Reklama

Viac ako obhajoba alebo (Ne)stratená generácia

Počet zobrazení: 1510

Známy český literárny vedec a kritik Milan Blahynka sa počas svojho tvorivého života zaoberá predovšetkým modernou českou poéziou, veľa času a námahy venoval napríklad editorovaniu súborného diela Vítězslava Nezvala. Na súčasných českých básnikov, ktorí boli na výslní v období 70-tych a 80-tych rokov a po novembri 89 sa dočkali hanlivého odsudzovania od nových či staronových majiteľov pravdy a pohŕdavého mlčania o nich, nakoľko si údajne príliš zadali s bývalým režimom a zaberali miesto iným autorom; sa zameral vo svojej najnovšej publikácii. Ide v nej v prvom rade o apológiu, čiže obranu básnickej generácie „pětatřicátníků“, ako v čase ich sformovania do básnickej skupiny boli nazvaní autori, ako sú: Karel Sýs, Jiří Žáček, Petr Skarlant, Jaromír Pelc, Josef Peterka, Jaroslav Čejka, Petr Cincibuch, Michal Černík a Josef Šimon.


blahynka.jpgMilan Blahynka: Byla jednou jedna...

básnická generace takzvaných pětatřicátníků

/disertatio apologetica/

 


 

Futura Praha 2017, 1. vydanie, 351 s., nepredajné

Vydané s podporou klubu GUE/NGL v EP

a poslanca EP Jiřího Maštálky

 

V prvých kapitolách sa autor zaoberá samotným postupným vznikom tejto pozoruhodnej a výnimočnej básnickej skupiny, jej miestom v dejinách českej poézie od konca 60-tych rokov, kedy väčšina z nich debutovala, až po rok 1989. Opiera sa najmä o zborníky z tvorby aj týchto autorov, ktoré akoby postupne odrážali formovanie sa skupiny „pětatřicátniků“ – ide o tituly Zrychlený tep a najmä Slovník lásky, obidva vyšli v roku 1980. Predstavili sa aj v slovenskom preklade v zborníku Jasný svet z roku 1983. V týchto rokoch už mal každý z nich dostatočne silné vlastné krídla, no nič im nebránilo v tom, aby spolu nasadli do lhotákovskej vzducholode na úžasnú plavbu básnickou krajinou. Ak by sme chceli uviesť predsa len básnicky vyjadrenú myšlienku, ktorá ich určite spájala, M. Blahynka uvádza najmä seifertovské úsilie „býti básníkem“ a verše Josefa Peterku „... postrčit svět, / aby byl zase trocha spravedlivý...“ (s. 15). Platil však i platí nielen pre nich odvážne formulovaný názor J. Pelca: „Básníci jsou blázni – a to nemyslím pejorativně. (...) Pozie je výstřední činnost, a když není, tak to není poezie.“ (s. 30).

Blahynka sa následne podrobnejšie zaoberá básnickým, profesionálnym i ľudským osudom každého z deviatich autorov, od preddebutového obdobia až po zrelé stupne ich autorského vývinu. Blahynka v tejto súvislosti využíva aj zaujímavé paralely, súvisiace s formovaním viacerých českých literárnych generácií, či už išlo o avantgardnú skupinu Devětsil alebo Skupinu 42, a skutočnosťou, že „pětatřicátníci“ boli veľmi otvorení voči tvorbe nielen vyššie uvedených zoskupení, hlásili sa k nim ako obdivovaným autorom a nezriedka i inšpirátorom. Dokázal okrem podrobného analytického prístupu k tvorivým postojom jednotlivých autorov veľmi lapidárne sformulovať, čo bolo pre každého typické – „Na metafory je Sýs, na pevné lyrické formy Skarlant, na popěvky Žáček, na filozofii Peterka, na rock Šimon, na Marcellu Marboe Cincibuch, na domovinu Černík, na zákony srdce Čejka a na kritiku Pelc.“ (s. 92) Je to, pochopiteľne, veľmi zjednodušené, no zároveň výrazne signifikantné ešte i v dnešných časoch, hoci jednotliví autori sú už predsa len trocha inde, a viacerí už poéziu možno ani nepíšu...

M. Blahynka postupne analyzuje podstatné básnické výkony jednotlivých autorov hodnotenej a bránenej generácie, pričom uvádza viacero príkladov, súvisiacich s tým, ako spracovali pre nich podstatné témy, ako boli mesto, vojna, žena, poézia, deti (v poézii pre deti dominoval a dominuje stále J. Žáček), erotika (kde zasa nenapodobiteľne kraľoval a kraľuje najmä K. Sýs). Nezabúda ani na skutočnosť, že väčšina spomínaných autorov nezostala pôsobiť len na území poézie, ale že sa venovala aj próze, divadlu, literatúre faktu, umeleckému prekladu či literárnej kritike a esejistike. A pri tomto široko rozvinutom vejári umeleckých aktivít sa „pětatřicátníci“ dokázali zamerať aj na pomoc iným autorom – tým začínajúcim založili edíciu „Ladění“, celému radu ďalších autorov výrazne pomohli presadzovaním ich zbierok do edičných plánov rôznych vydavateľstiev, tiež uverejňovaním príspevkov niektorých pred rokom 1989 dlhodobo tabuizovaných autorov trebárs na stránkach časopisu Kmen, ktorý redigoval K. Sýs, alebo vydaním poézie predčasne zosnulého vynikajúceho básnika, akým bol nesporne V. Hrabě. Obsiahly výpočet bibliografických údajov o každom z predstaviteľov deviatky hovorí veľmi výrazne o tom, o aké osobnosti išlo a stále ide, hoci ich po novembri 1989 obostiera múr nehanebnej ostrakizácie a zarytého mlčania.

Zaujímavou súčasťou Blahynkovej knižky sú pasáže o stretnutiach básnikov v moravskom Bítove, ktoré viackrát v druhej polovici 90-tych rokov minulého storočia zorganizoval moravský básnik Jiří Kuběna s úmyslom konfrontovať pozície autorov do roku 1989 samizdatových, ako aj nových, začínajúcich a tiež niektorých z generácie, o ktorej je v tejto Blahynkovej knižke reč. Tento úmysel sa však nie celkom podaril, aspoň nie podľa kusého svedectva účastníkov stretnutí, ako boli M. Blahynka, J. Čejka alebo K. Sýs.

Ako sme už spomenuli, publikácia obsahuje veľmi dôkladne spracované bibliografické údaje o každom autorovi z generačnej deviatky a nechýba tu ani zaujímavá a bohatá fotodokumentačná príloha, vhodne doplňujúca apologický ráz celej publikácie. Je však určite na škodu veci, že ide len o účelovú nepredajnú publikáciu, vydanú v náklade 300 kusov. Treba prízvukovať, že tvorivé osobnosti, o ktorých je v knižke M. Blahynku reč, si takto ladenú knižku v plnej miere zaslúžia.

Recenzia v mierne skrátenej verzii vyšla v Literárnom týždenníku 11 – 12/2018

Priemer: 4.7 (12 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama