Reklama
Reklama

Výrazný nával čírej človečiny

Počet zobrazení: 3352

freska_v_dome.jpgProzaička Veronika Šikulová vydala v krátkom čase naraz dve svoje nové knihy, formálne sa odlišujúce, no obsahovo sa vzácne doplňujúce. V zbierke spomienkových textov, denníkových zápiskov i mailovej korešpondencie Freska v dome (Literárne informačné centrum, 2014, edícia Siete) sa predstavila s textami, v ktorých sa upína viac na časy minulé ako prítomné. V pútavom prúde spomínania sa objavuje nielen jej otec Vinco ako autorita, umelec, no i svojský človek, láskavý otec rodiny a neodmysliteľná osobnosť nielen modranskej society, ale aj jeho priatelia z umeleckých i neumeleckých kruhov, ktorí sa postupne stali i priateľmi samotnej autorky. Tiež približuje svoje roky dospievania a následne štúdia na vysokej škole, ktoré podľa jej svedectva trávila dosť často so svojou priateľkou Denisou Fulmekovou (nateraz tiež spisovateľkou) v legendami opradenej kaviarni U Michala. Pozoruhodné sú jej portréty najmä spisovateľov, ktorým venovala pozoruhodnú pamäťovú pozornosť – R. Slobodu, M. Rúfusa, manželov Kadlečíkovcov, J. Johanidesa, D. Dušeka, L. Vadkertiovej-Gavorníkovej a Š. Strážaya. Osobitnú pozornosť venuje tiež Mihalkovičovskej rodine, ktorej súčasťou sa stala po vydaji, a zvlášť svojmu svokrovi, básnikovi Jozefovi Mihalkovičovi. V celej galérii týchto slovných portrétov vidí v nich nielen ľudí z mäsa a kostí, príťažlivých svojím neopakovateľným životným štýlom a spôsobmi, s akými sa stali výraznými autoritami, no dokáže zaujať aj originálny postoj k ich umeleckým a každodenným návykom a tiež ich životnej filozofii. Týka sa to aj umelcov z výtvarných a hudobných kruhov, na ktorých mala už od detstva šťastie, pretože niektorí z nich navštevovali jej otca v dome na kopci, v Hamrštíle, alebo sa pri rôznych príležitostiach vybrali dolu za nimi, do Modry. Boli to najmä maliar a filozof Jozef Ilečko či hudobný skladateľ Iľja Zeljenka. Zaujatie a láska, štepkovsky povedané, číra človečina, ktorá vyžaruje z jej písania, sú v našej literatúre tohto typu len málo obvyklé. Tiež sa to týka pomerne odvážneho publikovaniu obsiahlej mailovej korešpondencie s Olegom Pastierom, ktorá vznikla počas jej pobytu v Severnej Amerike.

medzerovy_plod.jpgV druhej knihe, románovej novele Medzerový plod (Slovart, 2014), napísanej po formálnej stránke výrazne odlišným spôsobom – nielen kvôli použitiu menej častej 3. osoby rozprávačky – sa vyrovnáva so smrťou matky, ktorá je pre ňu a jej blízkych pochopiteľne ťažkým úderom. Nenarieka, nesťažuje si, hoci s ňou veľmi bolestivo prežíva priebeh ťažkej nevyliečiteľnej choroby s takou mierou empatie a starostlivosti, ktorú ťažko možno označiť za štandardnú. Jej rozprávačský žáner však nie je zamierený len do siete rodinných a priateľských vzťahov, do detstva modranského z domu na kopci nad mestom i v meste (nie náhodou začína túto knihu slovom MODRA), ale píše aj o ľuďoch z okraja, z periférie, opovržlivo označovaných novým termínom našich čias ako „socky“ (napr. Gita, Miro, Janko), v ktorých vidí ľudí nešťastných, čo z rôznych príčin nedokážu či nechcú zmeniť svoj  život, svoj status, no ku ktorým si dokáže nájsť cestu, pomáha im nezištne, hoci často bez úspechu. V tomto smere prevzala štafetu po svojom otcovi, ktorý týchto ľudí veľmi dobre poznal (literárna kritika pomenovala jeho hrdinov z prvej časti tvorby, že žijú akoby „s vychýlenou osou“), pomáhal im, často ich priviedol domov, nakŕmil ich a podobne. Ak sa ich obraz a ich osudy objavili v tvorbe obidvoch Šikulovcov, nie je to náhoda, ani póza, ale je to predovšetkým pochopenie a porozumenie pre tento svet, spoločnosťou opomínaný či zaznávaný. Osvedčenou silnou stránkou jej próz sú „hovory lidí“, povedané s B. Hrabalom, ktorým vnímavo a s porozumením načúva (jeden z tých najodvážnejších príkladov z Medzerového plodu: „Vlastne raz, cestou zo Zošky v taxíku, bol tam po smotanu a niesol ju v konvičke, no do taxíka sa mu natlačili kurvy. Jedna si stále vyhŕňala sukňu a škatuľu mala ako baranicu. – Nevedel som, čo mám urobiť, nabral som do dlane tej smotanky a cap jej po piči. Strašne sa jej to ľúbilo!“ – str. 114 – 115) a trefne ich začleňuje aj so situačne vyžívanými vulgarizmami, ktoré sú u nej bežné už od vstupu do literatúry, do svojich rozprávačských segmentov – práve takto mozaikovo štrukturuje obidve svoje svoje knihy, hoci v Medzerovom plode viac zahľadená do seba, do svojich pochybností a úvah nad prítomnosťou i budúcnosťou.  Ako píše D. Dušek na prebale knihy – V. Šikulová sa najedla kaše života – a teraz nám o tom rozpráva. A život jej chutí trpkosladko, tvorí tak niečo ako modranský amarcord, ale ponoriť sa do jej rozprávačského sveta je záruka skvelého čítania, v ktorom sa oplatí aj stratiť či zablúdiť a tiež precítiť tú neobvyklú chuť šikulovskej človečiny.    

Priemer: 4.4 (9 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama