Reklama

Vtedy na Východe – 4. časť

Počet zobrazení: 3576


vtedy_na_vychode.jpgPokračujeme v uverejňovaní úryvkov z románu Gabriely Rothmayerovej Vtedy na Východe, ktorý vyšiel vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov v roku 2007.

Vladimír Petrík o románe napísal: „Autorka vyšla z vlastnej skúsenosti: individuálnej, novinárskej, politickej, ale i prozaickej. A tá dáva príbehu vierohodnosť. Keďže ide o sujet zobrazujúci politický prevrat, dôležitou rovinou románového príbehu je rovina reflexívna. Autorka sa pocitovo snažila zachytiť celé spektrum názorov a presvedčení v tom chaose doby, ich pohyb organický i neorganický v škále viery či kalkulácie, spojenej s obracaním kabátov. Pritom si zachovala kritický odstup nielen od minulosti, ale aj od prítomnosti.“

Vtedy na Východe – 1. časť
Vtedy na Východe – 2. časť
Vtedy na Východe – 3. časť



Arthur Miller: „... chytajú dym a vrhajú sieť na oblak. Svet vie, že budúcnosť je v Havlovej cele, okolo nej je minulosť.“


Stále piatok 17. novembra 1989

Neskorý večer, stratená Dolina

„Niečo vám prezradím,“ povedal Nemlaha.

V dlani akoby ukrýval hrubé sklo hranatého poldecového pohárika na vodku. Pohárik nezvyčajným spôsobom obopínal prstami, palec vztýčený. Razom obrátil ukrytý obsah do úst. Ako keď sa prekopŕcne vedro do studne.

Vypil na dúšok. Vztýčeným palcom kývol na servírku. Nič sa nepýtala, zašla do výčapu, bez slova priniesla dva nové poldecáky plné čírej tekutiny. Nemlaha spokojne prikývol, oblizol si pery, smrkol, oprel sa na stoličke.

„Niečo vám prezradím,“ zopakoval pomaly, „ale tajomstvo to nie je. Všetci to vedia, i keď málokomu sa o tom chce hovoriť: komunizmus je mŕtvy.“

Marta očakávala politický vtip. Rojili sa, rozprávali všade a niektoré boli ozaj smiešne. No Nemlaha zostával vážny.

„Komunizmus je načisto mŕtvy.“ Pokyvoval veľkou hlavou, na sluchách sa mu zvlnili vlasy od potu. „Už veľmi dlho je mŕtvy. Mrcina začala zapáchať, no hrobári sa obávajú dotknúť sa jej. A už vonkoncom niet toho, čo by sa odvážil pochovať ju. A pochovať by sa patrilo. Komunizmu niet. Umrel nám, neborák, umrel nám na sebectvo, na strašné sebectvo konzumného človeka, ktorý na jeho mieste ožil, napojil sa z jeho strádania, bujnie, prekvitá, teší sa večnému zdraviu. Tak je to,“ a zadíval sa Marte Schmiedtovej do tváre, akoby chcel vidieť úžas v jej očiach.

Marta stále nevedela, či žartuje, alebo ju chce skúšať.

Neznášala funkcionárov. Ako každý. Smiala sa na vtipoch o nich, ale to sa tiež smial každý, koho poznala. Dokonca aj ten uvedomelý kolega. Najlepšie vtipy pochádzali z „Rádia Jerevan“. Otázka poslucháča: „Možno vo Švajčiarsku vybudovať komunizmus?“ Rádio Jerevan odpovedá: „Možno, ale škoda takej krásnej krajiny.“ Alebo ten, ako imperialisti z Číny zaútočili na mierumilovne orúci traktor. Traktor streľbu opätoval a potom odletel. Alebo otázka Rádiu Jerevan: je pravda, že v Moskve rozdávali mercedesy? „Je to pravda, ale nie v Moskve, ale v Tbilisi, nie mercedesy, ale bicykle, a nie rozdávali, ale kradli.“ 

Ľudia si mysleli a robili svoje a funkcionári tiež.

Čudovala sa, keď v televízii videla dospelých ľudí vítať sotva na nohách stojaceho starca Leonida Iľjiča Brežneva. Akosi ho dostrkali k predsedníckemu stolu, ba aj k tribúnke. Všetci tlieskali. Plná sála dospelých mužov a žien povstala a asi sa tešili, že Leonid Iľjič Brežnev žije. Ťapuškal s nimi. Potom začal hovoriť. Kamera sledovala, ako v ústach omáľa protézu, mikrofón zachytil nezrozumiteľné mumlanie. Noviny na druhý deň pretlmočili, čo to vlastne huhňal. Darahyje tovarišči.

Keď zomrel, do vestibulu Martinej redakcie umiestnili kondolenčnú listinu. Na stolíku zakrytom čiernym plátnom stála váza, vo váze kytica červených klincov previazaná čiernou stuhou. Vedľa kvetín položený otvorený zošit s tvrdými čiernymi doskami a v prvý deň aj pero. Na druhý deň pero ktosi ukradol. Všetci členovia redakcie sa do kondolenčného zošita podpisovali. Vedľa zošita bol opretý zarámovaný portrét ostro rezanej mužnej mladej tváre s vysokým a širokým čelom, rovným nosom, úsmevom zmrveným v kútikoch úst, so zrasteným obočím a priamym odvážnym pohľadom. Sympatický zrelý muž. Cez roh obrazu čierna páska.

V deň pohrebu  mali aj panychídu. Súdruh Palko predniesol reč za zosnulým súdruhom Leonidom Iľjičom, hovoril mu tak synovsky dôverne. Pripomenul jeho význam pre svet a zvlášť pre nás, pre našu vlasť. Spomenul slávnu éru jeho boja za slobodu a knihu Malá zem. Spomenul hrdinstvo mŕtveho. Jedna súdružka z redakcie na panychíde prečítala parte. Aj novú báseň zaslúžilého umelca. Nazval ju Odkaz Leonida Iľjiča.

Odchádzam – a je mi v tejto chvíli,
akoby som šiel opäť s vami do útoku,

súdruhovia,
ktorí ste neváhali obetovať život
v štyridsiatom treťom
na uzkom piatačke Maloj zemli...

Ten názov v zemepise nejestvuje –
no mali by dnes celú planétu

nazývať tak prozreteľne
ako my,
bojovníci Osemnástej armády,
nazývali sme tú piaď
sovietskej pôdy pod Novorossijskom,
lebo z nej nebolo kam ustúpiť –
i etu zemlju vo što by ni stalo,
my dolžny byli uderžať!

A čo ty, ľudstvo,
ty Osemnásta vesmíru,

čo spravíš?

Ani ty
ustúpiť nemáš kam
a preto
odkazujem ti Mierový program!

Eto, požaluj, i jesť glavnyj vyvod,
kotoroj vynes ja

iz opyta velikoj vojny,
v ktorej som prežil 1418 ohnivých dní a nocí!

Mne už mier nechýba –
už matka

veľká ruská zem
povolala si ma k sebe navždy
a načúvam jej rodný hlas
a hľadím
v jejo dobryje, lučistyje glaza...

Ale vám, obyvatelia malej zemegule,
odkazujem i v hodine svojej smrti
svoj glavnyj vyvod:
život.

(11. XI. 1982)

Súdruh Palko neskrývane plakal.

Keď sa panychída skončila, aj mnohí iní mali zarosené oči. A mnohí sa obávali, či sa nájde teraz v Sovietskom zväze niekto taký veľký, ako bol súdruh Brežnev. Niektorí napriek smutnej chvíli spomenuli, že do Československa poslal tanky. Kto ich teraz odvolá? Sú tu umiestnené dočasne. Dočasnosť sa stala jednotkou večnosti. Mnohí tipovali, koľko bude mať nový generálny tajomník rokov.

Šéfom pohrebného štábu sa stal akýsi Jurij Andropov. Ukázali ho v televízii. Bol vysušený, žltý a zvraštený, akoby sa nemal dožiť ďalšieho dňa. 

„To je významná kapacita, bývalý šéf kágébé,“ uznanlivo a zasvätene poznamenal súdruh Palko.

Menej chápavým vysvetlil, že to bude nový generálny tajomník.

Potom na výrobnom sekretariáte pozerali spoločne na pohreb Leonida Iľjiča. Televízia ho vysielala v priamom prenose do celého sveta. Na pohrebe sa zúčastnili štátnici zo všetkých krajín, predstaviteľov mocností kamera predstavila, ako tam zarmútení trúchlili na tribúne pri Mauzóleu. Potom kamera zablúdila na mŕtvu kozmeticky upravenú tvár ležiacu na vankúši v priestrannej rakve, vyloženej bieloskvúcim hodvábnym damaskom. K hlave sa vyštverala pozostalá manželka. Babuška zapretá o bok rakvy sa sklonila nad mŕtvu tvár. Asi ju pobozkala. Potom sa k tvári skláňali ďalší pozostalí a asi ju tiež bozkávali. Nebožtík sa počas svojho života rád bozkával, nevedno, či aj so ženami, ale s mužmi určite. So súdruhom prezidentom Husákom a Erichom Honeckerom dokonca aj na ústa. Potom, keď zatlčenú rakvu súdruha Brežneva spúšťali do hrobu pri Kremeľskom múre, čosi sa v tom kladkostroji zaseklo. Na okamih rakva akoby zastala, potom súdruh Brežnev sťažka rachol do jamy. Len tak zadunelo. V priamom prenose zjojkol celý svet.

Pri druhom pohrebe, keď do hrobu spúšťali neduživého generálneho tajomníka Andropova, hrobári už mali fortieľ. Sfičal do jamy nehlučne a hladko. Tretí pohreb ďalšieho generálneho tajomníka Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Michaila Černenka bol ako uspávanka. Báťušku spustili jemne. Profesionálne. Hrobári po výdatnom tréningu mohli už elegantne pochovať aj celé politbyro.

No napriek výbornej kondícii  pohrebných komisií a čiat nastal nečakaný obrat. Do čela komunistickej strany Sovietskeho zväzu sa z ničoho nič predral päťdesiatročný šuhaj s okrúhlou plešatou hlavou, bystrými očami, jasnou rečou a na čele s ohnivým materským znamienkom. Niektorí sa výrazného znamienka na čele zľakli. Pred poznačenými sa vraj treba mať na pozore. A zľakli sa ešte viac, keď v Rusku zakázal piť. Vodka sa po celom Sovietskom zväze predávala iba v určených hodinách. Rusko a bez vodky? To sa dobre neskončí.

No Gorbačov si naklonil ženy. Suchý zákon mal pomôcť najmä rodinám. Aby otcovia rodín nepili, nebili ženy a deti. Pekne to vymyslel, lenže príčinliví boli zase o čosi vpredu: v Arménsku napríklad klčovali vinice. Nebude už nijaký  arménsky koňak Ararat.

Gorbačov siahol nielen na vodku, ale aj na pôžitky funkcionárom. Nemali už byť rovnejší. Hovoril, že prestavba znamená viac komunizmu.

A Nemlaha v Stratenej Doline odrazu tvrdí čosi celkom iné.  

„A čo Gorbačov?“ opýtala sa Marta. „Ten vie, že komunizmus je mŕtvy?“

„Myslím si, že vie,“ zasmial sa.

Marta mu neverila. Videla Gorbačova na vlastné oči. Ten neklame. Prišiel aj s manželkou Raisou do Bratislavy, Raisa mala oblečené elegantné paleto so stojačikom namiesto goliera, stojačik ju akoby napriamoval, vyzerala vyššie a štíhlejšie. Dvojicu ľudia vítali nadšene a spontánne. Žiadne povinné špaliere so školskými deťmi. Bratislava bola plná usmievavých ľudí. Raisu oblieka svetovo známy módny návrhár Slava Zajcev, šuškalo sa v dave. Marta sa ocitla blízko nich na Námestí SNP. Pod budovou Hlavnej pošty. Mala dobrý výhľad na oboch. Raisa Maximovna kývala ľuďom so stiahnutou koženou rukavičkou v ruke, usmievala sa na ľudí ako kráľovná. Michail Sergejevič si z hlavy zložil klobúk a zamával ním. Všetci mu tlieskali. Ukláňal sa v strede námestia.

Okolo námestia urobili policajti živú reťaz, aby ľudia od radosti dvojicu neušliapali. Michail Sergejevič s manželkou vlastnoručne položil kvety k soche partizána od Jána Kulicha, uklonil sa, postál, poobzeral sa, a potom rozhodným krokom vykročil k národu za špalierom policajtov. Chytal vystrčené dlane, usmieval sa, mával klobúkom. Raisa Maximovna stála pri ňom, nohy obuté v elegantných lodičkách, hoci bolo dosť chladno. V ušiach sa jej ligotali pravé perly, aké nosila princezná Diana a britská ministerská predsedníčka Margaret Thatcherová. Vraj keď boli s Michailom Sergejevičom v Londýne, vyslovila Raisa Maximovna želanie kúpiť si rovnaké náušničky, a tým si veľmi získala srdce železnej lady. Žiadna manželka generálneho tajomníka doteraz nevyslovila podobné želanie. Generálni tajomníci dovtedy akoby manželky nemali. Jediná žena, ktorá zo Sovietskeho zväzu chodila s politikmi po svete, bola kozmonautka Valentina Tereškovová. Gorbačovovci všetko zmenili, a preto sa Marty dotklo, že ich Nemlaha ohovára.      

„No ale on hovorí niečo iné,“ namietala.

„Milá moja,“ to sa už maliar rehotal a Marta už vedela, prečo má takú zlú povesť. Bol drzý, cynický, a vôbec nedbal, že svoju spoločníčku rozladil. „Poviem vám niečo o pánovi Kohnovi,“ smial sa spokojne ďalej, hoci sa Marta viditeľne chmúrila. „Pán Kohn má obchod na hlavnej ulici. Vo výklade obchodu má vystavené hodinky. Ide okolo zákazník, chce si kúpiť hodinky, vojde do obchodu. „My hodinky nepredávame,“ povie pán Kohn, „my sme obchod na prezervatívy.“ Zákazník namieta: „Ale vo výklade majú, pán Kohn, hodinky.“  Pán Kohn sa zahľadí na zákazníka a povie: „A čo podľa nich sme mali dať do výkladu?“

No, to sú mi vtipy! Marte sa trochu motala hlava od vypitého alkoholu, no miatli ju aj reči maliara Nemlahu. Pripravovaný rozhovor sa jej celkom vymkol z rúk. V ktorých novinách by mohli vyjsť reči, ktoré pri vodke vedie majster? Ak vytriezvie, nikdy jej ho nezautorizuje, a Marta má po chlebe. Nenápadne musí odviesť reč na inú tému. Šéfredaktor ju zabije, že z takého významného umelca nič nevydolovala. Trepala sa štyristo kilometrov v nečase, a teraz má počúvať politické vtipy, a najmä somariny?

„Veľmi by som sa čudoval, keby o tom kšefte, ktorý vedie, Gorbačov nič netušil. Musel by byť alebo veľmi naivný, alebo veľmi prefíkaný,“ mudroval Nemlaha. Opäť sa napil a pokračoval: „Komunizmus nezabili jeho nepriatelia, ten bozk smrti, to smrteľné objatie pochádza od nás samých.“ Hlas mal hlboký a už trošku napojený. „Neveríme na rovnosť medzi ľuďmi. My nechceme rovnosť. My len nedovolíme, aby bol nám komunistom niekto roveň. Preto sme si určili, že sme vedúca sila, preto sme si to dali do zákona, do samého najzákladnejšieho zákona, do zákona zákonov a na večné veky vekov. My určíme, kto má mať a čo má mať.“ Hlas mu už znel trpko. „Čo si myslíte, koľkí z tých milión sedemstotisíc ľudí, ktorí vlastnia stranícku legitimáciu, vstúpili do strany preto, lebo veria jej ideálom? Čo myslíte?“

Díval sa na to dievča, držalo si ukazovák za golierom roláka a fúkalo podeň,  hornými zubami si hrýzlo spodnú peru a nakláňalo hlavu.

„Ja neviem. Ale chcem, aby sa to zmenilo,“ povedala Marta.

Nemlaha sa zase len hurónsky smial.

„Nič sa nezmení, nič sa nezmení, kým bude víťaziť mať nad byť. Lebo mať je ľahšie ako byť. A kto má, chce mať ešte viac. Našu mrcinu bude treba pochovať, lebo mnohí chcú mať omnoho viac, ako im dovoľuje tento systém. Nechcú sa už deliť a nebudú sa deliť. Nevyhrali sme nad tým zvieraťom v nás. Komunizmus je mŕtvy.“

„Gorbačov hovorí niečo iné,“ nechcela sa dať Marta.

Kaviareň je prázdna, sú v nej poslední hostia, blíži sa záverečná. Pozrie na hodinky.

„Mali by sme ísť, pani už asi chce ísť domov,“ upozorní Nemlahu.

 „Dobre, odprevadím vás. Ale najprv pôjdeme do drevenice, popočúvame Slobodnú Európu, nechcete?“

Žmurkne na ňu, akoby ju pozýval na žúr.

„Počuli ste, čo sa stalo dnes v Prahe?“ prekvapí ich otázkou pri pultíku v šatni ten chlapík, ktorého Nemlaha nazval bosom. „Bola manifestácia. A zabili tam jedného študenta,“ povie dôležito okresný odborársky bos. „Zabili vysokoškoláka!“ spresní.

Nemlaha sa zase tak hurónsky posmievačne rozrehoce. „Áno,“ zabručí, „zabili, vysokoškoláka, ale pred päťdesiatimi rokmi. Jana Opletala,“ poučí bosa.

Ten však krúti hlavou. Očká mu svietia. Viditeľne ožil. Vie viac.

„Á, nie, nie. Mýlite sa,“ a hlas mu znie víťazne. To je pôžitok, že vie viac, ako majster! „Nevolá sa Jan Opletal. Zabili vysokoškoláka Martina Šmída. Dnes večer. Hlásila to Slobodná Európa. Pán Nemlaha, vy o tom nič neviete?“

Nemlaha neveriacky krúti hlavou. Marta tiež neverí. Obaja dúfajú, že je to iba omyl. Obaja majú strach, že je to pravda. Boja sa, aj keď každý z iného dôvodu. 

Priemer: 5 (5 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama