Vianočná Viedeň, tradičné trhy a výstavy II.

Na polceste prechádzky medzi barokovým Belvederom a neogotickou radnicou, pred ktorou bývajú najznámejšie vianočné trhy v rakúskej metropole, stojí v ulici za Viedenskou operou palác Albertina. Po svojom návrate z Bruselu ho kúpil a nechal od základov prebudovať Albert Sasko-Tešínsky, aby tam mohol umiestniť svoje cenné umelecké zbierky.

Zrekonštruovaný palác Albertina stojí za Viedenskou operou.

Arcivojvoda Albert sa stal ako manžel najmilšej dcéry Márie Terézie Márie Kristíny uhorským miestodržiteľom a v mene cisárovnej Uhorsku vládol z Bratislavského hradu. Ten dala jeho svokra impozantne prestavať približne do podoby, na akú sa mení dnes. Pravda, bez najkrajšej rokokovej prístavby Terezianum, zato s veľkolepými garážami. Údajne v Tereziane (na východnej terase hradného paláca) boli vystavené prvé stovky umeleckých diel, ktoré potom Albert aj s manželkou zveľadil na diplomatických cestách po Európe.

Albert Sasko-Tešínsky, anonymný autor, 1777, Albertina.

Arcivojvoda Albert a jeho zbierky
 

Osvietený panovník Jozef  II. centrálne uhorské orgány presunul do Budína a švagra poslal za guvernéra do Rakúskeho Nizozemska (v podstate dnešné Belgicko), odtiaľ však musel Albert ujsť pred napoleonskými vojskami. Jedna z troch lodí naložená umeleckými predmetmi sa nenávratne potopila na Labe. Manželia nemali deti a tak Albertinu (palác aj rovnomernú zbierku) zdedil ich adoptovaný syn Karol Ľudovít (treťorodený syn cisára Leopolda II.) a po Habsburgovcoch v roku 1918 Rakúska republika. Na prelome 20. a 21. storočia sa celý areál dočkal novej generálnej rekonštrukcie.

V súčasnosti galéria disponuje jednou z najväčších svetových kolekcií grafiky, ktorú reprezentuje okolo 50-tisíc kresieb, leptov, akvarelov a viac ako 1,5 milióna rytín od neskorej gotiky až po súčasnosť. Nájdeme to tu aj 43 kresieb Rafaela Santiho, 145 Albrechta Dürera, 70 Rembrandta, 150 prác Egona Schieleho, ale i diela Leonarda da Vinciho, Michelangela Buonarottiho, Petra Paula Rubensa, Hieronyma Boscha, Pietra Brueghela, Paula Cézanna, Pabla Picassa, Henriho Matissa, Gustava Klimta , Oskara Kokoschku atď.


C. Monet: Rybník s leknami, okolo rokov 1917 až 1919, Albertina.

Vpravo: P. Picasso: Žena v zelenom klobúku, 1947, Albertina.


Vľavo: M. Chagall: Papierový drak, 1926, Albertina.

Samozrejme, všetky sa nedajú naraz vystavovať, a tak vždy, keď sem po čase človek zavíta, uvidí niečo nové. Pravdaže, nikdy medzi obrazmi na druhom poschodí nechýbajú diela klasickej moderny z Batlinerovej zbierky pod názvom Od Moneta po Picassa, obrazy impresionistov Pierra Augusta Renoira, Edgara Degasa, Paula Cézanna, Henriho de Toulousa-Lautreca, Georgea Braqua a Henriho Matissa, či expresionistov z umeleckých skupín Most a Modrý jazdec.

Výstavy a siene paláca
 

Práve na 26. februára 2016 pripravujú v Albertine vernisáž výstavy Od Chagalla po Maleviča/Ruská avantgarda, v ktorej predstavia okrem vlastných exponátov dokopy 130 majstrovských diel z viacerých svetových galérií od takých umelcov, ako je Michail Larionov, Natalia Gončarová, Kazimir Malevič, Vasilij Kandinsky alebo Marc Chagall. Expozícia potrvá do 26. júna.

Caspar D. Friedrich: Etapy života, 1834, Albertina.

Naopak, 28. februára sa v suterénnych miestnostiach paláca končí Svet romantiky. Základ vystavovaných 160 diel tvorí 50 majstrovských obrazov z Albertiny a sú prezentované po prvý raz v tejto kompilácii niekedy málo oceňovaného výtvarného štýlu z prvej polovice 19. storočia. Caspar David Friedrich, Karl Blechen či Francisco de Goya patria medzi známejšie mená predstaviteľov romantizmu s ich snami, víziami či velebením čistej prírody a idealizovanej minulosti.

V sále na prízemní a v susedných kójach zase začali s projektom Black&White, kde budú postupne vystavovať zo svojej zbierky približne 100-tisíc čiernobielych fotografií. Jej jadro obsahuje dôležité poklady Albertiny z dejín fotografie, ku ktorej nedávno integrovali historickú kolekciu Viedenskej obchodno-umeleckej školy a cenného archívu vydavateľstva Langewiesche. 

Vpravo, Zlatý kabinet.

Dolu: Sálu múz, ktorá slúžila aj ako jedáleň a tanečná dvorana, osvetľuje päť krištáľových lustrov.















Asi na tretine prvého poschodia sa pred ôsmimi po náročnej rekonštrukcii podarilo otvoriť niekoľko salónov so štukami, nástennými maľbami, vykladanými parketami a historickým nábytkom, okolo ktorého sa pohybovali arcivojvoda Albert a Habsburgovci v druhej polovici 18. a v 19. storočí – barokom, rokokom a empírom počnúc a neoklasicizmom končiac.

Aj tu nájdeme Zlatý kabinet so stenami a nábytkom pokrytými špeciálnou zliatinou, zloženou z polovice 23-karátovým zlatom a zvyšok z karátového striebra a mede, známou ako Albertino zlato .

Parádna je aj Audienčná sieň, no najkrajšia je Sála múz s piatimi krištáľovými lustrami a sochami boha Apolóna a jeho početnými múzami od popredného viedenského sochára Josepha Kliebera. Rozsiahla miestnosť sa používala ako jedáleň a plesová dvorana.

Pochmúrne dielo Edvarda Muncha
 

Hlavnou návnadou pre početných návštevníkov je však až do 24. januára výstava s názvom Smrť, láska a osamelosť, ktorá predstavuje okolo stovky obrazov a grafík nórskeho výtvarníka Edvarda Muncha, na snímke z roku 1902, jedného z hlavných protagonistov európskej moderny. Mnohé z nich nevidno každý deň, lebo sú vypožičané zo zahraničných súkromných zbierok. 

Viaceré, ako Krik, Madona, Bozk, či Melanchólia, sa považujú za ikony Munchovej tvorby. Dôraz sa kladie aj na umelcove tlačené grafická diela. Čo v tomto smere znamenal Dürer v renesancii a Rembrandt v baroku, stelesňuje Munch v modernej dobe. Jeho litografie a drevorezy predstavujú jednoznačný vrchol tlačenej grafiky minulého storočia.

Nórsky expresionistický maliar Edvard Munch sa narodil 12. decembra 1863 v Løtene, no vyrastal v Christianii (teraz Oslo). Matka zomrela pomerne mladá na turberkulózu, preto ho vychovával len otec, ktorý zomrel, keď mal Edvard 26 rokov. Detí často strašil peklom, odkiaľ vraj cesta späť nevedie.

Edvardovi počas detstva zomreli aj brat a obľúbená sestra Sophie, ďalšia sestra bola mentálne chorá a sám bol chorľavý (trpel na mániodepresívnu psychózu). Z jeho piatich súrodencov sa len jeden oženil, no svadbu prežil iba o pár mesiacov. Munch sa raz vyjadril: „Choroba, šialenstvo a smrť boli anjelmi, ktorí obklopovali moju kolísku a nasledovali ma po celý život.“ To výrazne poznačilo aj jeho pochmúrnu tvorbu.

E. Munch Výkrik, maľba, 1895, Munchovo múzeum, Oslo - Tøyen. Vpravo: E. Munch: Madona, Munchovo múzeum, Oslo-Tøyen.

V roku 1879 sa zapísal na štúdium inžinierstva, no časté choroby ho prinútili prerušiť školu. Po roku sa stal maliarom, študoval na Kráľovskej škole umenia a dizajnu v Christianii. Neskorší pobyt v Paríži Muncha inšpiroval prácami francúzskych umelcov ovplyvnených impresionizmom, postimpresionizmom a secesiou. Počas svojej kariéry často menil štýl maľby, kreslil aj pod vplyvom naturalizmu a symbolizmu. Munchove figúry vyzerajú, akoby hrali svoje role na divadelnom javisku so svojimi zafixovaných postojmi a emóciami. 

V roku 1892 Únia berlínskych umelcov pozvala Muncha na výstavu do Berlína. Jeho maľby vyvolali škandál a kontroverzné reakcie. Výstava bola po týždni uzavretá. Napriek tomu v Nemecku dlhšie tvoril, no na jeseň 1908 jeho úzkosť nabrala akútne rozmery a musel sa liečiť na klinike. Terapia zmenila jeho osobnosť a po návrate do Nórska prejavoval väčší záujem o prírodné objekty, jeho tvorba bola farebne pestrejšia a menej pesimistická.
 

E. Munch: Tingeltangel, 1895, súkromná galéria grafiky, Oslo.

Dolu: E. Munch: Vampír II 1896/1914, súkromná zbierka, Oslo.

V tridsiatych a štyridsiatych rokoch označili nacisti jeho dielo ako degenerované umenie a jeho práce odstránili z nemeckých galérií. Hoci bol Munch antifašisticky založený, tento krok ho hlboko poznačil, lebo Nemecko považoval za svoj druhý domov. Zomrel v Ekely, neďaleko Oslo, 23. januára 1944. Zanechal po sebe okolo tisíc obrazov, 15 400 obrázkov, 4 500 kresieb, šesť plastík, ktoré venoval mestu Oslo. To potom vybudovalo v Tøyen na jeho počesť Munchovo múzeum, ktoré dnes vystavuje najväčšiu kolekciu jeho diel na svete. Umelec hľadí z nórskej tisíckorunovej bankovky spolu o svojím dielom Melanchólia.

Najznámejším Munchovým obrazom je Výkrik z roku 1893, pôvodne nazvaný Zúfalstvo. Rovnako ako mnoho iných svojich prác namaľoval ho viacero verzií. Výkrik je zo série Vlys života, v ktorej skúmal témy ako život, láska, strach, úzkosť, smrť a melanchólia. Do tejto série patria plátna Choré dieťa (portrét chorej sestry Sophie), Vampír, Popol alebo Most. Niektorí kunsthistorici tvrdia o červenej oblohe na obraze Výkrik, že približuje neobyčajne intenzívny západ slnka pozorovaný dlhšie obdobie i v Európe po výbuchu indonézskej sopky Krakatoa roku 1883. 

Pod ochranou Márie Terézie
 

Ďalšou veľkou štátnou galériou na prechádzke po zimnej Viedne je samotné Umelecko-historické múzeum (má svojho pandanta Prírodovedecké múzeum) na Námestí Márie Terézie. Na ne nadväzuje celá Muzeálna štvrť i so súkromným Leopoldovým múzeom.

Vianočný trh pod pomníkom Márie Terézie.

Námestiu dominuje nedávno opravený pomník rakúskej panovníčky od Kaspera von Zumbusch z rokov 1874 až 1887. Pod Máriou Teréziou sediacou na tróne sa vypínajú jazdecké sochy štyroch vojvodcov, Leopolda Josepha von Daun, Ludwiga Andreasa von Khevenhüllera, Otta Ferdinanda von Abensperg und Traun a Ernsta Gideona von Laudon, pričom toho posledného generála asi vďaka pesničke poznáme najlepšie.

Na námestí boli tak ako pred radnicou a na ďalších miestach Viedne až do 23. decembra vianočné trhy, kde to vyzeralo ako za c. k. monarchie. Nemčina tam bola v menšine. Bolo počuť slovenčinu, češtinu, chorvátčinu (podľa jedného mládenca z Belehradu to bola všetko srbčina), maďarčinu či ruštinu. Hádam raz prídu časy, že podobný pomer návštevníkov sa vyskytne aj v rakúskych galériách. 

Foto: autor a Albertina

SÚVISIACE: Vianočná Viedeň, tradičné trhy a výstavy I.