Reklama
Reklama

Záboj Bohuslav Kuľhavý v Národnej banke Slovenska

Pozvánka na výstavu (14. mája – 8. júna 2018)
Počet zobrazení: 1869
V pondelok 14. mája 2018 otvorili v budove ústredia Národnej banky Slovenska prezentáciu diel výtvarníka Záboja Bohuslava Kuľhavého (1937) pod názvom Kvantová fyzika v inherentnej adjustáži. Výstavu uviedla spisovateľka a publicistka Gabriela Rothmayerová a otvoril ju „domáci pán“, docent Jozef Makúch, guvernér Národnej banky Slovenska. Ak chcete rozlúštiť názov výstavy, môžete si ju pozrieť do 8. júna 2018. Iste osloví všetkých, ktorí o oslovenie stoja.



nbs_zbk_2018_-1.jpg
Majster a jeho obrazy; na ďalších fotografiách hostiteľ Jozef Makúch, Gabriela Rothmayerová a umelcovi hostia.
Foto: JÁN IĽANOVSKÝ

 

Príhovor Gabriely Rothmayerovej
 

Odkedy starí Féničania vymysleli ten diabolský vynález, dá sa kúpiť všetko. Ale niečo sa za peniaze predsa len kúpiť nedá. Maliar Záboj Bohuslav Kuľhavý patrí medzi také nepremenné.

Obľúbila som si tohto svojbytného umelca od prvej chvíle, ako nás na výstave v Modre zoznámil akademický maliar Igor Rumanský. Igor už od nás odišiel, ale vlastne zostal. Tie nite zostali. Pamätám si letný podvečer v Modrom dome, mačacie hlavy na dvorčeku, aj Igorov oblek, obliaty červeným vínnom. Bol si ho pod kohútikom vodovodu očistiť, mal na saku mokrý fľak a strašne ho to mrzelo. „Ide Bohuš s Milanom. Poď, zoznámim vás,“ hovoril mi. „A ja som taký, aha ...“ V Modre vystavoval vtedy svoje diela Záboj Bohuslav Kuľhavý spolu s Milanom Laluhom a ešte pred vernisážou sme si ich pozreli spolu s dnešným guvernérom Národnej banky Jozefom Makúchom. Vtedy bol ešte iba docentom na Ekonomickej univerzite, ale umenie mal rád. Pár obrázkov mu okamžite padlo do oka – a tak nečudo, že aj on má k maliarovi slovenskej postmoderny vzťah už z tých dávnych čias. Doteraz.

Záboj Bohuslav Kuľhavý je výborný rozprávač, to vie každý, kto sa s ním niekedy dostal do reči. Jeho príbehy sú také, aké sú jeho obrazy: košaté a nelineárne. Ako vraví Welsch – postmoderna sa začína tam, kde sa končí celok. Lenže náš maliar na to prišiel ešte pred touto definíciou. Svedčia o tom jeho obrazy. Z tých čias rovnako ako z dneška. Rozprával mi, ako sa raz priznal Martinovi Benkovi, že by ho nebavilo maľovať celok, Benka mu radil, aby maľoval tak, ako to cíti. Bol to jeho dobrý duch, zastal sa ho, keď ho na začiatku šesťdesiatych rokov, keď sa to ešte zďaleka nenosilo, ba naopak, vyžadovala sa jednoduchosť, optimizmus, ktorému by rozumeli aj pracujúci, za tvorbu chceli popoťahovať. Zle sa vtedy náš maliar rozišiel s martinskými strojárňami, nemal kde bývať, a tak ho prichýlil do svojho ateliéru aj obydlia Milan Laluha. Jeho brat Ivan mi nedávno hovoril, ako mali na dverách vizitku Laluha Kuľhavý a akýsi posmeškár si z toho chcel robiť srandu. A tak naši majstri obrátili slovosled: Kuľhavý Laluha, nech sa teda nasmeje dosýta! Laluha a Kuľhavý maľovali od rána do večera, navečer chodievali do Národného domu posedieť si v kaviarni. Bohuš Kuľhavý je veľmi presný človek, aj na tie večerné vychádzky chodieval v pravidelnom čase. A zhodou okolností v tom istom, ako vychádzal zo svojej bránky Martin Benka. Kráčali potom spolu, v družnom rozhovore. Raz si náš maliar hovorí – pôjdem neskôr, nech si Majster Benka nemyslí, že sa na naho vešiam. Aj tak bolo, a ako prechádzal okolo Benkovho domu, počuje vrznúť bráničku. „Meškáte!“ poklopkal si Martin Benka na hodinky. A tak potom pokračovali spolu na svojej pravidelnej trase. Niekedy v tom čase zo strojární prišla objednávka na obraz pre nášho Majstra. Neveľmi sa mu do nej chcelo, ale Milan Laluha ho presviedčal – len to ber, veď pozri, aj na topánky sa nám zíde... Lenže obraz bol už s rukopisom Majstra postmoderny, a tak z toho vznikol menší škandál, ktorý zažehnal práve Martin Benka. Zastal sa ho! Mladý Vlado Štefko prišiel do ateliéru a napísal do vtedy mimoriadne progresívnej Smeny o tomto viťúzovi.

V roku 1963 patril medzi 26 vybraných autorov na dnes už legendárnu výstavu v Jazdiarni Pražského hradu. V dobovej recenzii čítame, že sa tam nielenže nestratil, ale vyslúžil si výnimočnú pozornosť kritiky. Ako predseda komisie mladých výtvarníkov Slovenska sa podieľal na výstave Danuvius 1968... – medzinárodnom bienále mladých do 35 rokov. Maľoval tak, ako mu poradil Martin Benka, podľa svojho cítenia. Vznikla vtedy skupina Galandovcov, Záboj Bohuslav Kuľhavý sa k nim radí, no aj nie, pretože on nie je zaraditeľný. Jeho autorský rukopis je výsledkom analytickej mysle: aby si mohol dovoliť rozbiť celok, musí ho veľmi dôkladne poznať, až k detailom, neviditeľným no poznateľným. Tak dôkladne, že siaha až ku kvantovej fyzike, názov výstavy Kvantová fyzika v inherentnej adjustáži nie je náhodný. Majster Kuľhavý je vnútorným odporcom každej lineárnosti, každého zjednodušenia, vždy premýšľal v maľbe o svete, a tak bolo jasné, že skôr alebo neskôr narazí na dogmatikov. (Naráža na nich doteraz). V roku 1972 ho chceli vylúčiť zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov, zachránil ho vtedy Július Nemčík, zato zostal pod dohľadom Štátnej bezpečnosti, o čom sú záznamy v Ústave pamäti národa. On, ktorý chápe umenie ako vyznanie vlasti, sa stal nepriateľom, lebo nepasoval do žiadnej byrokratickej štruktúry. Záboj Bohuslav Kuľhavý je slobodný človek, ktorý sa nezľakol sveta. Keď sa v roku 1987 vysťahoval do Spojených štátov – oženil sa tam –, stal sa členom Silvermine, na strane 11 doteraz môžeme čítať jeho meno. On, Slovák v Amerike, získal kredit The Metropolitan of Art v New Yorku. 

Vrátil sa na Slovensko, privítal prevrat v roku 1989, bol medzi zakladateľmi Verejnosti proti násiliu, ale odrazu ako keby ani tam nepasoval. Víťazi si rozdávajú ceny, vyznamenávajú sa, aj objednávky sa nájdu. Záboj Bohuslav Kuľhavý patrí do genetickej výbavy Slovenska, nakrútili o ňom dokument v rámci cyklu GEN.sk, je nositeľom Identifikačného kódu Slovenska a Ružinov ho pasoval za Rytiera dobrej knihy. Myslím si, že je to málo, mal by prednášať o maľbe na vysokej škole a mal by byť vymenovaný za profesora, keď sme už tie tituly národných zrušili. Ale nebýva človek doma prorokom. Nech sa vám obrazy Záboja Bohuslava Kuľhavého nielen páčia, odneste si dobrý pocit, že je tu s nami a že to s nami myslí dobre. Ja osobne mu ďakujem za to, že som na obálku svojich dvoch kníh – Tak o čo ide a Ako mladnú muži mohla použiť reprodukcie jeho obrazov za vatikánsku menu – teda za pánboh zaplať.

nbs_zbk_2018-2.jpg

nbs_zbk_2018-3.jpg

nbs_zbk_2018-4.jpg

nbs_zbk_2018-33_1.jpg

nbs_zbk_2018-39_1.jpg

nbs_zbk_2018-43_1.jpg

nbs_zbk_2018-65_1.jpg

nbs_zbk_2018-93_1.jpg

nbs_zbk_2018-100_1.jpg

nbs_zbk_2018-105_1.jpg


nbs_zbk_2018-112_1.jpg

nbs_zbk_2018-114_1.jpg

nbs_zbk_2018-157_1.jpg

Priemer: 4.4 (14 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama