Reklama

„Vy si píšte, čo chcete...“

Počet zobrazení: 3717

m._havran_starsi.jpgMichal Havran je komentátorom svetového diania už takmer polstoročie. Začínal v mládežníckom denníku Smena, to bol ešte len študentom žurnalistiky. Dnes je otcom úspešných dvoch detí, manželom Ivany Havranovej, vari najplodnejšej slovenskej spisovateľky, ktorá sama o sebe hovorí, že keď nevarí, píše.

Čomu sa venuje Michal Havran starší, keď nepíše? A aké to je vidieť pod sukne medzinárodnej politiky? Opýtala som sa za vás.

– Žijem najmä profesionálnym sledovaním svetových udalostí. Keďže čítam vo viacerých svetových jazykoch, môžem porovnávať a tým si stále prehlbujem znalosť súvislostí. To je pre zahraničnopolitického komentátora najdôležitejšie. Sledujem internet, ale aj internetový rozhlas a televízie, ale ešte stále ma neopustilo s farebnou fixkou v ruke študovať najmä printové zahraničnopolitické týždenníky či mesačníky a, pravdaže, aj knihy špecialistov na zahraničnú politiku. A zapisujem  si nové nápady. Ale aby to nevyzeralo, že nerobím nič iné. Po raňajkách idem s našou Jožkou, jazvečíkom, na prechádzku a pomáham Ivane aj  v záhrade...

V týchto dňoch ti vyšla kniha Od arabskej jari k Islamskému štátu. A je to pohľad plastický, niet v ňom víťazných fanfár. Prečo?

– Americký projekt zmeny pre USA nepohodlných režimov zlyhal. Napr. Irak, na ktorý zaútočili na základe klamstva o tom, že bývalý prezident Saddám Husajn vlastnil jadrové zbrane a nimi ohrozoval nielen USA, ale aj celý svet, dnes ako jednotný a silný štát nejestvuje. Invázia si vyžiadala státisíce mŕtvych Iračanov, ale iniciátor tohto zločinu, bývalý americký prezident George Bush junior si pokojne nažíva na svojom ranči v Texase. A časť Iraku je teraz pod kontrolou tzv.  Islamského štátu. Ďalší bývalý prezident Barack Obama spolu s bývalou britskou a francúzskou vládou zničili aj Líbyu, kde sú dve vlády a tiež plno islamistov. Tí naši veľkí „demokrati“ rozpútali aj občiansku vojnu v Sýrii, ktorej časť je takisto v rukách tzv. Islamského štátu. A tisíce a tisíce ľudí utekajú do Európy, lebo chcú žiť. No a tá naša Európa je vystrašená  a  bojí sa priznať, kto túto tragédiu spôsobil!

havran_obalka.jpgVo svojej knihe spomínaš na štátnikov, ktorí už nie sú. Husní Mubarak, Muammar Kaddáfí, Saddám Husajn... Ty si ich spoznával ešte ako hrdinov, k moci sa dostávali ako mladí dôstojníci cez prevraty vo svojich krajinách. Akí to boli muži? Aké mali ideály?

– Ešte by som pridal dvoch mužov z tohto horúceho regiónu sveta. Bývalých dvoch egyptských prezidentov. Veľkého hrdinu a tvorcu národnooslobodzovacej revolúcie Gamala Abdela Násira, ktorý zvrhol kráľa Faruka, no zomrel príliš skoro, aby zápas dokončil, a potom Anwara  as Sadata, ktorý sa odvrátil od Sovietov a obrátil kurz vývoja na USA.  Práve Gamal Abdel Násir bol inšpiráciou pre väčšinu týchto  mužov, chceli aby sa ich krajiny vyvíjali inak, no po získaní moci sa s mnohí z nich zmenili.

A čo s vodcami urobí moc, ako ich poznačí? Spomenú si ešte na svoje mladícke boje?

– Myslia na svoje mladícke boje neustále, lenže čas z pamäti ukrajuje. Majú pocit, že moc, ktorú získali, no nezískali ju predsa sami, ale za pomoci ďalších spolubojovníkov a masy ľudí, im patrí navždy. Tento postoj sa väčšine z nich nevyplatil.

Z tvojej knihy možno vyčítať, že si vždy na strane utláčaných, hoci ako novinár informuješ objektívne. Fandíš revolúcii, ktorá oslobodzuje porobených?

– Pre mňa zostane navždy najväčšou revolučnou ikonou Che Guevara spolu s Fidelom a Raulom Castrovcami a s Camilom Cienfuegosom a ďalšími odvážnymi  mužmi. Malá skupina revolucionárov dokázala v roku 1959 niečo naozaj nemožné. Podarilo sa im na Kube zvrhnúť surového diktátora Fulgenciu Batistu, verne slúžiaceho Američanom. Havana za jeho vlády bola centrom hazardu, obchodovaniu s drogami,  prostitúcie... no milióny Kubáncov žili v nepredstaviteľnej biede. Batistovi nepomohli ani milióny dolárov, ani americké zbrane a ani jeho žoldnieri... Musel z ostrova zdrhnúť aj so svojimi dolármi, prisluhovačmi a milenkami...  

Ale z tvojej knihy sa dá vyčítať aj niečo iné: dobrodružné a nie celkom zodpovedné rozohrávanie konfliktov, ktoré prinášajú utrpenie tým najslabším, no aj privádzajú svet na pokraj katastrofy. Ironicky až sarkasticky si podávaš mocných politikov, vyčítaš im slabé vzdelanie a najmä slabé poznanie krajín, do ktorých chcú vnášať svoje režimy. Vyvážajú demokraciu a privezú chaos. Ale čo s tým môže novinár?

– Jeden nemenovaný, no za prezidenta Obamu vysoko postavený americký „aparátčik“ na podobnú otázku od  jedného z mála nebojácnych amerických novinárov odpovedal nasledovne:  „Vy si píšte, čo chcete a my si budeme robiť, čo my chceme!“ Ale skutočný novinár dokáže svojim čitateľom či divákom alebo poslucháčom predsa len otvoriť oči a pomôcť nachádzať súvislosti. To neustále zdôrazňujem, a preto aj moja najnovšia kniha je práve plná súvislostí, spojení a porovnávaní. 

Zahraničnej politike sa venuješ po celý svoj život. Stretol si sa vari so všetkými významnými politikmi, videl si ich zblízka, s niektorými si robil rozhovory. Sú iní ako bežní ľudia?

– Spolu s ďalšími novinármi som sa stretol s Fidelom Castrom. Pripili sme  si s Cuba libre; Fidel už vtedy nefajčil, iba držal v ruke cigaru a páčilo sa mu, ako sme si my pripaľovali La Corona a snažili sa nekašľať... Fidel oplýval neopísateľnou charizmou a určite najmä mimoriadnou vnútornou silou.  Od bývalého sýrskeho prezideta Hafíza al-Asáda, otca súčasného prezidenta Bašára, mám malú striebornú guľôčku z torty, ktorú pre našu mládežnícku delegáciu sám krájal. Vypili sme aj pohárik araku, veď Háfiz bol sekulárnym vodcom štátu a v Damasku, ale podobne aj v Bagdade, chodili dievčatá  v minisukniach. Stretnutie s ním trvalo už dosť dlho a nás na letisku čakalo lietadlo práve do Bagdadu. Prezident sa iba naklonil k pobočníkovi a niečo mu pošepol. Posádka stroja musela na nás čakať ešte hodinu...

Dnes sa zdá, že novinárom môže byť každý, kto sa naučil abecedu. No ty si sa k profesii prebil vzdelaním, neustálym štúdiom.

Chcel som byť iba novinárom, presnejšie zahraničnopolitickým komentátorom a chcel som aj cestovať. Bez štúdia dejín, geografie, jazykov to  predsa nešlo. Byť novinárom , dobrým novinárom, znamená najmä slúžiť udalosti. A to denne, plných dvadsaťštyri hodín, lebo stále sa niekde vo svete niečo výnimočné odohráva.

Páči sa mi tvoj bonmot o denníkovom komentátorovi: najprv píš, potom budeš mať čas študovať. Ale to si môže dovoliť len ten, kto študoval ešte predtým, ako začne písať, nie?

Pôsobiť v denníku, a ty to vieš rovnako ako ja, veď sme spolu pôsobili v Smene – tam som spoznal aj moju Ivanu –, nebolo vôbec jednoduché. Výroba denných novín, to je nielen dobrodružstvo, ale aj autorské nasadenie, sprevádzané najmä veľkým časovým stresom. Jedna vec je porada, na ktorej sa hodnotilo a pripravovalo nové číslo a určili sa časy tlačiarenských, teda výrobných uzávierok. Lenže často sa stávalo, že časy sa zmenili, prišla iná udalosť, ktorá mala prednosť. A tak som ďalšiemu komentátorovi, povedal, že uzávierku máme o hodinu skôr a že teda mu neostáva čas na štúdium určenej témy. „Najskôr píš a potom študuj,“ povedal som, no a zabralo to...

– Dnešní novinári majú k dispozícii nové technológie, všetko si vygúglia. Ty si musel mať len ten najbezpečnejší kompjuter – vlastnú hlavu. Nebál si sa o ňu, keď si cestoval aj do nie celkom bezpečných oblastí sveta?

– V Kábule som deň pred odletom domov kupoval v malom obchodíku náušnice pre moju dcérku. Mali vnútri krásne modré kamienky. Obchodík bol rovno  na ulici, ako je to v Oriente zvykom. Počul som najskôr brzdy auta a potom výkrik majiteľa, k zemi... Reagoval som okamžite, dávka z ľahkého guľometu nás oboch našťastie minula a terénne auto plné ozbrojencov  rýchlo zmizlo... Nuž, vtedy som mal zasa raz šťastie.  

Uf! Ty si sa k štúdiu žurnalistiky dostal cez strednú priemyselnú školu geologickú. Trochu skok, nie?

– V mojej rodnej dedinke Rybník nad Hronom, okres Levice, som skončil základnú školu. Ďalej sme sa hlásili študovať iba štyria, všetko chlapci. Traja išli na strednú strojnícku. „A ty čo,“ spýtala sa ma triedna učiteľka. „Mňa zaujíma, čo sa deje na svete,“ odpovedal som. A ona, že  – Miško, ale taká škola nejestvuje, no niečo ti nájdem... O týždeň ma zavolala  a povedala mi,  že v Spišskej Novej Vsi jestvuje Stredná škola geologická a banícka... Ja som presne nevedel povedať, čo vlastne chcem ďalej študovať a ona mala pocit, že ma zaujíma vznik zemegule... Bola to veľmi ťažká škola, ale dokončil  som ju, a potom som sa už hlásil na štúdium novinárstva na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského. 

A než si prišiel na vysokú, absolvoval si vtedy povinnú „vojnu“. Bolo to v čase skutočnej vojny vo Vietname. Je to pravda, že si sa do tej vojny hlásil? A chcel si tam bojovať, alebo písať ako Hemingway?

– Prečítali nám rozkaz vtedajšieho ministra národnej obrany o tom, že Američania začali šiesteho augusta 1966 bombardovať už aj samotné hlavné mesto Hanoj. A vietnamská vláda požiadala o pomoc aj Československo. Bez zaváhania som sa prihlásil. Slúžil som na vojenskom letisku Běchyne pod Táborom. Celá skupina sme mali absolvovať špeciálny výcvik v oblasti Berouna, kde les pripomína  prales a potom sme  mali odletieť na bojisko. Lenže, ktosi celú vec rozobral. Mohlo sa stať niečo nasledovné:  v boji by niekto napr. aj z našej jednotky padol a zistilo by sa, že výzorom to nie je Vietnamec...Takže plán sa zmenil, Československo pomáhalo iba dodávkami zbraní a Vietnamcom pomohli fyzickou silou Číňania...

Bol si potom, už ako novinár, na množstve konferencií, mítingov, summitov, zažil si recepcie a večierky štátnikov. Máš nejakú výnimočnú spomienku na niektoré z týchto podujatí?

– V roku 1979 sa vo Viedni konal summit, teda stretnutie na najvyššej úrovni, medzi J. Carterom a L. Brežnevom. Fotografovali sme Carterovho šoféra sediaceho na opancierovanom prezidentskom cadillacu. Vodič sa naširoko usmieval a tváril sa ako hollywoodská star. Môj kolega Jozef Veselý z Mladej fronty práve fotil tú povestnú prezidentskú ešpézetku a potom hovorí mladému vodičovi, že mu zospodu auta tečie olej. Vodič sa pousmial ešte viac a použil tú typickú americkú vetičku .“Fuck it... Slovom , mal to celé na háku...

Tak ty si bol ako ten Američan: po celý svoj novinársky život si mal všetkých šéfov na háku, preto sme ťa aj my, mladší/e, mali radi/y. Želám ti veľa síl, aby si načrel do svojich novinárskych zážitkov aj v budúcnosti.

Rozhovor vyšiel v Petržalských novinách 12/2017

SÚVISIACE:
Kniháreň – jún 2017

Priemer: 4.5 (34 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama