Reklama

Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (11. časť)

Rok 1992 – pokojné rozdelenie spoločného štátu Čechov a Slovákov
Počet zobrazení: 1829

Prinášame predposlednú časť štúdie prof. Ivana Laluhu Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Od federácie k vzniku samostatných republík SR a ČR. Štúdia, uverejnená v prvej časti dvojdielnej publikácie Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989, je na úrovni samostatnej monografie.

Štúdiu uverejňujeme aj ako pripomenutie, že od opisovaných udalostí uplynulo už viac ako štvrťstoročie; a v tomto roku môžeme v štúdii krok za krokom sledovať, čo sa dialo v našej spoločnosti práve pred 25 rokmi až po vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993. 
 

pohlady_na_slovensku_politiku.jpgDvojdielna publikácia Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989 vychádza vo Vede, vydavateľstve SAV ako výsledok viacročnej cieľavedomej práce Ústavu politických vied SAV. Základom pre vznik publikácie bola vedecká konferencia pri príležitosti 20. výročia nežnej revolúcie v Československu na tému Slovensko a odkaz novembra 1989, ktorá sa konala 13. novembra 2009 v Bratislave. V nadväznosti na ňu sa 13. – 14. decembra 2012 sa uskutočnila vedecká konferencia Pohľady na politický vývoj Slovenska po vzniku samostatného štátu v roku 1993. Okrem príspevkov, ktoré odzneli na konferenciách, sú v publikácii aj ďalšie pohľady na skúmanú tému; obohatili ju aj príspevky o kultúrnej politike, o funkcii prezidenta v slovenskom politickom systéme a iné.

Videozáznam z prezentácie publikácie, ktorá bola 25. mája 2017 v Univerzitnej knižnici v Bratislave: Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989

 
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (1)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (2. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (3. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (4. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (5. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (6. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (7. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (8. časť)
Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (9. časť)

Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (10. časť)



Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Od federácie k vzniku  samostatných republík SR a ČR


3. 4. 2. Vytváranie podmienok na akceptáciu SR ako nástupníckeho štátu po ČSFR, ktorý sa usiluje o členstvo v ES a OSN

Ako sa emancipačný proces dostával do záverečného štádia, bolo stále zreteľnejšie, že jeho zavŕšenie vytvorením vlastnej štátnosti úzko súvisí so zapojením sa do európskych hospodárskych, politických a bezpečnostných štruktúr. Slovenská republika by v nich pôsobila ako jeden z nástupníckych štátov po zániku ČSFR a ako samostatný členský štát OSN bez akýchkoľvek prechodných hviezdičkových podôb, ktoré mechanizmus fungovania členských štátov ES vylučoval. Problematika členstva SR v ES nevytvárala v tom čase ešte žiadne reálne vnútropolitické pnutie. To nastalo až neskôr.

Bolo však potrebné prekonávať určité medzinárodné bariéry nedôvery a pochybností, ale i neopodstatnené tvrdenia o SR, rozložení jej vnútropolitických síl a profile jej vedúcich predstaviteľov. Tie vznikali aj (a či najmä) z vnútorných zdrojov, ktorým sa pohyb slovenskej spoločnosti a jej vedúcich politických zložiek k zvrchovanosti nepozdával.

Čo sa týkalo oficiálneho postoja napríklad k európskej integrácii a konkrétne k rokovaniam o pridružení k Európskemu spoločenstvu a k členstvu v Rade Európy, kladne sa k nim vyjadrovali tak strany vládne, ako aj opozičné, a to do volieb v roku 1992 i po nich na jeseň 1992.

Intenzívnejšie sa k európskym súvislostiam vo vzťahu k SR vyjadrujú hlavné politické subjekty v čase príprav predvolebných programov k júnovým voľbám roku 1992. Niektoré ako HZDS už v čase svojho vzniku, a to v pozitívnom zmysle slova. Zapojenie sa do integračných procesov vníma toto hnutie v kontexte komplexného a zvrchovaného rozvoja národnej ekonomiky.[1] Od priameho začlenenia sa do európskych štruktúr sa okrem iného očakávalo rýchle a efektívne zužitkovanie zahraničnej, finančnej a informačnej pomoci. A tým sa mali zabezpečiť „vonkajšie predpoklady pre štrukturálnu prestavbu slovenskej ekonomiky“.[2] Program HZDS prijatý v roku 1992 na sneme v Žiline, ktorý bol východiskom spracovania volebného programu pre leto 1992, ďalej rozvíja problematiku zapojenia sa do integračných procesov ES a tesne ju už spája s medzinárodnoprávnou subjektivitou, ale aj s rešpektovaním medzinárodnoprávnych záväzkov prijatých ČSFR tak na bilaterálnej,. ako aj na multilaterálnej úrovni a s členstvom Slovenska v medzinárodných organizáciách.[3] Pozitívne sa to odzrkadlilo v záverečnej fáze úsilia o samostatnú SR, a aj to už predznamenávalo smerovanie k zavŕšeniu emancipačného vývoja Slovenska v kontexte zmien, ktoré prebiehali v Európe.

Občiansko-demokratická únia (predtým ODÚ-VPN a pôvodne VPN) vo svojom volebnom programe tiež akcentovala integračné procesy v Európe: „Na poli zahraničnej politiky budeme podporovať všetky integračné kroky ČSFR a SR do Európskych spoločenstiev a inštitúcií, využívať ochranný dáždnik NATO, podporovať medzinárodné vzťahy SR, či už politické, ekonomické, kultúrne, s dôrazom na vzťahy k najbližším susedom a jednotlivým európskym regiónom. V tejto súvislosti budeme podporovať všetky možnosti SR, podieľať sa na činnosti európskych politických, ekonomických, sociálnych, kultúrnych a iných organizácií.“[4] Slovenská republika vstupuje do Európskeho spoločenstva predovšetkým ako súčasť spoločného štátu ČSFR a samostatnou iniciatívou najmä v regionálnych a susedských aktivitách. Predpokladom úspechov (aj v ekonomike) je predovšetkým vonkajšia stabilita a jej základom je spoločný štát Čechov a Slovákov. Navrhuje sa zvýšiť účasť Slovenska na spoločnom štáte. K hlavným cieľom zahraničnej politiky patrilo okrem iného „postupné politické a vojenské včlenenie ČSFR (nie ako ČR a SR – pozn. I. L.) do NATO“. A to reálne „v časovom horizonte rokov 1995 – 1997“.[5]

Zásadný rozdiel v chápaní miesta a cieľov Slovenska, resp. SR vo vzťahu k integračným procesom a k ES medzi ODÚ a HZDS je evidentný, aj keď v daný moment bolo podstatné, že k európskej integrácii a k NATO mali východiskovo oba politické subjekty súhlasné stanovisko.

V období 1989 – leto 1992 pri hľadaní nových foriem česko-slovenských vzťahov prebiehali kontakty ČSFR, ale (sčasti sprostredkovane) aj SR s Európou a s európskymi štruktúrami ako ES a NATO a ďalšími na viacerých úrovniach. Okrem iniciatívy A. Dubčeka a FZ, ako aj Komisie vlád ČSFR, ČR a SR pre spoluprácu s európskymi spoločnosťami (V. Valeš) a politických strán, ktoré nadväzovali spoluprácu s programovo príbuznými stranami, na Slovensku to boli aj prvé vládne útvary, ktoré mali v popise činnosti zahraničné vzťahy a kontakty.

V decembri 1989 počas vlády M. Čiča vznikol v Úrade vlády SR odbor medzinárodných vzťahov ako začiatok utvárania slovenskej diplomacie. Po schválení kompetenčného zákona v auguste 1990 vzniklo Ministerstvo medzinárodných vzťahov SR s ministrom Milanom Kňažkom. Tým sa zvýšila možnosť priameho zapojenia Slovenskej republiky do medzinárodných vzťahov. Po odvolaní V. Mečiara v apríli 1991 nastúpil do tejto funkcie Pavol Demeš, aby ho v novej vláde V. Mečiara od júna 1992 vystriedal opäť M. Kňažko. Ako s odstupom rokov konštatuje prezident SR Michal Kováč, „bez diplomacie v r. 1991 – 1992 by nemohol proces rozdelenia ČSFR a vznik dvoch samostatných štátov a ich medzinárodnoprávne uznanie prebiehať tak hladko, ako to bolo v našom prípade. Pracovníci vtedajšieho ministerstva medzinárodných vzťahov vykonali záslužnú prácu, ktorá prispela k tomu, že Slovenská republika získala medzinárodné uznanie v rovnakom čase a v rovnakom rozsahu ako Česká republika.“[6] Už od svojho vzniku sa ministerstvo zameralo na zlepšovanie imidžu Slovenska v zahraničí, usilovalo sa o vyššie zastúpenie Slovákov v diplomatických službách v rámci ČSFR a zabezpečovalo styk s krajanmi v zahraničí.

Vzťah politických strán a inštitúcií, ktoré fungovali od novembra 1989, k európskej integrácii a medzinárodným organizáciám bol len jednou stránkou mince. Druhou bol vzťah samotných západných štátov a medzinárodných inštitúcií k vývoju v Česko-Slovensku. Z ich úzko pragmatického hľadiska bolo jednoduchšie komunikovať s jednou republikou, s ktorou už mali vytvorené kontakty a spoluprácu, ako nadväzovať nové kontakty s dvoma budúcimi subjektmi v štádiu ich konštituovania. Okrem toho rozdeľovanie spoločného štátu sa uskutočňovalo v čase rozpadávajúceho sa ZSSR a najmä dramatického vývoja v bývalej Juhoslávii. Nepriaznivý dojem o emancipačnom úsilí Slovenska vytváralo aj ohováranie a šírenie nepravdivých informácií pochádzajúcich z domácich oficiálnych i neoficiálnych kruhov. Značka „Made in Čeko“ mala v Európe aj vo svete dobré meno. V predvolebnom období v roku 1992 vládna strana ODÚ, ktorá mala najsilnejšie kontakty s Pražským hradom, vyhlásila, že voľby rozhodnú o tom, či sa udržíme ako spoločný štát, alebo pôjdeme cestou separatizmu a izolácie.[7]

Ak v marci 1992 delegát ES v ČSFR konštatoval, že k rokovaniu o usporiadaní vzťahov Čechov a Slovákov „...oficiálne stanovisko ES nemajú, lebo by to bolo zasahovanie do vašich vnútorných vecí“, na otázku novinára, či by vstup ČR a SR do ES ako dvoch samostatných subjektov skomplikoval najmä termín ich prijatia, konštatoval: „Áno, muselo by sa znovu začať s dvomi asociačnými zmluvami. (...) Ak budete mať dva štáty, vyvstane otázka, či budú oba v tom istom vzťahu. Konkrétne riešenia nebudú jednoduché.“[8]

Po voľbách v júni 1992 zástupca ES v ČSFR počas návštevy v Bratislave už zjemnil tón: „Európske spoločenstvo nechce určovať cestu obidvoch republík (...) verí však, že dospejú pokojne k stabilite a tak prispejú k jednote Európy.“ Nezabudol však pripomenúť, že Európske spoločenstvo znepokojuje postavenie národnostných menšín v SR.[9] Postavenie maďarskej menšiny v SR bolo neustálym refrénom rozhovorov s predstaviteľmi ES a politikov štátov ES až do samotného vzniku SR.

Vzťah západných krajín a najmä členských štátov ES sa v priebehu rokov 1990 – 1992 k snahe o zachovanie alebo rozdelenie spoločného štátu Čechov a Slovákov menil, a to s celkovou tendenciou zmenšovania výhrad voči rozdeleniu až po akceptáciu nových samostatných republík. Napriek tomu akceptovanie nového štátu bolo náročné a mnohé výhrady a stereotypy, ako napríklad maďarská otázka, pretrvávali aj po roku 1993.

Zmena pohľadu a stanovísk bola poznamenaná predovšetkým tým, že:

  • Zmenila sa vnútropolitická situácia, keďže hlavný profederálny subjekt sa vo voľbách 1992 nedostal do zákonodarných zborov a jeho vplyv na ďalší vývoj sa stal zanedbateľným, dominanciu získali subjekty presadzujúce zvrchovanosť a suverenitu SR. Vytvorenie vládnej koalície ODÚ s KDH preto nebolo reálne.
  • Dalo sa očakávať, že na rozdiel od Juhoslávie rozdelenie ČSFR na dva samostatné subjekty ČR a SR sa uskutoční parlamentnou a pokojnou cestou a nespôsobí destabilizáciu strednej Európy.
  • Obidve republiky deklarovali, že sú nástupníckymi štátmi ČSFR a majú záujem o členstvo v ES, NATO a OSN.

„V roku 1991 sme oficiálne podporovali zachovanie Československa ako jednotnej krajiny, hoci neskôr sme museli pod ťarchou ‚reálnej situácie‛ zmeniť názor. (...) V roku 1992, keď sa iné európske štáty utápali v neľútostnom bratskom vraždení, Čechom a Slovákom sa podarilo rozísť a realizovať ich národné ambície mierumilovne a dôstojne.“[10] Podobne sa vyjadroval aj P. Hacker: „Americká politika ešte vtedy (1991 – I. L.) naplno podporovala zachovanie územnej celistvosti Československa (...) tento prístup (...) vychádzal z presvedčenia, že ďalšie rozdelenie európskych štátov (po rozpade Juhoslávie – pozn. I. L.) by vážne ohrozilo životaschopnosť nástupníckych krajín a mohlo by viesť k zvýšeniu nestability.“ Vyjadrenie P. Hackera sa viaže k 27. máju 1991, keď musel odmietnuť pozvanie zástupcov Slovenskej ligy z USA, ktorí pricestovali na Slovensko a boli zástancami nezávislosti Slovenska. Autor tiež poznamenáva: „Až v nasledujúcich mesiacoch po otvorení našej budovy (27. 5. 1991 – I. L.) sme upustili od postoja ‚územnej celistvosti republiky‛, pričom sme mali na pamäti juhoslovanskú skúsenosť s rozpadom, vojnou medzi jednotlivými republikami a hroziaci rozpad Sovietskeho zväzu.“[11]

Začiatok postupnej zmeny stanoviska USA či pripustenie aj inej alternatívy ako dovtedajší „spoločný štát“ je evidentný po máji 1991, t. j. v čase utvárania HZDS, ktorého popularita a preferencie, na rozdiel od stagnácie preferencií ODÚ-VPN, ktoré začali klesať až k hranici zvoliteľnosti, prudko narastali.

Čoskoro po založení HZDS sa V. Mečiar pridal k priaznivcom deklarácie za suverenitu Slovenska. Nakoľko SNS bez okolkov obhajovala nezávislosť, Mečiar využil situáciu a tvrdil, že pozícia HZDS je niekde uprostred. Obhajoval konfederáciu dvoch republík. Keď som mu doslova preložil pokyny nášho Oddelenia pre európske záležitosti vo Washingtone v súvislosti s Juhosláviou, zdôraznil som, že USA budú akceptovať akýkoľvek štátny rámec, rešpektujúci slobodný a demokratický výber ľudí, týkajúci sa ich budúcnosti (zdôraznil I. L.). Ešte som pripomenul, že aj všeobecný zámer americkej politiky v Československu zodpovedá tejto definícii. Mečiara zjavne potešilo, že Spojené štáty naznačili odklon od doterajšieho jednoznačného nesúhlasu s akýmikoľvek zmenami, ktoré mohli ohroziť existenciu jednotného Československa.“[12]

Po voľbách v júni 1992 a konštituovaní novej vlády SR a Slovenskej národnej rady vznikli nové priaznivé podmienky nielen na dovŕšenie emancipačného procesu, ale aj pre medzinárodné postavenie Slovenska v Európe. Vzťah Slovenska a Európy bol pre SR v tom čase dominujúci. Obdobne to bolo aj v prípade ČR.

Strategickým cieľom zahraničnej politiky SR bola integrácia do ES. Preto bolo potrebné zlepšiť imidž Slovenska v zahraničí a pokračovať v novej situácii v rokovaniach s ES o vytváraní podmienok na približovanie a vstup SR ako samostatného zvrchovaného štátneho útvaru do európskych štruktúr.

Otázka integrácie SR do európskych štruktúr už nebola len programovým heslom opozičného hnutia, ale po voľbách v júni 1992 bola už aktuálnym programovo-politickým cieľom vládnej strany a vlády SR. Tým, že sa predstavitelia SR pozitívne stavali k integrácii už počas ČSFR a že teraz sa spolu s ČR usilujú o vstup do EÚ a vyhlasujú sa za nástupnícke štáty viazané dohodami, ktoré doteraz medzi ČSFR a ES vznikli, vytvárala sa výnimočne vhodná atmosféra na začiatok vzájomnej spolupráce.

Na stretnutí šéfov diplomacie Európskeho spoločenstva a višegrádskej skupiny 7. októbra 1992 vystupovali v delegácii ČSFR, vedenej námestníkom ministra zahraničných vecí J. Pírekom, ministri ČR a SR J. Zielenec a M. Kňažko už ako zástupcovia budúcich samostatných republík a tiež ako partneri ostatných ministrov. Bolo to prvé stretnutie ministrov zahraničných vecí európskej dvanástky a višegrádskeho zoskupenia. Išlo o „prehĺbenie účasti krajín višegrádskej skupiny na integračných procesoch ES s perspektívou ich vstupu do ES v budúcnosti“.[13] Slovenská strana zdôrazňovala princípy a postuláty, s ktorými (v zhode s českým partnerom) pristupuje k rozdeleniu spoločného štátu a k nástupníctvu po ČSFR a jej záväzkom. Bolo to po prvýkrát, čo zástupcovia ES ocenili dosiahnuté výsledky višegrádskeho zoskupenia, ktoré sa už zišlo ako zoskupenie štyroch krajín vrátane Slovenska (išlo o demokraciu, ľudské práva a vytváranie trhovej ekonomiky). Slovenská republika vystupuje na týchto rokovaniach ešte pred rozdelením spoločného štátu už fakticky ako svojbytný a samostatný štátny útvar pred jeho oficiálnym uznaním. Na zasadnutí bol dohodnutý systém vzájomných konzultácií, pomoc v rámci programu Phare atď.

Rozhovory o pridružení ČSFR k Európskemu spoločenstvu sa začali v máji 1990. Ich výsledkom bola dohoda podpísaná v decembri 1991 v Bruseli. Okrem Česko-Slovenska ju podpísalo aj Maďarsko a Poľsko. Na jeseň v roku 1992 sa začali nové rozhovory o asociačnej dohode medzi ES a budúcou SR. Dohoda o pridružení SR bola ratifikovaná o rok – 4. októbra 1993. Za riadnych členov EÚ sme boli spolu s ostatnými susednými štátmi prijatí v roku 2004.

Rozdelenie ČSFR a vznik samostatných subjektov ČR a najmä SR mali vo verejnosti doma i v zahraničí veľký ohlas a často odvádzali pozornosť alebo prekrývali dôležité transformačné reformy a proces približovania sa krajiny k európskym štruktúram. Ten prebiehal akoby nepozorovane, ale s oveľa väčším vplyvom na spoločnosť, než sa pôvodne predpokladalo, a to nielen v danom čase, ale najmä v najbližšej budúcnosti.
 

 


[1] Program Hnutia za demokratické Slovensko. Vydané k ustanovujúcemu snemu HZDS, jún 1991 v Banskej Bystrici Vydal Danubiaprint Bratislava 1991, s. 3. Archív autora. Uvedená formulácia vylučuje „hviezdičku“ a smeruje k zvrchovanosti.

[2] Tamže, s. 7 a 10.

[3] Politický program schválený na Republikovom sneme. Žilina 21. – 23. 3. 1992, s. 59. HZDS v tom čase sústreďovalo rozhľadených ekonómov Slovenska, ktorí ešte v roku 1968 presadzovali federáciu „zdola“ v jej voľnejšej podobe.

[4] Občiansko-demokratická únia „Cesta k úspechu“ (návrh volebného programu). Bratislava marec 1992, s. 11 – 12. Archív autora.

[5] Tamže s. 1 – 2, 12.

[6] MOJŽITA, M.: Kňažko – Demeš – Kňažko. Formovanie slovenskej diplomacie v rokoch 1990 až 1993. VEDA, vydavateľstvo SAV : Bratislava 2004, s. 7.

[7] Zasadanie republikovej rady ODÚ 23. 2. 1992 v Bratislave. Archív autora. Vládna tlač s obľubou vystríhala, že pod eventuálnym vedením opozície sa dostaneme späť k socializmu a podriadenosti voči ZSSR.

[8] Národná obroda, 13. 3. 1992. Asociačná dohoda so SR bola podpísaná už 4. 10. 1993, t. j. ani nie rok od jej vzniku.

[9] Pravda, 11. 7. 1992. Počas asociačných rozhovorov od r. 1991 boli tiež vážnymi problémami voľný pohyb pracovných síl a export našich výrobkov na západné trhy napriek značnému dovozu výrobkov zo štátov EÚ k nám. Pozri tiež – Národná obroda, 2. 8. 1991 a 12. 11. 1991.

[10] Stanovisko C. Pella publikované in: HACKER, P.: Slovensko 1990 – 1993. Spomienky amerického diplomata. Bratislava : Artfórum 2014, predslov XV, XVII. C. Pell, senátor a predseda senátneho výboru pre zahraničné vzťahy USA v rokoch 1987 – 1995. Úvod publikácie bol napísaný v roku 2008. C. Pell pôsobil v Bratislave ako konzul USA a v roku 1948 bol nútený Bratislavu opustiť.

[11] HACKER, P.: Slovensko 1990 – 1993, c. d., s. 8 – 10.

[12] HACKER, P.: Slovensko 1990 – 1993, c. d., s. 77. Naznačená eventuálna zmena stanoviska USA neznamená, že by USA prestali sympatizovať so zástancami spoločného štátu, ale súčasne videli aj ich nedostatky a zlú komunikáciu s občanmi. V spomienkach P. Hackera pomerne priaznivo vyznieva J. Čarnogurský. USA prejavili pragmatický postoj k realite, aby boli pripravené na eventuálnu zmenu, ktorej nebudú oponovať. Následne ako jedna z prvých krajín uznali k 1. 1. 1993 Slovenskú republiku. Ešte pri diskusiách o jazykovom zákone P. Hacker poznamenáva, že „demokratická kultúra na Slovensku je ešte len v počiatkoch a na jej zdokonaľovanie je potrebná pomoc USA a iných demokratických krajín“. Tamže, s. 44. Pamäti P. Hackera umožňujú lepšie pochopiť politiku USA, resp. aj iných veľmocí v strednej Európe, jej ciele a faktory, ktoré ju ovplyvňovali.

[13] Pravda, 7. 10. 1992. Rozhovor s M. Kňažkom.

Priemer: 3 (4 hlasy)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama