Vytvoriť pekný život je umeleckým dielom

Príhovor a zamyslenie Ivana Štúra
Počet zobrazení: 5228

ivan_stur.jpgNedávno, 17. januára, sa v Modre pripomienkou 160. výročia smrti najuznávanejšej slovenskej osobnosti 19. storočia zavŕšil Rok Ľudovíta Štúra, ktorý na jeseň 2014 vyhlásila vláda Slovenskej republiky. Na jeho vrcholnom podujatí 25. októbra 2015 v Uhrovci sa zúčastnil aj nestor rozvetvenej rodiny Štúrovcov, 82-ročný Ivan Štúr.

Bodro vyzerajúci profesor psychológie sa s ostatnými návštevníkmi celoslovenských osláv podelil o svoje tvorivé plány do najbližšieho obdobia. O to viac všetkých, ktorí Ivana Štúra poznali, prekvapila 4. decembra smutná správa o jeho úmrtí po náhlej a krátkej chorobe.





konstantin_a_ivan_stur_so_sestrami.jpgprof.mudr_._bozena_sturova_-_kuklova.jpgProfesor filozofie Konštantín Štúr
so svojimi deťmi Boženou, Ivanom a Alenou.

MUDr. Božena Štúrová-Kuklová,
prvá profesorka medicíny v Československu.

 




kanojka_dunaj_ivan_stur.jpgŠportovec Ivan Štúr na kanoe
na Dunaji v Bratislave.

Praprasynovec Ľudovíta Štúra (pravnuk jeho mladšieho brata Samuela) sa narodil v roku 1933 v Prahe, študoval vysokú školu v Olomouci, no väčšinu života prežil v Bratislave. Jeho matka Božena rodená Kuklová bola prvou profesorkou medicíny v Československu, otec Svätopluk zase filozofom, no jeho parketou nebol práve marxizmus-leninizmus a tak krátko po februári 1948 musel ako pomerne mladý profesor odísť z Univerzity Komenského.

Syna prijali na univerzitné štúdium iba na Morave (fakulta telovýchovy na olomouckej univerzite). Psychológiu si neskôr urobil popri zamestnaní na UK Bratislava, kde prednášal, ale po odmietavom stanovisku k 21. augustu 1968 musel aj on odísť do praxe.

Ivan Štúr sa stal uznávaným detským psychológom. Napísal celý rad odborných, populárno-vedeckých i beletristických kníh. Bol známy aj svojimi športovými (vodáctvo, turistika, lyžovanie) a ochranárskymi aktivitami (spoluautor publikácií Bratislava/Nahlas).

ivan_stur_s_dvoma_synmi_a_vnuikmi_pred_pomnikom_slavneho_predka_v_uhrovci.jpgIvan Štúr so  synmi Rasťom a Martinom
a s vnukmi pri pomníku svojho prapredka
v Uhrovci, 25. október 2015.

Po novembri 1989 sa vrátil na akademickú pôdu, stal sa predsedom Vedeckého kolégia SAV pre psychológiu a pedagogiku a neskôr hlavným odborníkom Ministerstva zdravotníctva SR pre klinickú psychológiu. Na nitrianskej univerzite prednášal ešte ako 73-ročný.

Ivan Štúr pred desiatimi rokmi pri príležitosti 150. výročia úmrtia svojho slávneho predka predniesol na zhromaždení v Modre príhovor o konfrontácii histórie so svedomím národa. Na sklonku svojho života napísal dosiaľ nepublikovaný článok, v ktorom sa zamýšľa nielen nad významom takých podujatí, ako bol Rok Ľudovíta Štúra.

Obidva tieto texty aj s fotografiami z rodinného albumu nám poskytli príbuzní.

Konfrontácia histórie so svedomím

IVAN ŠTÚR, január 2016

Na pieskovom chodníku modranského cintorína, kde „ťarcha liet sa mení v ľahký prach“ (Július Zayer), sa stretávame s históriou aj vlastným svedomím. Obe nám kladú dobiedzavé otázky. Pokúsme sa ich aspoň čiastočne uzmieriť!

Predstavme si začiatok päťdesiatych rokov 19. storočia. Po zdanlivo prehratých bojoch a kultúrnych zápasoch sa Modra vidí Ľudovítovi Štúrovi skutočne čoraz černejšia. „Janko môj, smutná je duša moja až na smrť!“ vraví Jánovi Kalinčiakovi, ktorý bude pri ňom do poslednej chvíle. Keby bol mohol trocha poodhrnúť závoj budúcnosti, možno by skrsla v ňom predsa len nádej. 

          Rodina
 

Spomeňme aspoň jeden, nám najznámejší, prúd rodu. Symbolicky prešli Štúrovci tŕnistou cestou, ale službe ducha sa nespreneverili. Syn Ľudovítovho mladšieho brata Samka – Anton (tiež evanjelický kňaz) uteká ako prenasledovaný pansláv na Moravu, do Hodslavíc. Môže sa však po štyridsiatich rokoch vrátiť už do slobodnej vlasti. „Boj jsem bojoval, víru jsem zachoval!“ stojí na jeho bratislavskom hrobe.

Jeho syn Svätopluk, prasynovec to Ľudovítov, je už profesorom na slovenskej univerzite, odkiaľ síce po zmene režimov musel tri razy protiprávne odísť, ale zanecháva originálne filozofické dielo. Ešte dve generácie tejto štúrovskej vetvy nemôžu potom študovať na Slovensku a využívajú kultúrne pohostinstvo bratskej Moravy, ale najmladší Ľudovítovi prapraprasynovcovia v otvárajúcej sa Európe sú už riadnymi bratislavskými vysokoškolákmi.

Keď Matúš Dula videl v roku 1919 prvý slovenský vysokoškolský index, zaslzil dojatím. Pre nás je to samozrejmosť. Neviem presne genealogicky zaradiť mená Jána a Juraja Štúra, dvoch dvadsaťročných mládencov, uvedených na pomníku padlých v prvej svetovej vojne v Hrušovej, teraz súčasť obce Bzince pod Javorinou. Aj oni zložili pre dnešné hodnoty obeť najvyššiu. (Išlo o príslušníkov tzv. lubinskej vetvy Štúrovcov – pozn. red.)

          Národ
 

Potešil by sa Ľudovít, keby videl presne vytýčené hranice svojej krajiny, s množstvom škôl a vedeckých ústavov, divadiel, koncertných i výtvarných siení, hospodárskych zázrakov a počudoval by sa azda iba nad výškou počtu nezamestnaných obyvateľov. Je ešte veľa čo naprávať, ale zúfať už netreba.

Naša konfrontácia svedomia s históriou však zrazu zahanbene naráža na problém národnosti. Aký to konzervatívny názor sa ešte stále objavuje na Slovensku, romantická modla strašiaca susedné národy a vypínajúca vzduchom nadmutú vlastnú hruď?! Takýto postoj je ďaleko pred štúrovcami budovaným pojmom kmeňa – národa, kultivujúceho sa vždy vo vedomí príslušnosti k vyšším celkom. „O ľudstvo ide napokon, ktorého sme členmi, s ostatnými národmi,“ hovoril Ľudovít Štúr.

Iba takéto humanitné mravné hľadisko dáva všetkým prejavom národa skutočnú hodnotu, či je to reč, nie vo svojej nacionálnej výlučnosti, no medzinárodnej spolusúvislosti, alebo samozrejme veda a jej praktické dôsledky hospodárske. Medzinárodné právo a ekonomická spolupráca sveta utvárajú nevyhnutne moderný pohľad na národnosť, ktorá je formou ľudskosti.

Ako sa dajú vysvetliť komplexy ľudí, nadšených samých sebou, nevidiacich a nepočúvajúcich okolité hlasy? Na druhých odsudzujú to, čo sami v sebe nenávidia. V príkrom odlišovaní sa od ostatných národov hľadajú svoju negatívnu identitu. V rigidnom myslení nedostatočne testujú realitu a fanaticky slúžia svojim bludom. Nie omyly sú ich najväčším hriechom, mýlime sa všetci, ale neochota ich prekonávať. Hľadajú nepriateľa, aby udržali svoju malú skupinu pokope.

Pravým národovcom je ten, ktorý vedome slúži nadnárodným cieľom a národnosť mu je iba vhodným nástrojom na tejto ceste.

          Náboženstvo
 

Isteže nemôžeme presne vedieť, ako by sa Štúr v dnešných podmienkach pozeral na náboženstvo. Kodifikácia spisovnej slovenčiny nielen zjednotila našich evanjelikov a katolíkov, ale ukazovala aj cestu z kostola k pospolitému životu. Na druhej strane, hierarchia fyzického života, tzv. chlebovej otázky, podriadenej vyššiemu, duchovnému princípu, ukazuje na potrebu transcendencie.

Štúr mal nesporne aj vedecké ambície, ktoré nedokončil iba pre naliehavosť politických úloh a i krátkosť svojho pozemského času. Môžeme sa dnes azda aj jeho menom pozastaviť nad tým, prečo je ešte stále náboženstvo v rozpore s vedou, akoby reálny svet nebol plný zázrakov a čara.

Viera, stavajúca na dogme, a veda, vychádzajúca z dôkazov a kritického zvažovania, stoja v rozpore, ktorý štiepi aj dušu človeka, brániac potrebnej integrácii jeho mentálnych funkcií. V spoločnosti vidíme opäť skôr konzervativizmus a lipnutie na stereotypných postojoch minulosti ako odvahu vyrovnať sa kriticky s problémom.

Zjednocujúca sa Európa pozerá na rôznorodé kresťanské cirkvi s počudovaním, vidiac v tom plno formálneho a plno mocenských záujmov, nedôstojných človeka, uvažujúceho o vesmírnych súvislostiach svojej existencie. Štúrov pokus zachrániť sa v pravoslávnom náboženstve bol trochu azda naivný, ale svedčí o snahe veci riešiť.

Vedomie pominuteľnosti individuálneho života vedie ľudí k najrozličnejším obranám a útočištiam, z ktorých najhrdinskejšie je prijatie konečnosti a súčasne predsa len pritakanie tomuto krásnemu pobytu na Zemi.

          Láska
 

Štúr mal v sebe veľa lásky. Hľadal zmysel svojho života v úlohe, ktorú si sám vytýčil, totiž obetovať všetky sily a energiu vlasti, spoločnému životu, a nie v tom, čo mu prikazovala príroda: prežiť a zachovať rod. Jeho duch víťazil nad telom, vyvolené poslanie nad zmyslovosťou. Ťažko s ňou zápasil.

Citujeme zo Štúrovho listu Jaroslavovi Pospíšilovi, bratovi Márie: „Kto by bol predpovedal, že v Hradci (Králové) padnem do bôľov lásky, ktorým som sa starostlivo vyhýbal, aby som tým nezávislejšie, tým samostatnejšie pracovať a pre jednu úlohu spolu všetky sily vynaložiť mohol... Rana na pravici sa už hádam skoro zahojí, ale tá do srdca, ktorú mi spôsobila, hojac onú, milostná opatrovkyňa moja, je hlboká, nevyhojiteľná.“

Tu sa naše dnešné svedomie zarazí v pochybností, či súčasný konzum a bezodriekavá voľnosť a taktiež absencia vyšších hodnôt a snažení, je naozaj tým stopäťdesiatročným pokrokom alebo iba únikom pred vzmáhajúcou sa prázdnotou? Štúr bol presvedčený o správnosti osudu, ktorý si vyvolil. Mnohý dnešný človek tápe, ale šťastia mu to nepridáva.

Ľudovít povýšil duch nad telo, my kultom tela zrádzame duchovnosť. Zdá sa, že jediným riešením je im prináležiaca  hierarchia a vyššia jednota.

Predčasne končíme konfrontáciu histórie so svedomím. Kto nájde odvahu zdvihnúť odkaz predkov a vdýchnuť mu nový život? Domyslieť to, čo oni nestačili a zveľadiť to, čo oni vykonali? Málo troviť – veľa tvoriť!

Modranský smútok z konca tvojho tak plodného života, Ľudovít, sa občas chytí dnes aj nás. Dúfajme, že v neďalekej budúcnosti sa skrýva viac nádeje než tušíme a než si kedysi veril ty.


Niečo vyššie

IVAN ŠTÚR, október 2015

Už máme vlastnú krajinu aj s presne vymedzenými hranicami, už máme vlastnú reč s ustáleným pravidlami, vedecké inštitúcie aj umelecké zariadenia, ešte nám chýba veľká idea našej existencie, nakoľko pomaly sa zvyšujúca životná úroveň nie je zárukou spokojnosti.

Zbytočne sa hrdíme samostatnosťou, človek sa stáva človekom až tým, aký zmysel určí svojmu pozemskému životu. Bohatstvo je iba prostriedok, nie cieľ, hoci veľa ľudí si to nemyslí. Prázdna je všetka národná samoľúbosť, vraví náš Ľudovít, ak za ňou nestojí nič vyššie. Čo tým asi myslel?

V každej rodine sú určité hodnoty, pre ktoré jej členovia žijú. Zariadenie bytu, dobré auto, častí hostia, vyberané jedlo alebo vzdelanie, cesty do zahraničia, kariéra. Podľa čoho však žije národ? V niektorej krajine je nápadná čistota, poriadok, inde kultúra či technické vybavenie. Čo je pre nás, Slovákov, typické? Srdečnosť alebo korupcia?

Nad všetkými doterajšími úspechmi by mal byť určitý vyšší cieľ. Tak predovšetkým čo každý z nás urobí z vlastných predpokladov, ako ochráni a skultivuje svoju zraniteľnú telesnú schránku.

Po druhé, aký vzťah si vytvorí k druhým ľuďom, pretože najviac zo všetkého potrebuje človek blízkeho človeka a všetka jeho činnosť by mala slúžiť dobru ostatných ľudí.

Napokon ochrana životného prostredia, šetriť prírodu, ktorej sme my takí vyvinutí a nevďační predstavitelia.

Sú to tri veľké svety. Ten náš vlastný, ten spoločný s druhými ľuďmi a svet nášho okolia. Všetky spolu úzko súvisia. Dostatočne vzdelaný človek bude primerane sebavedomý a tým aj priateľský a tolerantný, úcta ku krajine nás robí pokornými.

Keď je človek človeku tým najpotrebnejším, nemohla by byť našou najkrajšou a najsilnejšou národnou vlastnosťou pomoc, podpora či reálne ocenenie druhých ľudí? Tých najbližších v rodine, aj porozumenie voči tým najvzdialenejším národom?

O ľudstvo ide napokon – tak sa končí hore uvedený citát –, ktorého sme my s ostatnými národmi členmi. A máme spojenie histórie s budúcnosťou, záväzok k hlbšiemu vzdelávaniu, maximálnemu mierovému úsiliu aj ochrane mocnej prírody. Treba sa občas zamyslieť, čo vlastne tu chceme na tejto Zemi!

Prijať takéto poslanie by mal každý z nás. Prvým krokom k zlepšeniu človeka je zlepšiť seba. Potrebujeme mladých ľudí s novou predstavou o dobrom človeku. Na vysokom spoločenskom poste by malo byť nemysliteľné podvádzať a okrádať druhých, ale nečestné jednanie je vlastne ľudsky nepredstaviteľné na ktorejkoľvek úrovni!

S tým súvisí aj dostatok lásky a porozumenia pre každé malé dieťa a silné presvedčenie dospievajúcich a dospelých, že sami rozhodujú o svojom živote, že nemožno vyčítať druhým svoje neúspechy, ani požadovať podporu bez vlastného úsilia.

Ľahko je povedať, ako by to malo byť, oveľa ťažšie to uskutočniť. Ani nehlásame ideu absolútnej lásky, každý čin proti ľudskosti musíme zásadne odmietnuť. Ako ten mladý, experimentujúci narkoman predával drogy, aby si zarobil na svoj hazard, až si nečakaným vnuknutím uvedomil, že vlastne škodí druhým, navádza ich na cestu do pekiel a postupne prešiel na opačnú stranu, k ušľachtilejšiemu životu. Čo to spôsobilo, ťažko povedať, ale predovšetkým sa zamyslel.

„Máš rozum?“ pýta sa Markus Aurelius, rímsky cisár (161 – 180 n. l.), „tak prečo ho nepoužívaš?“ Ale iste tam bola aj ľútosť nad zvedenými, ktorí si ničili život. A nemohla tam chýbať ani vôľa k pevnému rozhodnutiu, veď každý by mohol žiť krajším životom.

Hľadať niečo vyššie a krajšie nie je namáhavé, len si na to treba navyknúť. Nekonečné je množstvo pekného umenia, denne sa ukazuje krása prírody, úžasná je komunikácia človeka s človekom a tvorivosť ľudská je bez hraníc. Lenže nik nám nepovie, čo by sme mali konkrétne robiť.

Vytvoriť pekný život je umeleckým dielom. Hľadať niečo vyššie je predsa veľmi namáhavé, o čo pohodlnejšie je pridať sa k zábave druhých, o čo jednoduchšie je sledovať to prvé, čo nám príde na um. Že je to nedôstojné uvažujúceho človeka?

Ale či práve uprostred dnešného konzumného šialenstva ste museli prísť s takými idealizujúcim myšlienkami? A či vôbec existuje ľudský život bez ideálov?

Keď sme už naznačili potrebu medziľudskej komunikácie, prestaňme sa hádať, ako sme si to navykli, a pokúsme sa o inteligentnejšiu, tvorivú diskusiu, v ktorej nezáleží na tom, kto má pravdu, ale viac na tom, kde a aká je pravda. Veď predsa každý môže mať trocha lepší pohľad na časť problému, navzájom si môžu priniesť viac porozumenia a hoci aj nedôjdu k zhode, predsa len môžu odísť obaja múdrejší.

Máte pravdu, to by im muselo ísť o zistenie skutočnosti viac než o poníženie protivníka, o hlbšie porozumenie veci viac než o získanie moci. Kto potrebuje zhadzovať protivníka, nemá dostatok argumentov.

Priznať si vlastný omyl nie je poníženie, no prejav inteligencie. To platí pre rodiča, učiteľa, kamaráta, jednoducho pre každého zrelého človeka (páni politici!). Iba dospievajúcemu ešte chýba dostatok sebavedomia.

Vidím krásnu malú krajinu uprostred Európy, so srdečnými a vzdelanými ľuďmi, v ktorej sa občas nečakane splnia naivné ilúzie o peknom živote.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984