vyhlásenia Roberta Fica o tretej ceste, ktorá chce obísť problémy pravice i ľavice, ako i zdiskreditované stranícke štruktúry, tak objavujeme koncept tretej cesty, ktorý je založený na schopných technokratických manažéroch, ktorí odmietli myšlienku budovania masovej politickej strany. Vízia stúpencov spočívala v tom, že stačí 300 manažérov a je možné získať politickú moc. Na to treba iba schopnú marketingovú agentúru, ktorá spracuje program aj vizuál strany.
Tretia cesta mala byť výrazom odmietnutia straníckeho systému, ktorý sa im javil ako anachronický, zdĺhavý a nepotrebný.
Koncept tretej cesty tak odštartoval úspešnú cestu Smeru, ktorému iba ťažko mohli konkurovať strany s funkcionármi a kádrami z minulého režimu. Projekt potreboval iba predvídavého investora, ktorý je schopný posúdiť potenciu takýchto manažérov a nakúpiť dostatočný priestor v médiách.
Myšlienka zbytočnosti strany, práce s členskou základňou, vytvárania programov strany, príprava a výber kádrov pre všetky články straníckej štruktúry, ako i spojenia s regiónmi a s inými ľuďmi bola tak od samého začiatku považovaná za nutné zlo. Skôr sa opierala len o podnikateľské štruktúry v regiónoch, ktoré vedeli rýchle reagovať na problémy, príp. ich aj finančne vyriešiť.
Absencia straníckeho prístupu je výsledkom toho, že takáto manažérska skupina má iba jeden cieľ a tomu podriaďuje všetky sily. Týmto cieľom sa stalo získanie politickej moci a vysokej životnej úrovne pre jej aktérov.
Ideologické otázky, politické spory, diskusie k hodnotám... sa považovali z pohľadu pragmatických cieľov takéhoto zoskupenia za zbytočné. Program, ktorý vypracovala marketingová agentúra a ktorý spĺňal požiadavky na odbornú, európsku a modernú podobu politickej strany, mali nahrádzať všetky tie zdĺhavé diskusie, ktoré podľa autorov tretej cesty nikam neviedli.
Program strany mohol byť kedykoľvek upravovaný v závislosti od mediálneho tlaku a konštelácie politických síl.
Získanie politickej moci však predpokladá mať v zálohe aj dostatok pripravených kádrov pre všetky úrovne štátu.
Keďže strana tretej cesty sa nezaoberá prípravou kádrov, túto úlohu zabezpečujú podnikateľské štruktúry, dosadzujúce riadiace kádre do výkonných funkcií, ktoré, samozrejme, presadzujú iné záujmy, ako sú štátne a obecné.
Toto je i cesta, akou sa podnikateľské štruktúry zmocňujú štátu. A keďže nevyjadrujú záujmy štátu, ale konkrétnych firiem, dochádza k jeho privatizácii.
V manažérskych stranách sa členovia stávajú iba formálnym článkom politického systému, ktorý je vylúčený z politického ovplyvňovania činnosti štátu, pretože všetky štruktúry sú nútené v pozícii štatistu podporovať úspešné manažérske centrum tretej cesty.
Absencia politických a ideologických diskusií a osvojenie si výlučného manažérsko-hospodárskeho riadenia malo za následok paralyzovanie akéhokoľvek vnútorného straníckeho života a i kontroly centra.

+ + +

Strana sa tak oslabila vnútorne a v politických diskusiách s inými stranami sa stávala skôr populistickou a eklektickou stranou, ktorá sa držala iba aktuálnych hesiel.
Úspešnosť všetkých programov, straníckych porád a zjazdov sa tak premeriavala iba veľkosťou účasti na vláde. Všetky ostatné kritériá sa stali sekundárnymi.
Ústredie iba organizovalo slávnostné snemy, na ktorých informovalo o úspechoch v riadení štátu a silnej pozícii v parlamente. Jedinou úlohou snemov bolo schvaľovať kandidátky do štruktúr strany a štátu, ktoré dodali podnikateľské štruktúry.
Všetci členovia strany boli zaplatení úspechmi strany a ich štafáž bola zaplatená funkciou v štáte, resp. štátnej správe, alebo samospráve v regiónoch. Získanie politickej moci ako základné kritérium fungovania strany tretej cesty sa však stalo nielen zdrojom úspechu, ale aj zárodkom jeho všetkých problémov.
Monopolizácia ľavej časti politického spektra, eliminovanie vplyvu strany a jej štruktúr, akceptovanie monopolu úzkeho vedenia strany a prijatie jediného kritéria hodnotenia svojej činnosti, t. j. získania podielu na exekutíve štátu, premenilo stranu tretej cesty na investičný projekt, zarábajúci peniaze svojim investorom.
Monopolizácia ľavej časti politického spektra mala aj pozitívny vplyv na ukončenie politicko-ideologických konfliktov v tejto časti spektra. Neželaným a vážnym prvkom bola strata potenciálneho koaličného partnera.
Smeru tak zostali iba stredové politické strany, ktoré pravicové strany odmietli ako neštandardné politické subjekty, a ktoré predstavovali bahno politickej scény Slovenska. Preto aj v predchádzajúcej vláde Smer si musel vziať za partnera HZDS a SNS, ktoré ho nútili tolerovať nielen všetky ich korupčné kauzy, ale zároveň to znížilo citlivosť Smeru na takýto typ politiky.
Východiskom z tohto marazmu bolo to, že Smeru sa podarilo oslabiť tieto strany a prevziať ich voličov, čo mu umožnilo vytvoriť jednofarebnú vládu.

+ + +

Získať koaličného partnera dnes je možné iba z pravicových strán, pretože žiadne ľavicové strany sa v novom parlamente nenachádzajú.
Keďže všetky pravicové strany sa dostali do parlamentu na kritike politiky Smeru, bude šanca zostaviť vládu bez vonkajšieho  tlaku veľmi malá.
Najvážnejšou vonkajšou príčinou môže byť fakt, že od 1.7. 2016 bude Slovensko predsedať EÚ a preto nezostáva veľa času na zostavenie vlády a na prípravu Slovenska, aby sa tejto funkcie Slovensko dôstojne zhostilo.
Rovnako Slovensko nemá veľa politikov, ktorí majú dostatok skúseností z európskej politiky, ktorí by takúto úlohu mohli splniť.
Ak sa Slovensko nemá zdiskreditovať, je nutné  hľadať všemožné riešenia, aby sa minimálne na šesť mesiacov tejto funkcie ujal premiér Fico.
Toto je však možné iba za situácie veľkej ľavo-pravej koalície. Takýto krok by nielen zamedzil veľmi reálnej diskreditácii Slovenska a prania jeho špinavej bielizne na celoeurópskej úrovni, ale dal by aj časový priestor pre konsolidáciu politických strán pre programové zblíženie a pre pragmatické fungovanie parlamentu.
Za hlavný dôvod vzniku veľkej koalície by som považoval fakt zlepšenia riadenia štátu a prijatie protikorupčnej legislatívy.
Aké sú dôvody a prečo by mala vzniknúť veľká koalícia?

  1. Existujú reálne, pomerne úspešné politické precedensy pre takýto druh politiky. V nedávnom čase bol do určitej miery podobný projekt v ČR, kde na báze opozičnej zmluvy umožnilo ODS vládnuť menšinovej vláde ČSSD. Veľké koalície fungujú dnes v Nemecku, Rakúsku... Musíme však povedať, že do štandardnej demokracie takéto politické kartely nepatria, ale pre mimoriadne situácie sú akceptovateľné.
  2. Je to najjednoduchší, najrýchlejší a najlacnejší spôsob, ako prekonať patovú situáciu. Ostatné alternatívy sú nevyhnutne založené na podplácaní a kupovaní poslancov a hlasovania v parlamente. Jediný náklad, ktorý si tento projekt vyžaduje, je dobrá politická vôľa a skutočná snaha niečo urobiť pre Slovensko.
  3. V tejto neistej situácii, v ktorej sa nachádza EÚ a od 1.7.2016 aj prevzatie polročného predsedníctva EÚ by určite ocenili aj veľké krajiny, ak Slovensko nebude obťažovať vyše 500 mil. občanov EÚ vlastnými, malými problémami, ktoré si musíme vyriešiť sami.
  4. Obe strany majú dostatok zdravého rozumu a ani pán Fico, ani väčšina z pravého politického spektra nie je pod vplyvom ideológie politickej korektnosti, čo ich v mnohom zbližuje.
  5. Postoj pána Fica, ako aj predstaviteľov pravicových strán k medzinárodným otázkam a krízam je takmer zhodný (Grécko, imigračná kríza...).
  6. Cieľ udržať ekonomický rast na úrovni minulého roka by asi nik nerozporoval.
  7. Nové nápady pánov Sulíka a Matoviča na zníženie nezamestnanosti a zlepšenie podnikateľského prostredia určite nie sú veci, kvôli ktorým by si musel pán Fico robiť ťažkú hlavu.
  8. Kvóty, žaloba na EÚ ... sú veci, ktoré by tiež určite potešili aj pána Sulíka, keby sa mohol pod ne podpísať....
  9. Ak tak veľmi nahrubo porovnáme pozície pána predsedu Fica a pánov predsedov Sulíka a Matoviča, tak sa nám zdá, že jediným významným rozdielom medzi nimi je nenávisť a vzájomná animozita.

To však v politike by nemala byť programová vec a nemalo by sa ňou zaťažovať celé Slovensko.
Myslíme si, že voliči Sulíka, Matoviča, Procházku, Bugára ich nepoverili likvidovať Fica a Smer, ale dostali úlohu, aby lepšie riadili Slovensko v prospech jeho občanov.
Radikálne liberálno-pravicové riešenie, ktoré ponúkajú hlavní víťazi volieb, spojené s honbou na všetko, čo zaváňa sociálnodemokratickým prístupom môže viesť iba k samovražedným jakobínskym pomstám, na ktoré doplatia nielen ich aktéri, ale najmä celé Slovensko so svojimi občanmi.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984