Reklama

Voľby do vyšších územných celkov vo svetle politických pohybov EÚ

Počet zobrazení: 1630

Veľmi dôležitou otázkou krajských volieb je, do akej miery sa ich výsledky zhodujú s voľbami, resp. odlišujú od volieb, ktoré sa tento rok konali v Nemecku, Francúzsku, Rakúsku, Česku.

Za hlavné politické trendy považujem nasledovné:

  1. dramatický prepad liberálnej ľavice
  2. oslabenie liberálnej pravice
  3. nástup protimainstreamových, resp. antisystémových strán
  4. návrat konzervativizmu

Tieto tendencie vytvárajú akúsi matricu, do ktorej ak dosadíme čísla našich politických strán, s prekvapením zistíme, že sa potvrdzujú aj v slovenských podmienkach.
Samozrejme, táto štruktúra je len určitá ideálna schéma, ktorá sa problematizuje zložitými väzbami pravice a ľavice, výkonnej moci a opozície,  a preto zaraďovanie jednotlivých strán do nej je vždy iba približne.
Na základe čísiel vidíme, že víťazom týchto volieb je KDH a OĽaNO. Najväčším lúzerom je liberálny Smer. Ale ani strany hlásiace sa k liberálnej pravici neuspeli. Buď preto, že sú v exekutíve so Smerom alebo riešia svoje vnútrostranícke a personálne potreby.
Zdá sa, že v EÚ prichádza k zmene politickej klímy i straníckych štruktúr, ako sa sformovali po druhej svetovej vojne a ako fungovali do svetovej krízy v roku 2008.
Táto kríza, založená na úpadku veľkých liberálnych štátostrán, akoby urobila bodku za optimizmom a prísľubmi mainstreamu a začala proces straty dôvery v politickú reprezentáciu Západu.
Podľa môjho názoru, keďže ide o celoeurópske trendy, ktoré sa dajú dokázať na číslach, nie je možné ich odbiť nepodstatnými príčinami.
Často sa uvádzajú dôvody ich neúspechu rôznymi sekundárnymi príčinami, za aké sa považujú absencia osobností, nevyhnutná generačná obmena a nezvládnutý marketing jednotlivých strán, ktoré nedokázali predať svoje úspechy.
Príčiny tohto výrazného trendu prehier establišmentu a nástup protisystémových strán musíme však hľadať v niečom hlbšom, ako sú tieto povrchné výčitky. Rovnako ani zdrvujúca sebakritika neúspešných strán nedáva odpoveď na zdôvodnenie trendov, pretože ide iba o reštart mŕtveho modelu.
Prekvapivé na výsledkoch týchto volieb je, že sa zaznamenali v podmienkach slušného hospodárskeho rastu a mimoriadne nízkej nezamestnanosti. Doteraz sa považovali tieto faktory za kľúčové, ktoré viedli k podpore klasických strán, resp. odklonu od nich.
Krajiny EÚ dosiahli vysoký životný štandard a ak nie celkom blahobyt pre všetkých, tak minimálne sa im podarilo saturovať základné sociálne a finančné nároky občanov. Napriek tomu občania neodmenili hlavné politické strany, ktoré sa pričinili o tento stav, ich podporou, naopak, odvrátili sa od nich.
Aké zmeny sa odohrávajú v EÚ a čo je príčinou odklonu občanov od strán, ktoré sa pričinili o vznik a fungovanie sociálneho štátu?
Podľa môjho názoru to nie je len výsledok straty dôvery v politické elity, ktoré ťažko rozlišujú medzi vlastným a štátnym majetkom, čo často vedie k ich bohapustému obohacovaniu, ale zdá sa, že v myslení európskych občanov prichádza k čomusi závažnejšiemu, čo začína občanov oveľa viac zaujímať ako politikov, ktorí sú v zajatí svojich starých programov a vlastného prospechu.
Občania už odmietajú bez adekvátnej reakcie politikov prijímať fakt o zväčšovaní príjmových a majetkových nožníc medzi 1 % občanov zemegule a 99 % ostatných občanov.
Občania prestávajú tolerovať stagnáciu miezd pri zvyšovaní HDP a najmä raste bohatstva úzkej skupiny ľudí. Odvolávanie sa politikov na ľudské práva, medzinárodné záväzky, ktoré riešenie týchto problémov znemožňujú, sú pre väčšinu občanov neprijateľné a vedú iba k ich diskreditácii.
Do popredia vystupuje nespokojnosť občanov, ktorá je daná širším pohľadom na EÚ, ako aj na postavenie národných štátov v nej. Sú to otázky týkajúce sa ich vlastnej identity.
Precitli z omylu, že EÚ je autonómna v rozhodovaní o svojom osude, a vidia, že iba plní funkciu pešiaka na globálnej šachovnici, čo prisudzujú zlým úmyslom politikov a ich prospechu.
Podozrenie zo strany občanov, že mainstream ich v tomto dlho viedol za nos, sa dnes kryštalizujú do kritiky NATO a do požiadavky vytvorenia vlastnej obrannej a bezpečnostnej politiky EÚ.
K radikalizácii týchto nálad v EÚ prispela aj šialená idea pani Merkelovej zbaviť národný odpor v dvadsaťsedmičke pozvaním miliónov migrantov z Afriky a z Ázie.
Mnohých občanov únie frustruje pocit straty európskej exkluzivity, pocit, že Európa stráca svoj vplyv a svoj misijný program pre svet a mení sa na štandardný globálny trh, z ktorého má prospech len hŕstka vyvolených.
Integračné procesy EÚ prekračujúce hranice nášho kontinentu, vytváranie neracionálnych hrozieb z Ruska, spojené s potlačovaním vlastenectva a národnej hrdosti v krajinách dvadsaťsedmičky sa považujú za zradu klasických strán na európskom kresťanskom humanizme.
Občania chcú zmenu, ktorú však dnes oni, ani ich politické strany nevedia jasne sformulovať a pretvoriť do racionálneho programu. Požadujú program, s ktorým by sa mohli milióny občanov EÚ nielen identifikovať, ale ktorým by sa mohli aj nadchnúť.
Kľúčovou otázkou zmeny je vzťah k tomu, čo vytvára duchovné hranice tejto doby – a tým je liberalizmus, resp. neoliberalizmus.
Ani klasické štátostrany Západu sa neubránili tlaku liberalizmu a stali sa liberálnymi. V tejto paradigme je všetko možné, všetko je dovolené, všetci majú pravdu a každý má právo na svoj vlastný svet a možnosť napĺňať ho faktami i ilúziami. Často bez práce a bez elementárnej zodpovednosti.
Nedôvera k mainstreamu je tak výsledkom spochybnenia filozofického základu tohto prístupu, t. j. apoteózy slobodného indivídua, ktoré okrem svojho sebeckého programu nemá iný cieľ, iba hromadiť majetok a to i za cenu pošliapania iných slobodných indivíduí...
Cieľom politických elít sa tak stáva iba zvyšovanie HDP, z ktorého má prospech len úzka skupina ľudí, čo vedie občanov k tomu, že im ukazujú iba palec dolu.
Podľa môjho názoru liberalizmus napriek jeho obrovským úspechom je slepou uličkou, ktorá prináša dva zásadné problémy. Ohrozuje nielen spoločnosť, ale aj jeho slobodné indivíduum. Zamietnutie všetkých tradícii, zvykov minulosti na jednej strane a sťaženie kontaktu s blížnym vytvárajú kultúrnu a politickú bombu pre novú civilizáciu.
Kríza politických strán je výsledkom tušenia, že liberalizmus dosiahol svoje maximá a že jeho koncentrácia na objavovanie stále nových slobôd pre indivíduum  či minoritné skupiny je slepá ulica.
Samozrejme, že to oživuje návrat k zdravému rozumu, k tradičným hodnotám a k reálnym problémom miliónov občanov, čo posilňuje význam konzervatívnych riešení i konzervativizmu samotného.
Ústredným politickým rozporom EÚ a teda i Slovenska sa tak stáva konflikt liberalizmu a konzervativizmu, resp. liberálov a konzervatívcov.
Koncentrácia liberálneho mainstreamu na sebecké indivíduum, resp. zištné minority, ktoré okrem ich bizarných potrieb nič nezaujíma, vedie iba k jeho degenerácii a úpadku. Rovnako i pokusy liberálnych eurosocialistov vytvoriť Nového človeka premiešaním kultúr, sú iba lživým projektom moderny.
Strata podpory liberálnej pravice i liberálnej ľavice zo strany vlastných občanov nemusí byť ešte tým najhorším.
Najnebezpečnejšie na tejto situácii je to, kto vyplní toto vákuum, a ktoré antisystémové, neštandardné, radikálne, extrémne či populistické sily ho naplnia.
Kto sú tí, ktorí o sebe tvrdia, že sú nezávislí, protisystémoví a že nechcú mať nič spoločné so živými a skorumpovanými politickými elitami?
Čo nám chcú povedať o svojej nezávislosti a o čo ju chcú oprieť a kam nás chcú dostať?
Ťažko dnes odpovedať na otázky, na ktoré ani tieto antisystémové strany nemajú odpoveď. Budeme musieť iba počkať na to, ako sa etablujú v politických a vládnych štruktúrach a ako sa budú správať pri rozdeľovaní veľkých peňazí, s ktorými dnes štáty disponujú, ako budú hlasovať v parlamentoch, keď v tom množstve rúk sa tak ľahko niekoľko vždy stratí...

Autor je konzervatívny socialista

Priemer: 4.4 (21 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama