Reklama
Reklama

Výročie pokusu o nenásilnú kontrarevolúciu v Československu

Počet zobrazení: 1688
Pohľad Petra Dinuša na udalosti a tendencie spred päťdesiatich rokov je zrejme ojedinelým a v istom zmysle odvážnym, lebo ide proti všeobecne prevládajúcim hodnoteniam roku 1968. Napriek tomu, či práve preto mu dávame v Slove priestor.

V tomto roku si buržoázia a s ňou aj rôzne maloburžoázne ľavicové prúdy pripomínajú 50. výročie pokusu o nenásilnú kontrarevolúciu v Československu roku 1968. Obdobie od januára 1968 do augusta 1968 sa v ponovembrovom ideologickom klišé hodnotí pozitívne ako „obrodný“ proces a vývoj od apríla 1969 do novembra 1989 negatívne ako „neostalinská normalizácia“. Zdroje takéhoto hodnotenia spočívajú v interpretácii, podľa ktorej nebyť invázie vojsk Varšavskej zmluvy, rok 1968 by mohol pre československú spoločnosť predstavovať to, čo rok 1989. „Pražská jar“ by nám mohla o dve desaťročia skôr priniesť prekonanie „totality“ a následnú obnovu „slobody a demokracie“. Uvedené inými slovami potvrdzuje závery Poučenia z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ, že vývoj po januári 1968 viedol k opusteniu socializmu (prekonaniu „totality“), a k reštaurácii kapitalizmu (obnove „demokracie“). Buržoázia má preto dôvod oslavovať. Priblížme si krízový rok 1968, resp. jeho hlavné ideovo-politické tendencie v stručnosti aj my.

V nadväznosti na XX. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (1956) mali podstatný vplyv na vedúcich československých komunistov v 60. rokoch 20. storočia výsledky rokovania XXII. zjazdu KSSZ, ktorý sa konal v roku 1961. Tento zjazd okrem opakovaného odsúdenia tzv. kultu Stalinovej osobnosti prijal nový program KSSZ, ktorý bol v tej dobe považovaný za nový „komunistický manifest“. Týmto programom malo ľudstvo dostať do rúk plán, ako budovať novú spoločnosť, ktorá bude znamenať jeho najvyšší rozkvet; k tomu bolo vyzbrojené vedou o rozvoji tejto spoločnosti. Vedecky zdôvodnený program mal ukazovať cesty k dosiahnutiu najväčšej ľudskej slobody a rovnosti, kedy sa vzťahy medzi ľuďmi budú zakladať na humánnej zásade „človek človeku priateľom, súdruhom a bratom“. Podľa programu sa začína nová etapa socialistickej štátnosti: štát diktatúry robotníckej triedy prerastá v štát všetkého ľudu, ktorého vývoj vyvrcholí v komunistickej spoločenskej samospráve. Nejde o nástroj diktatúry jednej triedy, tá údajne splnila svoje historické poslanie. Je orgánom vyjadrujúcim vôľu a záujmy všetkého ľudu pri zachovaní vedúcej úlohy robotníckej triedy. Kapitalizmus sa v zmysle programu na celom svete rúca, zatiaľ čo socializmus kráča nezadržateľne k víťazstvu, oslabený kapitalizmus už takmer nie je schopný odporu.

Je len samozrejmé, že tieto myšlienky pôsobili na ostatné komunistické strany východnej Európy, najviac na Komunistickú stranu Československa (KSČ). Vízia „socializmu s ľudskou tvárou“ je nemysliteľná bez nadväzovania na tento teoretický odkaz Chruščovovho kurzu. Socializmus s ľudskou tvárou predstavuje – v dobovom porovnaní s deformovaným, byrokraticko-centralistickým socializmom Novotného éry – autentickú cestu ku komunizmu. V duchu nového programu sovietskych komunistov XIII. zjazd KSČ, ktorý sa konal v roku 1966, hovoril o novej etape rozvoja socializmu založenej na širokom uplatnení vedecko-technického pokroku. Rok 1968 kládol akcent na prestavbu socialistického štátu, socialistickú demokraciu, požiadavku novej úrovne spoločenskej rovnosti, rozvoj ľudovej iniciatívy, vedeckého myslenia, požiadavku, aby sa od kázania socialistických politických ideálov prešlo k politike vlády ľudu. Akčný program KSČ z apríla 1968 načrtáva model spoločenských vzťahov, ktorý by uvoľnil „nové a prenikavé sily socialistického života“, ktoré by umožnili silou iniciatívy ľudí a vedeckého myslenia uplatniť socializmus nielen s ľudskou tvárou, ale aj socializmus s najširšou ľudovou spoluúčasťou. Bude záležať na realizácii takej politiky KSČ, aby si strana svoju vedúcu úlohu v spoločnosti plne zaslúžila hlavne silou svojich myšlienok, svojho programu, svojej správnej a celým ľudom podporovanej politiky.

Ruka v ruke s týmito tézami „progresivisti“, t. j. stúpenci „obrodeného“ socializmu, ohlasujú dynamiku, pohyb, protirečivosť, nepokoj, konflikty, dialóg, riziká víťazov a porazených, upúšťajú od termínu marxizmus-leninizmus, píšu o prestavbe socialistickej spoločnosti, modeloch, systémoch, civilizácii, kritickom myslení, filozofickej antropológii, politickej vede, teórii civilizácie, rojčia o komunistickej revolúcii, komunistickej výstavbe, komunistickej spoločnosti, komunistickom modeli, rozvinutom komunizme, vedecko-technickej revolúcii komunizmu. Uvedené tézy, myšlienky, prístupy, ktoré v Československu korešpondovali s implantovaním „trhových vzťahov“ do socialistickej ekonomiky, mali svoju odvrátenú tvár. Bolo ňou opúšťanie triedneho boja. Spochybňovanie alebo priamo odmietanie triedneho boja súviselo s odmietnutím Leninovej a Stalinovej tézy o zostrovaní triedneho boja v podmienkach štátu, ktorý rozvíja socialistický projekt. Chruščov tvrdil, že triedny boj sa postupne utišuje a mizne. Na spomínanom XIII. zjazde KSČ sa konštatovalo, že triedny boj ako hybná sila pokroku už nie je aktuálny. Dubček si túto tézu osvojil. Keď na septembrovom zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ v roku 1967 predložil A. Novotný tézy Postavenie a úloha strany v súčasnej etape vývoja našej spoločnosti, v ktorých zdôrazňoval triedny charakter spoločnosti, A. Dubček proti vyzneniu dokumentu otvorene vystúpil. V jeho referáte prednesenom na známom plenárnom zasadnutí ÚV KSČ 29. mája 1968 síce zaznelo, že žijeme v rozdelenom svete, v ktorom neprestal pôsobiť triedny boj, táto skutočnosť však podľa neho nebola pre charakter československého spoločenského vývoja určujúcim činiteľom.[1] V tomto zmysle považuje slovenský „dubčekológ“ I. Laluha nielen spochybnenie, ale aj odmietnutie funkcie triedneho boja za „kľúčový inovačný moment“ pojanuárového vývoja. Ako uvádza, Dubček nielen spochybňoval bazálnu funkciu triedneho boja, ale ho aj – v súvislosti s vedecko-technickou revolúciou – odmietal a ďalej, že liberalisticky kládol dôraz nie na pracujúce masy (proletariát), ale na občana.[2] O nefunkčnosti triedneho boja až jeho tragickej škodlivosti sa podľa I. Laluhu Dubček presvedčil pri práci v rehabilitačných komisiách. Citujem: „A ako jeho pozitívny kontrapunkt uvádza tézu, že je žiaduce, aby každý občan mohol prejaviť svoje schopnosti… Na májovom pléne ÚV KSS v roku 1967 konštatoval: ,Triedny boj už prestal byť v čase vedecko-technickej revolúcie hybnou silou rozvoja spoločnosti, … nastala nutnosť vytvárať podmienky, aby každý občan mohol prejaviť svoje schopnosti…“.[3]

Okrem sovietskeho straníckeho kurzu nastoleného N. Chruščovom, prispievalo k tendencii spochybňovať alebo priamo popierať funkciu triedneho boja a tým revidovať marxizmus, aj prenikanie buržoáznej ideológie do Československa v priebehu 60. rokov minulého storočia. Tento vplyv sa najvýraznejšie prejavil spochybňovaním vedúcej úlohy robotníckej triedy a tým aj vlády komunistickej strany. Táto taktika bola vyjadrená v teóriách deideologizácie, resp. konca ideológie, konvergencie, manažérskej revolúcie, postindustriálnej spoločnosti a iných sociologických konceptoch prichádzajúcich k nám väčšinou zo Spojených štátov amerických. Socializmus a kapitalizmus v nich predstavovali len rôzne cesty k jednému typu spoločnosti, v ktorej nakoniec splynú. K najvýraznejším prejavom tohto vplyvu v Československu patrí vypracovanie špecifickej ideológie vedecko-technickej revolúcie kolektívom vedeckých pracovníkov pod vedením R. Richtu. V ich práci s názvom Civilizácia na rázcestí sa píše o riadení pochodov, ktoré v socializme už neprebiehajú podľa zákonov triedneho boja. Do výsledkov práce Richtovho kolektívu sa premietli niektoré stanoviská amerického buržoázneho konceptu technokratizmu. Richtov výskum, ktorý bol „nad rámcom marxistickej teórie“, mal predovšetkým anticipovať nástup tzv. postindustriálnej spoločnosti. Nie náhodou našiel vo svete ohlas u amerického buržoázneho sociológa D. Bella. Richta a Bell dospeli k hypotéze, že budúcou vládnucou triedou v post-spoločnosti nebude robotnícka trieda, ale vedecko-technická inteligencia.

Napriek spochybňovaniu triedneho boja zo strany Chruščovových stúpencov, československých progresivistov a technokratov, triedny boj naďalej existoval, studená vojna sa neskončila v roku 1968, ale až reštauráciou kapitalizmu roku 1989. Podceňovanie alebo spochybňovanie funkcie triedneho boja v podmienkach studenej vojny, ktorá bola výrazom vedenia triedneho boja západnej monopolistickej buržoázie proti východoeurópskej socialistickej koalícii, malo za následok nahrádzanie triedneho občianskym a ľudovým, predstavami o budúcej vedúcej úlohe vedecko-technickej inteligencie, ilúziami o všeobecnom humanizme, sociálnej spravodlivosti a neutralite Západu. Na spoločnosť sa začalo pozerať ako na nadtriedny, všeľudský organizmus, komunistická strana sa stávala stále viac stranou všetkého ľudu, všetkých občanov, vo vedení tejto strany prevážila dobrá viera, že ľudová aktivita zdola napomáha „obrodnému procesu“.

Podľa československých ideológov vedecko-technickej revolúcie sa vedúca úloha komunistickej strany do budúcnosti opiera o postavenie vedy v modernej civilizácii a v komunistickej výstavbe, nie o vedúce postavenie robotníckej triedy. V Civilizácii na rázcestí sa uvádza: „Strana ako riadiaca sila a organizátor vedecko-technickej revolúcie komunizmu – a to je jej najvyššie a záverečné historické poslanie – môže zvládnuť túto úlohu, len keď prekročí úzky rámec tradičného mocensko-politického, administratívneho riadenia a vyvinie vyspelejšie, účinnejšie formy celospoločenského (,spoločensko-politického‘) riadenia, celú škálu nových prístupov a foriem, zameraných na vytvorenie technických, ekonomických, sociologických, psychologických a antropologických podmienok pre socialistickú tvorivosť, a podriadi im doterajšie nástroje riadenia“.[4] Ako riadiaca sila vedecko-technickej revolúcie mala byť KSČ postavená pred úlohu prekročiť rámec foriem, zameraných len na riešenie problémov triedneho boja (a úzkej mocensko-politickej štruktúry) a vyvinúť celú škálu nových prístupov a účinnejších foriem, zameraných na zladenie technických, ekonomických, sociálno-politických, psychologických a antropologických podmienok socialistickej tvorivosti. To viedlo k podceňovaniu, ochabnutiu alebo priamo k zastaveniu zápasu s prokapitalistickými prúdmi a k oslabovaniu mocenských pozícií komunistickej strany. V známom a po roku 1989 démonizovanom Poučení z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ sa poukazuje na fakty, ktoré „prokazují, že v roce 1968 se u nás vytvořila široká protikomunistická koalice a vznikala nová struktura politického systému, která fakticky obnovovala stav před únorem 1948…“.[5]

Po januári 1968 sa spustila politická lavína, ktorá z mesiaca na mesiac nadobúdala na svojej intenzite. Nie bezdôvodne A. Dubček považoval za hlavný problém konsolidáciu „obrodného procesu“. Uznával oprávnenosť obáv z narastania antikomunistických a antisovietskych tendencií, aj keď príčinu nevidel v nastolenom kurze, ale v porazenej Novotného ére, bol si vedomý snáh rozkladať československý štátny aparát i nárastu intenzity záujmu imperialistických rozviedok o dianie v Československu, dokonca opatrne kritizoval aj úlohu masmédií. Za hlavné nebezpečenstvo však nepovažoval prokapitalistické prúdy, podporované z kapitalistického zahraničia, ale tzv. konzervatívcov, ktorí v Dubčekovom chápaní usilovali o zvrat „obrodného procesu“ návratom pred január 1968.

Je všeobecne známe, že vojenská invázia bola zo strany tzv. varšavskej päťky legitimizovaná obavou o osud československého socializmu. Lenže predstavitelia „Pražskej jari“ na čele s A. Dubčekom vyhlasovali a uisťovali, že „obrodný“ proces neoslabuje, ale, naopak, upevňuje socializmus tým, že ho demokratizuje a humanizuje, že mu dáva „ľudskú tvár“. Za hrozbu pre jeho existenciu považovali „konzervativizmus“. To znamená, že osud socializmu nebol v tej dobe podľa Dubčeka a ďalších čelných reformných komunistov v ohrození. Naopak, tí, ktorí boli a doteraz zostávajú nálepkovaní ako „konzervatívci“, „stalinisti“ alebo „dogmatici“ odpovedali na túto základnú otázku kladne. Správna odpoveď spočíva v roku 1989. Tento rok sa stal odpoveďou na hádanku roku 1968. Odpoveď, ktorá spočíva v roku 1989, je správna nielen v tom, že prestavbou vyvolané novembrové udalosti nesmerovali k „lepšiemu“ socializmu, ale aj v postojoch a hodnotení systémovej zmeny zo strany bývalých reformných komunistov. Bývalí stúpenci „reformného“ procesu ponovembrový rekapitalizačný vývoj privítali, stotožnili sa s ním a usilovali sa aktívne do neho zapojiť. Najznámejšou osobnosťou spomedzi nich bol práve A. Dubček, ktorý sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia ČSFR. Obdobie po novembrových udalostiach chápali ako novú etapu reformy, resp. ako transformáciu. Vznikla tak paralela medzi rokmi 1968 a 1989, našla sa medzi nimi prirodzená súvislosť. Nie však v otázke existencie alebo neexistencie socializmu, ale v otázke boja proti „totalite“. Poukazy, že v roku 1968 išlo len o demokratizáciu socializmu, o lepší, dokonalejší socializmus s „ľudskou tvárou“, resp. o inú verziu socializmu – demokratický socializmus, nemôžu obstáť z dôvodu, že iná verzia socializmu bez suverénnej („monopolnej“) vlády komunistov v praxi nikde vo svete neexistovala a neexistuje. Tak pojanuárový ako aj ponovembrový vývoj ukázal, že v situáci, kedy komunistická strana stráca svoje „monopolné“ postavenie, je ohrozovaná existencia socializmu. Rok 1989 potvrdil, že existencia socializmu je spojená so suverénnou vládou komunistov, s jej oslabením a pádom padá aj socializmus. Na tejto skutočnosti nie je nič prekvapujúce. Socializmus zostal po delení ľavice komunistickým projektom vychádzajúcim z marxizmu, ktorého sa kapitálom skorumpované sociálno-demokratické strany nakoniec vzdali spolu so socialistickou alternatívou v priebehu 2. polovice 20. storočia.

Nedávno zosnulý český autor J. Bauer vo svojej práci Otázka komunismu, v ktorej okrem iného hľadá podobnosti „Pražskej jari“ a sovietskej prestavby, poznamenal, že progresivisti, t. j. stúpenci pojanuárového kurzu, „znejistili vlastní socialistickou posici, neboť vyvolaná lavina hrozila smést i sám socialismus. Ne proto, že by tak smýšlela většina obyvatelstva, ale proto, že k tomu směřovala většina aktivních. Takový scénář platil u nás v roce 1968 i v Sovětském svazu za Gorbačova. U nás byl zvenčí násilně přerušen, v Rusku pokračoval až k návratu kapitalismu“.[6] Je nepochybné, že medzi sovietskou prestavbou, ktorá v Československu viedla k novembrovému prevratu, a „Pražskou jarou“ existuje zjavná podobnosť.[7] Proces „prestavby a demokratizácie“ rovnako ako jeho predchodca, proces „obrody a demokratizácie“ vykazoval zhodné politicko-ekonomické tendencie, ktorých spoločným menovateľom bol v československých pomeroch Anti-február, t. j. snaha vrátiť spoločnosť do pomerov, v ktorých by komunistická strana nemala „monopolné“  postavenie. Komunistický reformizmus so svojou požiadavkou všeobecnej demokracie, humanizmu, občianskej spoločnosti a boja proti staliniskej „totalite“ neviedol k upevňovaniu socializmu, ale naopak k postupnému opúšťaniu socialistickej alternatívy a k zmiereniu s buržoáznou diktatúrou ako prirodzenou formou demokratickej spoločnosti. Obavy o osud socializmu v Československu roku 1968 boli teda plne na mieste. Otázka zachovania socializmu pritom zostávala hlavnou politickou otázkou spoločenského vývoja nielen Československa. Rok 1989 ukázal, že odpor voči „obrodnému procesu“ nebol v roku 1968 cestou návratu k „neostalinskému modelu“, ktorý – ako tvrdili tzv. progresivisti – pod zámienkou obrany moci robotníckej triedy vyžaduje plnú reštitúciu byrokratickej formy vlády, ale cestou zachovania suverénnej vlády komunistickej strany a tým aj socializmu.

V podmienkach triedne rozdeleného studenovojnového sveta, ktorý ani Dubček nepopieral, boli snahy o vylepšovanie socializmu, tendencie dať mu „autentickú“ podobu alebo „ľudskú tvár“ zraniteľné a problematické z hľadiska jeho udržania. Nakoniec skončili vzdaním sa socializmu ako slepej uličky spoločenského vývoja. Rovnako je to aj s marxizmom. Najskôr sa spochybňuje autenticita oficiálneho marxizmu, hľadá sa „skutočný“, „nedogmatický“ a „kritický“ marxizmus, až sa z neho nakoniec stáva neškodný eklektizmus alebo sa od neho upúšťa vôbec. Československý komunistický reformizmus zbankrotoval rovnako ako tzv. eurokomunizmus v západnej Európe. Jeho najvýraznejšia súčasť, Talianska komunistická strana, ktorá podporovala „obrodný“ proces a osobitne A. Dubčeka, dnes už neexistuje. Svojho času bola najsilnejšou „komunistickou“ stranou západnej Európy.

„Byl konec studené války, stalinismu i neostalinismu“– píšu v epilógu publikácie Křižovatky 20. století jej autori z tábora bývalých „progresivistov“ V. Mencl, M. Hájek, M. Otáhal a E. Kadlecová – „zemím střední Evropy se otevírala možnost postupovat tak, jak jim velely jejich národní a politické osobnosti, a přetvářet svůj politický systém bez vnějších mocenských zásahů“.[8] V rozpore s ich predpoveďou neprišlo po roku 1989 obdobie „kdy budeme moci bez tvrdých vnějších tlaků a podle svých představ, názorů a zkušeností vytvářet naše nové poměry“.[9] Budúcnosť si neutvárame ani po dôkladnej analýze skúseností okolitého sveta, ani podľa našich podmienok a možností. Stali sme sa tými, ktorými sme nechceli byť – cudzincami vo vlastnej krajine.

 


[1] In: Rok šedesátý osmý v usneseních a dokumentech ÚV KSČ. Svoboda. Praha 1969, s. 180.

[2] Laluha, I.: K charakteru reformného hnutia v 60. rokoch. Osobnosť Alexandra Dubčeka. In: Alexander Dubček, politik, štátnik, humanista. Veda. Bratislava 2009, s. 109.

[3] Tamže, s. 109-110.

[4] Richta, R. a kol.: Civilizácia na rázcestí. Spoločenské a ľudské súvislosti vedeckotechnickej revolúcie. Vydavateľstvo politickej literatúry. Bratislava 1966, s. 170.

[5] Poučení z krizového vývoje ve straně a společnosti po XIII. sjezdu KSČ. In: Na stráži hranic socialismu a komunismu. Slovník k politickému školení pohraničníků. Politická správa Pohraniční stráže a ochrany státních hranic ministerstva vnitra ČSSR. Naše vojsko. Praha 1987, str. 116.

[6] Bauer, J.: Otázka komunismu. Futura. Praha 2006, str. 103.

[7] V roku 1988 sa jeden novinár opýtal M. S. Gorbačova, v čom spočíva rozdiel medzi ním a Dubčekom. Odpoveď bola lakonická: „Len dvadsať rokov“.

[8] Mencl, V. – Hájek, M. – Otáhal, M. – Kadlecová, E.: Křižovatky 20. století. Světlo na bílá místa v nejnovějších dějinách. Naše vojsko. Praha 1990, str. 392.

[9] Tamže, str. 396.

 

Priemer: 4 (31 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Kvalitné matrace za super ceny - NovyNabytok.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama