Volebný superutorok v USA a ovplyvňovanie svetovej verejnej mienky

V politickom kolotoči pred voľbami prezidenta USA sa uskutočnil 1. marca tzv. volebný superutorok, ktorému venujú médiá hlavného prúdu nadmernú pozornosť. Išlo o primárne voľby a caucusy v 13 štátoch USA (pritom v desiatich boli primárne voľby oboch politických strán a v troch ich robila len jedna strana alebo to boli caucusy). Nejde teda ani o štvrtinu celkového počtu štátov, ale z ohlasov v médiách možno získať dojem, že už sa schyľuje k poslednému štádiu kampane, hoci voľby sa uskutočnia až 8. novembra.

Cieľom primárnych volieb, ktoré sa v jednotlivých štátoch odlišujú, je zvoliť voliteľov, ktorý na národnom konvente vyberú kandidáta za stranu do prezidentských volieb. Caucusy sú zhromaždenia nominujúce kandidátov do volieb, ktorí sa potom zúčastňujú na primárnych voľbách.

Občan USA sa zúčastní na voľbách prezidenta vlastne dvakrát – najprv si volí svojho „straníckeho“ kandidáta a potom sa ešte raz rozhoduje vo „veľkých“ voľbách, za koho (demokratického alebo republikánskeho kandidáta) bude hlasovať. Niekedy sú aj traja  kandidáti – z iných politických strán alebo nezávislí. Dva posledné prípady boli v rokoch 1992 (R. Perot získal 18,9 % hlasov) a 1996. Problém prezidentských volieb v USA spočíva v tom, že občan síce môže voliť dvakrát, ale nejde o priame voľby, lebo prezidenta volia volitelia za štáty (spolu ich je 538).

V histórii prezidentských volieb USA je niekoľko príbehov, ktoré spochybňujú ich aureolu etalónu liberálnej demokracie. Vo voľbách od rozpadu bipolarity – v rokoch 1992 a 1996, ako aj 2000 sa prezidentmi stali kandidáti, ktorí nezískali 50 % hlasov voličov. V roku 2000 bol dokonca za prezidenta zvolený kandidát, ktorý získal menej hlasov ako jeho vyzývateľ, ale mal väčšinu voliteľov (pričom v jednom štáte existuje podozrenie na machinácie s hlasovaním).

Čo by sa stalo na Slovensku, keby sa takýmto spôsobom zvolil prezident? Nielen doma by sme asi protestovali, ale aj zo zahraničia by sa ozvalo mnoho ľudskoprávnych a iných mimovládnych organizácií, ktoré by ostro kritizovali nespravodlivosť a nedemokratickosť takého výsledku. Systém prezidentských volieb v USA však nepozná druhé kolo, a tak formálne je všetko v poriadku. Inou pikantériou je prípad, keď prezident pre odstúpenie nedokončil funkčné obdobie (okrem toho ôsmi ho nedokončili v dôsledku úmrtia, pričom štyria z nich sa stali obeťami atentátov – najznámejší sú A. Lincoln a J. F. Kennedy, okolo ktorého smrti sa vytvorila aj veľká konšpiračná teória) a na čelo USA sa dostal človek, ktorý nebol zvolený ani za viceprezidenta. Išlo o G. Forda, ktorý sa stal viceprezidentom, po tom ako v októbri 1973 odstúpil z funkcie S. Agnew pre obvinenie z daňových únikov a v decembri ho na post na návrh prezidenta R. Nixona schválili obe komory Kongresu. V auguste 1974 však v dôsledku aféry Watergate abdikoval aj prezident a na čele USA sa ocitol takmer na tri a pol roka politik, ktorý ani na jednu z dvoch najvyšších funkcii v štáte nekandidoval.

Volebný superutorok nie je síce nová záležitosť, ale v politike USA nemá dlhú tradíciu. Objavil sa až v 80. rokoch minulého storočia a možno ho označiť za prvok medializácie politiky doma i v zahraničí. Za tento čas ani raz nepriniesol, vzhľadom na čas svojho uskutočnenia, dramatickú zmenu v predvolebnej kampani, ale prispieva k svojráznemu spôsobu šírenia správ o „systémovom demokratickom“ charaktere volieb prezidenta USA.

Aj v tomto roku možno nájsť témy, o ktorých sa dalo zasvätene až „paraanalyticky“ veľa písať. Zostaneme len pri stručnom konštatovaní, že sa potvrdil určitý trend, ktorý pôsobí   dlhšie (viacerí kandidáti, ktorí vstúpili do kampane, sa po zhodnotení svojich šancí aj vzdali) a „kvantifikuje“ sa od 1. februára, keď sa uskutočnili prvé primárne voľby (posledné majú byť 14. júna). Po superutorku je stav predvolebného zápasu nasledovný: Demokrati: H. Clintonová – 1052 a B. Sanders – 427 delegátov. Na nomináciu na konvente za stranu je potrebných 2 383 delegátov. Republikáni: D. Trump – 319, T. Cruz – 226, M. Rubio – 110, J. Kasich – 25 a B. Carson – 8 delegátov. Na nomináciu na konvente je potrebných 1 237 delegátov.

Pokračuje aj širší trend vstupu „nesystémových“ kandidátov do kampaní. Najviac pozornosti v tomto smere priťahuje D. Trump. Podľa médií ide o najbohatšieho občana USA, ktorý sa vôbec kedy uchádzal o funkciu prezidenta a medzi účastníkmi súčasného predvolebného zápasu je jediným miliardárom. Vedenie Republikánskej strany prejavuje čoraz väčšie obavy z toho, čo sa stane, ak D. Trump bude musieť byť nominovaný za republikánskeho kandidáta. Ešte horšie vízie médiá i politici vidia v tom, že D. Trump sa stane novým prezidentom USA. Volitelia hlasujú tak, ako im to ukladá zvyk – za celý štát jednotne – či na konvente alebo v prezidentských voľbách. Existujú síce „nespoľahliví“ volitelia – od roku 1992 boli len dvaja a výsledky volieb neovplyvnili.

Svetovú verejnosť zrejme treba držať v napätí a podsúvať jej pestro a parciálne, ale dlhodobo, že štvorročný cyklus prezidentských volieb v USA znamená stále osudovú záležitosť pre celú zemeguľu. Odvtedy, ako klesá sila a vplyv Washingtonu, sa zdá, že tento spôsob zvyšovania záujmu o USA a ich význam pre svet sa sofistikovane rozširuje. 

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite

Vyšlo v Literárnom týždenníku 9 – 10/2016